Kráčal som lesom. Pod nohami mi šelestili steblá trávy, v korunách sa preháňal letný vetrík a príjemne chladil rozpálenú kožu. Inak bolo v lese dusno a teplo, takže akýkoľvek závan vzduchu bol viac než vítaný. V koženej zbroji som sa potil, no skúsenosti ma naučili, že je lepšie potiť sa, ako neskôr dolovať šípy z vlastného tela.

Nebola to obyčajná koža. Túto zbroj som získal z draka a už neraz mi zachránila život. Každý záhyb bol tvrdý ako staré dubové drevo a pritom sa pri pohybe správal ako druhá koža.

Našľapoval som opatrne. V tomto lese bolo niečo zvláštne. Voňal nádherne – miešala sa tu vôňa machu, vlhkej zeme a lesných kvetov – no cítil som aj niečo iné. Niečo cudzie, jemný podtón, ktorý som nedokázal zaradiť. Ako keď človek kráča okolo neznámeho ohniska – vie, že tam niekde je, aj keď ešte nevidí dym.

Pokračoval som ďalej. Zdalo sa, akoby les nemal konca. Najprv som šiel po miernej rovine, potom sa krajina prehĺbila do úzkej rokliny. Myslel som, že ju obídem, no z jednej ani z druhej strany som nevidel koniec. Nakoniec som pomaly zliezol dolu. Našťastie nebola veľmi hlboká a na druhej strane som mohol pokračovať ďalej na západ.

Slnko presvitalo cez koruny stromov a podľa jeho polohy som vedel, že do západu neostáva veľa času. Ako naberalo oranžovejší odtieň, les tmavol. Bolo jasné, že si musím čoskoro nájsť miesto na prenocovanie. V noci som síce v lese spať nechcel, no nemal som na výber.

Rozhliadol som sa okolo seba – zo všetkých strán ten istý les, rovnaké kmene, rovnaké papradie. Ktorýkoľvek smer bude rovnako dobrý ako ten druhý, pomyslel som si. Ak nič nenájdem, vyleziem aspoň na strom, pousmial som sa pri tej myšlienke.

Po niekoľkých minútach som v diaľke zbadal, že les začína stúpať a medzi stromami sa črtajú skaly. Možno budem mať šťastie a nájdem jaskyňu. Pridal som do kroku. Skutočne to boli skaly a dvíhali sa dosť vysoko – zaujímavé, že som ich nevidel skôr.

Začal som hľadať akúkoľvek štrbinu, kde by som sa vedel schovať. Les ešte viac potemnel. Odopol som od batohu malú pochodeň a zapálil.

Napokon som našiel, čo som hľadal. Bohovia sa na mňa zjavne predsa len usmiali. Na tvári sa mi objavil úprimný úsmev – bola tam jaskynka. Nebola veľká, skôr diera v skalnej stene, hlboká sotva meter a pol, no zmestil som sa do nej a to bolo hlavné.

Prezrel som zem okolo seba, či nejde o pelech nejakého zvieraťa, ktoré by ma v noci mohlo nepríjemne prekvapiť. Len mach, lístie a pár konárov. Ani to tu nezapáchalo ako typická nora.

Zložil som si z chrbta batoh a oprel ho o stenu. Vyšiel som von a vo svetle pochodne rýchlo nazbieral suché drevo. Chcel som si spraviť aspoň malý oheň. Keď som nanosil dosť konárov, všimol som si neďaleko veľký kus odlomeného konára posiaty hustým ihličím. Ideálne, pomyslel som si a dotiahol ho k vchodu do jaskyne.

Keď som ho tam oprel, takmer zakryl vstup. Rozptýli dym a zvonku nebude tak presvitať svetlo. Keď som všetko skontroloval a konár poriadne zaklinil, bol som spokojný.

Sadol som si a začal stavať malý táborák. Po chvíli ticho zapraskal ohník. Vnútri bolo spočiatku chladnejšie než v prehriatom lese, no oheň to rýchlo napravil.

Zložil som zo seba zbroj, čo v tesnom priestore nebolo práve jednoduché. Ľanová košeľa pod ňou bola úplne prepotená; rozprestrel som ju čo najviac k ohňu, aby vyschla. Z batohu som vytiahol suchú a obliekol si ju. Potom som vybral mäso z králika, ktorého som ulovil ráno. Napichol som ho na pripravený ražeň, ktorý som zobral, keď som zbieral drevo, a začal opekať.

Najedol som sa, zapil vodou z čutory a ešte raz skontroloval vchod. Oheň pomaly dohasínal a ja som nechcel prikladať – teraz už bolo lepšie zostať neviditeľný. Les sa vonku ponoril do tmy, do jaskyne tlmene prenikali vzdialené zvuky nočného života.

Tá typická ľudská vlastnosť – strach z tmy – sa ma na chvíľu dotkla. Rýchlo som ju zahnal. Nebol to predsa prvý ani posledný raz, čo spím niekde vonku. Odopol som z batohu zrolovanú prikrývku, zakryl sa a zavrel oči.

Noc bola bezsenná. Keď som ich opäť otvoril, cez husté ihličie mojich provizórnych dverí prenikalo tlmené svetlo. Slnko práve začínalo vychádzať. Natiahol som sa, ako mi stiesnený priestor dovolil, a začal baliť veci.

Rýchlo som zjedol plátok sušeného mäsa a kus chleba, zapil to vodou, obliekol si zbroj, vzal batoh a odvali­l konár od vchodu. Vykročil som von a konečne si poriadne narovnal chrbát.

„Dúfam, že dnes tým lesom prejdem a dostanem sa k nejakému hostincu,“ zamrmlal som si pre seba. „Mäkká posteľ, dobré pivo…“ Na chvíľu som sa zadíval do diaľky a zasnil sa. Potom som sa pokarhal: „Ne­predbiehaj.“

Vydal som sa popri skalnej stene. Skontroloval som tiene a polohu slnka; vedel som, že musím ísť na západ. Skalná stena pozvoľna klesala, až napokon splynula so zemou. Cestu mi spríjemňoval spev vtákov, les voňal ránom a vlhkom.

Keď tu opäť – ten čudný pocit a zvláštna vôňa vo vzduchu. Teraz to bolo výraznejšie. Nebola nepríjemná, len… iná. Akoby sa k vôni machu a kvetov primiešala vôňa dažďa v krajine, kde dávno nepršalo. Zastavil som sa a nadýchol hlbšie. Smer vône ma viedol vpravo, k hustejšiemu porastu, kde sa stromy tlačili k sebe, akoby niečo strážili.

Zároveň sa tam zdalo byť svetlejšie, čo nedávalo zmysel – koruny sa tam takmer dotýkali. Zvedavosť vo mne zvíťazila. Odbočil som z cesty ktorú som si vytýčil a začal si raziť cestu medzi krami.

Po pár desiatkach krokov sa predo mnou les zrazu otvoril. Stál som na okraji malej čistiny. Svetlo sem dopadalo inak než inde – mäkšie, zlatisté, takmer hmatateľné. V strede čistiny čupela postava.

Na prvý pohľad som si myslel, že je to nejaký žobrák alebo pútnik, čo si tu kľakol k modlitbe. Až potom som si uvedomil, že je príliš tenký. Príliš nehybný.

Bol to kostlivec.

Sedel skrčený, jedným kolenom zapretý v zemi, druhú nohu mal natiahnutú, ako by si len na chvíľu odpočinul a zabudol sa postaviť. Kosti mal obrastené machom a drobnými rastlinami, medzi rebrami mu prerastali korienky. Lebka bola naklonená mierne do strany, ako by sa s údivom pozeral na vlastnú pravicu.

V tej kostnatej ruke držal trs kvetov.

Nikdy predtým som nevidel nič podobné. Nebola to obyčajná lúčna burina. Lupene mali farbu žeravého uhlia tesne pred tým, ako zhasne – oranžové, s okrajmi prechádzajúcimi do krvavočervenej. Z kvetov vylietavali drobné svetlušky a kľukatili sa vzduchom ako iskry. Celé to miesto pulzovalo tichým životom.

Urobil som krok dopredu. Pôda pod nohami bola mäkká, nasiaknutá životom. Tu a tam som zbadal vyčnievajúci úlomok kosti, z ktorého vyrastali ďalšie kvety. Akoby celý kruh čistiny bol utkaný z dávno mŕtvych tiel, na ktorých si les vytvoril vlastnú záhradu.

Spomenul som si na včerajší nejasný pach vo vzduchu – to bola vôňa rozkladu pomiešaná s vôňou nového rastu. Smrť a život v jednej jedinej dychovej vlne.

Pristúpil som bližšie ku kostlivcovi. Necítil som z neho žiadnu hrozbu, len zvláštny pokoj. Na tele mal zvyšky – možno zvyšky oblečenia , možno súčasť dávnej zbroje. Bol kedysi bojovník ako ja? Alebo len nešťastný pocestný, ktorý v tomto lese našiel posledný odpočinok?

Natiahol som k nemu ruku, aby som sa dotkol kvetov, no v polovici pohybu som zastal. Mal som pocit, akoby sa na mňa pozeral, aj keď mal prázdne očné jamky. Nebol v nich žiadny žiar, žiadna mágia, a predsa…

„Nechám ti ich,“ zašepkal som. „Vyzerajú, akoby k tebe patrili.“

Posadil som sa kúsok od neho, na okraj čistiny, a chvíľu som len mlčky sledoval, ako sa drobné svetielka vznášajú nad kvetmi. V tom tichu som si uvedomil zvláštnu vec: necítil som strach. Len zvláštnu pokoru.

Smrť, ktorú som dovtedy vnímal len ako hrozbu a koniec cesty, tu mala inú podobu. Bolo to hnojivo, z ktorého vyrastá niečo nové, niečo, čo je možno krajšie než čokoľvek, čo ten človek prežil zaživa.

Vstal som, oprášil si nohavice a uklonil sa kostlivcovi, akoby bol neznámym padlým hrdinom.

„Odpočívaj,“ povedal som potichu. „Les si pamätá, že si bol.“

Potom som sa otočil späť k západu. Cesta ma ešte čakala a možno ma na jej konci naozaj čaká mäkká posteľ a dobré pivo. No vedel som, že na túto čistinu sa mi bude vracať v myšlienkach ešte dlho.

Kým som mizol medzi stromami, v kútiku oka sa mi zdalo, že jeden z kvetov v kostlivecovej dlani práve rozkvitol o čosi jasnejšie. Ako keď sa niekde hlboko, v tichu po smrti, zrodí niečo nové a krásne.