Po periférii zničeného mesta, v ktorom sa ruiny budov hrbia ako kosti dávno vyhynutého tvora, kráča žena. Nesie so sebou batoh plný náhodných, na pohľad bezcenných predmetov ako sklenené prívesky, detské topánky, rozbité poháre alebo fotografie bez tvárí. V skutočnosti sú to všetko spomienky, ktoré na svojej ceste pozbierala. Nie slová, nie obrazy, ale odtlačky emócií, čo sa vpili do látky, kovu či kože. Niektoré z predmetov jej v ušiach zneli ako ohlušujúca búrka, iné jej ticho priadli ako spokojná mačka.

Dnes už len ťažko uveriť, že toto spustošené miesto bolo kedysi domovom ľudí, ktorí verili v budúcnosť a zaspávali s pocitom bezpečia.

Všetko sa začalo výbuchom hlavného výskumného komplexu v srdci mesta. V podzemných laboratóriách prebiehali tajné experimenty, ktoré riadilo konzorcium korporácií napojených na vybrané vládne frakcie. Spočiatku sa zdalo, že výsledky sú sľubné, no niektorí vedci si čoraz zreteľnejšie uvedomovali, že ich dielo sa mení na nočnú moru.

Sérum, ktoré malo skvalitniť ľudstvo, začalo nepredvídateľne mutovať. Pôvodne malo zvýšiť fyzickú odolnosť, zrýchliť reflexy, zlepšiť intelekt, stabilizovať zdravie, znížiť náchylnosť na choroby a eliminovať genetické chyby. Namiesto toho v laboratóriách dochádzalo k bizarným fyzickým aj psychickým zlyhaniam testovacích subjektov. Niektorí stratili schopnosť reči, iní zasa vydávali neprirodzené zvuky podobné chveniu kovu. Nálady im kolísali medzi eufóriou a apatiou, niektorí sa smiali bez dôvodu, iní plakali celé hodiny. U niektorých testovacích subjektoch sa začali objavovať poruchy vnímania.

Keď už bolo jasné, že sa situácia vymkla spod kontroly, rozhodlo sa konzorcium sérum zničiť. No niečo sa pokazilo. Namiesto izolácie látky došlo k havárii. Výbuch uvoľnil do ovzdušia geneticky modifikovaný vírus. Jeho nový, nestabilný kmeň sa začal nekontrolovateľne šíriť. Infikovaní postupne prichádzali o emócie, morálne zábrany aj zmysel pre realitu. Mnohí sa zmenili na Prázdnych – bezduché telá, pohltené neznámym pudom, ktorý z nich vymazal posledné zvyšky ľudskej identity. Tak aspoň znela oficiálna verzia, ktorú po výbuchu šírila vláda.

Blúdiaca Lyra kedysi patrila do nemilosrdného Varkonského rádu. V ich mene bez milosti prenasledovala a zabíjala Prázdnych. Verila, že ich treba zastaviť skôr, než sa z nich stanú krvilačné monštrá. Sentorov, naopak, do poslednej misie považovala za bláznov, keďže verili, že spomienka môže Prázdnym vrátiť dušu. Z poslednej misie si však nepamätala takmer nič, v hlave mala len pustatinu obklopenú rozliehajúcim sa tichom. Cítila, že sa počas nej muselo odohrať niečo dôležité. Niečo, čo všetko zmenilo. V noci sa často budila s pocitmi strachu, zmätku a bezmocnosti. Vrátila sa iná.

Krátko nato prišla správa o jej sestre. Premena postihla aj ju. Zasiahol ju vírus. Pomaly sa stávala jednou z Prázdnych. Rodičia ju v panike odviedli do súkromného zariadenia, kde jej začali do tela aplikovať experimentálne antivírusové séra. Tie v súčasnosti dokázali premenu spomaliť, no nie zastaviť. Dovoliť si ich mohli iba najbohatší.

Ale nádej tu stále bola!

A tak teraz kráča ruinami zúfalo hľadajúc predmet, ktorý by jej sestru mohol zachrániť pred úplným zavrhnutím. Vedela, že musí nájsť niečo, čo jej kedysi patrilo a bolo nasiaknuté emóciou dosť silnou na to, aby ju priviedla späť. Zovrela v dlani starú hrkálku, ktorú našla zapadnutú medzi doskami. Drevenú, obitú časom, no stále celistvú. Vtom ňou prešla vlna, neviditeľná, ale ostrá ako struna. Zatajila dych. Niečo sa v nej pohlo – zalial ju cudzí, no zároveň neodškriepiteľne známy pocit. Radosť. Čistá a hrejivá. Pripomínajúca smiech dieťaťa, ktoré práve dostalo svoju prvú hračku. Vzápätí ju ochromil plynulý prechod do iného druhu pocitu, do bezpečia, aké cítil snáď každý, kto sa dotkol niečoho, čo predtým miloval.

Tento „dar precítenia“ ešte donedávna nemala, objavil sa až vo chvíli, keď opustila rád. Rozhodla sa, že sa k nim už nikdy nevráti. Útočisko nehľadala ani u Sentorov. Blúdila sama, tvrdohlavá, odmietajúca pomoc, akoby tým mohla vykúpiť nielen svoju sestru, ale aj zvrátiť vlastné zlyhanie.

Sentori boli vzácni ľudia so schopnosťou vycítiť ľudské emócie, ktoré zanechali v predmetoch svoj odtlačok. Spomienky vryté v kovoch, tkaninách či dreve ako plamienky s večnou žiarou. Bolo ich však málo a ich schopnosti zostávali zahalené tajomstvom.

Lyra tomu „daru“ nerozumela, a predsa si ju našiel. Po udalostiach na misii, otrasená do samého jadra svojho bytia, si uvedomila, že sa v nej niečo zmenilo. Nebola si však istá, či túto schopnosť nosila už pred výbuchom a katastrofa ju len prebudila, alebo či vznikla ako dôsledok vírusu. Sentorom sa vyhýbala, a tak netušila, či niekto odhalil pôvod tejto schopnosti.

Držala hrkálku ako kúsok svetla uprostred tmy. Napĺňali ju cudzie spomienky, no zároveň v nej vyvolávali neistotu. Prečo práve ona? Prečo práve teraz? Vedela jedno - táto schopnosť mohla byť kľúčová nielen pre Koru, ale možno aj pre celý svet. Sentori totiž boli známi svojimi prehláseniami, že ak sa Prázdny, ktorý sa ešte celkom nepremenil, dotkne predmetu, ktorý mu kedysi patril, môže ho silná spomienka v podobe jeho vlastných emócií vytrhnúť z prázdnoty. Spomienku vnímali ako most medzi tým, čo zostalo, a tým, čo bolo stratené. Lyra to síce nikdy nevidela na vlastné oči, no počula o prípadoch, keď sa Prázdni „navrátili“. Chcela veriť, že je to pravda, aby sa nepripravila o nádej, že sa jej jedného dňa podarí zachrániť Koru.

Lenže spomienky majú moc zachraňovať, aj ničiť. Ak v predmete zostal odtlačok príliš silnej negatívnej emócie, najmä zúfalstva, bolesti či hnevu, tá dokázala Prázdneho doslova roztrhnúť zvnútra. Celkom premenení takúto emočnú silu neuniesli. To je dôvod, prečo sa Prázdni Sentorov tak báli. Unášali ich, no nikto netušil, s akým cieľom. Obete únosu sa už nikdy nevrátili. Hovorilo sa, že Prázdni ich využívali ako svoje hračky, a keď ich viac nepotrebovali, bez milosti ich zabili. Z neznámeho dôvodu sa Sentori nedokázali nakaziť, ani sa premeniť.

Lyra zvierala hrkálku v ruke stále tuhšie. Vtom sa z tmy ozval šuchot. V tieni rozpadnutého oblúka sa čosi pohlo. Stŕpla. Vietor prestal viať, akoby svet na chvíľu zadržal dych. Hrkálka jej v dlani jemne zavibrovala, pripomínala rytmus srdca, čo nevzdáva boj. Trocha ju to upokojilo.

Postava sa pomaly vynorila z tmy. Najprv videla len jej obrys. Vysoká, štíhla silueta. Približovala sa krok za krokom. Každý pohyb bol presný, až znepokojivo povedomý. Kde ho len videla? Až keď mesačné svetlo dopadlo na znetvorenú tvár, Lyre sa stiahlo hrdlo. Všetko pochopila. Tá tvár bola kedysi prísna, neústupná. Teraz ju zvnútra zožieral tieň smrti. Pokožku mala sivobielu, bez života, oči ako dve vyhasnuté hviezdy. Chladné a prázdne. No pohyby, tie zostali bez zmeny. Niet pochýb. Je to ona.

„Veliteľka...“ zašepkala.

Naposledy ju videla tesne pred misiou. Bola pre ňu ako druhá matka.

Lyra sa na chvíľu ponorila do spomienok...

Po výbuchu sa ukryla s rodinou v podzemnom bunkri, ktorý ich otec narýchlo zabezpečil vďaka svojim kontaktom a peniazom. Nie každý mal také šťastie. Po ich dome nezostalo nič, len popol a trosky. Ulice zaplavili útoky, systém sa rozpadol a evakuácia prestala fungovať. Tak ako vonku, aj v Lyrinom vnútri rástol nepokoj. Nedokázala nečinne sedieť a čakať. Keď jej otec zakázal odísť, neposlúchla. Ušla z bunkra a pridala sa k Varkonskému rádu.

V tom čase neexistoval žiadny liek ani vakcína, ktorá by dokázala zastaviť vírus. Všetky pokusy zlyhali. Varkonský rád prijímal každého, kto ešte nebol premenený alebo infikovaný a trénoval ho v boji proti Prázdnym. Rád jej dal smer, cieľ a princípy. Naučili ju potláčať súcit, bojovať bez váhania, mlčať a konať bez otázok. Ich pravidlá boli prísne – infikovaní museli byť zlikvidovaní skôr, než sa stali hrozbou. Nebol priestor pre pochybnosti, city ani nádej. Len rozkazy. A Lyra ich prijala presne tak, ako sa to vyžadovalo. Bez váhania, bez otázok. Ako stroj. Ako niekto, kto uveril, že jediná záchrana spočíva v ničení.

Otriasla sa zo spomienok a precitla v prítomnosti. Postava oproti nej zastavila.

„Zmenili ste sa,“ prehovorila Lyra chladne.

„Nie, Lyra. To ty si sa zmenila.“ Veliteľka pristúpila o krok bližšie. „Tvoj osud si ťa konečne našiel. Vždy som vedela, že v tebe drieme čosi viac.“

Lyra sa ani nepohla. Prsty jej skĺzli k rukoväti dýky – starej, ostrej, poznačenej stratou. Patrila členovi rádu, ktorý prišiel o život na tej prekliatej misii. Cítila v nej zvyšky žiaľu. Aj hnevu. Veliteľka zbrane nemala. Ani ich nepotrebovala.

„Stále hľadáš tie svoje čačky?“ opýtala sa opovržlivo.

Lyra letmo pozrela na hrkálku a rýchlo ju schovala do batoha.

„Myslíš si, že tým niekoho zachrániš?“

Veliteľka sa na chvíľu odmlčala. Skúmavo naklonila hlavu.

„Je príliš neskoro, Lyra. Záchrana je len ilúzia. Už niet koho zachraňovať. Pridaj sa k nám, kým máš ešte na výber.“

Lyra zatajila dych. Myseľ sa jej začala zmietať medzi strachom a pokušením.

„So svojím darom by si bola nepremožiteľná. Nikdy viac by si sa nemusela trápiť stratou, ani cítiť vinu. Bola by si so svojou sestrou. Patrili by ste k Prázdnym.“

Pokušiteľka, temná sila, ktorá vzbudzovala strach aj túžbu. Monštrum, ktoré sa skrývalo v ľudskej podobe. Tým všetkým bola jej bývalá veliteľka, žena, ktorú kedysi obdivovala a verila jej. Lyra však vedela, že už nebojuje len za seba. Bojovala za všetkých, ktorí ešte nestratili samých seba. Napriek lákavým slovám sa v nej prebúdzalo niečo pevné, neuhasiteľné.

Z diaľky sa ozval prenikavý zvuk. Plač. Lyra trhla hlavou do strany. V úkryte pod betónovou doskou, v priestore sotva väčšom než nákupný vozík, sedelo dieťa. Zakrvavené ruky sa mu triasli a v očiach sa mu odrážal strach. Nohu malo vykrútenú do neprirodzeného uhla. Neďaleko na zemi ležal malý, roztrhnutý plyšový medvedík - vyžarovalo z neho teplo ako z pahreby. Dieťa ešte nebolo bez duše, no pomaly sa začínalo meniť. Okolo zreníc sa mu tiahol chladný opar. Pokožka bledla, život sa z nej pomaly vytrácal.

Veliteľka zrevala. Ten zvuk nepatril človeku, bol surový, hrdelný, až sa Lyre od strachu zježili chĺpky na krku. Vystrašená, no s dušou bojovníčky vrhla sa k dieťaťu, schytila ho do náručia a spolu s ním zodvihla zo zeme aj medvedíka. Na okamih pocítila ťarchu - nielen dieťaťa, ale aj zodpovednosti. Rozbehla sa, ako len vládala. Z čias v ráde bola na podobné situácie pripravená. S dieťaťom v náručí sa skryla v troskách budovy.

O krátku chvíľu začula kroky. Veliteľka bola blízko. Príliš blízko.

Zrazu nastalo ticho. Lyre splašene tĺklo srdce, no ani sa nepohla. Rukou prikryla dieťaťu ústa a pritisla si ho na hruď, aby nevydalo ani hlások. Vystrašené detské vzlyky však pokračovali. Než sa Lyra spamätala, z výšky sa na nich rútila postava. Veliteľka dopadla na zem ako šelma, rýchla, presná, akoby ju viedla neviditeľná moc. Lyra len-len že uskočila. Veliteľkina päsť jej preletela tesne popri tvári. Bez zaváhania siahla po dýke, ktorá okamžite vzbĺkla ostrým, oči oslepujúcim svetlom. Veliteľka sa otočila a znova zaútočila. Prudko, surovo ako zúrivý stroj. Lyra sa nenechala zatlačiť do kúta. Urobila krok vpred a v zlomku sekundy vrazila dýku priamo do bezduchej hrude.

Niečo sa uvoľnilo. Spomienka. Silná a jasná. Nie hnev, ale bolesť. Smútok člena rádu, ktorý zomrel so zlomeným srdcom volajúc po synovi, ktorého už nikdy neuvidí. Veliteľka sa zarazila a mykla hlavou, chcela spomienku potlačiť. Po jej pokožke sa začali ako pavučina rozliezať praskliny. Telo sa začalo rozpadávať.

„Pamätáte sa, kým ste boli?“ opýtala sa Lyra ticho, ale zreteľne.

Veliteľka naposledy pootvorila ústa, no vyšiel z nich len prach. Rozplynula sa a zvyšok jej tela odvial vietor.

Po tom, čo Lyra zabila Veliteľku, ostala v nej len prázdnota. Dlho váhala, než sa vybrala hľadať útočisko Sentorov. Zaprisahala sa, že tam nevkročí, kým nenájde predmet, ktorý by mohol zachrániť jej sestru. Nechcela sa vystaviť pravde. Nechcela ani počuť o možnosti, že Koru nadobro stratí. Teraz však bola zodpovedná aj za to úbohé dieťa a vedela, že ak sa s ním nepoponáhľa, stane sa jedným z Prázdnych. Vírus mal inkubačný aj progresívny priebeh, ktorý sa líšil podľa fyzickej a psychickej kondície jedinca. U niekoho premena trvala len niekoľko hodín, u iných sa vliekla celé týždne či dokonca mesiace. Bez pomoci mocnejších Sentorov dieťa nezachráni. Nie všetci Sentori boli rovnako silní. Lyra zatiaľ dokázala len cítiť emócie ukryté v predmetoch.

Zhlboka sa nadýchla a rozhodla sa konať. Skrýšu, ktorú hľadala, napokon našla v podzemí medzi opustenými skladmi starého metra. Ukrývali sa tam Sentori a zopár ľudí, ktorí sa im rozhodli podať pomocnú ruku. Dieťa aj medvedíka odovzdala do ich rúk. Ostala jej jediná možnosť – čakať. Každá sekunda sa jej zdala nekonečná. Neistota ju pálila pod kožou ako jed. Zažierala sa jej do svalov, škrabala jej hrdlo pri každom nádychu. Modlila sa, hoci už dávno prestala veriť v zázraky. Čo ak je neskoro? Čo ak sa už nedá zachrániť? Čo ak…

Dvere sa konečne otvorili. Jeden zo Sentorov k nej pristúpil a s pousmiatím na znak úspechu prikývol. Fungovalo to! Dieťa sa začalo uzdravovať.

Lyra prudko vydýchla, akoby doteraz ani nedýchala. Celé telo sa jej roztriaslo od úľavy tak silno, až sa musela oprieť o najbližšiu stenu. Oči sa jej zaliali slzami, ktoré si nestihla zotrieť. V tej chvíli v nej ožila malá iskierka nádeje. Ak sa podarilo „navrátiť“ dieťa, možno existuje šanca aj pre jej sestru. Prázdnych bolo možné zachrániť ešte pred úplnou premenou. Rád jej klamal. Tvrdil, že pre nich už záchrana neexistuje, že ich treba eliminovať skôr, než sa úplne premenia. Členov presviedčal, že nájsť protilátku je nemožné. Sentorov označoval za podvodníkov, ich schopnosti zhadzoval a tvrdil, že im nemožno veriť. Hovoril, že časom sa aj z nich stanú Prázdni, ak nie niečo ešte horšie.

Neskôr, keď sedela sama v rohu tmavej miestnosti a pozorovala ostatných Sentorov, ako prechádzajú predmetmi, pocítila záchvev úľavy. V hlave jej však stále vírilo priveľa otázok. Možno niečo odhalila. Možno na poslednej misii videla niečo, čo vidieť nemala. Postupne sa pred ňou otváralo priveľa nezodpovedaného. Musí to všetko objasniť. Krok za krokom. Jedno vedela určite už teraz - najprv pomôže človeku, ktorého miluje najviac. Potom sa pokúsi nájsť svoje vlastné spomienky, a napokon odhalí celú pravdu, nech je akokoľvek bolestivá.

Z batoha vytiahla retiazku. Malý kovový prívesok s iniciálami jej sestry. Zatvorila oči a priložila si ho k čelu. Nič. Nie je to on. Nie je to ten, ktorý hľadá. Ale niekde tam vonku musí byť. Nevzdá sa. Nie teraz, keď cítila, že má šancu niekoho zachrániť. Nielen svoju sestru, ale aj ďalších. A práve to ju hnalo vpred.