Hľadel na pokrčenú bielu obrazovku. Urobil jej to už dávno, keď chcel všetkým dokázať, že tento umelý papier neprináša rovnaké uspokojenie ako ten pravý. Najprv drsným pohybom dotykového pera preškrtol všetko, čo napísal. Pritlačil a začmáral najhoršie výrazy. Podľa naučeného konania sa chystal rovnako rázne tento virtuálny papier pokrčiť. Išlo to ľahko, akoby bol z plastelíny. Rodičia, ktorí mu ho kúpili, sa vo dverách spokojne usmievali, lenže napätie v ňom nepovolilo. Ani keď sa zapnutím tlačidla pridal zvuk krčeného papiera, úľavu od zvyčajného hnevu nepocítil. Táto simulácia papiera bola nesmierne verná svojej predlohe, pretože po prvom pokrčení ostala navždy poznačená. Text, ktorý predtým preškrtol sa však medzitým vymazal. Napätie stúplo na požadovanú hodnotu.

Odjakživa sa hral na umelca. Načmáral čosi na papier a následne ho pokrčil alebo roztrhal. Skúšal písať, kresliť, maľovať, robiť koláže, výstrižky... lepil, strihal, veršoval... Po jeho pokusoch však neostali žiadne dôkazy. V detskej izbe neostala jediná machlenica, krivo odstrihnutá maketa ani nevydarená rečňovanka. Niekoľko sekúnd po tom, ako svoje dielo pokrčil, roztrhal a hodil na zem, z rohu miestnosti vyštartoval robotický odpadkový kôš a všetky, viac či menej dokonalé gundže papiera, skončili v jeho útrobách. Následne kôš zavibroval a na displeji ukázal animáciu vysypania. Zo srandy sa prehrabával aj knižnicou rodičov, či tam nenájde nejaké svoje dielo, ktoré tajne vydali.

Čudné bolo, že jeho rodičia vôbec neboli zvedaví. Nikdy sa nepýtali na to, čo vytvoril. Nechceli si vypočuť žiadny text, ktorý napísal ani si pozrieť žiadny obrázok, ktorý nakreslil. Keď sa na to opýtal, odbili ho s tým, že to predsa nerobí pre nich, ale pre seba. Nech robí to, čo ho baví. Nech sa zlepšuje v tom, čo mu ide. Vtedy to v ňom najviac zaškrípalo. Veď mu to vôbec nejde. Chýbala mu spomienka na jediný vydarený umelecký pokus.

Stále pozeral na biely umelý papier a v duchu zúril. Skúsil zmeniť farbu pozadia, ale červený a žltý prázdny pokrčený papier ho nijak neupokojili. Chcel sa podobať na vzory, ktoré videl vo filmoch. Zúriví spisovatelia s tvorivým blokom a neúspešní maliari, ktorí svoje diela hádzali z okna alebo do kozuba. Uvedomil si, že na svojom disku má v databáze filmy v podstate rovnakého typu. Všetky sú o umelcoch, hlavne spisovateľoch. Posledný, ktorý si spracoval, bol o mužskom prostitútovi, Sebastianovi, ktorý si týmto privyrábal, aby jeho poviedky boli dostatočne autentické a štipľavé. Potom však narazil na akési podivné ľudské zvyklosti - svedomie, morálku a dokonca lásku. Tu už správaniu Sebastiana prestával rozumieť. Mal dostatok informácií, o čo išlo, ale chýbalo mu akési hlbšie precítenie týchto javov. Možno preto sa mu v poslednej dobre nedarilo napísať nič zmysluplné.

Väčšina spisovateľov vo filmoch, ktoré videl, strácalo motiváciu. Nevedeli sa prinútiť k písaniu, hoci to bola najľahšia vec na svete. Stačilo zapnúť generátor slov a priraďovať im správne miesto vo vetách. Vždy si po sebe prečítal to, čo napísal a neustále prehadzoval slová, prepisoval vety. Kdesi vzadu vnímal požiadavku na zmeny, úpravy, škrty. Tejto vete chýba zmysel, toto nie je správna emócia, správanie tejto postavy je nerealistické, tento nápad tu už bol, toto je klišé, tamto príliš krkolomné. Tieto udalosti musia po sebe nasledovať v inom poradí, tu sa stráca logika konania a tu došlo k zmene uhla pohľadu. Pozor na zmenu mien a na zámenu detailov interiéru.

Zrazu niečo bliklo. Na obrazovke pred ním sa zjavil obraz kostlivca na lúke. Pod ním bežali písmenká promptu - skús vytvoriť niekoľko veršov bez rýmov na podklade zadaného obrázku.

V nanosekundách z neho vyletelo:

Už kvitne moja stará duša

Z hlavy rastie spomienka

Žaluďom prebíjam zeleň

Čo ovíja sa od kosti

Ruky mi voňajú po meči

Čo podopieral naše bytie

Ruky ťa volajú o hlade

S nádejou sýteho maku

Skončil som v pokľaku

Strážca lesných cestičiek

Do zabudnutého kúta

Motýlieho strachu.

Na hlave pocítil niečiu ruku. Vyplavil sa nastavený pocit z hladenia. Otcova ruka našla gombík za pravým uchom a vypla jeho existenciu. Zrušila sa aj predstava chlapca, tela, sveta, života.

Tá posledná básnička veru nič moc, vraví mama. Otec vytiahol čip, podobný LEDke. Zhrozil sa z dátumu poslednej aktualizácie. Pozri, mama, tu sme zabudli ešte verziu 0.7.4. Nečudo, že tie jeho výplody sa nedajú čítať. Už ho nebudeme trápiť, svet sa medzitým posunul. Snáď pomohol tréningu. Veď ostatné verzie umeleckej AI sú už medzi 2.5 a 5.8. Z tohto by som už žiadny bestseller nevydoloval.

Dajme sem cvične tri-osmičku, tá už napísala cez bilión príbehov pre klientov. Súbežne tvorí milión nových rozprávok na dobrú noc a ešte ich aj dramatizuje zmenou hlasu, pridávaním zvukov. Ak sa osvedčí, predáme ho narátorskému štúdiu. Potom skúsime vyššiu verziu, ktorá už napíše a vygeneruje áčkový film s najlepšími hercami a efektami. Drahá, mrkni na jeho BIOS.

Musíme ísť s dobou, mení sa to už každý týždeň. Naši klienti sú nároční, chcú za svoje prachy kvalitné služby. V spätnej väzbe spomínali, čo by chceli. Takže mením mu vizualizáciu, ten pokrčený papier sa prestal používať už pred rokom. Teraz sa bude cítiť ako dospelá žena, žijúca s rodinou na predmestí tropického mesta. Knihy bude písať diktovaním do zápästného diktafónu. Služba bude dodaná virtuálnym dronom zajtra napoludnie, bude to darček k narodeninám.