Cesta plynula ako detské otázky. Nekonečne a po krátkych kilometroch nadšenia prešla do fázy vysloveného otrávenia. Patrika to prekvapilo. Čakal všeličo, ale že na ich poslednej ceste bude pociťovať nechuť a nudu, to rozhodne nie. Oprel sa do sedadla, ruku položil na operadlo a presunul svoj zrak z displejov na prístrojovej doske na Terezu. Kým grafy a čísla neustále pretekajúce po malých displejoch mu nehovorili veľa, až na ten jeden, čo odpočítaval kilometre do cieľa, snaha čítať v jej tvári mu prinášala aspoň aký taký náznak zábavy. Ktovie, či sa aj ona tak nudí.

„Prestaň na mňa tak civieť,“ precedila cez zuby Tereza.

„Nudím sa,“ vyjavil popravde a rezignovane Patrik.

Tereze zovrela volant až jej prsty zbeleli. Oči jej prebehli po displejoch.

Dobre, nenudí sa, odpovedal si v duchu Patrik. Je naštvaná. Veď, prečo by aj nebola. Bol to jeho nápad ukradnúť toto auto. Zdalo sa mu to také dobrodružné, vzrušujúce, vytrhnuté zo stereotypu i kontextu ich vzťahu. Skrátka čin, ktorého sa Tereza v poslednej dobe neustále dožadovala.

S tebou nie je nijaká zábava, vlastne uvažujem, či vôbec niekedy bola, povedala mu raz, mám pocit, že si si mnou až príliš istý, poznamenala inokedy, zomrieš a ja si to ani nevšimnem, kričala na neho pri poslednej hádke, alebo horšie, zomriem ja a tebe to bude jedno. To ho zaskočilo, vždy si myslel, že toto je ona, žena života, ktorá s ním bude, až kým on nebude. Bez námahy a úzkostí, ktoré tak často prežíval vo vzťahoch so živými ženami. Pri tej poslednej navyše zistil o sebe čosi nové, a síce, že nikdy nechce mať deti. Tereza bola skrátka kúpa na istotu.

Je pravda, že keď platil za tohto ryšavého androida, vrátil sa v spomienkach Patrik k ich prvému stretnutiu, varovali ho, že je to ešte prototyp. Na trh sa mal uviesť pod názvom HetairOs. Okrem fyzického vzhľadu, ktorým bola známa produktová rada PornairOs, operačný systém týchto strojov disponoval aj prístupom k literatúre. Úvodné testy však ukázali, že prvé modely niekedy dospeli k uvedomeniu sa a takzvane precitli. Vraj sa to už nestáva, písalo sa v brožúre, ale nedalo sa nevšimnúť si hviezdičku, ktorá odkazovala na poznámku pod čiarou uvádzajúcu tabuľku pravdepodobnosti. V jednom stĺpci boli príklady literárnych žánrov, v druhom zase percentuálne vyjadrenie možnosti precitnutia. K nule sa blížili kuchárske knihy alebo literatúra o ukájaní telesných potrieb, napokon, toto bol už mnohými zákazníkmi oceňovaný a overený základ programového vybavenia PornairOs. Prekvapivo nízke percento vykazovala aj literatúra o sebarozvoji, či ezoterike, no potom sa pravdepodobnosť precitnutia zvyšovala priam geometrickým radom. Vo všeobecnosti sa Patrikovi javilo, že väčšie riziko predstavuje beletria než literatúra faktu, lebo v nej sa v oveľa väčšej miere pracuje s empatiou. Tu sa už začal Patrik nudiť. Čítať si predsa môžem aj doma, pomyslel si, odložil brožúru a rovno sa spýtal na cenu.

Predavač viditeľne pookrel a akoby oznamoval radostnú novinu o zdravom novorodeniatku, s úsmevom zvestoval Patrikovi, že keďže je to stále prototyp, ktorý už len čaká na pečiatku umožňujúcu sériovú výrobu, Patrik vďaka tomu ušetrí, lebo administratívne i legislatívne nie je zákazník, lež betatester, a teda mu nemôžu účtovať plnú cenu. A nech sa naozaj neobáva, precitnutie nehrozí. „Čo sa ale veľmi ľahko môže pritrafiť vám,“ žmurkol na neho predavač, keď si všimol ako sa Patrikove oči pristavili na poprsí robota. Patrik tomu uveril, pomer ceny a výkonu (ako si to poprsie pomenoval), ho presvedčili.

A všetko sa mu javilo v poriadku, až kým nedošlo k tej poslednej hádke, keď Tereza zmienila svoju smrť, čo bol neklamný znak toho, že robot začal uvažovať nad vlastným bytím. Slovom, precitol.

Tereze sa to stalo, potvrdili to aj v obchode, ale márna snaha, mrzí nás to, zmluvu ste podpísali, tam v tých malých písmenkách to bolo, nárok na vrátenie peňazí ako betatester nemáte, musíte s ňou zostať. Spolu žiť. Alebo ju dať zrecyklovať, ale s precitnutými androidmi to je oštara, tam treba veľa pečiatok, viete, zviera nie je vec, ani robot s citmi už nejaký ten čas nie je vec.

Patrik chvíľu civel na zmluvu, pričom až teraz si uvedomil, že keby pri kúpe čítal ďalej než za tú empatiu, presne toto by sa dozvedel. Ani nevnímal, ako mu proaktívny predavač v snahe preraziť Patrikov hnev konzumom ponúka auto, najnovší model, ktorý si majiteľ môže zaistiť autodeštrukčným systémom proti krádeži. Samozrejme, poisťovňa takúto udalosť preplatí v plnej miere, o to sa netreba báť, na nové auto navyše dostanete zľavu a určite to už bude nový model, aktualizovaný, vývoj napreduje svetelnou rýchlosťou, pokrok nezastavíme. Majitelia sa ani nenamáhajú auto si lokalizovať, len počkajú, kým zmizne a prídu si po nové. A spoločnosť sa aspoň zbaví zlodejov, uchechtol sa predavač.

Taký svet žijeme, pomyslel si Patrik, keď nechám vybuchnúť auto aj s človekom, tak nič, ešte mi aj peniaze preplatia, ale robotickú ženu, to nie, s tou si musím ostať.

A tak sa naštvaný hnal z reklamačného oddelenia, Tereza cupitala za ním, v tvári sa jej zračil smútok, uvedomovala si, že sa ju pokúsil vrátiť, uvedomovala si, že si uvedomuje a nevedela, čo si s tým počať.

“Môžem od teba odísť?” vyslovila jediné, čo jej napadlo, čo viselo vo vzduchu i v jej mysli, čo sa vo forme jednotiek a núl preháňalo jej mozgom, keď Patrikovi vyhodila na oči ľahostajnosť.

Patrika zamrazilo vprostred kroku, zastal úplne paralyzovaný. Tá otázka ho nesmierne zarmútila a nahnevala zároveň, a tá zmes márnosti nad sebou samým, nad faktom, že dokázal sklamať ešte aj blbú spleť káblov, motorčekov a programov, mu zatemnila myseľ.

Muselo to tak byť, musela to byť temnota v hlave, inak si nevedel teraz v aute vysvetliť, prečo povedal: „Tak vieš čo, poďme, začnime odznova a pekne zhurta, vidíš tamten modrý cadillac? Prevezieme sa v ňom.“

Vozidlo malo dvere otvorené, sadol rovno za volant, Tereza poslušne na miesto spolujazdca, naštartoval a hoci mal chvíľu pocit, že sa miesto auta ocitol v kokpite stíhačky, akýmsi zázrakom sa dokázal rozbehnúť. Po prvýkrát v živote pocítil eufóriu z porušenia pravidiel, pred nimi spletité ulice mesta, na horizonte červené zore a v duši oheň radosti. Dokonca aj Tereza sa usmievala, sama prihodila polienko, keď Patrika požiadala, aby sa vymenili. Počas jazdy.

Ibaže neskôr adrenalín opadol a Patrik pochopil, že si ho len zamenil s pocitom slobody. Stalo sa to v momente, keď auto prebralo nad riadením kontrolu. Prišlo to náhle, chceli zabočiť na parkovisko pred ich obľúbenou kaviarňou, ale volant to neumožnil. Darmo ním Tereza lomcovala, nič ním nepohlo. Patrik sa zatiaľ pustil do skúmania palubnej dosky. Zaujalo ho to množstvo displejov, dumal nad jedným i druhým, napadlo mu, že auto má len stanovenú nejakú pevnú trasu, za pravdu mu dávala aj obrazovka s mapou. Trasa viedla von z mesta, nejakých štyristo kilometrov, ale prečo práve tam, pýtal sa sám seba, však tam je, ak si dobre pamätal, už pustina, púšť a spúšť, zamorené vrakovisko.

V už miernej panike začal stláčať, čo mu prišlo pod ruku, až sa z ničoho nič vysunula malá doštička. “Vložte svoj DNA identifikátor,” freneticky nad ňou začalo blikať spolu s odpočítavaním do explózie. A Patrik vedel, že je koniec, že toto nie je, ako za dávnych čias, o ktorých čítal, keď nové prístroje mali nejaký jednoduchý kód vo forme trebárs štyroch núl, až dovtedy, kým si ich nový používateľ nezmenil. Nie, nie, Patrik síce novým používateľom bol, ale stroje už boli so životom späté na biologickej úrovni. Na úrovni DNA, ako pripomínal displej, až kým ho Tereza rezignovane nevypla. Auto spomalilo, akoby nechcelo spôsobiť nehodu, ublížiť svojim pasažierom. Ale nezadržateľne smerovalo k cieľu.

Tereza ešte pár kilometrov zotrvávala vo vyčítavom tichu, no potom si vzdychla. Pozrela na Patrika, spustila ruky z volantu a pravú načiahla k spolujazdcovi. A Patrik, vediac, že im zostáva už len pár stoviek kilometrov života, ju prijal a s ňou všetko, čo chcel mať a nemal, čo mohol mať a nechcel, čo nechcel a mal. A čo chcel a aspoň na krátky okamih to konečne dostal.