Zvládnuť tri ulice do obchodu nie je také náročné, ako som neskôr interpretoval. Ale tak uznajte. Keď sa niekto vráti z nákupu, čaká, že sa po takom heroickom výkone vyvalí zaslúžene do kresla a zoberie si do rúk hraciu konzolu. Človek vie, že potom nebude aspoň hodinu vyrušovaný s tým, že príliš veľa času trávi nad hrami pre deti.

Tri ulice. Toľko som musel prejsť znova, pretože ma poslali po jednu vec. Reptal by som hádam celú cestu, keby ma hneď nestretol domovník.

„Kamoško, čo bude s tou pomocou? Sľúbil si mi, že to vezmeš za mňa. Ja už si chcem užívať dôchodok.“

Pomyslel som si: „Naozaj? Takto zhurta, tu na ulici, keď idem po toaleťák? Tak to teda nie.“

„Nehnevajte sa, ale ponáhľam sa. Niečo dôležité vybavujem.“

„Len aby. Nie, že sa mi budeš vyhýbať.“

Kríza zažehnaná, to sa na mňa však rútilo niečo oveľa horšie. Skoro ma vykotilo do kanála. Predo mnou sa objavila bývalá, ktorá ešte nevedela, že je bývalá.

„Čau. Máš pokazený telefón? Neviem sa ti dovolať.“

„Ahoj. Neuveríš, ale áno. Akurát idem do servisu, nech to vyriešia.“

„Ok, nie že by som ti verila, ale nemáš nejaký starý mobil, kde si zatiaľ vymeníš simku? Ako potom telefonuješ?“

„Ó nie. Je to zložitejšie. Ako mi mobil spadol, tak sa niečo stalo aj so simkou. Nikto sa mi nevie dovolať. Ponáhľam sa, nech to čo najskôr vyriešia. Ozvem sa hneď potom.“

„Tak čau,“ ostala znechutene civieť mojim smerom. Ale improvizovať som vedel parádne.

Ešte ulica, ešte kúsok, potom šup toaleťák a naspäť a kreslo a….

„Zdravím,“ poklepal ma zozadu niekto po chrbte. Chvíľu mi trvalo kým som sa otočil a identifikoval postavu, ktorá ma očividne poznala aj od chrbta.

„Videl som, ako si niečo mrmlete, nevedel som, či netelefonujete…“

„Á, zdravím. To som si len v hlave opakoval nákupný zoznam, mobil mám pokazený a lístočky nenosím, takže si cibrím pamäť.“

„To je úžasné. Neviem, či ste nezabudli, ale mali sme prekonzultovať to nové navýšenie vašej životnej poistky. Vraveli ste, že sa ozvete.“

„Ó áno, ale viete, možno budem meniť prácu, neviem, či by som teraz mal niečo navyšovať.“

„Práveže, keď čiastku navýšime, bude to pre vás oveľa výhodnejšie, o niekoľko rokov sa vám to zúročí, aj ja to mám nastavené tak isto.“

„Určite sa vám ozvem čo najskôr, ale ako isto viete, mám mobil v oprave a…“

Ok, tam som to pokašľal. Viem, že na volanie a písanie v dnešnej dobe netreba mobil. Preto som zdrhal čo najrýchlejšie do potravín a dúfal, že zamávanie bude na ukončenie rozhovoru stačiť.

Bol som tam, zvládol som to. Obehol som babku, ktorá zastala pri vchode, kde sa chystala zaostrovať na všetky zľavy. Prešiel som všetky nepotrebné regále, od časopisov, cez pečivo, zelovoc, sladkosti, slanosti, fľašky až k veciam, ktoré by ste v potravinách nečakali. Bol tam. Toaleťák. Tentoraz som nezobral prvý, ktorý mi prišiel pod ruku, ale prečítal som si etikety. Ten s hláškou o tom, že na záchode nie sme sami, som nechal na polici a zobral ten, ktorý mal na obale ovečku. Tento bude zaručene jemný. A vtedy mi to došlo. Niečo ma osvietilo a vlasy mi postrapatil vánok. Aspoň tak som to neskôr rozprával mame. Táto cesta nebola obyčajná cesta. Bol to quest. Musel som prejsť tromi skúškami, aby som sa stal niekým iným. Vďaka tomu som na konci cesty zistil, že musím byť v živote jemnejší. Ako ten toaletný papier.

„Tebe z tých hier určite preskočilo, chlapče,“ schladila ma mama.