Dariana bola uväznená v cele vlastnej neschopnosti. V cele, ktorej mreže sa začali stavať pred niekoľkými týždňami.

„Skúsime to nabudúce,“ povedal jej vtedy Aleksi. „Prežila si nedobrovoľný rituál, možno to chce čas.“

Možno, pomyslela si Dariana. A možno nikdy nebude taká ako ostatní nekromanceri. A je jedno, koľko času prejde.

Aleksiho „možno to chce čas“ sa opakovalo každé ráno, ktoré spolu merali cestu k chalupe s nádejou, že dnes sa jej konečne podarí privolať navky. S každým neúspešným pokusom sa z doliny ukrytej v hlbinách lesa vracali tichší a tichší. A s každým neúspešným pokusom mreže jej neschopnosti rástli do výšky. Už sa ho nepýtala, či sa s niečím podobným stretol. Prehlbujúca sa vráska na jeho mladom čele hovorila jasnou rečou.

Keď jej Aleksi prvýkrát predviedol privolanie naviek, Dariana nedokázala potlačiť údiv. Hoci s malou dušičkou, vtedy ešte verila, že aj jej to pôjde s takou ľahkosťou. Akoby boli duše predkov, ktoré ochraňujú každého nekromancera, jej súčasťou odjakživa. Akoby sa tým nedobrovoľným rituálom nič v jej vnútri nezmenilo. Akoby tým rituálom len získala a nie stratila.

Údiv na jej tvári sa však rýchlo zmenil na závisť v jej vnútri, ktorú sa pred Aleksim snažila ukryť. On predsa nemohol za to, že jej mágia nefungovala tak, ako tá jeho. Že na každé jej zavolanie, navky len mlčali. V noci, keď všetci v meste odfukovali pokojným spánkom, Dariana v svojej izbe zízala do stropu. Hodiny premýšľala, ako by s tými mrežami zatriasla, kým nezapustia korene a úplne ju v tej samote a bezmocnosti neuväznia. Musí niečo urobiť. Niečo skúsiť. Horšie to už byť nemôže, uisťovala sa po stýkrát.

Bola bezoblačná noc a Dariana kráčala po úzkom chodníku, ktorý sa kľukatil známou dolinou. Pásy mesačného svitu osvetľovali cestu, ktorú naposledy absolvovala len predošlé ráno. Po jej boku však tentoraz nekráčal hnedovlasý nekromancer, ale okuliarnatá čarodejnica.

Pri spomienke na Aleksiho večne povzbudivý úsmev ju pichli výčitky svedomia. Bojovala s nimi už od momentu, kedy s nápadom pred tromi nocami prišla. Stále nemohla uveriť tomu, ako ľahko sa nechala Taisa na nočnú misiu nahovoriť. Aleksi jej zo všetkých síl pomáhal, aby navky privolala, ale možno v tom bol celý problém. Hoci neúmyselne, až príliš na ňu tlačil. Povrazy jeho nenaplneného očakávania ju každým dňom tuhšie zväzovali. Niekedy sa bála, že ju nakoniec zadusia. Magická moc sa predsa skrývala v jej duši. Možno, keď tie povrazy trochu uvoľní, jej duša sa oslobodí a úspech sa dostaví. A s kým lepším môže tie povrazy povoliť ako s čarodejnicou, ktorá potrebovala získať kontrolu nad svojou mocou, aspoň tak veľmi ako Dariana.

Bolo krátko po polnoci, les okolo nich šepkal slová, ktorým ani jedna nerozumela a stromy sa nakláňali zo strany na stranu ako zvony na veži. Od chladného vánku Dariane na koži naskakovali zimomriavky.

„Prečo ti vlastne zakázali v meste používať mágiu?“ opýtala sa čarodejnice, aby tak rozptýlila svoju myseľ. Ešte im zostávalo niekoľko stoviek metrov a ona začala ľutovať, že Taisa na cestu ukradla dve sklenené gule s bludičkami. Vďaka ich povzbudivej žiare, musela Dariana nasadiť opraty svojej fantázii veľmi pevne, aby si nepredstavovala, ako po nich plazivé tiene z lesa naťahujú ruky, a keď nedočiahnu na ich trup, aspoň sa im na chodníku obtrú o topánky.

„Lebo neviem kontrolovať svoju moc - buď je príliš slabá, alebo príliš silná, nič medzi,“ začala vysvetľovať Taisa. „No a raz som spôsobila v meste nehodu. Nebola to úplná nehoda, skôr výbuch, teda áno, asi sa to dá považovať za nehodu. Nikto sa nezranil, ale mohla som niekoho zabiť. Alebo zničiť časť mesta. Na pár domoch som spôsobila škodu. Všetci boli dosť nahnevaní, musela som si to za trest odpracovať, ale to bolo nič, zaslúžila som si to. Dostala som zákaz. Konstantin by mi aj dovolil v meste používať svoju moc, ale iba pod podmienkou, že ma bude učiť, no ja som odmietla. Sama som sa odpratala do pradiarne, aby sa to už nezopakovalo.“

„Takže preto pracuješ pri Kolovrate,“ uzavrela Dariana.

„Áno, ale je to dobrá práca, zaujímavá. Vieš, koľko som sa toho o magických vláknach naučila? Takto aspoň nikomu neublížim. Je to bezpečné pre všetkých.“

Dariana mala pocit, že Taisa skôr uisťuje samu seba, akoby tým slovám skutočne verila, ale ona bola tá posledná, ktorá by ju mohla obviniť zo zbabelosti.

„Prečo si Konstantina odmietla? Znie to, že ti chcel pomôcť.“ Tá predstava jej síce prišla neuveriteľná, ale Taisa bola čarodejnica, nie nekromancer, zrejme ju nemal prečo nenávidieť.

„Lebo ho nemôžem vystáť a ani on mňa,“ Taisa urobila smiešnu grimasu, „A preto, že keby zistil, že sa na mňa nedá spoľahnúť, určite by ma nechal z mesta vyhodiť a ja to tam milujem. Narodila som sa tam, každého tam poznám, neviem si predstaviť lepšie miesto na svete. Je to môj domov.“ Do hlasu sa jej vkradla panika, ktorú Dariana dôverne poznala. Spomienky na svoj domov už nestihla rozvinúť, pretože práve dorazili k cieľu - polorozpadnutej chalupe učupenej pod lesom. Prosím nech to vyjde, poslala Dariana tichú modlitbu predkom a otočila sa na svoju súputníčku.

„Ty sa môžeš trochu vzdialiť,“ povedala a bludičky, ktorými si osvetľovali chodník, položili na zem. „Skúšaj si vyťahovať magické vlákna. Ja idem k chalupe.“

V sklách Taisiných okuliarov sa okrem svetla z dvoch bludičiek, odrážal aj strach, ale čarodejnica len prikývla a zaujala stanovisko na lúke.

Dariana sa zhlboka nadýchla a pochybnosti zatlačila do temného lesa. Vyzdvihne si ich, keď sa budú s Taisou vracať domov. Skutočne chcela veriť, že vtedy už to miesto v jej duši, kde má cítiť navky, nebude zívať prázdnotou.

Tých pár desiatok metrov, ktoré ju delili od chalupy, si v hlave zrekapitulovala postup, ktorý si spoločne s Aleksim osvojili. Najprv počká, kým ju tie dve nezbedné mory zacítia a vyjdú von. Potom sa pokúsi načrieť do svojho vnútra a požiada navky o pomoc. Aby cez ňu prešli do sveta živých a tie dve mory vzali so sebou do Navie. Do sveta mŕtvych, kde mali už dávno nájsť svoj pokoj.

Dariana sa zastavila pred chalupou a svoju pozornosť striedavo sústreďovala na dieru, kde pôvodne stáli dvere a na vybité okná. Vzrušenie z očakávaného stretnutia v nej narastalo. Podarilo sa mu dokonca krotiť aj strach, ktorý na ňu pri každom zaškrípaní konárov ceril zuby. Za malú chvíľu z niektorého otvoru na chalupe priplachtia mory, aby zistili, kto narušil ich terén. Ostatné týždne sa správali priam ukážkovo, to len jej magická moc zlyhávala na plnej čiare.

„Nemusíš sa báť, sú malé, takmer neškodné aj pre človeka neobdarovaného mágiou,“ ubezpečoval ju Aleksi, keď sem zavítali prvýkrát.

A mal pravdu. Za tie týždne sa ich Dariana nielenže prestala báť, ale si ich aj trochu obľúbila. Netušila, kým boli, predtým ako zomreli, predtým ako po ceste do Navie zablúdili, ale v ich pohyboch bola až detská zvedavosť a hravosť. Morám sa bude oveľa lepšie hrať v Navii ako tu, zasmiala sa v duchu a spotené dlane si utrela do nohavíc. Urobí, čo má, a všetci budú spokojní. Mory, navky, Dariana a pevne verí, že aj Taisa. A keď sa nič nepokazí, možno aj Aleksi, ak sa mu so svojím nočným výletom prizná.

Po desiatich minútach bezprízorného postávania pred chalupou sa Dariana začala cítiť trochu trápne. Čas plynul a mory sa ešte neukázali. Dokedy má čakať, kým vyjdú? Zrak odtrhla od vybitého okna a obzrela sa za čarodejnicou, ktorá zo seba vyťahovala jedno tenučké fialkasté magické vlákno za druhým, plne sústredená na svoj cieľ, zatiaľ čo Dariana ešte neurobila vôbec nič. Znova tu bola tá závisť, zamračila sa sama na seba.

Takto to ďalej nejde.

Ak je blízkosť môr pre nekromancera prirodzeným spúšťačom spojenia s navkami, ako jej tvrdil Aleksi, musí sa k nim dostať bližšie. A keď nechcú vyjsť ony von, musí ísť za nimi dnu. V opačnom prípade tento nočný výlet nemá žiadny zmysel. A Dariana nenávidela robiť veci, ktoré nikam neviedli.

Pri pohľade na vŕzgajúcu búdu naklonenú do strany ju trochu striaslo, ale nič iné jej nezostávalo. Keby to chcela prehnať, povedala by, že dnes v noci odtiaľto bez spojenia s navkami neodíde. Posunkami naznačila Taise, že ide do chalupy a čarodejnicu nechala na lúke, kde sa jej darilo aj bez jej prítomnosti.

Žiadne prekvapenie na Darianu po prekročení prahu dverí nečakalo. Vnútro búdy bolo rovnako zanedbané ako jej zovňajšok. Kráčajúc po spráchnivenej podlahe, jej do nosa udrel ťažký zápach splesnivených stien a zatuchnutého nábytku. Drobné čiastočky prachu, ktoré svojou prítomnosťou vyrušila zo zimného spánku, okolo nej poletovali ako snehové vločky. Úzkou chodbou prešla do veľkej izby, ktorú cez rozbité okno osvetľovala žiara mesiaca. Mory po ceste nestretla, ale určite tu sú. Musia byť. Zrejme sa len niekde skrývajú.

Dariana sa opatrne postavila do stredu miestnosti. Čím skôr začne, tým skôr odtiaľto môže odísť. Zavrela oči a v hlave začala počítať do desať. Aby si vyprázdnila myseľ a upokojila dušu. Mala by sa uvoľniť, ale od toľkého sústredenia až krčila nos.

… osem, deväť, desať.

Otvorila oči.

Navky, kdeže ste?

Od zúfalstva by na ne aj zakričala, keby to pomohlo. Ale Aleksi ju už dávno poučil, že agresivita a vyhrážky na duše predkov neplatia. Všetko s kľudom, opakoval on. To sa im povie, keď ony svoj pokoj už našli, zamrmlala ona.

V tom za jej chrbtom niečo šuchlo. Takmer sa jej kútiky úst zdvihli do opatrného úsmevu. Možno sa jej to predsa len podarilo. Rýchlo sa zvrtla, aby sa presvedčila, či za sebou konečne uvidí ten vytúžený striebornobiely závoj, znamenajúci ochranu naviek. Iskrička nádeje razom zhasla. Niečo síce uvidela, ale duše predkov z Navie to neboli. Pohľad jej skĺzol k podlahe, zelené oči sa jej rozšírili od hrôzy.

Od dverí sa k jej chodidlám približovala mora. Vlnila sa tesne nad podlahou ako vlečka nevesty. Svojím telom pripomínala navky, ale tam, kde ony žiarili belobou a trblietali sa svetlom, ona šírila temnotu a páchla z nej smrť. Ako to, že ju skôr nezacítila?

Mora to mala namierené priamo k nej. Dariana na mieste stŕpla. Celé telo jej skamenelo, jedine srdce jej tĺklo ako o život.

Uhľovočierny závoj, ktorý dorazil k jej nohám, bol oveľa väčší ako tie dva drobné, ktoré tu celé týždne s Aleksim navštevovali. A rozhodne sa nechcel len hrať. V morinom pohybe bolo niečo zlovestné a útočné. Ona bola skutočnou hrozbou a Dariana sa jej prišla sama ponúknuť.

V ušiach jej zazvonili zvony na poplach. Musí sa vzchopiť. Okamžite. Dariana zalovila v pamäti. Potrebovala čokoľvek, čoho by sa mohla chytiť. A vtedy si spomenula. Ako sa s Mironom v detstve chodievali hrávať do starej opustenej horárne, neďaleko jej domu. A ako v tej horárni predstierali, že drevená podlaha je rozbúrené more a oni sa musia akýmkoľvek spôsobom dostať z jedného konca horárne na druhý. Kto bol pomalší, prehrával. Kto sa dotkol podlahy, utopil sa. Akože. Vtedy nešlo o nič, len o jej detskú česť. Teraz jej išlo o život. Nekromancerom ešte nebola dlho, ale jednu vec vedela naisto - ak sa odtiaľto nedostane čo najskôr von, príde o dušu.

V mysli poprosila predkov, aby jej u Boha vymodlili pevné nervy, a presunula váhu na pravú nohu. Mora odplachtila o niečo ďalej k bočnej stene a Dariane sa vytvoril malý priestor na únik.

Teraz alebo nikdy. Ako keď sa pred rokmi hrali s Mironom. Dariana takmer nedýchala, keď ako mačka skočila asi o meter doľava. Oveľa viac ako dúfala. V napätí zastavila. Mora niečo zavetrila. Drevená podlaha pod jej nohami takmer nepočuteľne zavŕzgala. Mora sa odvrátila od steny a začala sa sťahovať smerom k Dariane, ktorá musela rýchlo prehodnotiť svoj rozbehnutý plán.

Opatrne si čupla a zo zeme zdvihla niekoľko kusov dreva z rozpadnutej stoličky, ktoré ležali pohodené v dosahu jej ruky. Potom sa vrátila do stoja. Celý čas pritom nespúšťala moru z očí. Vždy, keď jeden kus hodila do priestoru izby, hluk, ktorý to vytvorilo, využila na presun k dverám. Podľa očakávania, mora za zvukom okamžite vyštartovala. Dariane stačili tri hody, než sa ocitla na prahu otvorených dverí. Oboma rukami sa chytila pántov, aby zastabilizovala rovnováhu. Mora zatiaľ snorila na druhom konci miestnosti.

„Dariana, všetko v poriadku?“ Taisin znepokojený hlas sa ozval z diaľky. Zrejme prechádzala okolo chalupy a teraz sa blížila k rozbitému oknu. Dariane dlaň vystrelila k ústam, ale bolo neskoro. Do ticha izby vykĺzlo jej preľaknutie a doteraz bezchybne prevedený plán sa zrútil. V momente na sebe zacítila pohľad temnoty, hoci tá temnota ani nemala tvár. Mora už pochopila, že jednu živú dušu má na dosah a druhá tiež nie je ďaleko. Prešla sekunda, prešla aj druhá. Potom sa mora obrátila k oknu. Akoby sa rozhodovala, po ktorej skôr skočí.

Vybrala si okno, bolo oveľa bližšie.

„Stoj!“ skríkla Dariana v panike. „Nechaj ju tak! Ak chceš dušu, zober si radšej tú moju!“ Kde sa v nej bralo také odhodlanie? A prečo vlastne na moru kričala? Veď jej aj tak nemôže odpovedať. Ani rozumieť. Darianin náhly popud prekvapil nielen ju, ale zrejme aj moru. Na moment sa zastavila, akoby jej návrh skutočne zvažovala.

Presvedčená, že sa jej to muselo len zdať, Dariana viac neotáľala. Vrhla sa do chodby, práve keď po nej mohutná čierna šmuha skočila. Bez obracania sa vybehla von z chalupy a rozbehla sa po lúke smerom do temného lesa. Aby moru odlákala, čo najďalej od Taisy, ktorú našťastie nikde nezazrela. Navky privolať nedokáže, ako nekromancer je úplne nepoužiteľná, ale to neznamená, že so sebou stiahne aj čarodejnicu. Ešte pridala.

Keď vbehla medzi stromy, do boja o jej chodidlá sa bez milosti pustili zo zeme vytŕčajúce korene, zatiaľ čo ona bojovala o život. Svišťanie za jej chrbtom bolo jasným dôkazom, že jej plán vychádzal. Sem tam jej popri uchu preletelo fialové magické vlákno, ale nemala čas zisťovať, čo sa na lúke deje. Pohyb za jej chrbtom bol neodbytný a okolitý les až hrozivo tichý, akoby v napätí sledoval jej beztak márnu snahu. S každým odrazom od zeme Darianu opúšťali sily aj vôľa pokračovať. Aj tak ju zakrátko mora dostihne. Nemôže predsa unikať večne. A bez naviek proti nej nič nezmôže. Len predlžuje, čo je nevyhnutné.

Prebehla ešte dva metre, keď zrazu zastavila. Neľútostne ju zadlávila beznádej, až takmer zalapala po dychu. Nevládala viac utekať, nevládala sa viac snažiť. Hoci ju stehná pálili a bledé líca zmenili farbu na sýtočervené, so vztýčenou hlavou sa otočila čelom k more, ktorá ju za pár sekúnd dostihla. Nakoniec sa až tak ďaleko nedostala. V diaľke cez riedko zarastený okraj lesa zahliadla záblesky Taisiných vlákien, ktoré lietali na všetky strany. Jedno vlákno zasiahlo a podpálilo strom, iné zase vyhĺbilo obrovskú dieru do zeme. Čarodejnica strácala všetku kontrolu nad svojou mágiou. Dariana zase vieru v samu seba.

So stiahnutým žalúdkom sa pohľadom vrátila k more. Aj za tých pár mesiacov v meste videla zádušný oheň na námestí horieť niekoľkokrát. Tabuli, na ktorej boli napísané mená nekromancerov, ktorí zomreli pri výkone svojej služby sa však vyhýbala. Až príliš jej pripomínali vlastnú stratu, ktorou sa jej nový život pred toľkými mesiacmi začal. Zajtra na tej tabuli možno pribudne aj jej meno. Ktovie, či stiahnutie z duše bolí. O tom jej Aleksi nikdy nerozprával.

„Ja viem, že mi nerozumieš, ale ak chceš, kľudne si ma zober, len moju priateľku prosím ušetri,“ povedala Dariana, akoby ju tá mora mohla počuť. Mala magickú moc a bola úplne bezmocná. Pokúsila sa ju opraviť a ešte to zhoršila. Keď ju tu ráno Aleksi nájde, nebude rozumieť, čo sa stalo. Ak ju tu vôbec niekto nájde.

A čo Taisa…

Dariana na perách pocítila slanú chuť. Po lícach jej v potôčikoch stekali slzy, ktoré nevedela zastaviť. Rukávom si ich nemotorne utierala, zatiaľ čo sa nad ňou mora týčila.

„Taisa za nič nemôže. Ani tu nemala byť, to ja som ju presvedčila, lebo som sa sem bála prísť sama. Lebo som zbabelá a úplne nepoužiteľná. Vieš, ja som to takto ani nechcela. Ja som sa týmto stať nechcela…“ Dariana potiahla nosom. „… ale niekto sa rozhodol za mňa a teraz som tu, zaseknutá vo svete, kam zjavne nepatrím. Rovnako ako ty. Takže viem úplne, ako sa cítiš.“

„Aké odvážne tvrdenie.“ Zavlnila sa mora vo vzduchu a Dariana od šoku vyvalila oči. Hlas, ktorý sa rozliehal lesom, vychádzal z mŕtvej duše pred ňou.

„Ty… Ty… Ty…“

Mora sa zasmiala. Jej smiech rovnako ako jej hlas bol tak zvláštne nadpozemský. Dokonca ani nevedela odhadnúť, či patril žene alebo mužovi. Znel, akoby išiel presne uprostred týchto dvoch pólov, ale to sa Dariane zdalo ešte neuveriteľnejšie ako to, že na ňu mora práve prehovorila. Takže ani v tej chalupe sa nemýlila. Ona jej skutočne rozumela.

„No nepozeraj sa na mňa tak vyplašene. Ak to poteší tvoju biednu živú dušu, nie si prvá ani posledná, ktorá pri zvuku rozprávajúcej mory, onemela.“ Čierny závoj ju po tých slovách obehol dookola.

„Čo si zač?“ otázku položila mora, hoci Dariane sa na jazyk tisla presne tá istá, len ju cez stiahnuté hrdlo nedokázala pretlačiť.

„Ne… nekromancer,“ odpovedala, keď sa jej to konečne podarilo. To slovo ju škriabalo, vždy keď ho vyslovila.

Mora sa zastavila vo vzduchu, akoby si ju premeriavala. Aj keď nemala hmotné telo, Dariana v jej pohyboch zahliadla záblesky ľudskosti.

„Ty nevieš privolať navky, však?“ opýtala sa so zmesou ľútosti a nadradenosti.

Dariane sa cez okraj viečka znova skotúľala slza. Nahnevane si ju utrela do rukáva.

„Neviem,“ odvrkla slovo, ktoré mohlo byť jej ortieľom smrti.

„Smutné. Nekromancer bez naviek je ako telo bez duše. Ale teraz aspoň viem, prečo som ťa tam vnútri necítila.“

Dariana ani nestihla predýchať hĺbku moriných slov, keď sa dolinou rozľahol hlasný rachot, až od ľaku nadskočila. Dokonca aj morou jemne trhlo. Taisina nekontrolovaná mágia zasiahla chalupu, ktorá sa v oslepujúcej fialovej žiare zosypala na zem. Jas z nárazu vlákien do steny na chvíľu osvetlil skazu, ktorú čarodejnica nechtiac spôsobila. Kusy tehál, dreva a škridiel pršali z oblohy ako dážď. Niektoré dokonca dopadli neďaleko od nich.

„Tvoja priateľka je nebezpečná, nekromancer. Môžem ťa jej zbaviť. Bude to rýchle ale nie bezbolestné.“

„Nie!“ skríkla na moru. „Prosím,“ dodala o niečo miernejšie. „Ona za to nemôže. Má problém skrotiť svoju moc, ja som ju presvedčila, aby si to sem prišla skúšať, lebo v meste to robiť nesmie.“

„Vy ste podarená dvojica - nekromancer bez naviek a čarodejnica bez sebakontroly.“

Dariana čakala všetko, ale to, že sa jej bude mora posmievať, to naozaj nebolo na jej zozname. Do úst sa jej nahrnula žlč, ktorú s ťažkosťou prehltla.

„Vedia všetky mory rozprávať?“ pokúsila sa zahnať príval zlosti svojou zvedavosťou.

„Vedia.“

„A…“

„Ale rozprávajú sa iba s tým, kto je ich reči hoden,“ predbehla ju mora.

Tá informácia Dariane zvláštnym spôsobom polichotila. Asi skutočne prichádzala o rozum. Možno sa pri úteku udrela do hlavy a toto všetko sa jej len zdá. Ale svieži nočný vzduch, presýtený vôňou ihličia, ktorý napĺňal jej pľúca a prebúdzal jej zmysly, hovoril, že nezdá.

„Máš nejaké meno?“ opýtala sa čierneho závoja.

Mora sa prudko zastavila pár centimetrov od jej svetlej hlavy.

„Mám,“ tvrdý tón jej hlasu dýchol Dariane do tváre chlad, „ale povedala by som ti ho iba, keby som ti chcela slúžiť, nekromancer, a ja už svojho pána mám. Nového zatiaľ nehľadám.“

Medzi Darianou a morou sa rozhostilo ticho. Ohňostroj Taisiných vlákien v pozadí si už ani jedna nevšímala. Jeho následky ale áno.

„Takže, nekromancer, čo urobíme s tvojou priateľkou? Zničila mi chalupu.“

Dariana sa na moru zamračila, bradu vystrčila dopredu. „To nebola tvoja chalupa. Nikdy predtým som ťa tam nevidela.“

„Aká pozorná… Ale mala som ju rada, v nej som mala pokoj od všetkých živých.“

„Tak si nájdi novú. Určite nebola jediná tu na okolí.“

„Nie si trochu drzá, nekromancer?“

„Čo si spravila s tými dvoma morami, ktoré sa tam usídlili?“

„Poslala som ich preč.“

Pri dôraze, s akým mora vyslovila koniec vety, Dariane skrútilo už beztak stiahnutý žalúdok. Tieseň a pocit viny sa jej zarezávali pod kožu. To ona ich mala už dávno zahnať do Navie, kde by našli svoj pokoj. Čo také im mohla mora urobiť?

Kým Dariana premýšľala, uhľovočierny závoj sa zrazu zvrtol a začal sa vzďaľovať.

„Kam ideš? To ma necháš len tak?“ neveriacky za ním zavolala. Za hrozivou morou, o ktorej bola ešte pred niekoľkými minútami presvedčená, že ju zaživa stiahne z duše.

„A čo mi asi tak môžeš spraviť? Ja sa naspäť do Navie tak skoro nechystám a ty ma tam aj tak nedostaneš. Silnejší to už skúšali a horko to oľutovali. Niekedy ich duše môžeš stretnúť blúdiť týmto lesom…“ zasmiala sa mora.

Tmavý závoj miznúci medzi stromami v Darianinej mysli vymodeloval scénu nevesty na úteku. Po morinom odchode zostala stáť ako obarená. Hlasným výdychom uvolnila napnuté telo, až keď si bola istá, že unikajúca nevesta je definitívne preč. Vír emócií, ktorý ju v posledných minútach zomlel, ju neľútostne vypľul a Dariana sa roztriasla na celom tele. Miešali sa v nej úľava, strach, zmätok, ale aj vďačnosť. Netušila, prečo ju mora nechala tak, ale na tom teraz nezáležalo. Hlavne, že jej meno zajtra nepribudne na tabuli na námestí.

Hluk za chrbtom jej pripomenul chaos, ktorý sa tam roztočil.

Taisa…

S roztrasenými kolenami, pribehla Dariana k čarodejnici, ktorej sa podarilo skrotiť aj posledné nepoddajné magické vlákno a vyčerpane sa zviezla na zem. Vlasy sa jej lepili na čelo a okuliare sa jej po spotenom nose zviezli dole, až takmer spadli. Niekoľko minút trvalo, kým sa Taisa prestala chvieť na celom tele.

Z Taisiných útržkov si poskladala krátky príbeh, v ktorom ju čarodejnica zbadala utekať do lesa s morou za pätami a v pokuse si ju k sebe pritiahnuť magickým vláknom, ako to bežne čarodejníci pre nekromancerov robia, stratila kontrolu a zvyšok príbehu ležal porozhadzovaný všade naokolo.

Naspäť do mesta sa vrátili v tichu. Akoby sa vracali z pohrebu. Plecia zvesené, pohľady zarazené do zeme. Dariana sa tak aj cítila. Jej priateľstvo s Taisou ešte len začínalo pukať a už ho svojím hlúpym nápadom udupala. Prepáč, pokúsila sa vysloviť, keď prišli pred vchod do Taisinho bytu, ale ospravedlnenie sa jej zaseklo v hrdle. Počkala, kým za sebou Taisa zavrela dvere a bez zastavenia trielila k sebe.

Zbabelá, zbabelá, zbabelá, šepkalo jej do ucha svedomie, ktoré ju prenasledovalo prázdnymi ulicami mesta. To, do akého stavu priviedla čarodejnicu, bolo od nej sebecké a nezodpovedné. Keby mohla vrátiť čas, Taisy by sa na nič nepýtala a do chalupy by išla sama. Pretože rovnako, ako sa nevedela zbaviť pocitu viny, nevedela sa zbaviť ani pocitu, že jej nočná misia mala predsa len istý zmysel. Na malilinkú chvíľu bola na seba hrdá. Bez ochrany naviek a úplne sama čelila hrôzostrašnej more a neprišla pri tom o dušu. Zrejme len vďaka tomu, že ju tá mora nepovažovala za dostatočne nebezpečnú, aby sa ňou vôbec zapodievala. Ale zároveň dostatočne hodnú toho, aby na ňu prehovorila.

Bola to síce malá náplasť na Darianinu ubolenú dušu, ale aspoň sa od mory dozvedela cennú informáciu. Že ju v tej chalupe vôbec necítila. Ochudobnená o navky bola Dariana pre moru ako tieň, bez zápachu aj bez chuti. To by znamenalo, že celé tie týždne, čo k chalupe s Aleksim chodili, aj pre tie dve mory bola zrejme úplne neviditeľná.

Keď odomykala dvere na svojom príbytku, ruka pod kľučkou sa jej už nechvela. Dušu jej zohrieval malý plamienok víťazstva. Keď prechádzala okolo skrine so zrkadlom, na perách jej hral zvláštny úsmev.

Dnes v noci sa jej síce nepodarilo vyslobodiť z cely vlastnej neschopnosti, ale možno ju nakoniec nebude musieť vylomiť, aby sa dostala von. Možno bude stačiť, keď sa ako tieň prepchá pomedzi jej mreže. Postupne, krok po kroku.