Uprostred noci zaplnili nechválne známy hostinec Brloh živly podsvetia, hrdlorezi, pašeráci a podvodníci každého druhu. Chľast tiekol dole hrdlami, pivová pena voňala ako horký dym a karty lietali po stoloch. Ľudia nekalých úmyslov si šepkali o vraždách a mešcoch plných mincí.

Muž v tunike stiahnutej hrubým koženým opaskom kráčal zadymeným hostincom. Jeho červený plášť sa vlnil pri každom ráznom kroku ako krvavý závoj. Meč za opaskom driemal a čakal. Jeho vlasy farby slamy sa zaleskli na žiare sviec.

„Pst,“ zasyčal na neho ktosi.

Muž zastavil a otočil sa.

„Ty si stopár?“ spýtal sa ho chlap s bledou tvárou odetý v tmavom rúchu. Jeho sivé vlasy a ostré vrásky si pamätali stratené desaťročia. Sedel na drevenej lavici pri malom stole. Pred sebou mal pohár trpkého vína.

„Áno,“ odpovedal muž v červenom.

„Prisadni si,“ riekol a pokynul hlavou na prázdnu stoličku. „To ja som ťa nechal zavolať. Som Patris tretí, syn Patrisa druhého z rodu posmrtných mágov.“

Muž v červenom si sadol oproti. „Erlyn, červený stopár,“ predstavil sa zahľadený do jeho pustých očí, šedých ako faloš.

„Počul som,“ spustil mág Patris, „že si najlepší široko ďaleko.“

„To neviem posúdiť.“

„Vidím, že si skromný muž a veľa nerozprávaš.“

Erlyn bez slova prikývol. O posmrtných mágoch počul, no pravdu nepoznal a ani ho nezaujímala. Či už vedeli priviesť mŕtvych k životu, alebo živých k smrti, bolo mu to jedno.

„Prejdem k veci,“ riekol mág a usrkol si vína z pohára. „Potrebujem, aby si našiel jednu ženu.“ Na stôl šmaril poriadne tučný mešec. „Bude to stačiť?“

S Erlynom to ani nehlo. „Potrebujem viac detailov.“

Patris sa poobzeral hore a dole po preplnenom hostinci. „Tá žena je pre mňa veľmi dôležitá. Má mnoho predností, možno až príliš. Reaguje na meno Kvetina. Jej povaha je, poviem to tak, nepredvídateľná. Popolavé vlasy, prenikavý pohľad, symetrická tvár.“

„Stratila sa, alebo ju uniesli?“

„Ušla, ale problém je v tom, že ja nie som jediný, kto ju hľadá,“ naklonil sa ponad stôl a stíšil hlas: „Idú po nej ľudia z podsvetia, z toho tam dole, ak vieš čo myslím.“

„Viem,“ odpovedal Erlyn. Pri predstave temných tunelov pod mestom mu zhorkol jazyk. Zavítal tam len raz a toho dňa ho zachránilo len ostrie čepele a rýchle nohy.

Šedivý Patris vyložil na stôl pestrofarebný kameň, hneď vedľa mešca s mincami. „Toto je jediné, čo ti môžem poskytnúť.“

„Čo to je?“ spýtal sa Erlyn. Chytil kameň medzi prsty a začal si ho obzerať. Po chrbte mu prebehol mráz ako prísľub smrti. Nikdy nič také nevidel, ani necítil. Vyzeral akoby niekto roztavil všetky drahokamy a zlial ich dokopy. Tie farby, od rubínovej, cez ametystovú až po smaragdovú sa leskli v žiari sviece.

Mág sledoval stopárovu reakciu. „Tvoja prvá a jediná stopa, ktorú ti viem poskytnúť.“

„Mám otázky,“ povedal Erlyn a pestrý kameň položil na stôl.

„Pýtaj sa.“

„Kedy ušla?“

„Dnes ráno už bola preč.“

„Odkiaľ ušla?“

Sivý muž zomkol pery, jeho jazyk zaváhal. „To ti povedať nemôžem.“

„Musím niekde začať.“

Patris zavrtel hlavou. „Obávam sa, že to nebude možné. Počul som, že dokážeš nájsť kohokoľvek aj bez stôp. Pochop, toto je veľmi citlivý prípad.“

„Je to tvoja žena? Sestra?“

„Je to moja...“ spustil Patris a zahľadel sa do prázdna. „Ťažko to vysvetliť, ale znamená pre mňa veľa.“

„Milenka?“ vyzvedal ďalej Erlyn.

„Nie a rovno ťa zastavím. Nemáme veľa času. Ak ju nenájdeš do pár dní, nanajvýš pár týždňov, stratí sa bez stopy.“

„Nikto sa nestratí bez stopy.“

„Pozri sa, stopár,“ hovoril Patris, „čím menej vieš, tým lepšie pre teba. Nájdi ju a doveď ju naspäť.“

Erlynova tvár skamenela.

„Prehovorí ťa toto?“ Patris vyložil na stôl druhý mešec. „Štyridsať zlatých teraz. Dvesto zlatých keď mi ju dovedieš živú.“

Celé to zapáchalo niečím nekalým, ako skazený dych hada v diere potkanov. Zobral jeden mešec a poťažkal ho. Zlaté mince sa mu prihovárali. „Vzhľadom na povahu tejto práce však neviem zaručiť presný termín,“ povedal a oba mešce odložil pod plášť.

„Dúfam, že ma nesklameš, stopár,“ povedal mág mierne výhražným tónom.

Erlyn vstal. Zobral zo stola farebný kamienok. Chlpy na rukách sa mu zježili. „Uzavreli sme dohodu,“ povedal. Potom sa otočil a vybral sa krížom cez hostinec k východu.

---

Červený stopár kráčal nočnými ulicami Mokrej štvrte. Z tieňov prichádzal šepot, ostré dýky sa leskli pod svetlom fakieľ a vzduch páchol ako hrdza, pot a krv. Erlyn preto držal ruku pripravenú na rukoväti meča. V noci vychádzali do ulíc v tejto časti mesta len lúpežníci, alebo veľkí odvážlivci.

Erlyn sa zastavil pred domom uprostred nenápadnej špinavej ulice. Zabúchal na dvere.

„Kto je?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Tvoja mama,“ odpovedal Erlyn.

Dvere sa otvorili a vystrčila sa z nich hlava strapatého mladého muža. „Nikto ťa nesledoval?“

„Nie.“

„Poď dnu.“

Na stole žiarili sviece. Cez kopy kníh, zvitkov a vrecúšok s neznámym obsahom sa sotva dalo prejsť bez toho aby, Erlyn o niečo nezakopol.

„Čo chceš?“ opýtal sa strapatý muž. Hrbil svoje útle telo a v ruke držal akýsi zvitok. Oblečenie na ňom viselo ako na strašiakovi. Zanedbaná tvár, čierne polmesiace pod očami a mastné vlasy boli dôsledkom jeho fanatickej posadnutosti. Musel odhaliť podstatu každého magického predmetu a všetko ostatné išlo mimo jeho záujem.

„Riff,“ oslovil ho stopár a z vrecka vytiahol farebný kameň. „Niečo pre teba mám. Vieš toto identifikovať?“

Riff hodil zvitok na zem a schmatol kameň. „Ukáž sem.“ Pozorne si ho prezeral pod svetlom sviečok. „Ide z neho sila, ale... ale... No toto. Nepoznám povahu tej mágie. Ešte som sa s takou nestretol. Odkiaľ to máš?“

„To nie je dôležité.“

„Predáš mi to? Dám ti desať zlatých.“

„Nie,“ odsekol Erlyn.

Riff nedbalo mykol plecami. „A čo teda? Mám ťa s tým kameňom spojiť?“

„Ako vždy.“

„Tak dáš desať zlatých ty mne.“

Stopár vyložil mince na stôl.

Riff sa začal prehrabávať medzi hromadami kníh na zemi. „Kde som to dal?“

„Mal by si si tu upratať,“ zhodnotil Erlyn.

„Mám tu organizovaný bordel. Viem presne kde čo mám.“

„Vidím.“

„Tu je to,“ zahlásil Riff. V ruke držal akúsi starú knihu. Pleskol ju na stôl a začal listovať zažltnuté strany. „Neznáma mágia... kamene, kamene... mám to.“ Chvíľu potichu čítal. „No toto..“

„Čo sa deje?“

„Keďže nepoznám povahu tej mágie,“ hovoril chudý Riff a zavrel knihu, „tak ti neviem zaručiť plné spojenie. Hovorím ti, že som nikdy nič také nevidel.“

Erlyn prikývol. „Dobre, môžeme začať?“

„Priprav sa.“ Čudák Riff zovrel farebný kameň do dlane. Zamrmlal pár nezrozumiteľných slov, akoby sa prihováral neviditeľným ušiam magickej priadze.

Stopárovi sa zježili všetky chlpy na tele. Vniklo do neho niečo zradné, cudzie a ťažké, ako dych umierania. Zhlboka sa nadýchol a potriasol hlavou.

„Hotovo,“ zahlásil Riff a otvoril dlaň. „Čože?“ vypleštil oči.

Z kameňa ostal len farebný prach, akoby ho niečo rozomlelo.

Erlyn sa zamračil. „Čo sa s ním stalo?“

„Neviem,“ odvetil Riff. „Ostalo z neho len toto.“ Prach vysypal na zem.

„Už sa ti niečo také niekedy stalo?“

„Toto je prvýkrát,“ pristúpil k stopárovi. „Ale je v tebe. Cítim to. Všetka moc z toho kameňa sa preniesla do teba. Ja som ale...“ Našpúlil pery, prižmúril oči a zamyslene sa pozrel kamsi do stropu. „Ja som ťa s ním len chcel spojiť. Prečo sa premiestnil celý?“

„To mi povedz ty.“

Riff sa strhol a pozrel mu do očí. „Ako sa cítiš? Ha?“

„Ešte neviem,“ odvetil Erlyn. „Sme hotoví?“

„Áno, ale dávaj si pozor. Budeš mi referovať, čo sa ti stalo a ako sa tá moc prejavila.“

„Možno.“

„Dobre, tak choď loviť, či čo to robíš.“

„Stopujem.“

„Jedno a to isté,“ odbil ho Riff.

Erlyn sa už nenamáhal reagovať. Rozlúčil sa len pokynutím hlavy.

---

Záujem o stopárske služby v meste rástol a lesklé zlatky sa kotúľali k jeho nohám samé. Preto viedol samotársky život a nevyhľadával ľudský dotyk. Akékoľvek citové spojenie by pre neho bolo ako okova na nohe. Veril len sebe, spevu čepele a zlatému mešcu.

Erlyn oplýval veľmi jedinečnou vlastnosťou. Dokázal sa spojiť s čímkoľvek čo obsahovalo aspoň nejakú magickú esenciu, náladu či emóciu. Obyčajný predmet, živý, niekedy aj mŕtvy človek, či čokoľvek na čom mohla osoba lipnúť. Chcenie a emócie sa dokázali premiestniť do materiálnych vecí.

Raz keď túto magickú esenciu vstrebal, dokázal ju cítiť ako stopársky pes. Bol to jeho šiesty zmysel a zároveň tiež dvojsečná zbraň. Cudzia prítomnosť mu presakovala do myšlienok a vedome ju musel oddeliť, čo ho vždy vyčerpávalo.

Každý deň mu nebezpečie šepkalo do ucha slová o zradách a pomste. Preto si udržiaval reflexy šelmy a šerm mu bol vlastný ako dýchanie. Tieto zručnosti boli vypestované krvou, potom a bolesťou.

---

„Hej,“ ozvalo sa z temnej uličky.

Erlyn zastavil a otočil sa.

Z tieňov vyšli dvaja muži v tmavom. Za opaskami ukrývali ostré dýky a ich slizké pohľady chceli vyprovokovať potýčku.

„Stopár,“ hovoril jeden z nich. „Počuli sme, že si zobral určitú prácičku. Radím ti, aby si sa jej vzdal. Ako vtedy pod zemou, keď si utekal ako slepá myš.“

„Hm,“ zmyslel sa Erlyn. Svrbela ho dlaň. „A keď odmietnem?“

„To nechceš. Vieš predsa kto v tomto meste vládne, či nie?“

„Páni,“ spustil Erlyn. „Ja...“

Čosi mu vniklo do hlavy. Bol to snáď... hlas? Alebo sa ozval jeho šiesty zmysel? Niečo mu nahováralo, aby sa nezapredal. Tento naliehavý pocit mu našepkal, že ide o život a smrť. Prudko zakýval hlavou, sťa by mu to malo pomôcť z hlavy vyhnať cudziu prítomnosť.

Jeden z hrdlorezov sa zaškeril. „Ale, ale. Čo sa deje? Naša ponuka ti nevonia?“

Erlyn obom venoval železný pohľad. „Hľadáte tú ženu?“

„Rovnako ako ty,“ muž vytiahol dýku. „Tak čo? Necháš to tak, alebo nie?“

„Kde ste ju hľadali?“ vyzvedal Erlyn.

„Takže sa nedohodneme, čo?“

„Viete prečo ma volajú červený stopár?“

„Pouč nás, ale nepomôže ti to.“

„Vždy nájdem čo hľadám,“ odpovedal Erlyn. Zovrel do dlane rukoväť meča. „Stopujem aj cez krv.“

„Ha!“ zvolal pobavene jeden z nich. „Ja že, lebo čucháš ženy keď majú svoje dni v mesiaci!“

Čepeľ zasvišťala vzduchom. Krv vystrekla z rozťatej tepny. Aké príznačné na niekoho, kto sa živí tým, že podrezáva hrdlá. Spadol na zem a krvácal ako sviňa na porážke.

Meč putoval bez ľútosti ďalej. Hrot meča preklal hruď druhého muža skrz naskrz až mu vytŕčal z chrbta von.

Erlyn ho mal napichnutého ako mäso na ražni. Padol na kolená a nemo vyvaľoval oči.

Stopár sa k nemu naklonil. „Kde ste hľadali tú ženu?“

„Kch, kch...“ Chrčal muž.

„Odpovedz a možno ušetrím tvoj malicherný život.“

„P... pri br... bráne.“

„Kto vás poslal?“ zisťoval Erlyn.

„Sme... červ...“ Muž naposledy vydýchol. Jeho ruky spadli vedľa tela a hlava ovisla.

Erlyn z neho vytiahol svoj meč. Bez ľútosti si utrel čepeľ do ich odevu a potom ho odložil do puzdra za opaskom.

Nechal za sebou dve mŕtve telá. Nikto sa nebude zamýšľať kto ich zabil a ani prečo. V Mokrej štvrti sa podobné veci diali takmer na dennom, alebo lepšie povedané na nočnom poriadku.

Z krvavého stretnutia si však zobral hneď dve veci. Ľudia z podsvetia po ňom teraz pôjdu bez ľútosti. Druhá bola tá, že vedel kde začať s pátraním.

---

Pred bránou panoval ruch aj v noci a plamene fakieľ, vrhali na múry hradieb tiene prechádzajúcich ľudí a vŕzgavých vozov. Znudení strážnici nikoho nekontrolovali, akoby do mesta skutočne vchádzali len tiene a nie pašeráci ukrytí v anonymnom dave.

Erlyn sa postavil pod prístrešok a mysľou siahol po novej esencii z farebného kameňa. Ak tadiaľto prešla tajomná žena, určite ju zacíti, no rušili ho všetky tie duše.

Chlpy na šiji sa mu postavili dupkom. Vnímal cudziu prítomnosť, ktorá rezala do duše ako zhrdzavený nôž. Otriasol sa, ale zistil čo potreboval.

Vykročil po stope, ktorá v jeho mysli vyzerala ako jedno jediné vlákno pavučiny. Viedlo ho von z mesta.

---

Erlyn kráčal pod oceľovým svitom mesiaca. Jeho topánky vírili prach na chodníku, ktorý sa tiahol k stodole na pahorku za mestom. Z pootvorených vrát vyžarovalo svetlo.

Stopár vošiel dnu.

Privítal ho mladík so slameným klobúkom skrývajúcim polovicu tváre. V ústach prežúval suché steblo. „Zdravíčko, dobrý večer,“ ukázal za seba na odstávky pre kone. „Máme sedlá, brašne, laná a iné jazdecké potreby.“

„Dobrý večer,“ odzdravil sa Erlyn.

Až teraz si mladík uvedomil, kto vstúpil dnu. Upravil svoj slamený klobúk a vypľul steblo na zem. Jeho pohľad spočinul na meči, ktorý stopár ukrýval pod impozantným červeným plášťom. „Ehm, pomôžem? Ak tu máte koňa ustajneného tak to je tá stodola vzadu. Ak chcete koňa kúpiť, tak až ráno, keď príde majster.“

„Chcem sa spýtať pár otázok.“

„Áno, samozrejme.“

„Hľadám ženu. Popolavé vlasy, prenikavý pohľad.“

„Nó,“ zamyslel sa mladík, ale obšíval sa a očami blúdil po stodole. „Neviem o takej.“

„Určite?“

„Žena? Čo ja viem. Chodia sem nejaké.“

„Popolavé vlasy nemá každá,“ riekol Erlyn a pozorne sledoval reč tela.

„Ja... Ťažko povedať, viete ako. Ja som tu od koní.“

Stopár urobil krok vpred. „Viem, že tu bola,“ druhý krok vpred. „Dnes.“

„Nó, fúha,“ zamrmlal mladík a ustúpil vzad. „Viete čo, šéf mi povedal, že o tom nemám nikomu hovoriť, ale...“

„Ale?“

„Ale nejaká ženská nám ukradla najlepšieho koňa. Bol to kráľovský valach. Biely ako sneh na môj veru.“

„Ukradla?“

„Žena popolavých vlasov,“ spustil mladík, „prišla, že chce koňa, že zaplatí a tak. Mala plný mešec. Tak sme koňa hneď osedlali, priviedli a zobrali mince, lenže ohohó, oni v tom mešci neboli mince, ale nejaké hlúpe želiezka a kamienky a čo ja viem čo. Keď sme na to prišli, nechceli sme jej dať koňa. Chcela nás prekabátiť. Vtedy sa to strhlo.“

„Strhlo čo?“

„Bola agresívna. Najskôr mávala dýkou a potom zobrala vidly,“ ukázal do rohu stodoly. „Tamtie. Skoro ma napichla, na môj veru. Skočila na koňa a zdúchla. Preto tu musím trčať za trest. Taká potupa. Vraj si to odpracujem,“ mladý muž sa naklonil bližšie a stíšil tón hlasu. „Ten snehobiely kôň stojí desať zlatých na deň.“

Erlyn získal všetky informácie, ktoré potreboval. Vytiahol mešec a narátal niekoľko zlatiek. „Bude stačiť desať za obyčajného koňa?“

„Za desať je na celý týždeň tamten hnedák v strednom boxe. Môžete ho odstaviť v ktorejkoľvek stajni v našej správe.“

„Beriem,“ odvetil Erlyn a podal zlaté mince mladíkovi. „Osedlám si ho sám.“

„Samozrejme. Ja pripravím zmluvu.“

Červený stopár osedlal koňa. Chvíľu mu trvalo, kým si nastavil dĺžku strmeňov. Jeho nový hnedák sa zdal byť veľmi pokojnej povahy.

Pri odchode podpísal zmluvu o pôžičke.

---

Mesiac pozoroval jazdca ako metalické oko hľadiace z čiernej oblohy a vrhal jeho sivý tieň na cestu. Erlyn sa niesol v sedle vystretý a kýval sa do pravidelného kroku koňa. Nezastavil celú noc. Stopa ženy ho viedla na sever.

Pred svitaním dorazil do lesov. Únava mu dýchala za golier. V sedle hrbil ramená a chrbát mu tuhol ako kameň. Jeho kôň mal penu na papuli a hlavu niesol sklonenú. Oddych volal a Erlyn odpovedal. Našiel vhodné miesto medzi stromami na dohľad od cesty. Koňa uviazal, no sedlo mu ponechal na chrbte. Sadol si pod strom. Jeho červený plášť mu poslúžil ako prikrývka. Zavrel oči a rytmicky dýchal.

Zvláštny nával pocitov sa prevalil cez jeho mentálnu bariéru. Stopár stratil kontrolu nad svojim bdelým spánkom a jeho sny sa k nemu prihovárali.

Cítil spojenie s akousi bytosťou. Vnímal jej pocity. Nutkanie utekať pred niečím život ohrozujúcim prevzalo kontrolu nad zdravým rozumom. Ozýval sa chaos zvírených myšlienok.

Jeho myseľ nedokázala vstrebať tak prudké návaly. Cudzí hlas ho vyhodil zo sna jedným slovo.

Dosť!

Erlyn otvoril oči. Sedel pod stromom. Cez koruny videl modrú oblohu. Vstal a zívol si na plné ústa.

Tá žena sa celkom iste bála o život a čosi poriadne otriaslo jej dušou.

Odviazal koňa, vyskočil do sedla a pokračoval po stope ďalej. Mierila hlbšie do lesov. Zlá predtucha mu pozerala cez rameno, akoby bola jeho spolujazdcom. Táto cesta viedla k Záhrobným Horám.