Dnes to bude zase zvláštny deň.

Prebúdzam sa s touto myšlienkou a hlbšie sa zaborím pod perinu. Nechce sa mi ani vstávať. Slnko mi však prekukuje cez okno a snaží sa dostať až ku mne. V izbe je čoraz viac svetla.

Ach, no dobre. Vyleziem z tepla do zimy. Muselo vyhasnúť dakedy v noci. Moja chyba, keď sa mi nechcelo vstávať a prikladať. Ale po tých snoch, čo sa mi snívali... som rada, že som to mohla dospať.

Na moment sa zamyslím. Posledné mesiace je moja myseľ takmer stále zastretá hmlou aj cez deň. Každá noc však prináša pocit. Taký ten pocit, ako keď vás niekto pozoruje a vy nikoho nevidíte, len tušíte.

Snažím sa upokojiť, že je to len nadchádzajúcimi oslavami.

Vykuknem z okna, dedinčania sú už na nohách. Pobehujú, chystajú, dokončujú posledné drobnosti. Takže konečne nadišiel deň, o ktorom všetci stále hovoria. Oslavy zimného Slnovratu.

Keď vyjdem von, nohy sa mi zabárajú pod čerstvou nádielkou snehu. Premýšľam, či sa mám ísť zapojiť k chystaniu, ale potom to zavrhnem. Načo? Veď ja ani netuším, čo všetko treba urobiť. Nikdy som zimný slnovrat neslávila.

Aspoň myslím.

Od tej nehody na jar si nepamätám nič. Len to, ako som sa zjavila na okraji lesa, na úplne cudzom mieste.

Prejdem k maštali a ovečkám nasypem trochu sena. Túlia sa k sebe v rohu. V noci prituhlo, asi im tu budem musieť nejako prikúriť. Veď ja ani neviem, ako sa o také ovečky starať. Robím len to, čo ma naučila nebohá Žofia.

Poznala som ju predsa len krátko. Ale navždy jej zostanem vďačná za to, že sa ma ujala a nechala mi dom.

Povzdychnem a myšlienka na jej dobré srdce sa rozplynie v obláčiku pary.

„Ovečky, no poďte sa najesť,“ lákam ich na trs slamy.

Všetky tri na mňa pozerajú. Nie, ony doslova zízajú. Strasie ma, ale od zimy to nie je.

„No čo je s vami?“

Nič. Ani sa nehnú.

Zamračím sa, hodím trs na kopu a odkráčam.

Celý deň strávim v chalúpke. Nie je mi dobre a premýšľam, či to je tým, že som skoro nič nejedla. Moje kulinárske schopnosti nikdy neboli také vycibrené a ten krajec chleba, čo mi ostal, bol tvrdý ako podošva. Prežúvam ho s nechuťou. V hlave sa mi striedajú myšlienky, ale ani jedna nie je taká pevná, aby som ju mohla uchopiť.

Zase je tu len pocit. Skontrolujem obloky, no zdá sa, že si moje útočisko nevšíma nik. Načo by aj. Veď ja sem ani nepatrím. Nie je tu nik, komu by na mne záležalo. Nič som pre dedinčanov nespravila, nič, za čo by mi boli vďační. To len ja som zaviazaná im.

Ten pocit, že som im niečo dlžná ma paradoxne ešte viac zväzuje. Netuším, kde začať, s nikým si nie som dostatočne blízka.

Aj Žofia bola predtým, než som prišla, sama. Ale ju si každý vážil.

Mám pocit, že som zlyhala.

Podvečer sa predsa len rozhodnem pripojiť k ostatným. Škvŕkanie v bruchu sa stalo neznesiteľnejším ako moje otrávené myšlienky.

A tak vykročím z chalúpky a dúfam, že ma nevyženú.

Zastavím sa ešte pri ovečkách, nesiem staré plachty. Možno im pomôžu.

Keď ma zbadajú, začnú békať.

Zarazím sa. Nie je to radostné vítanie. Čím som bližšie, tým mám pocit, že sú nepokojnejšie. Možno im je zima a myslia si, že sa o ne neviem postarať. Ani sa im nečudujem. Starať sa o zvieratá v lete je úplne iné, ako v zime. Prešľapujú a pohadzujú hlavami, bojím sa vstúpiť priamo k nim, tak len hodím plachty na seno.

Ulicami sa nesú slávnostné spevy. Všade samé svetielka, fakle, ktorých teplo ma vždy priťahovalo. Pookriem a pridám sa k davu, čo sa zhromažďuje pri radnici. Až vtedy zbadám stoly. Prehýbajú sa pod náporom rôznych druhov jedál. Ej, ale sa mi začnú zbiehať slinky. Poobzerám sa a vidím, že si ma nik nevšíma. Ľudia sa navzájom núkajú a ja neodolám. Naložím si na tanier jedlo, ktoré som nikdy predtým nejedla. Sú to žlté kúsky, predpokladám, že zemiaky, hrášok, mrkva a celé je to také akési krémové. Je to studené, ale výborné.

Tanier takmer vylížem a odvážim sa siahnuť po niečom inom. Zatiaľ ma nik nevyháňa.

Zrazu sa mi zatočí v hlave. Rukou sa zachytím stola. Lapám po dychu. Pred očami sa mi zahmlieva a ten pocit, že ma niekto sleduje prepukne naplno. Zvalím sa na zem, počujem hlasy. Mám pocit, že sa ma niekto dotýka, ale jediné, čo teraz dokážem vnímať sú oči.

Pár červených očí, ktoré prerážajú temnotu. Nepatria nikomu z okolostojacich a aj napriek tomu viem, že sú blízko.

V ušiach mi hučí. Vrava okolo mňa sa mení na výkriky. Len matne vnímam chlad zo snehu, na ktorom stále ležím. Už necítim žiadne dotyky. Snažím sa pohnúť, no nejde to. Oči mám otvorené, ale cez temnú hmlu vidím len machule pohybov. Mám pocit, akoby mi myseľ ani telo už viac nepatrili.

A predsa vstávam. Niekto, nejaká sila ma zdvihla zo zeme. Zrak sa mi vyjasnieva.

Predo mnou je pár červených očí. Hľadí až do môjho vnútra. Vyžaruje z nich teplo, aké som nikdy necítila.

Okolo mňa doznievajú výkriky desu, no vo mne sa rozlieha pokoj.

Obrysy postavy s rohami kozla naberajú ostrejšie kontúry.

Stojím nohami pevne na zemi a vedomie sa mi vracia. Pocit, že ma niekto sleduje zanikol.

Už ma našli.