“Mňam,” čeluste zaškrípali, jazyk zamľaskal.

Hlava obrovského kozla sa ponorila do ešte väčšej misky.

“Chceš aj zákusok?” pohladkal pastier samca kozy, jeho štyri červene oči pri tom romanticky zažmurkali.

“Nejaké mäsko,” dlhý jazyk obkrúžil malú, bielu ovečku.

“Neopováž sa zožrať našu Zuzku,” buchne ho pastier po zadku.

“Tak aspoň niečo diétne, zeleninku, ovocie… alebo aspoň šalát. ”

“Nič nemám,” prehrabáva pastier svoj batoh “Jedine ak.,,”

“Áno, áno,” sliny z papule kozla striekajú ako vodopád.

“Ostalo mi tu niečo od môjho starého profesora.”

“Má jemné a chutné mladé mäsíčko?” zagúľa kozel svietiacimi očami.

“Je dvadať rokov po smrti,” zasmeje sa pastier.

“Nebude to moja prvá mŕtvola, zuby mám ale veľké, požujem.”

“V podstate to je… šalát,” zamyslí sa pastier,”vydrží ti ale dlho… asi do nekonečna.”

“Áno, áno to chcem, som nadržaný ako starý kozel,” skríkol… starý kozel.

Pastier siahne do vaku a vyhodí z neho predmet rovno so kozlovej papule.Ten vyskočí, letkom sa vrhne po potrave, potom ju začne s nadšením prežúvať. Oči sa mu prevrátia, ich červená je ešte červenejšia potom vypľutý predmet dopadne do zasneženej krajiny.

“Rob si prču z plasteliny!” skríkne cap a kopytom udrie po knihe. Tibor Šalát: Nekonečné rady, kričí jej názov.