Zeleň stromov ju obopínala ako staroveká deka. Netušila či slnko zapadlo, koruny stavané z listov tvorili tieň ktorý pripomínal noc. Na jednu vec to bolo dobré : Nepotila sa, napriek tomu že precestovala už skoro celý les. Nechcela si to priznať, ale bola dlho stratená. Jediné, čo ľutovala viac než to, že si zabudla doma mapu bolo že si zabudla aj meč.

“To mám za to, že som sa ponáhľala nájsť tú kvetinu pred západom slnka,” hundrala si pod nos. Už sa ani nepozerala pred seba, kvety a hríby na zemy jej unudenú hlavu zaujali viacej. Robila to napriek tomu, že vďaka tomu stratila tú cestu, ktorá ju mohla zaviesť späť k jej veciam. Ako sa pozerala na jeden malý kvet, ktorý sa farbou podobal na jej meč, zakopla o akúsi pevnú vec. Rýchle reflexy z rokov bojovania jej umožnilo nespadnúť, však rovnako ju prinútili sa strápniť. Nielen že sa pokúsila tasiť meč, ktorý nemala na sebe, ešte aj sa ho pokúsila tasiť na boj s nehybnou kostrou. Bola vďačná, že mimo nej nebolo nič živé naokolo.

Preskúmala ju opatrne. Síce sa zatiaľ nestretla s nikým, kto by nastražil pascu s mrtvolou, ale nechcela aby jej prvé stretnutie s takým konceptom bolo aj jej posledné. Kostra nemala žiadne lano na sebe, ani nevyzerala nejako zvláštne polepená. Napriek tomu sedela rovne na zemi s jednou rukou vystretou vpred, ktorá držala akýsi list.

Nechcela ho zobrať. Rešpektovala mŕtvych viac než živých. Bohužiaľ zaznela v jej hlave tá správna otázka na to, aby vykonala niečo, čo by inak neurobila : “Čo ak je to mapa?”

Pomaly prikráčala ku kostre tak, aby sa jej pozerala do očných jamiek. S nervóznym glgom sa jej podarilo jedným pohybom rýchlo uchmatnúť papier a hneď ho aj začala čítať.

Bolo na ňom :

“Kto toto bude čítať,

Celý život som sa hnal za tým napísať tú najlepšiu novelu. Zaviedlo ma to do tohto lesa. Zatiaľ jeho meno nepoznám, však dúfam, že vy áno. Prosím, ak ešte žije, nájdite moju manželku.

Povedzte jej, že už budem písať v mojom novom domove na oblohe.

-Rátr”

Už v strede toho krátkeho listu dvíhala svoje obočie. Rátra nepoznala, ani jeho manželku, z čoho jej prišlo ľúto, že práve ona narazila na ten list. Zo stále neuspokojenej zvedavosti obrátila list. Ďalej hladala mapu, alebo hocičo iné, čo by ju vedelo zaviesť späť k dedine od ktorej prišla. Bola pripravená sa uspokojiť aj len s mapou k ceste, ktorú náhodou stratila.

Naďalej sklamaná sa pozrela pred seba na kostru s cieľom ho súdiť, aj keď bol po smrti už dávno. Ako akési spoza nebies ospravedlnenie v jeho ruke videla kvet ktorý hľadala. Žiaril prekrásne. Dokonca aj listy zo stromov sa zdanlivo uhli z cesty a zasvietili na Rátrove pozostatky.

“Vieš čo,” čupla si pri kostru a volnou rukou vytrhla kvet z jeho rúk, “Odpúšťam ti.”

Rátrova lebka sa pohla na bok. Mala pocit, že sa jej snažil povedať : “Nie je zač”. Síce si mŕtve telá vážila, nikdy si nemyslela, že by jej jedno reagovalo na jej slová. Jej spodná pera sa natiahla nadol od šoku.

“Ty mi rozumieš?”

Lebka sa znova posunula. Nekývala, iba sa hýbala viacej k zemi. Ona to však brala inak. Videla to ako značnú odpoveď. Postavila sa, lebo mala pocit, že ak ostane pričupená pri ňom, tak nakoniec aj odpadne.

“No dobre. Keď ma teda počuješ, tak ti niečo poviem.”

Zrolovala si list a dala si ju pod pazuchu.

“Keďže si mi ty dal presne tú kvetinu, ktorú som potrebovala, tak ja zanesiem tvoj list do neďalekej dediny, odkiaľ som prišla. Len ju budem musieť nájsť. Bude to tak v poriadku?”

Čakala na akúsi odpoveď. Nič. Kostra sa tento krát nepohla. Od nervozity preglgla, keďže sa bála, že ho svojou neslušnou rečou akosi urazila. Už ako chcela začať kráčať dozadu od neho aby utiekla hanbe alebo aj potenciálnemu hnevu ju zrazu oslepilo slnko. Otočila si hlavu preč od svetla. V hlave si nariekala, že už zapadá slnko a ona stále bola v tom lese a že určite dopadne rovnako ako Rátr. Otočila sa preč od neho a povzdychla si. Vtedy si však aj všimla, že slnko tvorí akúsi čiaru, na ktorej konci bola vidno cesta. Presne tá cesta, ktorou aj vošla do lesa. S dlaňou prikryla zapadajúce slnko a otočila sa späť na kostru.

“Ďakujem,” zašepkala a slabo kývla.

Netrvalo to dlho a utekala smerom k cestičke. List jej ostal pod pazuchou, na to si dala pozor. Plne plánovala splniť svoj sľub ako vďaku jej zosnulému pomocníkovi. Keď sa jej topánka dotkla hliny, ktorá tvorila cestičku tak jej vietor pohladil jej krátke vlasy. Tento krát neostala a nerozplývala sa nad tým potenciálnym nadprirodzeným náznakom vďaky, lebo mala ďalšiu úlohu na splnenie ešte predtým, než všetci išli spať.