Temná veža. Nemohla uveriť, že ju naozaj vidí. Týčila sa na skalách vysoko nad ňou, jej okolie ponorené v nemiznúcej hmle. Keď sa na túto cestu vydala, netušila, či dôjde do jej konca.

Vykročila, jej krok bol poznačený dlhou a strastiplnou cestou. Dýchala sťažka, vedela, že jej už veľa času neostáva. Chlad sa jej zarezával pod kožu. Chýbali jej slnečné lúče a teplo domova. Pridržala si plášť pri krku.

Keď prišla k bráne, na moment zaváhala. V mysli už hľadala správne slová, záležalo od nich všetko. Celá jej budúcnosť. Vystrela ruku k dubovej bráne a tá sa pod jej dotykom podvolila.

Škrípajúce pánty a žiadne stráže svedčili o tom, v akom bezútešnom stave bola veža. A takisto myseľ tej, čo ju obývala.

V prázdnych komnatách so stropom vysokým, až takmer nebolo vidieť na koniec, jej kroky zneli ako niečo, čo tam nepatrí, no zároveň podčiarkovali ponurú atmosféru. Kráčala k točitému schodisku. Dotkla sa zábradlia a zanechala na ňom čistú šmuhu. Pozrela hore, malé okná vpúšťali dnu len trochu denného svetla. Na koniec nedovidela.

Otočila sa a kráčala do podzemných žalárov. Nikdy tam nebola, no napriek tomu vedela, kadiaľ má ísť. Čím hlbšie po schodoch šla, tým viac strácala síl. Kamenné steny pokrývala nazrážaná vlhkosť.

Zastavila. Kdesi v diaľke kvapkala voda. A potom to začula. Mrmlanie. Premkla ju zlá predtucha, srdce sa jej prudko rozbúchalo. No nevzdávala sa. Šla za hlasom a ponárala sa do väčšej temnoty. Míňala cely zívajúce prázdnotou. Neboli tam ani len potkany. Nič. Iba cez škáry v stenách prechádzala hmla a pridávala sa k obláčikom pary, ktoré jej vychádzali z úst.

Mrmlanie sa zmenilo na šepot a tiché vzlyky.

Bola tam. V poslednej cele, kde sa hmla hromadila najviac. Zahaľovala postavu schúlenú za mrežami.

Žena k nej podišla. Dotkla sa zámky. Mreža sa otvorila. Rukou spravila gesto, akoby chcela rozohnať hmlu a tá sa naozaj rozvírila a stratila. Potom dala dlane oproti sebe a niečo zašepkala. Keď ich od seba odtiahla, medzi nimi poskakovalo svetielko. Plamienok tancujúci do rytmu neexistujúcej hudby. Osvetlil postavu sediacu na zemi. Nezaregistrovala, že k nej niekto prišiel.

„Som tu,“ ženin hlas znel prívetivo, no bolo v ňom cítiť bolesť. „Kaelen, som tu, aby som ti pomohla.“

Až vtedy na ňu pozreli oči zakalené súknom zatratenia. Nespoznávali ju.

Čupla si k nej a pomohla jej postaviť sa. Plamienok im veselo poskakoval nad hlavami a spolu s okolím vytváral dokonalý kontrast. Ženu pri pohľade na Kaelen pichlo v srdci. Kedysi krásnu tvár teraz hyzdili vačky pod očami, ovisnuté kútiky úst. Vlasy mala strapaté a zlepené od sĺz a slín. Ako to mohla nechať zájsť až tak ďaleko?

Žena odkryla plášť. Jej tvár zdobili mnohé vrásky a každá bola symbolom niečoho iného. Tie okolo úst a očí svedčili o smiechu a radosti. Naopak tie na čele predstavovali všetko to, čím si prechádzala mladá žena oproti.

Ruka pokrytá stareckými škvrnami sa dotkla líca poznačeného prázdnotou. Ozvalo sa prašťanie a v stene za nimi sa zväčšila trhlina.

Kaelen zvraštila obočie. „Kto si?“ vyriekla hlasom, ktorý veľmi dlhú dobu hľadal cestu von.

Žena sa usmiala. Tep jej srdca sa spomalil. „Som ty, Kaelen. Ty a ja sme jedna osoba.“

„Ale… ako?“

„Cestovala som, aby som zmenila to, čím sa staneš. Potrebovala som ťa nájsť v tom najťažšom období a vniesť ti trochu svetla.“

Z trhliny za nimi odpadli ďalšie kúsky kameňov. Dnu vstúpil lúč svetla, avšak stále zahaleného hmlou.

„Prešla som naprieč mnohými realitami a svetmi maskovanými ilúziou. Na vlastnej koži som pocítila dôsledky bezútešnosti, do ktorej si upadla po tom všetkom. Okúsila som bolesť aj radosť, bohatstvo, ale aj stratu. Hľadala som riešenie.“

Hľadeli na seba, ani jedna nevnímala zvuk padajúcich skál a čoraz silnejšie svetlo.

„Dokážeš to. Nezabúdaj, že tu,“ starena si priložila ruku na hruď, „tkvie celá tvoja moc. Mágia je stále tam, len musíš odkryť pomyselný závoj a znovu ju objavíš.“

Po týchto slovách padla na kolená. Plamienok nad ich hlavami sa vytratil so silou svetla, ktoré ich obe oslepilo.

Mladá Kaelen si zakryla rukou oči, a keď si tie privykli, uvedomila si, že je sama. Ale sama sa už necítila. Vyzrela z diery v stene veľkej ako dospelý človek. Hmla sa okolo hradu začala vytrácať.