Aktivita v dedine sršala napätou atmosférou. Rhys dianie sledoval so spokojným záujmom. Duchovia zimného slnovratu tu budú čo nevidieť, a všetci sa ich snažili náležite uctiť, aby boli aj tento rok zhovievaví. Aby to znova skončilo slnovratom, a nie strašným, nepredstaviteľným slnozožralom.

Svojím dielom prispieval každý, no on mal úsilie dotiahnuť do konca tým, že dary duchom prinesie. Najväčšiu rybu z jazera. Najkrajšie jablko, peceň chleba, guľu masla, plást medu, mech piva a prerastanú slaninu s najrovnomernejšími červeno-bielymi pásikmi na znamenie toho, že rovnováha leta a zimy ostane zachovaná.

On jediný mal dovolené sa k nim priblížiť, len on mal šancu toto stretnutie prežiť v zdraví. A preto aj na ňom záviselo, či pomôžu Slnko zachrániť, alebo dovolia, aby ho zožral nebeský vlk Cunomaglus.

Mal ale podozrenie, že úspech na ňom v skutočnosti až tak veľmi nezávisí. Možno len trošilinku. Alebo možno vôbec. Tej možnosti, najpravdepodobnejšej zo všetkých, sa obával. Obcovanie s duchmi bolo totiž z princípu ošemetnou záležitosťou. Človek si nikdy nemohol byť istý, či tam naozaj sú. Pochutili si na obetných daroch oni, alebo to urobili líšky a lasice? Nehmotní duchovia mohli asi sotva niečo zjesť, a tak sa tejto radosti oddávali prostredníctvom kún a jazvecov?

Bezpečnejšie však bolo nasledovať generáciami overené rituály. Kto bol on, aby sa odvážil niečo meniť? Iba hlupák vymieňa rukoväť vesla, kým dobre vesluje. Zodpovednosť mu pred rokmi pripadla viacmenej prirodzene. Šamanom bol strýko Cynwryg, schopnejší učeň sa nenašiel, a kvôli nahromadeným úlohám už na protesty neostal čas.

Trápilo ho len, či by mu duchovia nepomohli zachrániť brata. Nyniwa chradol, odkedy ho dohrýzol obyčajný, pozemský, šedý vlk. Rany sa nechceli zahojiť, masti ani bylinky nepomáhali. Už nevládal poriadne ani chodiť.

Bola bezmesačná, mrazivá noc. Zdvihol hlavu k oblohe. Táborové ohne tých druhých v tomto ročnom období svietili tak jasno, až videl oblak svojho dychu v mrazivom vzduchu. Cestička k vysokým kameňom predkov stihla počas leta zarásť, tu i tam sa musel predierať kríkmi. Zajtra ich príde osekať.

Niečo bolo inak, akoby duchovia tohto roku prišli skôr. Hmla sa okolo vysokých kameňov nahromadila v nevídanom množstve. Pomaly sa prelievala do doliny. A spoza monolitov sálala slabá, načervenalá žiara. Ako od ohňa, lenže svetlo bolo pokojné, žiadne plamene tam netancovali. Niečo také jakživ nevidel.

Chvíľu váhal, či je vhodné priblížiť sa k nim. Cynwryg nič také nespomínal. Doteraz prichádzali presne načas, takže sa s nimi žiaden šaman nestretol. Vari sa pomýlili? Bolo to vôbec možné? Alebo šlo o zámer, pretože sa niečo deje? Nenahnevajú sa, že ich vyrušil? Mal by sa vrátiť?

Ale to by nebol on. Zvedavosť bola neprekonateľná.

Bezpečnejšie bude neostať ticho, ako v situácii, keď by nechcel prekvapiť divé zvery. Začal si pospevovať rituálnu pieseň o slnovrate a vošiel do kamenného obetišťa. Zakopol v priehlbine, ktorá tu nemala byť. Preskúmal ju hmatom, vyzerala ako stopa, lenže bola veľká a hlboká.

Minul posledný monolit a ostražite vykukol na čistinu v strede. Boli naozaj tam, a jeden z nich na neho hľadel.

„Alā crātós, guorthigirn ánamēdi!“ privítal ich úctivo jazykom predkov. Duch mu neodpovedal, len sa tam leskol v načervenalom svetle. Rhys si uvedomil, že konečne vie, ako nevyzerá duch. Dnes sa totiž naučil niečo nové: človek pri pohľade na ducha nie je schopný určiť, na čo sa díva. Je to bytosť, to áno – ale tým to končí. Žiadna mimika tváre, ba ani žiadna tvár. Oči odmietajú pochopiť, na čo sa pozerajú.

Prelud mu zotrvával v zornom poli a trblietal sa ako hladina jazera za noci plného mesiaca. To bolo všetko, čo by o ňom Rhys dokázal povedať. Videl aj vec, z ktorej vychádzalo svetlo. Duch držal v ruke guľu ako maličké, zimné slnko za hmlistého dňa, tesne predtým, než zapadne.

„Prepáčte, že som nepriniesol dary. Nečakal som vás tu. Vrátim sa zajtra,“ začal opatrne cúvať.

„To je v poriadku,“ odvetil duch hlasom, akoby hovoril z medeného hrnca. „Nič nepotrebujeme.“

„A zajtra?“

„Zajtra už pôjdeme ďalej.“

Boli traja. Ďalší dvaja prenášali truhlice, na aké by bolo treba štyroch chlapov, ak náhodou neboli prázdne. Rukami, ktoré mu pripomínali račie klepetá, z nich vyberali prapodivné veci a rozkladali ich naokolo. Niektoré svietili drobnými farebnými svetielkami ako tlejúce uhlíky alebo mušky svetlušky. Asi šlo o nejaký dôležitý rituál. Divil sa, že im jeho prítomnosť neprekáža.

„Sadni si,“ ukázal duch na najbližšiu truhlicu. Rhys sa až zachvel, toľká pocta!

Žiadne nože nevidel, nezdalo sa teda, že by ho chceli obetovať. Aspoň zatiaľ nie, nuž sa osmelil: „Môžem sa na niečo opýtať?“

„Samozrejme.“

„Vráti sa Slnko aj tento rok? Alebo ste tentoraz prišli skôr, lebo sa niečo zmenilo?“

„Hovoríš o jave, ktorý nastane zajtra. Najkratší deň, najdlhšia noc.“

„Áno.“

„My sme tu prvý raz.“

Rhys si prekvapene uvedomil, že ho to ani veľmi neprekvapilo. „Kto teda po minulé slnovraty prijímal naše dary?“

„To neviem. Ale vy, ani my, na slnovrat nemáme žiaden vplyv. Deje sa to prirodzene. Zem krúži okolo Slnka, ale trocha nakrivo, preto jeho svit niekedy slabne. Pozri,“ vytiahol z truhlice malú žltú, väčšiu zelenomodrú a veľkú bielu žiarivú guľu, ktoré okolo seba začali pomaličky obiehať. „Toto je Slnko, toto Mesiac, a toto Zem. Predstav si, že stojíš práve tu. Vidíš, ako nízko je nad obzorom? A teraz, prešlo pol roka a Zem je na opačnej strane. Vidíš, ako je slnko vysoko? A teraz sa pozeráš na Mesiac. Kde je svetlo, a kde tieň? A teraz, viac tieňa. A ešte viac, ale už sa to obracia, vidíš?“

Rhys sa díval, žasol... a pochopil. Všetko bolo naopak!

Doteraz veril, že svet je ako bublina vzduchu v jazere a pevná zem pokrýva jej vnútornú stranu. Keď sa večer Slnko ukryje v jaskyni, nahradí ho Mesiac. Ten najprv štrnásť dní rastie, a potom mizne, ako ho ohlodáva neviditeľný nebeský vlk. Táto naháňačka sa opakuje dvanásť či trinásťkrát do roka. Mesiac zakaždým unikne, no je čím ďalej tým slabší, pretože silu mu dáva Slnko. A to je v zime také unavené, že ho vlk ľahko zožerie, spolu s Mesiacom, keby tomu duchovia nezabránili.

Tak to opisovali legendy, ibaže on si lietajúceho vlka predstaviť veľmi dobre nevedel. Ale duchov tiež nie, a teraz sa s nimi rozprával.

„A kto ste teda, ak nie duchovia?“

„Sme potomkovia ľudí ako ty, od iného slnka.“

Rhys sa rozhodol túto informáciu rozuzliť postupne. „Sú aj iné slnká? Kde?“

Duch ukázal smerom k oblohe: „Tam, všade. Všetko, čo vidíš.“

„To nie sú táborové ohne iných kmeňov?“

„Nie, sú to iné slnká, ako to vaše, len sú veľmi ďaleko.“

„Ako ďaleko?“

„Nemáš na to slová.“

Možno mám, pomyslel si, ale nechcel byť neúctivý. „Keby som sa plavil cez jazero, koľko dní by som musel veslovať?“

„Celý život, potom tvoje deti, a ich deti, a tak ďalej, toľko generácií, koľko je kamienkov na brehu jazera.“

„Och. Na to naozaj nemám slová.“

„A doveslovali by len po to najbližšie slnko. To naše je oveľa ďalej. Sĺnk je totiž viac, než kamienkov na celej vašej zemi.“

„A ako ste sa sem dostali?“

„Predstav si, že celý svet je jazero. Vaša zem je jeden ostrov, naša druhý.“

„Rozumiem. Suchou nohou sa z tohto sveta na iný nedostaneme.“

„Áno. Ale my máme loď, ktorá sa plaví týmto neviditeľným jazerom medzi svetmi.“

„Aká rýchla je vaša loď? Ako dlho ste sem cestovali?“

„Trvalo to od leta do zimy.“

„Aké je vaše slnko? Aká je vaša zem? Lesy a zvieratá?“

„Naše slnko je staré a studené. Slabšie, než vaše zimné. Naša zem bola kedysi plná života, lesov a zveri. Ale všetko dávno vymrelo, nič netrvá večne. Ostali sme len my.“

„Ako ste mohli prežiť v zemi, kde všetko vymrelo? Čo ste jedli, keď už nebolo čo loviť?“

„My nemusíme jesť. Ba ani dýchať, medzi svetmi nie je vzduch. Máme bližšie k lodi, nožu a ohnisku, než k vám alebo zvieratám. Nie sme živí. Keby sme boli, nemohli by sme takto cestovať.“

„Takže ste zdochnutí. Ste naozaj duchovia, hoci ste ťažší než hmla.“

„Nie celkom, nikdy sme neboli živí, aspoň nie v tom zmysle, v akom ste živí vy. Kedysi dávno, naši predkovia, boli živí. Ale potom sme našli lepšie spôsoby, ako existovať. Nemusíme jesť, a ak áno, postačia nám aj kamene. Nepotrebujeme spať, nie je nám zima, a nikdy sa neunavíme.“

„Jesť je príjemné. Spať je zaujímavé, vtedy cestujeme do ríše predkov a oni nám radia... Ale závidím vám, že vám nevadí zima.“ Spomenul si na brata. „A bývate chorí?“

„Choroby postihovali našich predkov, ale potom pochopili, ako všetky vyliečiť.“

„Úplne všetky?“ zajasal Rhys nádejou. „Môjho brata Nyniwu pohrýzli zhnité zuby vlka, horúčka ho neopúšťa.“

„Prepáč, ale nemôžeme zasahovať.“ Duch chvíľu premýšľal, a potom dodal: „Je to jeho osud.“

„Osud je to, čo postihlo vašu zem. Ale dúfal som, že niekto ako vy, by vedel zastaviť chorobu.“

„Vedel, ale nebolo by to správne.“

Tomu Rhys nerozumel, a tak radšej zmenil tému. „Vyhynie raz aj naša zem?“

„Vaše slnko sa jedného dňa nafúkne tak, že všetko spáli na popol. Ale tým sa netráp. Vaši potomkovia iste vymyslia riešenie. A teraz už choď, mám prácu.“

Nečujne sa zakrádal útrobami lode Zdochov. Keby sa mu len podarilo ukoristiť to malé červené slnko, snáď by jeho teplo Nyniwu vyliečilo.

Traja Zdochovia nehybne sedeli v jaskyni lode. Na stenách sa trblietalo množstvo svetlušiek, no malé slnko nikde nevidel.

Cítil bzučanie, akoby boli steny plné včiel. Bál sa, že ho loď vezme so sebou do neviditeľného jazera medzi svetmi, kde sa zadusí alebo umrie od hladu.

Najbližší Zdoch k nemu otočil hlavu: „Odíď, a nič sa ti nestane.“

„Prosím vás, nedali by ste mi aspoň jedno malé červené slnko?“

„Bolo by ti nanič.“

„Nenaučili by ste ma niečo? Ako uvariť jedlo z kameňa? Ako lepšie liečiť?“

„Nebolo by to správne. Musíte na to prísť sami. Ale ver mi, čaká vás úžasné dobrodružstvo. Raz prídete na to, ako vyrobiť loď, čo sa plaví medzi svetmi. Tam, kde svieti oranžové slnko, nás nájdu vnuci vašich vnukov.“

Díval sa, ako sa loď nehlučne vznáša k oblohe. Zdochovia z iného slnka odchádzali, a všetky tajomstvá si odnášali so sebou.

Niekto mu poklepal po pleci, až nadskočil. „Čo to bolo?“ ozval sa známy hlas.

„Ako si sa sem dostal?!“ Nemohol brata neobdivovať. Ľudia niekedy z posledných síl dokážu aj nemožné.

„Videl som žiaru. Myslel som, že mi duchovia pomôžu. Ale už si sa ich na to asi opýtal.“

„To neboli žiadni duchovia.“

Nyniwa smutne sklopil hlavu. „Kto to teda bol?“

Rhys zaťal päste. „Len takí naničhodní zloduchovia z iného slnka, bratu. Tak už poď.“

„Počkaj, videl som svetlušku. Tam!“

„Teraz v zime?“

Nemohol spať. Prevaľoval sa na kožušinách, pozoroval tiene na stene jaskyne, vrhané dohasínajúcimi plameňmi. Z odľahlého kúta sa ozývalo bratovo chrápanie, prerušované stonmi. Už nechcel ani jesť, len pil ako odušu. Aspoň niečo.

Hneval sa na Zdochov, hoci rozumel, že ho vlastne ani neoklamali, ani nikomu naschvál neublížili. Malé červené slnko nehrialo, netíšilo bolesť, a mohlo snáď slúžiť leda ako svetluška, ktorú Nyniwovi pripomínalo, keď ho zbadal v tráve. Možno si ani nevšimli, že ho tu zabudli. Nechýbalo im, lebo to bola len bezcenná čačka. Aj vznášať vo vzduchu sa mu lenilo, keď si ním Rhys pohadzoval v dlani. Zdráhal sa uveriť, že ho tu nechali naschvál, ako pripominenku všetkého, s čím sa odmietli podeliť. Aby mu tým spôsobili ešte viac ľútosti.

No rovnako ťažko mu bolo uveriť, že tí, ktorí cestujú medzi slnkami, robia chyby. To by už asi dávno postrácali aj vlastné klepetá.

Zamyslene kotúľal žiarivú guľu sem a tam a ticho jej nadával, akoby veril, že jeho slová prenesie cez neviditeľné jazero medzi svetmi až k Zdochom: „Mohli ste spraviť dobrý skutok, lotri! Nič by sa nestalo! Váš náčelník by sa o tom nedozvedel, veď ste povedali, že sem už nikdy neprídete!“

Zlostne tresol guľou o zem.

„Nájdi chorý chlieb,“ šepla tichým hlasom.

Od prekvapenia takmer vyskočil. „Čože? Chorý je predsa môj brat! Pomôžeš mu?“

„Modrozelený chlieb. Veľa.“

Už vedel, o čom guľa hovorí. Splesnetý chlieb, ktorý treba zakopať, než sa nákaza rozšíri na ostatné potraviny. Zafarbené veci sa nedali jesť, bolelo z nich brucho.

„A načo mi bude?“

„Oškrabeš z neho farbu a tú zaleješ pivom. Necháš pol dňa odstáť. Potom modrú vodu preleješ cez kus látky. Povaríš ju na miernom ohni, až kým ostane len hustý sirup. Tým namažeš pohryzené miesto. Očistený chlieb necháš ležať vo vlhku, tme a chlade, aby znova ochorel.“

„Vravíš, že chorý chlieb zničí chorobu v Nyniwovej nohe? Ako klin klinom?“

„Nie celkom. Chorobu chleba šíri vietor. Je iná, než tá, ktorú prenášajú zhnité vlčie zuby. Sú ako voda a oheň, keď sa stretnú, budú proti sebe bojovať. Ak chceš vedieť viac, všetko ti vysvetlím. Ale to je dlhý príbeh.“

„Mám dosť času. Ale najprv pohľadám modrý chlieb. Vravíš, že čím viac, tým lepšie?“

Do boja o záchranu Nyniwu zapriahol celú dedinu. Na začiatok sa ľuďom podarilo vykutať dvanásť krajcov modrého chleba, s čím bol spokojný, pretože to bolo pekné číslo. Guľa ale povedala, že presné čísla teraz nie sú dôležité. Šepkala niečo o oveľa zaujímavejších, polámaných, šialených a neviditeľných číslach, ale na to Rhys momentálne nemal čas.

S prácou mu pomáhali Sháowel a jej dcéra Louksna, ktoré mali na starosti pečenie chleba. Napadlo im pomazať modrou plesňou pár dobrých krajcov, aby sa rýchlejšie nakazili. Ich manžel a otec, majster pivovarník Perkwunos, so záujmom sledoval, čo Rhys vystrája s drahocenným nápojom. Nepáčilo sa mu, ako ozelenelo farbou vylúhovanou z chleba, a ešte menej, že nakoniec všetko obetovali duchom, tým že ho varili, až kým nezmizlo. Ukľudnilo ho len, že ho na celý proces stačilo menej, než vypije jeden chlap za večer.

Po dvoch dňoch sa Nyniwa opýtal, či môže niečo zjesť. Dostal krajec so slaninou a pohár zeleného piva. Guľa to odsúhlasila.

„Choroba nie je len v nohe. Počuješ, ako chrčí? Na to zelené pivo nebude stačiť.“

„Čo mám teda urobiť?“

„Nemám podrobné informácie o formách života na vašej zemi, ale zvyčajne existujú dve alebo tri skupiny,“ šepkala guľa. „Prvá sa živí Slnkom. Tá druhá sa živí tou prvou. Tá tretia zasa tou druhou. Kto z druhej skupiny si robí zásoby na obdobie, kedy je Slnko slabé? Potrebuješ ho nájsť, a ukradnúť mu zásoby. Budú mať v sebe silu Slnka, nazbieranú počas letných mesiacov. To potrebuje tvoj brat, aby prekonal chorobu.“

Rhys nerozumel, a tak začal premýšľať. Nakládol oheň, uvaril si bylinky a zjedol aj nejaké huby, aby sa mohol poradiť s predkami. Sníval sa mu sen, kde na slnkom zaliatej lúke, posiatej kvetmi a bzučiacej životom, utekal zajac pred líškou. Ráno mu bolo všetko jasné.

„Slnkom sa živia rastliny. Rastlinami niektoré zvieratá, napríklad zajace a srny. Tými sa zasa živia iné zvieratá, líšky a vlky. Zajace ani srny si zásoby nerobia, keď napadne sneh, vedia si vyhrabať trávu, alebo ohrýzajú kôru stromov. Zvieratá, ktoré jedia iné zvieratá, si robia zásoby v sebe, cez leto tučnejú a cez zimu chudnú. Veverice a sojky si na zimu odkladajú orechy a žalude. Ale to, čo hľadáme, sú včely a ich med. Kvapka medu je ako slza Slnka. Med chráni pred skazou, keď ním pomažeme mäso, vydrží dlho a nezhnije.“

„Modré veci sa nesmú jesť. Zmiešaj med s modrým sirupom, bude bezpečný.“

Nyniwa si chlebík so zeleným medom a slaninou pochvaľoval. Rana sa hojila, deň za dňom naberal sily. Rhys mal z toho ohromnú radosť. S pomocou malého červeného slnka pomohol aj ďalším ľuďom. „Aby zahnať šeroslepotu, Méinot musí jesť ryby na masle, s mrkvou, kým neuvidí ryby v jazere aj pri svite mesiaca,“ radilo slnko. „Wlkwos musí jesť iba ovocie, zrno a medvedí cesnak, kým mu palec na nohe neodpuchne a neprestane bolieť. Je príliš dobrým lovcom, pojedol priveľa mäsa. Teraz nemôže chodiť, lebo sa mu v nohe uložili drobné kamienky, ako ostré kvaple v krasovej jaskyni.“

Iste, šepkalo sa, že pahltný Wlkwos často zjedol polovicu úlovku hneď na mieste. Nikto sa na neho nehneval, lebo do dediny zakaždým priniesol koristi viac než dosť.

Rhys si na niečo spomenul. „Uvariť jedlo z kameňa ma nenaučíš?“

„To zatiaľ nejde. Ale môžeme skúsiť žalude, bukvice a huby,“ šepkalo červené slnko.

Rhys sa s ním rozprával každý večer, až kým ho jeho šepot neuspal. Správy z neznámych svetov, ktoré Zdochovia počas svojho putovania navštívili, oplácal nekonečným vysvetľovaním, ako to chodí na Zemi. Rovnako ako sa on dozvedal nové veci, učilo sa slnko od neho. Prahlo po informáciách – zaujímala ho hlavne príroda (tú nazvalo pekným novým slovom ekosystémy), a živočíchy, ktoré žili v spoločenstvách, ako mravce alebo včely. O čosi menej ho zaujímali ľudia a ich zvyčaje. Rhys nechápal, načo to všetko chce vedieť, až kým mu nevysvetlilo, že ho jeho páni stále počujú, a zaujíma to hlavne ich. Prezradilo mu aj, ako sa Zdochovia nazývali medzi sebou. Meno sa nedalo vysloviť, šlo skôr o kombináciu farieb, vibrácií a geometrických tvarov, než slová. Polozabudnutú spomienku na to, keď sa ešte po lesoch a savanách planéty preháňali v organickej forme. Najbližšia reprezentácia v ľudskom jazyku bola LovciOzvienSlnečnýchLúčov.

Organickí predkovia Zdochov vytvárali zvláštne spoločenstvá, nie nepodobné včelám, no oveľa zložitejšie organizované. Živili sa nižšími formami života, prevažne fotosyntetickými živočíchmi. Už v prvopočiatkoch svojej histórie veľmi dobre rozumeli prírodným zákonitostiam. Napodiv, nie všetci boli schopní vnímania na rovnakej úrovni, niektoré kasty boli podobnejšie mechanizmom, než mysliacim bytostiam. Bol to zvláštny paradox: lovci a zberači organických prapredkov Zdochov boli v istom zmysle menej živí, než samotní Zdochovia, hoci tí boli vyrobení z kovu a iných neživých materiálov.

Rhys sa občas počastoval hubami alebo bylinkovým čajom – skombinoval rastliny, ktoré by mu nikdy ani nenapadlo vyskúšať, keby to guľa nenavrhla, lebo samy osebe boli jedovaté. Niekoľko dní dopredu nesmel jesť syr ani piť pivo, pretože v kombinácii s rastlinným odvarom by ho to zabilo. Potom spolu cestovali k iným slnkám a zemiam, ktoré okolo nich krúžili. Navštívili aj stred tejto Zeme a pomalé, kryštalické bytosti, ktoré ho obývali.

Rhys sledoval jej život od narodenia, kedy bola žeravou guľou lávy. Žasol nad zrážkou Zeme s jej sestrou Theiou, ktorá viedla k vzniku Mesiaca. Bol svedkom toho, ako sa Slnko v ďalekej budúcnosti nafúklo, uvarilo jazerá, moria a všetky ryby, že by sa dali zjesť. Spálilo lesy a upieklo zver. Prekvapilo ho, že vnuci vnukov človeka už v tom čase na Zemi nežili. Dávno predtým vyrobili lode, ktoré sa plavia neviditeľným jazerom medzi svetmi, a odsťahovali sa.

Navštívil aj predkov vo svete na opačnej strane bubliny, ktorou bol tento svet. Rhys pochopil, ako neviditeľné a šialené čísla umožňujú navštevovať tieto svety; jeho čas bol na ich strane vzdialenosťou, teplo ich slnka sa k nemu premietalo ako šum vodopádu. Šepot predkov vnímal ako farebné záblesky v ohni, stačilo okolo neho niekoľko hodín tancovať. Guľa mu našepkávala krásne nové slová, ktoré mimo tejto skúsenosti nemali zmysel. Ortogonálne. Synestézia. Kolektívne nevedomie.

Naučil sa toho od nej veľa, no takmer nič sa nedalo preložiť do reči jeho kmeňa, a tak sa tou nádherou nedokázal s nikým podeliť. Vlastne ich to ani nezaujímalo – ľuďom stačilo, že ich liečil a pomáhal im v praktických záležitostiach.

Stal sa z neho uznávaný šaman, ktorého po čase začali vyhľadávať aj iné kmene. Prinášali vzácne dary, z čoho mali radosť aj jeho súkmeňovci.

Jedného dňa, keď bol už veľmi starý, mu slnko prezradilo, že Zdochovia sú už tak ďaleko, že jeho hlas k ním doletí, až keď Zem znova zovrie objatie ľadovcov. Ďalšia vec, o ktorej Rhys kedysi ani netušil – a teraz chápal, ako sa tento cyklus opakuje, s rovnakou neoblomnosťou, ako ročné obdobia. Ibaže stotisíckrát pomalšie.

„Musíš ma uložiť na bezpečné miesto. Vaši potomkovia ma budú potrebovať.“

„Vari im pomôžeš zostrojiť loď, ktorá sa plaví medzi svetmi?“

„Na to prídu aj sami. Bude to pre nich jedna z tých najjednoduchších vecí. Dokážu tým, že sú pripravení na cestu. Ale bude ťažké rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vybrať.“

„Rozumiem, jazero medzi svetmi je obrovské a má o dva smery viac, než planina.“

„A čo je ešte horšie, stále sa zväčšuje. Nie je možné vrátiť sa, a znova sa vybrať iným smerom, pretože jednotlivé regióny sa po čase stanú kauzálne oddelenými. Zapadnú mimo svetelný kužeľ.“

Rhysovi už také slová nerobili problém. Dobre vedel, že zákony vesmíru, vrátane času samotného, poslúchajú rýchlosť slnečných lúčov. „Budú ťa potrebovať, aby si im ukázalo smer.“

„Správne. Ukážem im cestu k mojim pánom. Bola by škoda, keby zablúdili niekam, kde by zostali osamotení. Vieš, vesmír je síce obrovský, no život je v ňom pozoruhodne vzácny.“

„Ale tvoji páni už nie sú živí,“ podotkol Rhys nostalgicky. Slnko zostalo ticho, lebo sa nevedelo smiať. „Dobre teda. Kam ťa mám ukryť?“

„Na miesto, kde voda vytvára nový kameň. Iba ten ma môže uchrániť pred zubom času.“

Morwend pozbierala suché halúzky a niekoľko hrubších konárov, a vreckovým laserom pri stene krasového previsu rozpálila oheň. Prastaré legendy vraveli, že keď sa skala zohreje, Strážca múdrosti predkov sa prebudí, a šaman s vycibrenými ušami bude môcť načúvať jeho šepotu.

Usúdila, že je travertín už dostatočne rozpálený, a prestala prikladať na oheň. Až potom, čo plamene stíchli a posledný uhlík dopraskal, sa odvážila zvýšiť citlivosť sluchu. Potok vysoko nad vápencovým previsom zrazu žblnkotal tak hlasno, akoby stála hneď vedľa neho. Musela počkať na bezveterný deň, inak by ju šum listov ohlušil. Začula, ako v jazierku pod skalou čľupnutie ryby uťalo bzučanie neopatrnej muchy. Pootočila ušami do polohy, kde aktívne filtrovali len to, čo sa dialo priamo pred ňou. Vystrela dva stredné prsty pravej ruky a dlhými nechtami, pokrytými symbolmi, zaškriabala na kameň v rytme dohodnutého kódu. Aby ju nič nerozptyľovalo, zatvorila oči pod hrubými, tmavými sklami ochranných okuliarov. Slnečné svetlo bolo tisíckrát silnejšie, než na čo bola zvyknutá v hlbinách. Echodetektory pohybu ukryté v žiabrach za ušami nechala pre každý prípad nastražené. Zašteklilo ju v nose a oblizla si suché pery. Mimo vody bola už trocha pridlho.

„Ďakujem, že si ma nakŕmila, Morwend,“ ozvalo sa zvnútra skaly na hranici počuteľnosti. „Bol to dlhý spánok. Dvadsaťsedem obehov.“

„Bývame teraz oveľa ďalej. Presunuli sme sa za teplejším podmorským prúdom. Vravel si pravdu, prichádza nová doba ľadová.“

„Schvaľujem, že sa nesnažíte vykurovať Zem, tí pred vami to už raz skúšali, a nedopadlo to dobre.“

„Tak je to správne. Naša kolíska nech si ide vlastnou cestou, fúzne generátory rozbehneme naplno až na Európe. Sondy ešte stále nenašli žiaden život, vyzerá to nádejne. Rozhodli sme sa ju terraformovať. Bude stabilnejšia, geologické procesy sú tam ľahko predvídateľné. A ten oceán... Desaťkrát hlbší ako náš, ochranná škrupina z ľadu tuhého ako kameň, a ani jeden ostrov!“

„Nádhera! Ako pokračuje stavba lode?“

„Lodí. Prvá má za sebou orbitálny a translunárny test, ďalšie budú hotové do piatich obehov.“

„Koľko ich staviate?“

„Osemsto. Rozhodli sme sa emigrovať všetci, postupne. Plánujeme skopírovať abysálny ekosystém a trocha ho prispôsobiť. Nemalo by to trvať dlhšie než sto-dvesto obehov. Spiatočná cesta k Jupiteru trvá dvanásť obehov.“

„To sú pekné čísla.“

„Mám pre teba otázku. Už si ju predtým počul.“

„Môžem hádať?“

„Prosím.“ Ešte viac napla uši, aby presne odhadla, odkiaľ sa hlas ozýva.

„Ak som uhádol, tak odpoveď znie áno. Idem s vami.“

Odľahlo jej. Strážca doteraz všetky pokusy o premiestnenie odmietal. Laser prepla na maximálny výkon s limitovaným dosahom, a pomaly začala vykrajovať kúsky kameňa. „Musím dávať veľký pozor, aby som ťa touto hračkou nepoškodila?“

„Len smelo do toho. Kúpal som sa v lávovom jazere. Preletel som chromosférou vášho Slnka. Priblížil som sa k neutrónovej hviezde tak blízko, až jej magnetické pole deformovalo moje elektrónové P-orbitaly na kvapky vody vo vetre.“

Citlivosť sluchu stíšila naspäť na normál. Ešte jeden zárez, a do dlane sa jej skotúľala malá červená guľa. Nebála sa ju chytiť, vedela, že bude príjemne studená. Malé, červené, takmer vyhasnuté slnko malo schopnosť všetku energiu okamžite vstrebať.

„O tom si mi nerozprával.“

„K Európe je dlhá cesta. Dostaneme sa aj k tomu.“

Obrovská perla s príjemnou mikrotextúrou jej pripadala prekvapivo ťažká. Žiarila matným svetlom v infračervenej oblasti. S úžasom si uvedomila, že je prvým zástupcom svojho druhu, ktorý Strážcu vidí na vlastné oči.

„Už sa neviem dočkať,“ zovrela dlaň. Štyri nechty vedľa seba vytvorili segmentovaný tvar lastúry.

Strážca súhlasne zažiaril skrz zelenomodré plávacie blany.

Vykročila k moru.