Ak chceš poraziť tieň, stačí málo, hovorieval mi majster. Ctený čitateľ je iste zvedavý, čo myslel pod tým málo. Vedz teda, že majster zmienil už len akúsi banalitu o potrebe správneho natočenia svetla. Vraj si to mám predstaviť, ako napoludnie kdesi na lúke. Slnko nám praží priamo nad hlavu a okrem toho, že pečie, tak prakticky nevrháme tieň.

Lenže čo s takou radou teraz, keď slnko pred dvomi rokmi, dnes je to prisámvačku na deň presne, zašlo a odvtedy nevyšlo. Svet upadol do temnoty a pri pohľade na nebo nado mnou, nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa to malo v dohľadnej dobe zmeniť.

Nehovoriac o tom, že okolitá tma bola vlastne ten menší problém. Temnota svetla sveta priam otvorila brány pekelné v ľuďoch. Najprv to začalo nesmelými krádežami jednotlivcov, jeden deň ste čosi v špajzi mali, na druhý ste sa už mohli na lačnú kuchyňu chystať. Neskôr to prerástlo do nájazdov viac či menej organizovaných tlúp, neštítili sa nijakého násilia. Brali všetko, a ako sa posledný polrok začalo ukazovať, aj všetkých. Niektorí nešťastníci zistili, že zjesť sa dá všeličo. A všelikto. Veď čo, pod rúškom noci sa všeličo schová.

Čo však neschováte, to je krik. Buď obetí, alebo perverzne sa radujúcich hodujúcich. Tak aj v tomto prípade, do tábora jednej takejto tlupy sme dorazili len pred chvíľou. Iste, najprv sme ho museli vyčistiť, čo konkrétne dnes, na výročie, ako som už bol býval spomínal, nebolo ťažké, pretože títo otrhanci si užívali bujarú zábavu pri vysokej vatre. Majster najprv vystrelil šíp, ktorý mal miesto hrotu malú nádobku s nábojmi priamo do vatry. To spôsobilo nevídanú reakciu, jeden nešťastník si myslel, že tie výbuchy sú súčasťou osláv. Z tohto neblahého omylu ho rýchlo vyviedol môj šíp, pre zmenu s obyčajným hrotom. Síce nenarobí taký utešený rámus, ale z oka sa ťažko vyťahuje, čo si budeme hovoriť.

Ja a majster sme celkovo veľkí fanúšikovia lukov. Niežeby sme nemali pušky a strelivo, ale v týchto tmavých časoch vašu polohu prezradí každý záblesk a my už nejaký ten čas žijeme v čase, keď svetlo život nie vždy znamená. Už druhý rok, dnes je výročie, spomínal som?

Každopádne, táto tlupa, bolo ich asi osem neborákov, aj žena medzi nimi bola, asi, už to nezistím, keď sa snažila prebehnúť k auto s rotačným guľometom, zasiahol ju do boku majster a rovno ju to odvalilo do vatry.

Keď boj utíchol, podišli sme k autu. Na korbe ležali dve telá prikryté celtovinou. Jedna časť sa pomaly no pravidelne nadvihovala. Stiahol som pokrývku a hľa, muž a žena. Nahí ako Adam s Evou v raji, len s tým rozdielom, že títo zjavne prešli peklom. Muž určite, chrbát na franforce hovorí o drsnom bičovaní. Prešiel som na druhú stranu auta, nech sa prizriem i Eve. Pardon, žene, ale možno sa volá Eva, ktovie, hľa, veď dýcha, tak sa dozviem!

“Ešte potrvá, kým sa preberie,” zarazil ma majster, “a nemáme čas tu vyčkávať. Toto musel byť predvoj nejakej väčšej bandy, ktorú aj čakali. Inak by si takú vatru nedovolili zapáliť.”

To je pravda. A nám sa treba vrátiť do pevnosti a podať správu. Ale myslím, že starostka bude spokojná, neprídeme s prázdnymi rukami. Toto auto, pekne vyzbrojené, zásobené muníciou, aj bandasky po otvorení na mňa dýchli litrami nafty.

“Ale ju vezmeme so sebou?” kladiem vlastne celkom zbytočnú otázku a sadám za volant.

Majster podíde k autu, odvalí telo mŕtveho muža a lepšie uloží bezvládnu ženu. Prikryje ju, no ešte ho tam čosi zdrží. Vidím v spätnom zrkadle, že čosi spod nej vyberá.

Keď si majster prisadne ku mne, čosi položí na palubnú dosku.

“Preboha,” zhíknem, “veď to je solárna nabíjačka. Načo si to vo svete bez slnka dakto so sebou trepe?”

“Na to,” povedal majster a obrátil zrak tmavému nebu, “aby si pripomínal, že nádej zomiera posledná.”

Hej, hovorím si, nám zomiera už dva roky. Zajtrajškom sa začína tretí, spomínal som?