Opäť bola sama, potichučky ako mačka kráčala po mokrej dlažbe, nebolo to prvýkrát a ani posledný, čo sa snažila uniknúť temným ohavám.

Z okien domov na ulicu prenikalo svetlo zo svietnikov a lampášov, len vďaka tomu aspoň trochu videla. Lampy sa tu nerozsvecovali, kvôli obyvateľom tejto štvrte by sa najvyšší predstavitelia mesta nenamáhali stratiť ani jediného slovíčka. Páchlo tu bezvládie a beznádej.

Začula nárek a zaostrila zrak. Čakala, že to bude jedna z tých uplakaných matiek, ktoré bežne dojčia deti schované v podchodoch.

Zazrela malé dievčatko, schúlené pri drevených mohutných dverách. Cez také príšery neprejdú, pomyslela si Trina a chcela pokračovať ďalej, ale nemohla. Prečo? Netušila, biedu prehliada celý život. Aj hnus, aj všetko, čo sa v tejto prekliatej štvrti deje úbožiakom, ktorí si to vôbec nezaslúžia.

Pristúpila bližšie k dievčinke. Tá ju nezaregistrovala, rumázgala ďalej. Nahla sa k nej a chytila ju za predlaktie, ktorým si zakrývala oči a zatriasla ňou.

„Hej!“ zvýšila hlas, ale hneď vzápätí si uvedomila, že to nebol práve najlepší nápad. Pokračovala šepotom. „Ja ti neublížim. Chceš do psieho brlohu so mnou? „Ako sa voláš?“

„Marmela,“ povedalo dievčatko, ktoré si stále schovávalo tváričku. Napokon sa osmelila a dala si ruku pozdĺž tela. Všade na tvári mala drobné škrabance.

„Tak poď, už je dobre,“ zašepkala Trina a pomohla dievčinke vstať. „Mám katanu ostrú ako slnečné lúče, každý koho pobozká zhynie,“ vypla hrdo hruď.

„Vážne, nekecáš?“ opýtala sa Marmela, aj keď to vlastne bolo jedno. Aspoň bude mať spoločnosť.

Rozpršalo sa a bosé nohy na premočených dlaždiciach sakramentsky oziabali.

„Vezmeš ma na ramená?“ opýtala sa Marmela.

„Ale, pozrime sa na princeznúúú,“ zaspievala Trina.

Dievčatko sa trošku zahanbilo a nesmelo sa na Trinu usmialo.

„Pst,“ počuješ to. „Stoj, a ani sa nepohni!“ znel rozkaz. „Niekto nás vyčuchal. Možno je to praskavica, alebo nosojež.“

Na lovca nemuseli dlho čakať. Objavil sa pred nimi obrovský medveďoroh. Príšera podobná medveďovi s obrovskými rohami a čiernou srsťou, ktorá na seba nalepí a zožerie všetko, čo je živé a má na to chuť.

Trina zaujala obranný postoj. Lesk katany na chvíľu preťal noc. Dievčina dobre vedela, že medveďorohovia nie sú žiadne bystré hlavičky, a keď sa stretnú s nebojácnym protivníkom, často sa radšej dajú na útek.

Marmela sa jej vytrhla z ruky a utekala preč. Ohava zabečala a svetlá v oknách začali miznúť.

„Nie!“ doľahol k Trine výkrik. Keď sa obzrela, zistila, že sa od nich dievčatko vzďaľuje poštvornožky. Zbláznila sa, pomyslela si.

Marmela hľadala okno, z ktorého by ešte stále na ulicu dopadalo svetlo. Konečne ho našla, teraz už stačilo nahmatať priehlbinku s troškou vody, nahliadnuť do nej a pretrpieť tú bolesť.

V mláke sa objavila čierna papuľa ligotavého netvora. Vyceril zuby a priblížil tri jazyky k hlave dievčinky.

Kričala, keď cítila, ako ju z každej strany drví jeho ohavná papuľa. Stala sa súčasťou temnej hmoty. Netvorom, ktorý zhltne všetko živé. Prebrala vedomie diabolskej príšery, a tak obehla prekvapenú bojovnícku a vrhla sa na medveďoroha.

Trina tam chvíľu zostala stáť s ústami otvorenými doširoka. Keď pochopila, že dnes sa jej meč nenapije krvi, zmizla v temných uličkách.