ÚVOD

„Typické hniezdo lastovičky domovej (Hirundo rustica) má miskovitý tvar; je vytvorené z kúskov blata s vmiešaným suchým rastlinným materiálom (seno, slama) a vystlané perím; zvyčajne je upevnené na vertikálnom povrchu. Popisujem tu úspešné hniezdenie lastovičky (štyri mláďatá) v plechovke (priemer 15,5 cm, výška 3,5 cm) upevnenej pod stropom stajne na Slovensku. Hniezdo bolo urobené z jemného sena bez blata, vystlané bolo perím. Nezvyčajné umiestnenie hniezda a jeho konštrukcia bolo pravdepodobne zapríčinené výsledkom nepriaznivých poveternostných podmienok – dlhotrvajúceho teplého počasia bez dažďa – vtáky tak nemali prístup k blatu, hlavnému hniezdnemu stavebnému materiálu, v prírode.”

Jarčuška, Benjamín. 2022: Neobvyklé hniezdenie lastovičky domovej (Hirundo rustica) v plechovke. Sylvia 58.

„From the largest to the smallest, the groups of organisms included in the study were fish, birds, crustaceans and mammals. In addition, insects, amphibians and lizards were represented. All the behavioural traits included in the study – aggression, activity, boldness, sociability and exploration of their environment – changed markedly due to environmental change brought about by humans.”

Rachel L. Gunn, Ian R. Hartley, Adam C. Algar, Petri T. Niemelä and Sally A. Keith. 2022: Understanding behavioural responses to human-induced rapid environmental change: a meta-analysis. Oikos 4.

„Štatistika venovaná duševnému zdraviu Slovákov za rok 2023 poukazuje na najviac vyšetrených osôb v psychiatrických ambulanciách od roku 2009. Pacienti sa ambulantne liečili zväčša pre afektívne poruchy. Kým muži boli najčastejšie hospitalizovaní pre problémy s alkoholom, u žien to boli skôr schizofrénie.”

Národné centrum zdravotníckych informácií, Psychiatrická starostlivosť v Slovenskej republike v roku 2023.

DEŇ 1

Prvé ranné zvuky — dunenie starého výťahu, pípanie nákladného auta pred obchodom, uvrešťané decká v byte nad ňou.

Budík, vyvetrať, zbežne povysávať. Raňajky popri počúvaní správ. Nestabilita, nekompetencia, neistota. „Voda, pôda, ľes” a podobné perly. Ďalší chuchvalec prachu vcucnutý do vysávača. Aspoň s niečím si človek poradí.

O ôsmej otvoriť laptop, nasadiť slúchadlá a nalogovať sa do systému. Tie kapsuly s rybím tukom sa samy nepredajú.

O druhej telefonát do domova. Jedla niečo? Spala? Kričala? Trochu, trochu, trochu. Vyzerá to tak, že mama je celkovo už len trochu.

O piatej zložiť slúchadlá. Večera, zuby, seriál. Už zaspáva, keď počuje typický šramot mačacích labiek v kope drevených peletiek.

Vyčistiť mačke záchod. Povysávať. Ešte dobre, že od covidu nemá takmer vôbec čuch.

DEŇ 3

Pohľad z okna je konečne iný. Jar je v plnom prúde. Alergici nastúpia do lekární. Vtáky pištia, ale tak príjemne, nie ako deti zhora.

Budík, vyvetrať, zbežne povysávať. Raňajky popri počúvaní správ. Nefunkčnosť, neznalosť, nesloboda.

Zvonček pri dverách. Šibnutá suseda zdola sa opäť prišla sťažovať, že vraj príliš často vysáva. Blbosť.

Kapsuly, kapsuly, večera. Zuby, seriál, spať.

DEŇ 5

Sobota.

Deň návštevy. Mama sedí pri okne a drieme. Prehodia pár slov. Dá sa pochopiť, prečo majú ľudia problém s takýmito konfrontáciami,

s pripomenutím vlastnej pominuteľnosti. Sama myslí na smrť pomerne často, ale viac ubíjajúco na ňu pôsobí desaťminútový nákup v Lidli v Liptovskom Hrádku než hodinový pobyt v stredne drahom (alebo skôr stredne lacnom) domove dôchodcov.

Odchádza a bezmocnosť si berie so sebou.

Príchod domov. V obývačke, v rohu, hore pri okne sú na stene nejaké šmuhy či omrvinky, či čo. Vysávač nemá také príslušenstvo, takže berie do rúk metlu. Ide to dole, pocit úľavy sa ako-tak dostavil, ale aj napriek skontrolovaniu ostatných rohov incident stačil na pokazenie zvyšku dňa.

DEŇ 6

Tie šmuhy sú tam znova! Ak mi v stenách žije nejaká háveď, ktorá po nociach vychádza a šúcha steny, sťahujem sa. Dáva si tabletku, snáď normálne zaspí.

DEŇ 7

Niečo je zle, veľmi zle.

Stojí v obývačke a nechápavo pozerá nahor na hnedastosivú vec, upevnenú v rohu miestnosti pri okne, presne tam, kde boli predtým tie divné šmuhy. Čo to do riti…? Vyzerá to ako…hniezdo. Vtáčie hniezdo, aké si robia lastovičky. Ale ony si ich robia von, boha! Prstami si trie spánky, snaží sa rozmasírovať tupú bolesť hlavy a nedokáže pochytať myšlienky do nejakej formy, ktorá by dávala zmysel. Na chvíľu odvráti zrak dúfajúc, že je to len nejaká halucinácia alebo mozgová príhoda a v skutočnosti nemá nad gaučom v obývačke odpornú záhadnú kopu čohosi.

Smola.

Dnes žiadne rybie kapsuly, treba riešiť dôležitejšie veci.

DEŇ 8

Odpratať hniezdo bolo hrozné. Začala ale tým, že napísala kamarátke.

t- Mozem mat v obyvacke lastovicie hniezdo?

tttt- Co sa mna pytas, ved si daj. A na co by ti bolo??

t- Nie, boha, nasla som hniezdo v obyvacke!

tttt- To je dake divne. A neni to osie?

V tomto momente ju oblial pot. S obavou uprela pohľad do rohu a snažila sa započúvať, či nezachytí odporné bzučanie, alebo či nezazrie pohyb. Nič. Vďakabohu.

- Dufam, ze nie

- Posli fotku

Dobrý nápad. Vstala, namierila telefón, spravila záber. Potom priblížila, zaostrila, spravila detailnejší. Poslala oba.

- To je ake divne… mozno ti nieco vletelo do bytu ttttttked si mala otvorne okno

t- Tak myslis, ze to mam dat dole?

tttt- Neviem, nasi vravia ze sa to nesmie. Ze preto ttttttsi ludia davaju cdcka za okna aby to tie vtaky tttttttplasilo a nestavali tam

t- Cdcka su mi teraz na dve veci, ked to mam vnutri v obyvacke! A kto sa tdozvie, ked to dam dole?ttttt

tttt- Asi nikto. Tak skus.

t- Skusim. Vdaka

Bol to boj. Keď prvýkrát opatrne štuchla rúčkou metly do hmoty, nestalo sa nič. Hniezdo bolo prekvapivo pevné. Skúsila to silnejšie, čoho efektom bolo, že sa z toho začalo trúsiť, na zem padali drobné kúsky. Prácu sprevádzali zvuky znechutenia, ale pocit prvotnej dezorientácie a paniky sa počas tejto cieľovedomej aktivity zmiernil. Väčšiu časť hniezda dala - majúc na rukách natiahnuté žlté gumené rukavice - do vreca na odpadky, zvyšky dôsledne povysávala, dlážku umyla. Vrece šla hneď vyhodiť do kontajnera pred bytovkou.

Mačka sa celý čas tvárila, akoby šlo o niečo bežné, čo sa jej absolútne netýka.

Večer pozatvárala všetky okná. Keď si líhala, verila, že je to vybavené.

DEŇ 9

Hovno, hovno, zlatá rybka.

Pri pohľade na hniezdo, ktoré je presne na tom istom mieste, odkiaľ ho včera odstránila, sa jej zdvihol žalúdok. Srdce búcha, dlane sa potia, utiera si ich do teplákov. Nie nie nie nie! Pochoduje hore-dole po byte, snaží sa upokojiť. Nedarí sa. Skončí na zemi a plače.

Každá žena vie, že dobré vyrevanie sa pomáha.

Sedí v kuchyni za stolom a googli. Hľadá odpoveď alebo aspoň niečo, čo by ju nasmerovalo.

„Lastovička vždy hniezdi vnútri budov - v maštaliach, stodolách alebo garážach…” Hej, ale najnovšie aj tam, kde pozeráte telku.

„Lastovičie hniezda sú podľa starých povestí silnými ochrannými predmetmi a preto by sa nemali zhadzovať.” A čo hovoria staré povesti o mystickom hniezde, ktoré sa opakovane robí samé??

„Ak je hniezdo predsa len vytvorené na mieste, kde by nám prekážal trus, inštalujeme podeň ľahkú dosku vo vodorovnej rovine, ktorá ho zachytí.”

Tu to už nevydržala a začala sa nahlas hystericky rehotať.

Smiala sa približne rovnako dlho, ako sa predtým venovala plaču.

Posedenie pri počítači ukončila odoslaním e-mailu chlapíkovi z SAV, ktorého našla na internete.

„Vážený pán doktor,

natrafila som na váš článok o lastovičkách, ktoré si urobili hniezdo v plechovke a verím, že mi budete vedieť poradiť. Ja som totiž jedno našla v rohu svojej obývačky - vnútri. Prišlo mi to, jemne povedané, veľmi nezvyčajné. Hniezdo som odstránila, ale na druhý deň bolo na tom istom mieste opäť. To už ma trochu znepokojilo, pretože som nezaznamenala žiadnu prítomnosť akýchkoľvek vtákov v byte (ani moja mačka, a tá je na také niečo od prírody asi dosť citlivá).

Veľmi pekne vám ďakujem za reakciu.”

Až potom jej napadlo, či vtip o mačke nemala vymazať, aby ju lastovičí odborník bral vážne. Nehovoriac o tom, že zmienka o absencii „akýchkoľvek vtákov v byte” môže byť z jeho strany dešifrovaná ako popis smutnej reality alebo čudný booty call.

Akokoľvek, ostáva len čakať na odpoveď. A skúsiť dať dole hniezdo. Už vie, ako na to, pôjde to rýchlejšie. A aspoň na malú chvíľku sa môže tváriť, že je všetko po starom.

DEŇ 11

Zistenie, že hniezdo je opäť tam, ňou otriaslo síce o niečo menej ako prvé razy, ale záchvev paniky ju už asi neopustí. Do sprostej prírody ma už nikto nikdy nedostane.

Uchýlila sa ku svojej rutine, aby mala aspoň aký-taký pocit ochrany. Vyvetrať, zbežne povysávať. Raňajky popri počúvaní správ. Konšpirátor vo vysokej štátnej funkcii blúzni v priamom prenose o vakcínach meniacich ľudskú DNA. Ó, áno. Nazad v realite. Aké upokojujúce.

Odpísal človek z SAV!

„Obrátili ste sa na mňa so zaujímavým problémom. Odpusťte, ale moja prvá reakcia je nedôvera. Ak vám totiž v obývačke skutočne hniezdia lastovičky, tak by to muselo znamenať, že tam máte neustále (minimálne počas dňa) otvorené okno a to otvorené okno neprekrýva žiadna záclona, záves; a tiež, že tú obývačku veľmi intenzívne nevyužívate. Máte k dispozícii fotku či video takéhoto hniezda/hniezdenia?”

Jeden jej bývalý frajer zvykol frfľať, že veľa vetrá. Nuž, keby tušila, že to môže viesť aj k niečomu horšiemu, ako je rozchod, zvoľnila by. Je pravda, že na tom okne nie je žiadna sieťka… Oknár vravel, že žiadna nepasuje. A čo znamená „intenzívne nevyužívate”? Ale požiadavka fotky sa zdá rozumná. Ha, uvidí. Ja mu ukážem, „nedôvera”. Berie do ruky telefón a hľadá fotky, ktoré poslala - zdá sa to tak dávno! - kamarátke. Palcom kĺže po dispeji, hlbšie a hlbšie do minulosti, potom nazad a ešte raz. Fotky tam nie sú. Čo zas do riti?! Otvorí aplikáciu správ, hľadá poslednú koverzáciu. Nikde nič. Zrak sa jej zahmlí, srdce nastupuje na svoje staccato, také príznačné pre posledné dni. Potom si v krátkom záblesku bolesti uvedomuje už len tvrdý kontakt so studenou dlážkou, a tmu.

DEŇ 12

Ranné zvuky — dunenie výťahu, pípanie nákladného auta, detský krik. Bolo by také krásne, keby im mohla veriť. Ale neverí už ničomu. Ničomu nerozumie. Bojí sa otvoriť oči a prejsť sa po byte.

Ako pomaly naberá vedomie, prívalová vlna spomienok jej chrstne do ksichtu všetky tie divné veci, čo sa jej udiali. Pekne rámik za rámikom, ako nejaký creepy starý film. Chvíľu sa zdá, že ide vracať, ale nemá veľmi čo, takže len krotí kŕče. Je taká unavená…

Opäť sa preberie na mačacie funenie rovno do ucha. Už je určite poobede. Aký je deň? Zviecha sa zo zeme, hľadá mobil. Sobota. Mama. Také kratučké slovo, dve malé slabiky, a koľko zmyslových vnemov sa v nich nahromadí za celý život. Mama. Opäť je jej do plaču, ale tentokrát to má inú príchuť. Zrazu sa cíti ako malé dieťa. A každé malé dieťa vie, že keď je niečo fatálne nahovno, je len jeden človek, ktorý to môže napraviť.

ZÁVER

Sedia spolu pri otvorenom okne a mlčia. Pozorujú spolu jarnú scenériu, akú môže ponúknuť len domov dôchodcov. Delia sa o vanilkový termix. Lyžička mame, lyžička jej. Rozhodne sa prelomiť mlčanie, ale vlastne nevie, ako začať. Čo spomenúť ako prvé? Strach o vlastné duševné zdravie? Znechutenie a ľútosť zo svojho prázdneho, ubíjajúceho života? Hnev na všetkých idiotov vo vláde, ktorí krajinu postrkujú do priepasti?

Lyžička mame, lyžička jej. Termix je takmer zjedený.

- Mami?

- Áno, dcérka?

- Mám v obyvačke asi lastovičie hniezdo a nechce zmiznúť.

Pár sekúnd ticho. Mamin pohľad, ktorý nie je ani prekvapený, ani pochybovačný, skôr sa v ňom zračí záujem a radosť.

- To je dobre, Emka. Aspoň nebudeš mať muchy.

Poznámka autorky:

Niekedy veci nedávajú zmysel. Cítime sa sami, alebo akoby sa všetko rozpadalo priamo pred našimi očami a my nad tým nemáme vôbec žiadnu kontrolu.

Nie všetko nepríjemné, čo sa nám deje, musíme pochopiť, aby sme to mohli uniesť. A nie všetko, čo je pokazené, sa musí opraviť – niektoré veci stačí prijať.

Ľudia, ktorí pri nás zostanú, keď sa realita začne správať zvláštne, sú často tí, ktorých si zapamätáme navždy.