Zima je veľmi krásne ročné obdobie. Sneh zapĺňa ulice, Vianoce prichádzajú, je krásne chladno. Každý má svôj dôvod, prečo miluje alebo nenávidí zimu. Aj ja mám svôj.
Spomínam si na prvý krát, ako sa mi to udialo. Sedel som v kancelárii zatiaľ čo mi počítač blikal na modro. Niekto z manažmentu schytal počítačový vírus a rozšírilo sa to po sieti. Nezniesol som to večné Čakanie na Godota, tak som robil ceruzkou dieru do stolu. Bol som síce v košeli a dokoca aj šál som si nechal na sebe, napriek viacerým stažnostiam od už predtým spomenutého manažmentu, ale stále mi bola zima. Pozrel som sa okolo seba. Ani jedno okno nebolo otvorené, klímu niekto už hodiny dozadu vytiahol. “Prečo sa tak trasiem?” od nudy a zmätku som to náhodou vystrelil zo seba.To bola moja prvá chyba. Niečo som za sebou počul, ako šepkanie. Nerozumel som tomu, ale otočil som sa za tým. “Haló?” ozval som a postavil sa. Pár kolegov sa na mňa pozrelo, však nič zrozumiteľné mi nepovedali. Obzeral som sa na okolo, šál mi jemne zhadzoval veci zo stola. Zrazu ma niečo trhlo a stiahlo mi šál silnejšie okolo krku. Ťahalo ma to dole, tak som si znova sadol.“Čuš, inak to nebude fungovať,” niekto sa z môjho chrbta ozval. Vyschlo mi v hrdle, však napriek tomu som musel preglgnúť.“Kto si?” zašepkal som.“Tvôj strážca, chcem ťa zaviesť na lepšie miesto.” Hlas tej veci znel, ako Česky dabovaný George Clooney z Dannyho Parťáci.“Čo po mne chceš?”“Nič, iba ťa zaviesť k novým možnostiam. Otoč sa.”Nohou som kopol o zem a zakrútil som sa na stoličke. Keď som zastal, tak som zase sa pozeral na môj modrý monitor. Niečo sa mi však zdalo na ňom zlé. Všimol som si malú škvrnu v jeho strede.“Dotkni sa jej. Vstúp do nového sveta,” veľkolepo povedal hlas. Poslúchol som ho a dotkol som sa. Netrvalo dlho a celé moje telo pohltila akási tma. Spanikáril som a zavrel oči. Všetko stíchlo.“Otvor ich! Nebuď zbabelec, vyvolený!” kričal.Otvoril som ich a kancelária bola zrazu preč. Obklopovala ma iba samá tma a ostré biele trojuholníky, ktoré mi pripadali, ako by sa na mňa pozerali.“Vyvolený?” absolútne zbytočne som sa spýtal, “A kde to som?”“Si v medzipriestore známom ako Tieň! Ale to nie je podstatné!” Nasledovne velkolepo povedal moje meno, ktoré pred vami skryjem, lebo vraj moja mama podpísala GDPR pri mojom narodení.“Ty, si bol zvolený, ako ďalší Strážca Noci!”“Prepáčte, ja nečítam moc komiksy. Kto je to vôbec?”“Ty nepoznáš sväté texty?” Ten hlas mrmlal čosi o nejakých dedkoch a superhrdinoch a takých absolútne zbytočných veciach. Už po prvej vete som ho prestal vnímať. Už som mal toho dosť a nechcel som riešiť už nič ďalšie. “Tak choď a vykonávaj mier!” boli posledné slová, ktoré mi povedal predtým, než navždy zmizol.Objavil som sa znova v kancelárii. Bola zrazu tma a všetcia už boli preč. Aj počítač už dávno len dymil od prehriatia. Išiel som otvoriť dvere, ale ani tie nepohli. Mykal som nimi franticky, ale zrazu sa mi vyšmikla ruka a spadol som na chrbát. Na mieste dverí sa objavila akási diera. Vyzerala rovnako, ako tá dimenzia, v ktorej som predtým bol. Postavil som sa a opatrne sa jej dotkolZnova som sa dostal do Tieňa. Však tento krát, miesto trojuholníkov boli viaceré diery. Boli to body, kde nezasahovalo svetlo po celej kancelárií. Jedna diera bola vonku na ulici. Prišiel som k nej a dotkol som sa jej. Zrazu som sa ocitol na ulici a bol som slobodný z môjho korporátneho väzenia.V tom mi to došlo. Dostal som schopnosti. A nie hocijaké, dokážem cestovať cez tiene. Dosť mi to páli, no nie? A od toho dňa som si aj uvedomil, čo je môj osud na tejto zemi. Pozrel som sa na skutočné zlo tohto sveta a postavil som sa mu hlavou vpred!Davy!Od toho dňa sa mi darilo vďaka týmto super schopnostiam predbiehať ľudí, chodiť do práce bleskurýchlo. Nepotrebujem už ani kľúče, stále mám zabarikádované dvere ale cez ne prejdem tak či onak. Je to skvelé. Ďakujem, náhodné trojuholníky v tieňovej dimenzií. Je to priam perfektné a najviac sa to hodí cez najtmavšie ročné obdobie : cez Zimu! Preto ju tak milujem.