„Ty si fakt myslíš, že ho nájdeš?“ Zakričím, keď konečne pomedzi stromy zbadám jej červený sveter.

Neodpovedá. Len kráča ďalej.

Trucivitá, ako vždy, pomyslím si.

„Rose, počkaj,“ dobehnem ju a chytím za ruku. Má ju krehkú, ale studenú. Mám pocit, akoby sa mi v dlani roztápali vločky snehu.

Zastane, ale do očí sa mi bojí pozrieť.

„Zabudla si, kto pri tebe stál celú zimu?“ vybafnem na ňu trochu viac nevrlo, ako som zamýšľala. Stále jej nemôžem odpustiť, že odišla bezo mňa. „Kto s tebou navštívil všetky tie miesta? No? Ja. Ja jediná som sa ti snažila pomôcť. Aj keď ti nikto iný neveril. Nemôžeš ma len tak odhodiť.“

„Ja to všetko viem,“ obzrie sa a ja jej v očiach zbadám zúfalstvo, ktoré som tam vídala posledné mesiace. Ale teraz je okorenené očakávaním. „Ja som ťa len nechcela...“

„Obťažovať? A čo si pipi?“ poklepkám si po čele.

„A ty nie? Vieš, stále sa pýtam, ako je možné, že práve ty mi veríš.“

„To má čo znamenať?“

Stisne pery.

„Ak myslíš na to, že som nikdy nechápala tvoju záľubu pre fantasy knihy a vymyslené svety, tak... tak, no a čo?“

„Ana...“

„No vysvetli mi, čo si tým myslela.“

„Si moja najlepšia kamoška. A viem, že bez teba by som to nedala.“

Viem, čo sa jej ženie hlavou. Zima je ťažká pre každého. Ja sama zle znášam, že je skoro tma. Akurát v jej prípade tá tma, akoby nikdy neodišla.

Tentoraz je niečo inak. Vidím to na nej. Verí, že s jarou prišla nová nádej.

„Je tam ale, však?“ stále čakám na odpoveď.

Povzdych. „Ale naozaj netuším, prečo si sa rozhodla veriť mi. Všetci ostatní si predsa myslia, že som sa zbláznila.“ Skloní hlavu.

„Áno, to, čo si mi vtedy povedala, by sa mohlo zdať ako príbeh vystrihnutý z kníh, čo čítaš, ale... proste, vrátila si sa iná. Poznám ťa už roky. Mňa neoklameš. Každú noc si sa budila s krikom. Blúznila si. Tvoje telo bolo v posteli, ale duša, tá ostala uväznená v spomienkach.“

Mlčí, no viem, že prehodnocuje. Možno mi aj ona konečne uverí.

„Pozri, trochu ma zamrzelo, keď som ťa nenašla doma. Ale chápem to. Akurát nechápem, ako si si mohla myslieť, že ťa v tom nechám samu. Záleží mi na tebe,“ mám silné nutkanie pohladiť ju po tvári, zaboriť sa do jej očí tak dlho naplnených smútkom. Chcem, aby sa v jej živote znova ozýval smiech. „Rose, no tak. Dovoľ mi pomôcť ti.“

Prikývne.

A zrazu, ani neviem ako, kráčame vedľa seba. Čakám, netlačím na ňu, len ju slepo nasledujem. Ticho medzi nami sa roznesie do lesa. Alebo som len ohluchla? Nepočujem nič, šum vetra, ani vtáky.

„Cítiš to?“ ozve sa Rose.

„Hej. Je to ono?“

Nemusí odpovedať, jej oči sa rozžiaria ako dva lampáše.

A moje srdce v tej chvíli trocha pohasne.

„Spoznávam to tu! Už sme určite blízko,“ rozbehne sa pomedzi stromy, ledva jej stačím.

Teší sa ako malé dieťa a ja stále nechápem, ako môže byť naňho taká napojená. Ale musím priznať, že niečo v tomto lese je... magické?

„Ale nie,“ hlesne a padne na kolená.

Pribehnem k nej.

Kostra. Je obrastená zeleňou, takmer splýva s okolím. Skrivím nos, ale vzápätí ma udrie vedomie. „To je on...?“

Po lícach sa jej rinú slzy. Čudujem sa, že ešte nejaké v sebe má. Preplakala toho viac ako ja za celý život.

„Bojoval, aby ma ochránil, ale keď ma ten čarodejník očaroval preč... netušila som, že padol.“

Stojím nad ňou a jediné, čo chcem spraviť, je objať ju.

Sledujem kosti muža, o ktorom som si myslela, že neexistuje a nechápem. Rastliny sa okolo neho ovíjajú, kvety rozkvitajú a ja si iba pomaly uvedomujem, že to nie je moja predstavivosť.

Ožíva?

On naozaj ožíva. A časť vo mne umiera. Tá časť, ktorá chcela zostať s Rose.