„Si si istý, že je to tento hotel?“ Marekov pohľad prezrádzal skepticizmus.

„No, podľa toho, čo som si o jeho histórii zisťoval,“ Peter sa prehrabával vo svojich poznámkach, „tak áno. Zase mi neveríš?“

„Fajn. Viem, ako to dopadlo minule. Ja len, že vyzerá modernejšie, akoby som čakal.“

„Kaštieľ v roku 1860 takmer celý vyhorel. Služobníctvo zmizlo. Či zhoreli alebo len utiekli, nie je známe. A panstvo,“ dramaticky sa odmlčal, „panstvo zmizlo tiež. Na dlhý čas sa ku kaštieľu nik nehlásil. Dedinčania vraveli, že je prekliaty. A potom sa prihlásil Svätopluk Hradislav, vraj potomok rodu Zlatoborovcov, ktorí tu žili pred vyhorením.“

„Ten ho dal zrekonštruovať?“

„Áno. Bolo to v roku 1910. Preto tá architektonická nezhoda.“

„Aha.“

„Počuj,“ začal Peter, keď zachytil v Marekovom hlase nechuť, „ešte stále sa môžeš otočiť a…“

„Jasné, a ty sa z tejto diery ako dostaneš?“ rázne pokrútil hlavou. „Spoje tu sú nahovno a zdá sa, že ani turistov tu veľa nechodí. Aj preto som súhlasil s tebou ísť, keď už máš takú paniku zo šoférovania. A navyše,“ dodal, keď Peter otváral ústa, „už by sa mi zišlo trocha vzrušenia. V robote je to teraz strašné.“

Marek sa uškrnul. „Podľa mojich výpočtov, by to malo byť strašné aj tu.“

„Tak poďme do toho. Foťák mám nachystaný.“

-

Na recepcii stála žena v červených šatách.

Marek drgol do kamaráta. „Tá tu je od počiatku kaštieľa, či čo?“

„Tšš,“ zahriakol ho. „Tie sprosté komentáre si odpusti, veď ťa môže počuť.“

Marek len mávol rukou a podišiel k nezdravo vyzerajúcej žene v dôchodkovom veku. „Dobrý deň, máte izbu s oddelenými posteľami?“

Peter žasol nad jeho bezprostrednosťou. Nechal ho, nech to vybaví, aj tak bol vždy lepší v komunikácii. On si zatiaľ obzeral interiér, dobové maľby na stenách a drevené stropy. Pokúšal sa zachytiť každý detail, všimnúť si čokoľvek, čo by mohlo napovedať o tom, či sú historky o kaštieli pravdivé. Zaskočilo ho, že nikde nevidel žiadne letáčiky, či brožúrky.

„Hotovo!“ Marek rázne vykročil od recepcie a vrazil do Petra. Zošit aj papiere s poznámkami sa mu vysypali z rúk.

„Ups, prepáč.“

Obaja sa zohli a zbierali.

„Nevidel si niekde moju ceruzku?“

„Nikde tu nie je, nemáš náhradnú?“

„Neviem, možno… ach, ďakujem,“ žena stála oproti nemu a podávala mu ceruzku. Nepovedala nič, iba mykla kútikmi úst, akoby sa chcela usmiať, no v očiach sa jej odrážalo čosi iné. Temnejšie.

-

„Musím uznať, vyzerá to tu pekne. Vôbec nemám pocit, že by tu strašilo. Ten hostel minule mal o dosť hutnejšiu atmosféru,“ konštatoval Marek, keď sa vystrel na posteli.

Peter sedel za stolom a listoval vo svojich poznámkach. Tu a tam si niečo dopísal.

„Dúfam, že už tú knihu konečne napíšeš. Toto bude ústredné miesto, kde sa to bude odohrávať?“ Marek vstal a nakukol do nahusto počmáraných listov papiera.

„Ak všetko pôjde podľa plánu,“ odpovedal nesústredene.

„Tak fajn. Začína sa stmievať. Čo budeme robiť? Počkáme kým na okolie sadne noc?“

„Nerob si zo mňa srandu. Viem, že ty nemáš rád lyrické opisy. Ale nie je to všetko len o zdvihnutom adrenalíne.“

„Ako pre koho,“ Marek prevrátil očami. „Počkaj, počul si to?“

„Čo?“ Peter stále niečo čarbal do zošita.

Chodbou sa rozľahlo vrčanie.

„Peter, ale teraz vážne. Povedz mi už konečne, aké historky o tomto mieste kolujú?“

Peter sa otočil na Mareka a nechápal jeho náhlu zmenu správania.

Vrčanie sa ozvalo znova, tentoraz bolo zreteľne počuť aj tlmený dupot láb.

Niečo prebehlo okolo ich izby.

„Čo to, doriti, bolo?“ Marek nachystal foťák a chystal sa otvoriť dvere.

„Počkaj!“ skríkol Peter. Myseľ mu šla na plné obrátky. Potom sa otočil a znova niečo zapisoval, akoby zabudol, čo sa stalo pred malým momentom.

Na chodbe sa ozval krik.

„To ide zdola. Poďme sa pozrieť.“ Marek nečakal a otvoril dvere.

Peter sa až vtedy obadal, schmatol zápisník a ceruzku a vyšiel za ním.

Krik ženy. Tlmené slová muža.

„Nahrávanie beží. Myslíš, že sú to duchovia?“

„Ja neviem,“ zašepkal Peter a v tej chvíli si nebol istý ničím. Pomaly našľapovali po schodoch dole. Niekde na prízemí sa mihotalo svetlo. Hlasy vystriedalo hlboké vrčanie prehlušované mľaskaním.

Keď vyšli spoza rohu, naskytol sa im nevídaný pohľad. Uprostred recepcie ponorenej do temnoty stálo niečo veľké. Mihotavé svetlo svietnika zaveseného na stene odhaľovalo kožuch a hlavu veľkú ako práčka. Zubiská trhali a kmásali kusy mäsa niečoho, čo bolo predtým asi človekom.

Peter s Marekom ustrnuli. Cúvli. Ten obraz bol taký skutočný… ale nemohol byť. To zviera nepatrilo do tohto sveta.

„Vypadnime.“ Naznačil Marek ústami.

Peter však pokrútil hlavou. „Ešte si niečo overím.“ Vytiahol ceruzku, do notesa zapísal dve slová a ukázal ich svojmu spoločníkovi.

Tiger zmizol.

Opatrne sa vykukol spoza rohu a naozaj. Tiger bol preč.

„Vidíš?“

„Chceš mi povedať, že…“

Vyrušilo ich hrdelné vrčanie spoza ich chrbtov. Než ktorýkoľvek z nich stihol niečo urobiť, vzduchom sa ozvalo svišťanie a potom dopad štyroch láb na podlahu.

Marekov zdesený pohľad bolo to posledné, čo Peter videl. Pocítil ostrú bolesť v brušnej dutine. Šklbnutie a zmizol v tme.

Ostali po ňom len poletujúce papiere a ceruzka.

Prikotúľala sa k Marekovým nohám.

Schmatol ju, napísal pár slov a zlomil ju na dve polky. Recepcia zívala prázdnotou, akoby sa nič z toho nestalo. Prebehol ňou a nasadol do auta.