Lucas Tompkins potiahol trikordér ponad otvorenú mriežku EPS na štvrtej palube, sekcia dvadsaťdeväť beta. Bol to ten istý káblový zväzok, ktorý menil len pred týždňom – a teraz opäť odmietal poslušnosť. Trikordér neukázal nič, čo by už nevidel. Žiadne nové stopy, žiadne nové riešenie.
„Hlavný inžinier nemá nikdy pokoj,” zamrmlal vyčerpane poručíkovi Kendallovi Johnsonovi, hlavnému vedeckému dôstojníkovi, ktorý sa dobrovoľne ponúkol, že mu pri tejto oprave pomôže.
Johnson sa uškrnul a podal mu fázový induktor.
„Skús zosúladiť prepojovacie väzby s primárnou EPS sieťou,” navrhol s ľahkou samozrejmosťou.
Tompkins uchopil nástroj, zvážil ho v ruke a začal ho pomaly viesť ponad poruchové vedenie. Niekoľko dlhých minút monotónnej práce neprinieslo nič – mriežka zostávala mŕtva, a tak si Tompkins napokon priznal zbytočnosť svojho úsilia.
„A táto časť siete vlastne napája čo?” spýtal sa s únavou v hlase.
„Okrem iného... moju kajutu,” odvetil Johnson.
„Sekundárne systémy síce tvrdia, že všetko funguje, ale moju sonickú sprchu by som nazval... katastrofou.”
„Možno je problém v samotnej sprche,” podpichol ho Tompkins. Johnson nespokojne zvraštil čelo.
„Alebo v sieti. Tak či tak, niečo je zle.” Tompkins odložil nástroj a položil kolegovi rukuna plece
„Len mi prisľúb jedno – neprestaneš sa sprchovať, nech oprava dopadne akokoľvek. Nebudeš totiž jediný, kto by tým trpel...”
Johnson rezignovane vydýchol a obrátil svoje prenikavé modré oči k stropu. V tom okamihu však ucítil, ako sa mu na pleci zrazu ocitla ďalšia ruka.

Kendall sa pomaly otočil — a uvidel úsmev veliteľky Erin Kellerovej, ostrý a žiarivý, akoby prenikal až do hĺbky jeho bytia. A ako za každým, keď ju zazrel, cítil, ako sa v ňom rozlieva zvláštna, rozpačitá radosť. Erin medzitým srdečne pozdravila svojich kolegov. „Ahoj, Kendall,” oslovila ho teplým tónom, než obrátila pozornosť na Tompkinsa.
„Lucas, je dokončený astrometrický sken, ktorý si chcel.”
Tompkins prudko zaklapol trikordér.
„Ďakujem, komandérka. Zastavím sa poň popoludní.”
„Dobre teda,” odvetila Kellerová. Niekoľko sekúnd stála nad oboma mužmi a mlčky sledovala ich nečinnosť. Potom s jemne pobaveným úsmevom poznamenala: „Pokračujte,” a vykročila chodbou k turbovýťahu.
Keď sa za ňou zavreli dvere, Johnson si len povzdychol a začal si opakovane búchať čelo o stenu. Jeho zúfalé gesto vyvolalo u Tompkinsa iba tiché uchechtnutie.
,,Vieš, že ťa neuhryzne, keď s ňou prehovoríš,” poznamenal pobavene.
„Ver mi, hovoril by som s ňou, keby som bol toho schopný,” odvetilJohnson.
„Lenže vždy, keď je nablízku, ostanem úplne bez slov. A tých pár, ktoré sa mi podarí vysloviť, nikdy nie sú tie , ktoré som chcel povedať.”
Tompkins sa pousmial, zatiaľ čo mával ďalším nástrojom ponad chybnú EPS mriežku. Tentoraz to zabralo a vedenie ožilo tichým pulzom energie.
„Toto bude dlhý deň,” zamrmlal, keď siahol po kryte, aby uzavrel otvor v stene.

Erin Kellerová stála mlčky v turbo výťahu, keď sa dvere s tichým syčaním otvorili a odhalili veliteľský mostík lode USS Starlight. Bola to pôsobivá sála – obe jej steny lemovali vedecké stanice, pulzujúce svetlom displejov a údajov. Po jej pravici sa nachádzalo taktické stanovište, po ľavici operačné stredisko. Priamo pred ňou, obklopené elegantným kovovým zábradlím, trónilo slávne kapitánske kreslo – symbol moci a zodpovednosti. Po jeho boku stálo kreslo prvého dôstojníka a pred zábradlím za nimi sa nachádzala stanica misijných operácií. O niekoľko metrov vpredu sa rozprestieralo kormidlo – miesto, odkiaľ sa loď nechávala viesť ku hviezdam.

Kellerová pomaly vkročila na mostík a zamierila k OPS stanici po svojej ľavici. Nenútene vystriedala prítomného praporčíka a usadila sa na jeho miesto. Len o chvíľu na to sa dvere kapitánskej kajuty rozleteli a z nich, vo svojej typicky dobrej nálade, vyšiel kapitán Greene. Postavil sa pred posádku, pripravený zaujať svoje veliteľské miesto.
„Práve sme dostali rozkaz zmapovať hviezdokopu Sineron,” oznámil nadšene.
Greene bol už starší muž, blížiaci sa ku koncu svojej služby. Aj keď tvrdohlavo odmietal čo i len pomyslieť na odchod do výslužby, väčšina posádky tušila, že jeho kariérna cesta sa blíži k záveru — tak či onak. Napriek veku z neho stále vyžarovala životná sila a bolo zrejmé, že pred sebou má ešte nemálo rokov služby.
Komandér Harrison, prvý dôstojník lode a nedočkavý Greeneov nástupca, si unavene prekrížil ruky na hrudi. Bol to mladý, sebavedomý dôstojník, ktorý uprednostňoval vzrušujúcejšie misie – tie, čo formovali dejiny ľudstva. Mapovanie hviezdnych javov k nim rozhodne nepatrilo. Napriek tomu bol Greeneovi verný ako málokto.
„To je pri maximálnom warpe tri týždne cesty,” povzdychol si.
Greene sa usmial. „Už nie.”
Harrison nadvihol obočie. „Ale no...?”
Kapitán pomaly pristúpil ku kormidlu, kde sedel mladý boliansky praporčík menom Drayge. Položil mu ruku na plece a pokojne oznámil.
„Hvezdná flotila nám práve povolila používať transwarpový pohon naplno.”
Drayge skoro od nadšenia vypadol zo stoličky. „Konečne!” vykríkol. Bol jedným z najväčších zástancov transwarpu – ako zanietený prieskumník a nadšenec nových technológií nikdy neodmietol príležitosť preniknúť k tajomstvám nových technických vynálezov.
Kapitán sa dotkol komunikátora. „Greene pre strojovňu.” „Tompkins, hláste sa. Spustite transwarp systémy a pripravte ich na spustenie. Ideme ich trochu prevetrať.”
„Rozkaz, pane!” ozval sa Tompkins nadšene. Už ako kadet na Akadémii presadzoval vývoj transwarpu vo Federácii. V nasledujúcich rokoch sa podielal na jeho vývoji vo Výskumnom stredisku Hviezdnej flotily. Preňho to bol sen, ktorý sa konečne stal skutočnosťou.
„Praporčík,” ozval sa Harrison, v hlase mu pulzovalo vzrušenie.
„Nastavte kurz na hviezdokupu Sineron.” Drayge sa obrátil k svojim nadriadeným. „Sradosťou,” odvetil a hneď nato sa pustil do príkazu.
Pár krátkych ťuknutí do ovládacích panelov a ohlásil: „Kurz nastavený.”
Greene sa pomaly usadil do kapitánskeho kresla. Vedel, že sa chystá byť svedkom historickej chvíle, preto si doprial dramatickú pauzu, kým vyslovil očakávaný rozkaz: „...Vpred.”

Motory sa na niekoľko sekúnd rozozvučali hlbokým dunením a potom loď prudko vystrelila do transwarp tunela. Náhla zmena rýchlosti každého pritlačila dozadu do kresla, kým inerciálne tlmiče nezačali kompenzovať nápor. V tom okamihu si to už nikto ani nevšímal – všetky pohľady sa upierali na obrazovku pred nimi. Spočiatku sa hviezdy rozmazali do pruhov, ako pri každom skoku do warpu. Tentoraz však pôsobili, ako by so sebou ťahali obrovskú guľu energie. V priebehu niekoľkých sekúnd zaplavil mostík oslnivý záblesk svetla – a hviezdne pole nahradili strašidelné zelené odtiene transwarpu, mihajúce sa neuveriteľnou rýchlosťou.
„Dorazíme tam o dva dni,” vyriekol Drayge v úžase.
Greene si s nadšenenia zopäl ruky. „Neuveriteľné! Absolútne úžasné! Jediná nevýhoda je, že nebudeme mať tri týždne na prípravu misie. Budeme musieť začať okamžite.”
Obrátil sa ku komandérke Kellerovej.
„Komandérka, chcem, aby ste vy a praporčík Drayge viedli prípravné práce na túto misiu.”
„Kedy sa máme pustiť do práce?” spýtala sa.
„Okamžite.”

Astrometrické laboratórium, známe aj ako hviezdna kartografia, bolo možno skutočným srdcom každej prieskumnej lode, akou bola Starlight. Využívala sa nepretržite – na mapovanie hmlovín, zakresľovanie asteroidových pásov a nespočetne ďalších javov.Okolo mohutnej riadiacej konzoly, ktorá sa týčila v strede miestnosti, sa rozprestierala ešte väčšia panoramatická obrazovka. Hlavný ovládací panel bol umiestnený na vyvýšenej plošine niekoľko metrov od nej a obkolesoval ho elegantný kovový zábradlový rám. Steny po bokoch zdobili rozličné ovládacie stanice, osvetlené obrazmi medzihviezdnych úkazov a ďalších priestorových javov.
S praporčíkom Draygem po boku pristúpila komandérka Kellerová pomaly k hlavnému ovládaciemu panelu a uviedla ho do činnosti. Keďže podobné predmisijné prieskumy už vykonávala nespočetne krát, zdokonalila techniku natoľko, že počas zbierania dát mohla viesť aj nenútený rozhovor.
„Tak čo, Neelar, ako sa ti páči na Starlight?”
Bolian sa zarazene pozrel na Kellerovú, keď v oficiálnej situácii začul svoje krstné meno, no rýchlo to nechal tak a odpovedal na otázku.
„Je to iné,” povedal po krátkom zamyslení. „Nič podobné Akadémii.”
„To teda veru je,” prikývla. „Tu už nie sú žiadne testovacie simulácie ani druhé šance. Len tvrdá realita života,” zamyslela sa.
„Ži ho – a ži ho naplno, pretože sa ti udeje iba raz.”
Drayge sa na okamih zahľadel na svoje displeje a vnímal údaje, ktoré mu pribúdali pred očami, než opäť pokračoval v rozhovore.
„Bolianci majú tradíciu zvanú tagana-rem. Doslova to znamená ‚žiť znova'. Je to viera, že človek môže po smrti znovu prežiť určité okamihy – no iba ako pozorovateľ.”
Kellerová sa usmiala. „Znie to zábavne,” poznamenala žartovne, zatiaľ čo ťukala do ovládacích prvkov. „
Tak čo, nerobí ti niekto problémy?”
Drayge si v duchu prešiel zoznam posádky, kým sa rozhodol: „Nie. Zdá sa, že s touto posádkou vychádzam celkom dobre.”
„Všimol som si však... istú nevraživosť medzi Vami a komandérom Harrisonom,” začal Drayge opatrne, skúšajúc, či je bezpečné pokračovať v tejto téme.
Kellerová zvážnela. „To nie je žiadne tajomstvo,” povzdychla si.
„Medzi mnou a komandérom nikdy nevznikli sympatie. Vieš, keď som pred takmer dvomi rokmi prišla na Starlight, mala som nastúpiť na pozíciu prvého dôstojníka. Skrátim to – veci sa vyvinuli inak, Harrison získal moju funkciu a ja som skončila ako šéfka OPS.” Drayge sa zatváril trochuz mätene, ale ďalej to už nechcel rozoberať.
„Rozumiem,” zamrmlal nakoniec.
„Nie, nerozumieš,” povedala Erin potichu. „A ani nikto iný. Je v tom omnoho viac, než si dokážeš predstaviť.”
Po týchto slovách upriamila Kellerová plnú pozornosť na prichádzajúce údaje a premietla na obrazovku veľký planetárny systém. „Sineronská hviezdokopa,” poznamenala.
„Nikto tu nebol od roku 2373, od začiatku vojny s Dominionom. Zdá sa, že Federácia tu plánovala kolonizáciu.”
„Odvtedy prešlo viac než dvadsať rokov,” poznamenal Drayge. „Vyzeráto, že svoju snahu vzdali.”
„Škoda,” poznamenala Kellerová. „Nezdá sa to ako zlé miesto pre život,” dodala, keď sa na obrazovkách začali objavovať ďalšie a ďalšie dáta. Bolo ich toľko, že zaplnili hneď niekoľko displejov.
Bude to dlhý deň...

Obed nepatril medzi obľúbené činnosti komandéra Matthewa Harrisona. Vlastne si ho doprial len zriedka. Napriek tomu rád využíval čas vyhradený na obed pre spoločenské aktivity. Dnes sedel s poručíkom Batorom, mohutným, chladne pôsobiacim Phobianom, ktorý na palube Starlightu zastával funkciu taktického a bezpečnostného dôstojníka. „Nemôžem si pomôcť, ale stále premýšľam nadtým, čo asi jedávali moji ľudia na obed,” prehovoril Bator, zatiaľ čo hľadel na svoj kurací sendvič.
„Z nejakého dôvodu ma táto otázka trápi viac než väčšina iných.”
Harrison pokrčil plecami. „Kiežby som ti vedel odpovedať,” povedal. „Možno v kultúre Phobianov obed vôbec neexistoval.”
Bator sa zamračil. „Nezahrávajte sa so mnou, komandér,” zabručal. „Poludňajšie jedlo existuje u viac než troch štvrtín mimozemských rás, ktoré Federácia pozná. Zvyšnú štvrtinu tvoria prevažne primitívne civilizácie.”
„Ak si dobre spomínam, medzi nimi sú aj Romulania.”
„Ako som povedal — prevažne primitívne rasy.”
„Radšej nech to kapitán nepočuje,” podotkol Harrison. „Vieš, aký je...”
„Viem. A ani iný nebude,” odvetil Bator. „A navyše — ak som ja jediným zostávajúcim členom svojho druhu a ja jem obed, potom moja kultúra obed má...”
„Nemôžu byť všetci mŕtvi,” namietol Harrison. „Museli sa nájsť aj iní, čo unikli.”
Bator pomaly zakrútil hlavou. „Hľadám už tridsaťdva rokov. Nikto ani nepočul o kedysi veľkej Phobianskej republike. Som si takmer istý, že žiadni ďalší už nie sú.”
„Tvoja loď prišla z Delta kvadrantu — sedemdesiattisíc svetelných rokov odtiaľto. Som presvedčený, že sú ľudia, s ktorými si ešte nehovoril. A s naším funkčným transwarpovým pohonom sú možnosti nekonečné,” povedal Harrison. „Ešte sa nevzdávaj nádeje.” Bator na okamih zvážil tieto možnosti a potom mu na tvári vykvitol náznak úsmevu.
„Dobre,” rozhodol. „Tentoraz vyhráva nádej.”
„Správne.”

Zrazu sa cez okno, v ktorom doteraz žiarili zelené prúdy transwarpu, prehnali pramene bielej energie a komunikačný systém zapraskal kapitánovým hlasom:
„Tu kapitán, všetkým členom posádky! Všetci na svoje miesta!” Greeneov nervózny hlas len umocnil náhle jemné otrasy, ktoré prebehli celou loďou. Harrison vrhol na Batora skúmavý pohľad a rýchlo vstal zo stoličky. Bator pustil sendvič a náhlivo nasledoval Harrisona na mostík.

Keď vošli na mostík, Harrisonova prvá myšlienka patrila kapitánovi Greenovi. Ten stál ticho za kadetom Draygeom pri kormidle a sledoval, ako sa transwarpový tunel mení na chaos.
„Čo sa to deje?” spýtal sa Harrison, keď pristúpil ku Greenovi.
„Narazili sme na oblasť s extrémnou verteronovou radiáciou,” vysvetlil Drayge. „Bráni nám to udržať stabilný transwarpový tunel.”
Posledné záblesky zeleného prúdu sa rozplynuli a prvá plavba Starlightu v transwarpe sa skončila. Na obrazovke sa opäť objavilo pokľudné hviezdne pole, keď loď vstúpila do normálneho priestoru.
„Aký je zdroj tej radiácie?” spýtal sa Harrison.
„Neznámy,” ozvala sa Kellerová. „Radiácia zároveň ruší aj naše senzory.”
Greene si unavene povzdychol. „Aspoň mi povedzte, kde sa nachádzame,” vyzval. Drayge rýchlo zadal príkazy na konzole. „Nachádzame sa približne deväť celých osem svetelných rokov od sektora Kilka,” oznámil po chvíli.
Harrison sa pomaly usadil do kresla a pozorne sledoval, ako kapitán premýšľa nad situáciou. Greene upieral pohľad na obrazovku niekoľko dlhých sekúnd, než sa rozhodol. Rozhodnutie však nedávalo Harrisonovi priveľký zmysel.
„Zväčši mriežku jedenásť-gamma,” prikázal.
Obraz sa pomaly zaostril naurčenú oblasť a hviezdy sa rozmazali do pruhov, až kým sa v diaľke neobjavila malá fialová škvrna.
„Alteranská hmlovina,” zašepkal Greene. „Zoberte nás tam, praporčík.”
Bolian sa zamračil.
„Pane?” spýtal sa neistým tónom.
„Povedzme, že mám isté tušenie...”
Harrison preglgol, keď to počul. Greene bol schopný veliteľ a jeho tušenia sa spravidla potvrdili ako správne. A ak si myslel, že zdroj radiácie sa nachádza práve v tej hmlovine, potom bola veľká šanca, že má pravdu... Samotný jav Harrisona až tak netrápil. A pravdepodobne by netrápil ani nikoho iného. Ale masívne verteronové erupcie nevznikajú len tak bez príčiny— a tá príčina, nech už bola akákoľvek, bola dôvodom, prečo sa Harrison cítil nepokojne...