Opäť tu bol večer. Na temnej oblohe sa preháňali žiarivé hviezdy, zatiaľ čo dolu pod nimi sa zo spánku prebúdzala čierna mačka. Nemala meno, ani nepoznala taký koncept. Ladne sa ponaťahovala, vystrkujúc pazúriky. Čakala ju práca. Svižne zoskočila z komody, na ktorej spala, a vydala sa naprieč domom. Nevenovala žiadnu pozornosť ničomu a nikomu, iba miske na jedlo. Tá už bola pripravená, plná tých najlepších dobrôt. Len čo mačka začala žrať, pocítila na chrbte známu ruku. Na oko zasyčala a zahnala sa po nej, no viac sa o ňu nestarala. Patrila tej veľkej bezchlpej neohrabanej mačke, čo tu s ňou prebývala. A s ktorou mali dohodu.

***

Po krivoľakých cestičkách, vinúcich sa pomedzi ošarpané, nahusto postavené domčeky, neisto kráčalo dieťa. Vystrašene sa obzeralo na všetky strany, zmätené z neznámeho prostredia. Pred pár hodinami sa stratilo rodičom, keď sa naverímboha rozbehli za prenádherným motýľom, hrajúcim všetkými farbami dúhy. Pomerne skoro si uvedomilo, že sa stratilo. Lež nevedelo, čo s tým. S rodičmi bolo po prvý krát v takom veľkom meste. A na uličkách nestál nik, kto by vedel, či chcel poradiť. A tak kráčalo ďalej, statočne zadržujúc sily. Nemodlilo sa, lebo bohov ešte nepoznalo.

***

Mačka bežala sťa blesk po prepadnutých strechách a polorozpadnutých múroch. Priam akoby letela, labkami sa len na moment dotýkala studeného kameňa, či vlhkých škridiel, a fujačila ďalej. Dnešná úloha bola taká istá, ako predošlé. Nepoznala jej význam, a vôbec jej to nevadilo. Nemala mozog uspôsobený pre také otázky a myšlienky. Zaujímalo ju iba to, aby komoda bola čistá, a miska plná. Zrazu zastavila, ťapot jej labiek v momente prestal. Pod sebou zbadala svoj cieľ. *** Dieťa spozornelo, len čo začulo nový, a predsa známy zvuk. Tak isto znel ich kocúrik Ťapko, keď si každé ráno prišiel po raňajky. Netrvalo ani dlho, a mačka sa ukázala. Majestátne pôsobiaca, oči jej svietili ko dva žeravé uhlíky, nebolo možné nepozerať sa do nich. Stačilo pár sekúnd.

***

Svitalo. Slnko opäť preberalo vlády, zatiaľ čo Mesiac sa vracal do tieňov a tmy. Mačka opäť ležala na komode. Bola spokojná, s plným žalúdkom sa chystala spať. Vôbec jej nevadili kvílivé výkriky, plač, lámanie kostí, ani nezemský smiech. Už si na to zvykla.