Nebojme sa jej.

Však na nás stále čaká,

Sťa rodič riadny.

***

Kam len oko dovidí, rozprestiera sa oku lahodiaca krajina. Zalesnené pahorky prechádzajú do zvlnených plání a lúk, priam obsypaných kvetmi. V lesoch naraz panujú všetky ročné obdobia.

Rozkvitnuté čerešne stoja hneď vedľa jabĺčkami obsypaných jabloní. Na zemi leží ten najjemnejší koberec, spolovice tvorený popadaným lístím a huňatým machom. K nebesiam vzpínajú holé drúky opadané duby, sťa starci držiaci stráž. Nechýbajú ani mohutné borovice, v ich tieňoch hovie všemožná zver.

Lúky sú pestrejšie než maliarova paleta. Ruže a tulipány, sedmokrásky a prvosienky, chryzantémy a divý mak, lenivo sa kolíšu v jemnom vánku. Medzi nimi poletujú včely, motýle a iný hmyz, opeľujú ostošesť. Medzi koreňmi je nespočet nôr, z každej trčia očká ni gombíčky, ňufáčiky vetrajú.

Lež aj niečo iné sa nachádza v tomto kraji.

***

Nik neunikne.

Tiež patrí k životu,

Tak jak noc ku dňu.

***

Netreba sa ich báť. Už viac neublížia, nech boli predtým akýkoľvek. Vztýčení či ležiaci, v sede či v pohybe, nik z nich sa nehýbe. Belasé kosti sú obmotané popínavými stonkami. V očných dierach kvitnú kvietky, nesúce farbu očí. Hrudné koše sú neraz premenené na úle včiel, med z nich priam kvapká.

Ruky a nohy sú pokryté tisícorakými hubami, farbou konkurujú kvetom navôkol. Klobúčiky sú pevné a pružné, ukrývajú v sebe nekonečno spór.

Neodpočívajú tu však naveky. Všetci sa raz vrátia. Niektorí skôr, iným to potrvá. Tá, ktorá o tom rozhoduje, práve kráča medzi nimi.

***

Belasé kosti,

Ladne kráčajú po zemi.

Naša milá Smrť.

***

Každý moment strávi kráčaním medzi kostrami. Dozerá na nej, prihovára sa im, a kontroluje, či niekto nie je pripravený na návrat.

Na danej lebke vtedy rozkvitne malý, nenápadný kvietok. Lupienky má takmer priehľadné. Ich počet určuje, aký dlhý bude najbližší život.

Aj teraz stojí pred jednou kostrou. Leží schúlená do klbka, preháňa sa po nej párik veveričiek. Len čo však kvietok vypučí, presunú sa k druhej, a pokračujú vo svojej hre. Smrť zvedavo nazerá, nedočkavá na lupienky. Vynorí sa však len jeden, maličký a slabý.

Smrť kedysi necítila nič. Všetkých posielala okamžite naspäť. Miesto záhrady tu bola pustá, bezútešná púšť, rodiaca iba hnev a bolesť. Trvalo celé veky, kým sa poučila a zmúdrela.

So smútkom v duši sa nakloní, a niečo kostre pošepká. Tá sprvoti nereaguje, po chvíľke sa však pomrví a pomaly vstane. Smrť jej chytí ruky, opäť čosi pošepká, a pošle ju medzi živých. Zvyčajne sa potom poberie ďalej. Nie však v tomto prípade.

Netrvá to dlho. O moment je kostra naspäť. Teraz je však maličká, rúčky a nôžky má zložené pri sebe. Smrť ju opatrne položí na zem, a pobozká na čelo.

Keby mohla plakať, v jej slzách by sa utopil celý svet.

***

Starí či mladí,

Smrti nerozkážeme.

Tak teda žime.