„Otec, otec! Slnko zapadlo za tri štíty!“ v behu kričal malý Tomáš. Svojho otca Štefana našiel v stodole kontrolovať dobytok.
„Hybaj otočiť presýpacie hodiny, nech vieme koľko máme času,“ popohnal ho Štefan. V stodole vyzeralo všetko v poriadku, ale Štefan nechcel nechať nič na náhodu.

Prvý zimný slnovrat je hlavou rodiny a nechcel dopustiť aby sa tradícia nenaplnila. Každá rodinná usadlosť sa na sviatok zimného slnovratu pripravovala na Príchod. Prípravy poznal dokonale už od detstva. Avšak iba hlava rodiny vedela čo sa udialo po zotmení za dverami statku.
„Zvieratá sú v poriadku, ovce sú nachystané v priestore za vrátami. Večera bude čo nevidieť …“ nahlas si vyratúval Štefan.
„Lojzko zavri všetky okenice na chalupe a dvakrát sa uisti že dobre držia,“ zvolal na najstaršieho syna. Ešte raz obišiel snehom zapadnuté nádvorie. Ohrada, kam vyženú ovce, bola v poriadku. Na veľkom štvorci vedľa nej bol roztopený všetok sneh. V rohoch stáli zabodnuté štyri stĺpy. Štefan vo vrecku nahmatal štyri amulety ktoré mu otec dal na smrteľnej posteli. Všetko je správne, je čas večerať.

Celá rodina zasadla k stolu s hojnosťou jedál.
Štefan si odkašlal: „Viete všetci, že ani náš dedo toho veľa nenahovoril. Pustime sa zatiaľ do jedla, nech nám nevychladne.“
„A vieš čo máš robiť, nie že skončime ako Kováčovi pred dvoma rokmi,“ oslovil Štefana jeho mladší brat.
„Vieš, že otec to mohol povedať len mne. Viem, čo treba. A mladý kováč bol prchký a nedal si povedať, možno preto tak dopadli.“ Štefan si zaspomínal na hukot, čo sa ozýval tej noci, aj na to ako našli ich statok ráno prázdny. Jeho brat to myslel v dobrom, všetci si uvedomovali dôležitosť dneška a museli byť nervózni.

Večera bola skoro hotová, keď sa v presýpacích hodinách míňal piesok.
„Lojzko, vypusti ovce von a hneď zavri za nimi. A ani von nepozeraj. Ja idem... Idem,“ nevedel čo iné povedať.

Na prichystané stĺpy priviazal ocove amulety a zapálil pri nich sviece. Strieborný na sever, medený na juh, cínový na východ, železný na západ. Postavil sa do stredu. Dych sa mu zrážal pred očami. Na tmavej oblohe blikali hviezdy. Začul ho skorej ako ho zbadal. Pastier vkročil do štvorca. Postava odená v bielom rúchu s kapucňou, pod ktorou bolo vidno jediný červený plamienok v tme. Presne tak ho opísal otec. Štefan sa zdvorilo uklonil. Čakal, čo sa udialo potom, ale aj tak neveril vlastným očiam. Tma nad údolím vstúpila do štvorca. Preč boli hviezdy, preč bola tma, videl jasne až na špičky hôr v diaľke. Pred ním stála stelesnená noc v podobe hrozného štvormetrového čierneho barana. Srsť sa mu nadúvala aj v bezvetrí a plávali v nej hviezdy aj línia mliečnej dráhy.
Štefan sa znova uklonil a prehovoril: „Zdravým Vás ctení pútnici. Moje meno je Štefan a preberám zodpovednosť za tento statok po Ivanovi, ako tradícia káže. Ráčte sa ponúknuť darmi, pre vás pripravenými na znak úcty. Baran sa otočil a vošiel medzi ovce. Pastier pristúpil bližšie a zobral si ponúkaný vak s jedlom a inými darmi.

Štefan čakal, že prehovorí no namiesto toho sa mu myseľ naplnila obrazmi. Videl budúcoročné sucho v lete čo potrvá tri týždne, videl ktoré plodiny treba sadiť. Pastier ukázal smerom k ovciam. Štefan videl, ktoré budú mať mladé najbližší rok aj ktorej sa narodí čierna ovca, ktorú si pastier budúci rok odvedie. Dozvedel sa, ako sa postarať o zranené kopyto, ktoré si ešte nevšimol a veľa iných obrazov. Zrazu pochopil, odkiaľ otec bral tú istotu v rozhodovaní.

Než sa nazdal, bol koniec. Pastier aj baran sa pobrali na odchod. Keď prekročili hranicu štvorca, znova nastala normálna noc. S úľavou, že obstál v skúške pobalil veci a pobral sa dnu. Budúci rok ho čakalo veľa práce ale vedel, že ich niekto chráni.