“Pozri sa na ten čas!” zhýkol a nasmeroval ma na nemotorne zavesené INTER-KEA hodiny nad mojimi kreatívne otapetovanými dverami. Ukazovali čas na obed, čo ma dosť zastihlo.

“Ako mohol ten čas tak rýchlo uletieť? Veď som si len čítal,” smutne som podotkol, strachujúci sa toho, čo ma bude čakať, keď sa postavím z postele. Pochmúrne som položil vedla seba svoju fantasy knižku a natiahol sa.

“Dolníci z Archaik-u budú už dosť hladný. Mali sme im variť obed!”

Ťukol som sa po hlave opatrne, však silno.

“To čo malo byť?” bolo očividné, že sa hneval na mňa.

“Popravoval som si čip. Však vieš, nech sa mi podarí ísť variť bez vyrušení.”

V klamaní som bol určite dobrý, ale samého seba sa len tak nedarilo oklamať. “Ty si sa ma snažíl udrieť, ale asi si zabudol, že sme jedno telo, ty truľo! Dokonca ani čip nemáme!”

Povzdychol som si a postavil sa na nohy. Ani papuče, ani kuchyňa neboli ďaleko odo mňa. Žmurknutím oka som naskočil na osobný levitujúci skúter a vyrazil som.

. . .

“Buržu, kde si bol toľko?” šéf sa ozval. Jeho šedivé fúzy sa kmytali od frustrácie, ale bol som ešte kus od jeho hnevu. Dosť možno, lebo už v hĺbke duše musel poznať moju odpoveď.

“Začítaný. Však vieš, ja a tie moje fantasy knižky.”

“Čo už, tak či tak máme aj ostatných,” mávol rukou a otočil sa späť ku svojmu pracovisku, “Ale za trest tu ostávaš ešte extra.”

“Zas mop?” sťažoval som sa ako puberťáčka pred rodinou, však v duchu som sa radoval, že si budem môcť svoje zameškanie dopracovať.

“Zas mop.”

Pustil som sa do práce, pomáhal som tam, kde sa dalo. Najprv som mal nôž v ruke, potom som čistil zeleninu, neskôr mi padol aj modifikátor genetického kódu mäsa. Modifikátor som mal najradšej, pripomínal mi kúzlenie z mojich obľúbených kníh ako Zaklínač 17 : Tento krát vo vesmíre, alebo Dotyky Budúcnosti 5 - Dotyky Minulosti.

Po hodinách práce sa mi nakoniec aj zdalo, že som dohnal svoje zameškanie. Už ani môj tajuplný kolaborant nič nehovoril. Sám od seba som sa pozrel na hodiny. Bolo pekne už po varení, ľudia od dolov sa vracali na povrch. Usmial som sa a položil nôž. Chcel som si začať dávať zo seba zásteru, však ako som sa otočil od pracoviska, tak sa mi podarilo skoro naraziť do môjho šéfa. Jeho opotrebované, vyschnuté, žilkaté a trasúce sa ruky držali metlu.

“No, Buržu, ide tvoja druhá robota.”

S kyslým ksichtom som sa slabo a utrpene usmial. “Nestačil môj výkon?”

“Nestačil, mladý. Ideš upratovať.”

Prijal som prehru, povzdychol som si a uchopil sa môjho posledného nástroja za tento deň.

Zametanie bolo trápne, hlavne lebo mi to pripomína detstvo a ten kolega, ktorý to zvykne tiež robievať, sa až príliš rád kamaráti. Nemáme nič spoločného, ani neviem, ako sa volá, ale z bohvie akého dôvodu sa stále so mnou rozpráva. Jediná výhoda je, že pri tých konverzáciach sa mi zdá, akoby ten čas ubiehal rýchlejšie.

Začal som mopovať, však sa mi niečo na tom niečo nezdalo. Ruky akoby postupne strácali atribút “moje”. Pozeral som sa zhora ako orol na korisť. Podlaha podo mnou začala šumieť.Och nie.

Presne som vedel, čo ma čaká. Na vonok som zachoval kľud až na jednu jedinú kvapku, ktorá stiekla dole po mojom líci, na moju bradu a z nej na zem. Plánoval som aj tú vymopovať, ale dokým som to chcel začať som už nevedel hýbať rukami.

-

“Posledný nech zhasne, Buržu!” ozval sa akýsi starší pán popri jeho odchode. Pozrel som sa na hodiny a povzdychol som si. “Ešte len 15 minút, a už idem odtiaľto, naštastie som sa prehodil správne,” povedal som si v duchu.

Preskúmal som predmet, ktorý som práve držal v ruke. Posledný ostávajúci kolega až vysmievavo sa po mne ozval : “Pozeráš sa na ten mop, ako by si ho prvý krát držal v ruke.”

Zasmial som sa. Nemýlil sa, ale nemohol som mu to povedať. Musel som vymyslieť niečo iné.

“Vieš čo, niekedy sa mi to aj tak zdá, keď som túto archaickú vec stále nútený používať!”

“To už si prešiel z tých tvojich fantasy kníh na dajaké vedátorské?” ten tón mi znel, akoby žartoval. S úsmevom som sa začal točiť a pozrel sa na osobu, ktorá to povedala. Už keď som ho zazrel kútikom oka mi klesol. Bol to baculatejší človek, asi môjho veku. Pozeral sa na mňa vážne, akoby ma skúmal pre tie najmenšie chyby. Jeho tenké pery sa uhýbali môjmu telu. Celý jeho postoj kričal : “Ak sem prídeš, dostaneš!”

Musel som nejako de-eskalovať túto situáciu. “Čo ti hrabe?” otočil som sa celým telom a, akoby som to naznačoval divému zvieraťu, som prižmúril oči, “Však ja vždy čítam iba tú najlepšiu literatúru, tú najkrajšie napísanú, aby som sa učil tie najnovšie slovíčka!”

To trápne ticho bolo neznesiteľné. Kiežby sme ten čip v hlave skutočne mali, mohol som si to ticho osobne preseknúť nejakým Beethovenom či Mozartom. V tom som počul akýsi šuchot. Znelo to, ako keď sa dve nedopečené šunky trú o seba.

Smial sa, celým bruchom aj celým duchom. “Ty, Buržko, to si dal dobre. Takéto hlody musíš aj ďalej hovoriť.”

Tam začala naša dlhá a nudná konverzácia, na ktorú by bol ten druhý debil hrdý.

. . .

Čas rýchlo ubehol, dovtedy aj môj nový kamarát odišiel a ja som doupratoval čo sa dalo. Manuálne sušeným mopom som si prešiel cez čelo a pozrel som sa na hodiny. Záverečná, aj keď tam rátame ten extra čas, ktorý sme určite dostali. Pomaly som sa obzrel na prácu dobre vykonanú. Naneštastie, moja radosť netrvala dlho. Cítil som sa, akoby som levitoval. Nie tak, ako keď sa opijeme, skôr ako keď sa letí medzi planéty.

Už to prichádzalo, ale niečo mi nesedelo. Premýšlal som nad tým a zatiaľ som si vytiahol holo-blok. Pozrel som sa tam na list, ako sme sa vystriedali. Ráno bol zapísaný knihomoľ, ja, pracant som sa zapísal ako druhý. “Ak sme už dvaja boli…”

Presne vtedy mi to doplo. To, čoho som sa najviac obával.

“Bože, to bude ona! Naša pani neprítomná” panikáril som v hlave a bežal som. Rýchlo všetko šlo na svoje miesta. Vedel som, že mi čoskoro dojde čas a nemohol som ho stráviť zapisovaním do holo-bloku. Nevie kde je sever, čo vôbec nejaká vecička, ktorú máme stále vo vrecku. Mop som rýchlo pohodil, dal som zo seba pracovné oblečenie a rýchlo som vyťahoval kartu na zamykanie z vrecka. “Musím to stihnúť, ona nebude vedieť, že má zhasnúť!”

V tom sa mi zaseklo vrecko a dostal som ten nepríjemný pocit, ako keď sa niečo zlé stalo. Dosť ironické, niečo zlé pomaly prichádzalo. Vrecko však nechcelo povoliť, asi som mal príliš spotené ruky. “Musíme zhasnúť!” v marnej snahe som sa snažil si v duchu opakovať. “Možno to bude počuť,” som si pošepkal a oprel si hlavu o dvere. V tom istom momente, ako sa mi podarilo vytiahnuť kartu som aj započul, ako mop spadol. Slúžilo to ako zvonenie na rozlúčenie s ovládaním tela. Od toho bodu to bolo celé na nej.

-

Nemala som na sebe žiadne kuchárske oblečenie, však bola som v kuchyni. Stála som pred dverami a držala elektronický kľúč od nich v mojich prepotených rukách. Urobila som krok dozadu, pozrela sa hore a preskúmala, koľko je hodín. Krásnych “príliš veľa na to, aby som tu ďalej pracovala” nula nula.

“Dooobre chalani,” smelo som sa ozvala mojim tichým kolegom, “Už idem!”

Otvorila som smelo dvere, urobila som krásne veľký krok vpred a pred zavretím som zakryčala : “Nezabudnite zamknúť a zhasnúť!”