Z kokpitu vesmírnej lode som sledovala oranžový Jupiter a aj žiarivé Slnko, ktoré by ho mohlo celé polapiť, ak by chcelo.

Sedela som na pilotskom sedadle, bezpečnostný pás ma trochu rezal do líca a robila som výpočty, aby som nás nesmerovala po správnej línii do našej cieľovej destinácie.

Môj spoločník bol v polospánku, takže som mala plné vedenie kozmického plavidla.

Okrem žiar planét som vnímala aj výrazné ikony na palubnej doske ako hviezdy na nočnej oblohe. Spomínala som na nekonečné školenia na základni. V pilotovaní som sa cítila oveľa istejšie, bola som oveľa odvážnejšia.

Len keby sme nemali toľko málo času, očakávali sme slnečnú erupciu a preto nebolo bezpečné nachádzať sa v blízkosti našej najjasnejšej hviezdy.

Oranžová sa jej povrchu ešte zintenzívnila a videla som ako sa zo Slnka oddeľujú časti podobné láve a bez mihnutia oka som trhla volantom. Bol to známy pohyb, naučila som sa ho tak rýchlo ako dieťa kráčanie.

Erik sa prebudil a keď uvidel to hrôzu pred očami vypleštil oči a nakázal zvyšku posádky pohotovostný režim.

Pridala som na rýchlosti a celou loďou zatriaslo. Po celom tele som cítila vibrácie.

„Kód26,“ zakričala som na spoločníka.

„To nemyslíš vážne,“ vytreštil oči.

„Myslíš, že máme na výber?“ ohradila som sa.

V celej kabíne začalo byť oveľa teplejšie, spoločnosť slnka som cítila na koži a z čela mi stekali kropaje potu. Tvár mi horela a oveľa ťažšie sa mi dýchalo.

Zatínala som zuby a sledovala cestu predo mnou.

Erik vyskočil zo sedadla a prinútil všetkých evakuovať sa do prvej časti lode. Keď už boli v bezpečí na svojich pozíciách, pozrel sa na palubnú dosku a niečo naťukal. Začula som obrovský rachot. Časti lode lietali vo vesmíre a pohlcovalo ich slnko.

Zadná sekcia sa oddelila a my sme mohli do bezpečia vyraziť oveľa rýchlejšie. Pohla som pákou a pridala plyn. Nechala som sa unášať rýchlosťou a cítila sa oveľa pokojnejšie. Do pristátia nám chýbalo už len zopár svetelných rokov.