{"time":1757609591529,"blocks":[{"id":"e5UXqmvhJL","type":"paragraph","data":{"text":"V dedine v provincii Musaši žili dvaja drevorubači: Mosaku a Minokiči. Mosaku bol v tom čase starý muž a Minokiči, jeho učeň, bol mládenec vo veku osemnástich rokov. Každý deň spolu chodili do lesa, ktorý sa nachádza približne päť míľ od ich dediny. Cestou do toho lesa treba prekonať širokú rieku, pri ktorej kotví pramica. Na mieste prievozu stál niekoľkokrát most, vždy ho však strhla povodeň. Žiadny obyčajný most nedokáže vzdorovať tamojšiemu prúdu, keď sa rieka rozvodní."}},{"id":"Fiqux5Q4Vd","type":"paragraph","data":{"text":"Jedného veľmi chladného večera sa Mosaku a Minokiči vracali domov, keď ich zastihla prudká snehová víchrica. Dorazili k prievozu a zistili, že prievozník odišiel a ponechal pramicu na opačnom brehu. V takomto nečase nebolo možné rieku preplávať a tak sa drevorubači ukryli do prievozníkovej chatrče – považujúc za šťastie, že majú aspoň nejaký prístrešok. V chatrči nebolo ohnisko, ani iné miesto na založenie ohňa: bola to len chatka s dvomi podložkami na spanie, jednými dverami, avšak úplne bez okien. Mosaku a Minokiči zaistili dvere a prikrytí do svojich slamených plášteniek uľahli k odpočinku. Spočiatku im nebola veľká zima a mysleli si, že víchrica čoskoro ustane."}},{"id":"f8nUm1yBjT","type":"paragraph","data":{"text":"Starý muž zaspal takmer okamžite, ale chlapec, Minokiči, ležal ešte dlho bdelý, načúvajúc strašnému vetru a neprestajnému bubnovaniu snehu do dverí. Rieka hučala a chatrč sa kymácala a vŕzgala, ako džunka na mori. Bola to desivá víchrica, vzduch bol každou chvíľou chladnejší a Minokiči sa triasol pod pláštenkou. Nakoniec však, napriek chladu, zaspal aj on."}},{"id":"_ZoyhPi7wx","type":"paragraph","data":{"text":"Prebudila ho spŕška snehu, ktorá mu dopadala na tvár. Dvere chatrče boli odvalené a vďaka svetlu, ktoré sa odrážalo od snehu (juki-akari), zbadal v miestnosti ženu - celú v bielom. Skláňala sa nad Mosakim a fúkala naňho - a jej dych bol ako jasný biely dym. Takmer v rovnakej chvíli sa otočila k Minokičimu a zohla sa nad ním. Pokúsil sa vykríknuť, ale zistil, že nedokáže vydať ani hlásku. Biela žena sa nad ním skláňala, stále nižšie a nižšie, až sa ho skoro dotýkala tvárou a on uvidel, že je veľmi pekná - avšak jej oči ho desili. Chvíľku na neho pozerala, potom sa usmiala a zašepkala: „Chcela som ti spraviť to, čo tomu druhému mužovi. Ale nedokážem sa ubrániť ľútosti - pretože si ešte taký mladý... Si pohľadný chlapec, Minokiči, a ja ti teraz neublížim. Ak ale niekomu prezradíš - hoc by to bola len vlastná matka - čo si tejto noci videl, dozviem sa to a zabijem ťa... Pamätaj, čo som ti povedala!“"}},{"id":"4py4Ymfb4m","type":"paragraph","data":{"text":"S týmito slovami sa od neho odvrátila a odišla otvorenými dverami. Vtedy si uvedomil, že sa môže hýbať, vyskočil na nohy a vyhliadol von. Ženu však nikde nevidel a sneh sa divoko sypal dovnútra. Minokiči zavrel dvere a zaistil ich pomocou niekoľkých drevených polien, ktoré o ne zaprel. Rozmýšľal, či ich neodvalil vietor - pomyslel si, že sa mu to celé možno len snívalo a že si svetelné odlesky v priechode zamenil s obrysmi bielej ženy: no istý si tým byť nemohol. Zavolal na Mosakiho a vyľakal sa, pretože starec neodpovedal. Vystrel ruku do tmy a dotkol sa Mosakiho tváre, ktorá bola úplne ľadová! Mosaku bol zmrznutý a mŕtvy..."}},{"id":"v2VjU_vUf9","type":"paragraph","data":{"text":"Do úsvitu víchrica pominula a keď sa prievozník krátko po svitaní vrátil k svojmu stanovišťu, našiel Minokičiho bezvládne ležať vedľa Mosakiho zmrznutého tela. O Minokičiho bolo rýchlo postarané a čoskoro zas prišiel k sebe, ale chlad tej strašnej noci spôsobil, že ostal dlhú dobu chorý. Tiež bol veľmi vystrašený zo starcovej smrti, avšak o vidine ženy v bielom nič nepovedal. Akonáhle sa znovu uzdravil, vrátil sa späť k svojej práci - sám chodil každé ráno do lesa a za súmraku sa vracal s balíkmi dreva, ktoré mu matka pomáhala predávať."}},{"id":"vX-jW8_znz","type":"paragraph","data":{"text":"Jedného večera, počas zimy nasledujúceho roka, stretol pri návrate domov dievča, ktoré kráčalo tou istou cestou. Bola to vysoká, štíhla dievčina, veľmi pekná a na Minokičiho pozdrav odpovedala hlasom pre uši lahodným rovnako, ako spev vtákov. Po chvíli už kráčal popri nej a začali sa spolu rozprávať. Dievčina mu povedala, že sa volá O-Juki, nedávno prišla o oboch rodičov a putovala do Jeda, kde mala zopár vzdialených príbuzných, ktorí by jej mohli pomôcť nájsť prácu služobnej. Minokičiho to neznáme dievča rýchlo očarilo a čím viac na ňu hľadel, tým krajšia sa mu zdala. Spýtal sa jej, či je už zasnúbená a ona mu, smejúc sa, odpovedala, že je slobodná. Potom sa na oplátku ona spýtala Minokičiho, či je ženatý, alebo zasľúbený a on odvetil, že hoci sa stará len o ovdovenú matku, nad otázkou "ctihodnej nevesty" zatiaľ nepremýšľal, pretože je veľmi mladý... Po týchto dôvernostiach kráčali dlho bez slova, ale ako hovorí príslovie, <i>Ki ga aréba, mé mo kuchi hodo ni mono wo iu</i>: „Keď sa chce, oči povedia toľko, čo ústa.“ Kým dorazili k dedine, obaja sa veľmi tešili zo vzájomnej spoločnosti a tak Minokiči ponúkol O-Juki, aby si trochu oddýchla u neho doma. Po chvíli plachého váhania ho nasledovala a jeho matka ju privítala a pripravila pre ňu teplé jedlo. O-Juki sa správala tak milo, že si ju Minokičiho mať ihneď obľúbila a presvedčila ju, aby odložila svoju cestu do Jeda. A prirodzeným dôsledkom tejto záležitosti bolo, že Juki do Jeda nešla vôbec. Ostala v dome, ako "ctihodná nevesta"."}},{"id":"IFX0wajLUr","type":"paragraph","data":{"text":"O-Juki sa ukázala byť veľmi dobrou nevestou. Keď Minokičiho matka umierala - bolo to asi o päť rokov neskôr - jej posledné slová boli slovami náklonnosti a chvály pre manželku svojho syna. A O-Juki porodila Minokičimu desať detí, chlapcov i dievčat - všetko deti pekné a veľmi svetlej pleti."}},{"id":"PcxIThlIMy","type":"paragraph","data":{"text":"Dedinčania považovali O-Juki za podivuhodnú osobu, od prírody od nich odlišnú. Väčšina roľníčok starne skoro, ale O-Juki aj potom, ako sa stala matkou desiatich detí, vyzerala tak mlado a sviežo ako v deň, keď prvýkrát prišla do dediny."}},{"id":"OVw836YVyT","type":"paragraph","data":{"text":"Jednej noci, potom, ako sa deti uložili ku spánku, vyšívala O-Juki vo svetle papierovej lampy a Minokiči, ktorý ju pri tom pozoroval, povedal:"}},{"id":"Hq6o8xH6lx","type":"paragraph","data":{"text":"„Keď ťa teraz vidím vyšívať, s tým svetlom na tvojej tvári, pripomína mi to zvláštnu vec, ktorá sa stala, keď som mal osemnásť rokov. Videl som ženu tak krásnu a bielu, ako si teraz ty - naozaj, veľmi sa na teba podobala...“"}},{"id":"Ot6ckq_T41","type":"paragraph","data":{"text":"Bez toho, aby zdvihla oči od práce, O-Juki odpovedala:"}},{"id":"tdq5ipnw_X","type":"paragraph","data":{"text":"„Povedz mi o nej... Kde si ju videl?“"}},{"id":"SyAkYo2f_u","type":"paragraph","data":{"text":"A tak jej Minokiči povedal o tej strašnej noci v prievozníkovej chatrči - a o bielej žene, ktorá sa nad ním skláňala, usmievajúc sa a šeptajúc - a o tichej smrti starého Mosakiho. A dopovedal:"}},{"id":"sQnBBhIDP3","type":"paragraph","data":{"text":"„Nech už som spal alebo bdel, bolo to jediný raz, kedy som videl bytosť tak krásnu, ako si ty. Iste, nebola to ľudská bytosť a ja som sa jej bál - veľmi bál - ale bola taká biela!... Hoci, nikdy som si nebol istý, či to čo som videl bol sen, alebo snežná žena...“"}},{"id":"VnypRjIl_O","type":"paragraph","data":{"text":"O-Juki odhodila šitie, vstala, sklonila sa nad sediacim Minokičim a zakričala mu do tváre:"}},{"id":"TMycgA6WfX","type":"paragraph","data":{"text":"„Bola som to ja - ja - ja! Juki to bola! A povedala som ti vtedy, že ťa zabijem, ak o tom niekedy povieš jediné slovo!... Nebyť tých spiacich detí, zabila by som ťa hneď v tejto chvíli! Odteraz sa o ne radšej veľmi, ale veľmi dobre staraj, pretože ak niekedy budú mať dôvod byť s tebou nespokojné, naložím s tebou tak, ako si zaslúžiš!...“"}},{"id":"QC6U9I_wBd","type":"paragraph","data":{"text":"Aj keď kričala, jej hlas sa stal slabým ako hvízdanie vetra, potom sa rozplynula do jasnej bielej hmly, ktorá vystúpala k strešným trámom a unikla preč cez otvor pre dym. Už ju viac nikto nikdy nevidel."}}],"version":"2.31.0-rc.7"}