Jak chrobák pod lupou

Hodila na mňa hrsť servítok a seba zložila vedľa na posteľ . Obaja nahí, utierali sme sa a pozerali na seba. Všimol som si jej široko roztvorené oči, azda väčšie, ako by bolo v súlade s bežnou ľudskou anatómiu a uprené kdesi do metafyzična. Hľadel som na jej dlane, zložené pod hlavou jedna v druhej, na jej pupočnú dierku, orosenú jemnými kvapkami potu. Pozoroval som jej uši, takmer priehľadné a akési pretiahnutejšie, ako som bol vídaval u iných žien.

Ona na mňa hľadela tak, akoby si pri tom niečo myslela.

„Kam máš namierené?“ prekvapila ma bez varovania.

Po chvíľkovom zaváhaní zaznela moja odpoveď: „Domov.“

S očami dokorán a hlavou podopretou pomaly som skúmal moju spoločníčku. Každú jej krivku, každú štrbinku, každý odtieň nálady túžil som si uchovať v pamäti čo najdlhšie.

Keď sa už zdalo isté, že v mlčaní ostanem, prekvapil som ja ju: „A ty kam?“

Zreničky sa jej rozšírili na takmer nepostrehnuteľný zlomok času.

„Domov,“ začul som echo môjho cieľa z jej úst. Zároveň som pocítil zmenu atmosféry medzi našimi telami. Mierne ochladenie, napätie a niečo ďalšie, za horizontom mojej empatie. Premýšľal som, čo sa deje a v hlave sa mi objavilo pár otázok. Moja spoločníčka to vo mne prečítala. Počkala si, kým moja zvedavosť narastie. Až potom trpko dodala: „Zistiť, či ešte stojí.“

Náhly smútok sa mi rozlial v hrudi. Pokúsil som sa ju objať, pritiahnuť k sebe. Zježili sa jej chĺpky na chrbte, rozšírili nozdry a napli svaly na krku. Ruku mi rázne odstrčila tou svojou, na ktorej som zrazu nemohol prehliadnuť špicaté nechty dvojnásobnej dĺžky, ako pred chvíľou. S divokým pohľadom vypľula spoza rezákov: „Nepotrebujem žiadne ľútostivé gestá!“

Zmätený šok v mojich očiach sa mi nepodarilo ututlať. Všetko je zjavné a nič sa nedá schovať v priestore medzi štyrmi nahými bradavkami. Ženin hrdý výraz sa zmenil na pobavený. Vychutnávala si moju bezradnosť úplne bez rozpakov. Náhle zvľúdnela, zmäkli jej črty, napätie v našich telách pokleslo. Uvoľnila zaťaté zuby a jej slová má prekvapili viac, ako všetko, čo sa medzi nami doteraz udialo.

„Vidím ťa. Nič neprehliadnem, iba ak z vlastnej vôle. Tu nemá zmysel, aby si sa snažil tváriť, že je niečo inak. Si rád, že si si užil s peknou ženskou, no nič viac to pre teba neznamená.“

Chcel som protestovať.

„Neprotestuj,“ zastavila vopred moje slová a pokračovala: „Je to v poriadku. Bolo to s tebou fajn a takto mi to stačí. Nič mi nesľubuj, neponúkaj a ani mi neprejavuj emóciu, ktorú necítiš.“

Chcel som začať rozmýšľať nad tým, ako jej citlivo povedať, že sa už neuvidíme.

„A prosím ťa, urob mi tú láskavosť a nevymýšľaj, ako mi citlivo povedať, že sa už neuvidíme“, pokračovala.

„Čo do pekla?“ nechápal som v duchu.

„Nepotrebujem to. Som už veľká.“ Žmurkla na mňa a ladne si prešla prstami od kľúčnych kostí cez prsia a boky. Zvodný pohyb ukončila frčkou do penisu. Po mojom myknutí zazvonil jej smiech. Po jej smiechu začalo zvoniť niečo vo mne.

Vyskočila z postele a chvatom sa obliekala otočená chrbtom ku mne. Keď si natiahla džíny, blysla na mňa očami cez plece a so smiechom vyhŕkla: „Posledný nech zhasne!“ Šťukla vypínačom, ktorý má zalial nepríjemným ostrým svetlom a vytrielila z izby, do pol tela nahá, s oblečením len tak v rukách. Počul som dupot jej bosých nôh na koberci, aj buchnutie dverí. Ostal som ležať, holý a osvetlený, jak chrobák pod lupou.

----------------------------------------------------

Nastupovali sme do áut pred hotelom. Naše cestovné tašky žuchli dovnútra takmer naraz, len každá do iného kufra. Šťuknutie zámkov potvrdilo bezpečné uzavretie našich osobných vecí. Pozrel som na ňu a zachcelo sa mi povedať jej niečo, čomu by neuverila.

„Neber mi ilúziu predstavy o tebe,“ zahlásila s pokojom.

Ja som to však nevydržal: „Chcem ťa vidieť znova.“

Para z úst v studenom ráne, rozospaté slnko, ešte lenivé hriať. Stáli sme oproti sebe, kompletne zahalení a ostražití. Čakali sme, kto prvý zneškodní mínu medzi nami. Žene prešiel tvárou najprv úsmev, potom tieň. Urobila krok späť. A ja tiež nie som pyrotechnik.

„Je mi to ľúto,“ hlesol som.

To ju už definitívne naštvalo. Rázne sadla za volant a buchla dverami. Ozvali sa zvuky štartu za studena.

Jej auto som videl pred sebou ešte pár minút cesty. Mali sme spoločnú trasu po najbližšiu križovatku. Tam sme sa rozišli. Obaja domov, avšak inou cestou. Do mysle sa mi vplížili nie nepríjemné myšlienky o tom, že by to miesto mohlo byť rovnakým smerom pre ňu, aj pre mňa.

Stretol som ju včera večer v hotelovom bare. Nebola naivná, iba trochu zvláštna. Vedela, o čo ide. Bol som si istý, že ja to viem tiež. Dnes ráno som prišiel o večerné istoty. Zato som však získal pocit, že niečo dôležité som si nechal prešmyknúť pomedzi prsty.

Vzdychol som si a spomenul na jej slová, keď včera utekala z izby. Počúvol som ju. Zhasol som. No škoda, že nie som ten posledný.

Z auta som zazrel psa, serúceho na pekný trávnik. Ani to po sebe nezahrabal, bastard. Pridal som plyn, zaradil vyššiu rýchlosť a vytrielil z malého mesta, ktorého meno som už úplne zabudol.