„Balíme to!” zaznel hlas vedúceho zmeny. Modré kombinézy sa na povel vyrovnali a začali sa presúvať jedným smerom. Niektoré za sebou ťahali čierne vrecia, ktoré odhadzovali do pristaveného kontajnera.

Naučenými pohybmi sa zoradili a vystúpili na vyvýšenú plošinu. Vedúci zmeny ich lenivo spočítal a pre istotu sa spýtal: „Sme všetci?” Modré kombinézy sa poobzerali okolo seba a nedbalo prikývli. „Pripraviť sa, pozoor, štart!” zahlásil vedúci položartom a stlačil tlačidlo na hrubom náramku. Objavil sa silný záblesk a čata aj kontajner boli fuč.

Údolie potemnelo a stíchlo. Po nedávnej nehode nezostala ani stopa. Upratovacie služby planéty Zem boli na vysokej úrovni.

Raketoplán sa pomaly vzďaľoval temným priestorom. Nemieril však k Zemi sám. Spoločnosť mu robila žiariaca skrinka ukrytá pred zrakom pasažierov.

V stiesnenom priestore raketoplánu sa modrá čata premenila na konkrétnych ľudí. „Nikdy si nezvyknem na teleportácie,” posťažovala sa prvá strapatá hlava patriaca Samovi. Pretrel si trasúcou rukou tvár: „Dnes to bolo obzvlášť nepríjemné.”

Alica na neho mlčky hľadela, rukou si upravovala účes, ktorý jej vytvorila kapucňa. „To hovoríš vždy,” povedala nakoniec unavene.

„Čo si taká otrávená?” nechcel sa vzdať konverzácie.

„Ani neviem. Premýšľam, kde sa vidím o päť rokov,” povedala zrazu napoly žartom.

„Hm, budeš vedúca zmeny, Alicka. Najusilovnejšia zo všetkých. Po práci prídeš domov a budeme spolu piť kávu,” naskočil na jej nôtu.

„To budeš bez práce?”

„Budeš ma živiť, Alicka. Budem sa mať ako kráľ,” zabával sa Samo a v duchu dúfal, že aspoň tá časť o káve by sa mohla naplniť.

Alica naozaj myslela na budúcnosť. Jej obraz však bol temnejší. Koľko z dlhov po ockovi jej zostáva splatiť? Do konca svojho smutného života bude upratovať a potom utekať domov starať sa o matku. Ťažko si povzdychla.

Raketoplán začal klesať a tým sa míňal Samov čas premeniť vtipy na pozvanie. Nervózne sa ošíval a hľadal správne slová. „Alica, mala by...“

Nesmelú otázku prerušili otrasy, po ktorých nasledovali manévre hľadajúce stratenú stabilitu. Všetci okolo seba prekvapene pozerali; toto sa pilotovi ešte nestalo. Po pár vyrovnaniach kostrbato pristáli.

„Ospravedlňujem sa, banda. Niečo mi vbehlo do výhľadu…” nervózne sa ozvalo z reproduktora. „Užite si víkend!”

Väčšina posádky len mykla plecom a poháňaná vidinou víkendu sa rozpŕchla smerom k domovom. Medzi nimi aj Alica.

„Si nekonečný babrák,” ktosi Sama posmešne potľapkal po pleci.

Alicin dôvod rýchleho úteku z práce sedel nespokojne v kresle. Staršia žena si mrzuto šomrala, v ruke zvierala pohár s tekutinou medenej farby. Ledva Alica zhodila špinavé veci, stará pani spustila: „Kde si bola tak dlho? Stále ma nechávaš samú!”

„V práci, mama. Tak ako vždy.”

„Radšej zbieraš smeti, ako by si bola so mnou. Mohla by si si nájsť poriadneho muža. Aj keď s tým kyslým ksichtom, kto by ťa už len chcel,” dodala pohŕdavo.

‘Je to tu zas,’ vzdychla si Alica a vzdialila sa do kuchyne, aby aspoň necítila alkoholový opar nesúci sa celou obývacou izbou. Naliala si plný pohár vody, aby uhasila smäd. Unavene zavrela oči.

Na krátky moment sa jej odkiaľsi z nevedomia vynoril obraz modročiernej hladiny, ktorá sa rozpínala viac a viac až jej zabrala celé zorné pole.

Prekvapene otvorila oči, keď začula ťahavý hlas vedľa seba.

„Môžeš mi odpovedať normálne ako človek? Bože, ty si fakt nemožná krava,” krivila tvár matka.

‘Kedy sa sem dostala? Dá sa zaspať postojačky?‘

„Čo tak na mňa zíraš?! Povedz už konečne niečo!”

„Čo si sa pýtala?” snažila sa Alica zorientovať.

„Vieš čo, nechaj to tak. Staraj sa len o seba, ako doteraz,” pozdvihla opovržlivo bradu a odšuchtala sa do obývačky. Alica počula škripot dvierok ”tajnej” skrýše a zvuk nalievania tekutiny do pohára.

Bola na smrť unavená. A to ju čaká najdlhšia šichta.

Je tu víkend.

Stála sama v tme. Neďaleko od nej sa vznášal zelený lesk. Ťahalo ju to tým smerom, a tak opatrne vykročila.

Spravila pár krokov a ocitla sa pri jazere. Z hladiny na ňu civel odraz unavenej tváre. Všetko vyzeralo ako vždy a predsa trochu inak. Nevedela odtrhnúť oči od vody. Prešiel ňou chlad. Chcela sa dotknúť svojej tváre. Opatrne sa naklonila. Ústa v odraze sa jemne zachveli.

Zatajila dych. Ticho prehlušovalo len tikot srdca, ktorý počula až v ušiach. Odraz si ju prezeral. Sledoval ju očami bez pohnutia. Skrivil ústa do škaredej grimasy akoby sa snažil čosi povedať.

Strhla sa zo spánku a rýchlo sa posadila. Striaslo ju od strachu. Ani v spánku si nemôže poriadne oddýchnuť od svojho života. Ramená sa jej otriasali pod návalom emócií.

Keď sa jej uľavilo, zdvihla hlavu a uslzený pohľad jej padol na zrkadlo oproti posteli. Zase sa dorevala ako decko. Pripadala si trápne. Patetická. Taká presne je.

Odraz v zrkadle hľadel späť. Pokýval hlavou zo strany na stranu. Otváral naprázdno ústa. Snažil sa prehovoriť.

Chcela vykríknuť od preľaknutia, no nedalo sa. Zamrznutá hrôzou zostala sedieť.

„A-li-ca” zaznel mechanický hlas zo zrkadla. „Zdá sa, že sa spojenie konečne ustálilo.” „Čo to má znamenať?” ťažko- horko zo seba dostala otázku.

„Pozorne ma počúvaj. Neviem, ako dlho bude spojenie udržateľné. Potrebujem od teba službu.”

„Kto si?!” nereagovala na to, čo odraz hovoril.

„Je to komplikované. Som ty, alebo niekto, kým by si mohla byť.”

„Stále spím? Sníva sa mi?” Alica bola zmätená.

“Nie úplne, si v pozmenenom stave vedomia, aby sme sa mohli spojiť. Som tu, aby som ti pomohla. A ty si tu, aby si pomohla mne.”

„Čo to znamená?”

„Videla som tvoju bolesť. Kvôli matke, ockovi, kvôli dlhom. Videla som však aj tvoju snahu a chcem, aby ti bolo lepšie. Aby si mohla byť zas šťastná. Ráno bude všetko trápenie preč. Všetko bude v poriadku,” hlas znel odrazu hypnoticky.

„To je nemožné,“ povedala Alica neveriacky.

„Všetko je možné. Ver mi, nič za to predsa nedáš. Ale potrebujem od teba niečo na oplátku. Musíš ísť niečo vyzdvihnúť. Zavri oči.”

Alica naučená príliš neodporovať mimovoľne oči zavrela. Opäť bola pri temnom jazere s hladinou pretkanou zelenkavou žiarou. Pozerala naň z vtáčej perspektívy. Postupne sa vzďaľovala a ona spoznala miesto, kde jazero je.

Otvorila oči.

„Presne tam to nájdeš. Alica, prosím, po-pomôž mi. Je to dôleži-žit...”

A odraz v zrkadle zostal mĺkvy a presne kopíroval svoj originál. Alica mlčky sedela. Už nemôže veriť ani svojej hlave. V hrdle mala sucho. Neisto sa postavila a zamierila do kuchyne. Je to istou tou únavou. V poličke našla tabletku na spanie a zapila ju veľkým dúškom vody.

Z bezseného spánku ju prebudilo zvonenie. „Haló? povedala rozospato. „Ahoj,” ozval sa nervózny hlas Sama. ”Asi som ťa zobudil, prepáč. Ja len volám, či si OK. Včera nám volali z práce, aby sme sa dostavili na akési vyšetrenie a vraj ťa nemohli zastihnúť, tak som si povedal, že zavolám a zistím, či je všetko v poriadku,” nervózne vysvetľoval zbytočné detaily, len aby nezapochybovala o jeho dobrých úmysloch.

‘Samo má moje číslo?’ preblesklo jej hlavou.

„Všetko je v poriadku, ozvem sa do práce… a aké vyšetrenie? Čo sa stalo?”

„Vraj sme čosi mohli priniesť z poslednej služby, dáke bacily či čo. Našli toho plno v troskách, čo sme odpratávali. Počul som, že vraj sme mali šťastie, že to nedoletelo až na Zem,” urobil dramatickú pauzu. “ Ale kontrola bola v pohode, prešiel som skenerom, vzali mi krv a šiel som domov, nemusíš sa báť.”

„Aha, tak ja tam zájdem, vďaka, Samo.”

„Tak mi napadlo,” znervóznel, no povedal si, že už to nevzdá, keď má takúto jedinečnú príležitosť, „mohli by sme tam zájsť spolu? Zabudol som si tam peňaženku.”

Prekvapilo ju to. A znelo to ako výhovorka.

Ale tak prečo nie, aj tak nemá nič lepšie na práci. Aspoň na chvíľu vypadne z domu.

„Jasné, môžeme. Tak ja ti dám vedieť, ok?“

„Super, maj sa zatiaľ!” nadšene pozdravil a zložil.

Ospalo hľadela na mobil, keď ktosi zaklopal na dvere. Kto by to mohol byť? Matka nikdy neklope, vždy len tak vbehne.

„Môžem ísť do vnútra?” napriek nepravdepodobnosti tohto scenáru sa ozval matkin hlas. Dokonca podivne triezvy. „Môžeš?” povedala neisto.

„Ahoj Alicka, spala si dobre? Na stole máš raňajky. Musím odbehnúť do obchodu, Viera zase čosi pomotala, ale na obed budem doma.”

Alica pozerala ako obarená. Matka má zase obchod? Urobila raňajky?

„Pozeráš, akoby si ducha videla,” zasmiala sa a sklonila sa, aby jej vtisla bozk na čelo. „Ahoj a oddýchni si troška.”

Alici sa zarosili oči. Nespomínala si, kedy naposledy takto matku videla. Bola vtedy ešte len dieťa a užívala si bezstarostný život.

Keď sa zabuchli dvere, vstala z postele a opatrne vošla do kuchyne. Takmer odpadla. Raňajky boli to najmenšie prekvapenie.

Pri stole kávu popíjal jej otec.

„Ocko!” vykríkla a hodila sa mu okolo krku. Tak veľmi jej chýbal. „Alicka,” smial sa dobromyseľne otec a stisol ju v náručí. „Aj ja ťa rád vidím,” povedal trochu ironicky. „Poď, daj si trochu kávy.”

Bola nesmierne šťastná. Nechápala, ako je to možné. Piť kávu s ockom, smiať sa s ním, čítať noviny. To bol jej domov. Nič viac jej nebolo treba.

Ranná káva sa pretiahla až do obeda. Alica nechcela spustiť otca z dohľadu, aby azda nezmizol. „Skočím po mamu do obchodu,” povedal otec s úsmevom. Hodila sa mu okolo krku a silno ho objala. Otec sa zasmial: „Neboj sa, hneď sme späť. Ty si dnes ale zvláštna,” pokrútil láskavo hlavou a vyšiel z dverí.

Keď osamela, pozrela inštinktívne do zrkadla. „Všetko je v poriadku, vidíš? Ako som sľúbila. Teraz je čas na tvoju časť dohody,” povedal trochu naliehavo odraz.

„Čo presne odo mňa chceš?”

„Nič zložité. Pôjdeš k jazeru a nájdeš jednu skrinku, ktorú som stratila. Uvidíš, pôjde to samé. Potom sa spojíme.”

„A keď to spravím, ostane všetko tak, ako je teraz? Ostane tu ocko?”

„Samozrejme. Ešte jedna vec. Musíš ísť sama.”

Alica sa obliekla. Opäť jej zazvonil mobil - Samo. Vzdychla si a poslala automatickú odpoveď - Zavolám neskôr.

Les, v ktorom s ockom zbierali huby a hrali skrývačky, dnes pôsobil neznámo. Hľadela váhavo do jeho tieňov. Nervózne si obhrýzala nechty a v hlave jej poriadne hučalo. Znovu mala príšerný smäd.

Čo ak to bude niečo, čo je nebezpečné? Alebo to niekomu ublíži? Mala o misii pochybnosti. No predstava otca čakajúceho doma ich úspešne potláčala. Chvíľu tam postávala, keď sa konečne objavila. Zelenkavá žiara vychádzala z hĺbky lesa a Alica cítila, ako ju volá k sebe.

Vydala sa na cestu bezhlavo ťahaná kamsi dovnútra lesa. Obrazy sa jej miešali pred očami, jeden strom mihal druhý, konáre sa strašidelne preplietali. Odrazu všetko naokolo stmavlo, videla len lúč pulzujúceho zeleného svetla. Ocitla sa pred hladinou, ktorú poznala zo svojich snov. Voda intenzívne svetielkovala, naliehala na Alicu. Vošla do nej oblečená, ponárala sa hlbšie a hlbšie, túžila, aby ju voda pohltila. Cítila príjemné teplo, bezpečie, všetko jej dávalo zmysel. Všetkými zmyslami vnímala, že už nie je sama, že sem patrí.

Akoby ju viedli tisíce ruky, presne vedela, kam má ísť a čo má robiť. Netrvalo dlho a narazila na skrinku, ktorá bola zdrojom žiare.

Bez váhania ju otvorila. Zelený lúč vytryskol najskôr smerom hore a potom sa stočil a zamieril Alici rovno do srdca. V hlave počula šum tisícich hlasov. Dlho nevedela rozoznať ani slovko, až šum ustál a ona začula hlas prichádzajúci odnikiaľ: „Ďakujeme, Alica. Teraz sa môžeme usadiť v novom domove. Onedlho nás budú státisíce. Vďaka tebe môžeme žiť.”

Bolestne otvorila oči. Všade naokolo bolo biele svetlo. Ledva sa rozkukala, už bol pri nej lekár. Za ním dobehla druhá postava v rovnakom bielom plášti. Podľa strapatej hlavy usúdila, že to nie je lekár. Bol to Samo. „Alica, žiješ!” vykríkol.

„Ako vám je?” opýtal sa lekár.

„Kde som? Čo sa stalo?” Alica bola načisto zmätená.

„Nebudem vás trápiť detailami, prežili ste náročné dni. Pri poslednej službe ste sa nakazili niečím, čo by sme mohli nazvať plesňou. Nemali ste posledné dni zvláštne zážitky? Halucinácie? Neutíchajúci smäd? Teplotu?” menoval doktor zoznam príznakov.

„Asi…? Už- už je to preč?” Alica zmätene hľadala odpovede.

„Áno, podali sme vám liečbu a výsledky sú v poriadku. Mali ste vysoké teploty od nákazy. Našťastie vás včas našli a priviezli. Teda našiel vás tuto váš kolega. Skoro ste sa utopili. Mali ste veľké šťastie, že šiel zrovna okolo,” povedal doktor neveriac tejto zhode okolností.

„Náhoda, čo?” nervózne sa zasmial Samo. Alica len mlčky prikyvovala.

„Volali sme vašej matke, no, ehm, znela, že je trochu indisponovaná.” Alici prebehol mráz po chrbte. „Možno je chorá,… skúšali ste zavolať ocka?”

Lekár sa zatváril zarazene. „Váš otec je podľa vašej anamnézy pätnásť rokov mŕtvy, ľutujem,...”

Alica naprázdno preglgla.

„Boli to ťažké dni, Alica. Potrebujte oddych. Ale ako som povedal, ste v poriadku, môžete ísť domov,” spiklenecky na ňu mrkol.

„Neboj sa, ja ťa hodím domov. Mám to cestou… a-aspoň myslím, kde bývaš?” tváril sa rozpačito Samo.

„Dáme vám chvíľu. Kolega vás na chodbe počká. Máte čas,” ukončil rozpačitú konverzáciu lekár a pozrel na Alicu. V jeho očiach na sekundu zbadala zelený lesk.

Osamela v izbe. Doľahol na ňu smútok. Schúlila sa na posteli do klbka. Takže to nebola realita. Všetko to boli len predstavy. Ocko je preč. Slzy jej tiekli po tvári a premáčali vankúš.

„Alica!” zaznelo jej odrazu v hlave. Rýchlo sa posadila. Na stolíku bolo malé zrkadlo. Trasúcou rukou ho zdvihla zo stola a pomaly obrátila k sebe.

Odraz mal zelenkavé oči rovnako ako lekár. Spokojne sa usmieval.

„Dokázali sme to! Teraz sa musíme odtiaľto dostať. Lekár je už náš, teraz sa sústredíme na toho chlapca. Možno sa pri tom aj zabavíme,” uškrnul sa.

Alica cítila, že stráca kontrolu nad svojím telo. Sledovala, ako sa umýva, oblieka, upravuje. Jej telo vyšlo z nemocničnej izby. Pozrelo žiadostivo na Sama.

„Som pripravená,” usmialo sa.