Osamelý námorník sa prechádzal po vysokých útesoch Clo Mor a hľadel na more tiahnuce sa kamsi za obzor. Zamračené nebesia sa vpíjali do zašedlých vôd, splývajúc v nekonečný závoj klenúci sa nad svetom. Vietor k nemu zavial sladkú melódiu, ktorej tóny sa mu omotávali vôkol duše a ukolísavali jeho smútok ku spánku.

Nasledoval ten prekrásny hlas na neďalekú pláž, čierne kamienky sa strácajúc vo vodách. A tam sediacu na skale týčiacej sa z mora, uvidel tú najkrajšiu ženu, akú kedy jeho oči uzreli, ako spieva vlnám. Dlhé, čierne vlasy jej padali na ramená. Pokožka sa jej leskla v skromnom svite severského slnka. To jej patril ten hlas. Námorník sa k nej snažil potichučky priplížiť, aby lepšie počul tú omamnú melódiu vychádzajúcu z jej zlatého hrdla. Nechcel ju vystrašiť ani odplašiť, iba načúvať jej spevu upokojujúcemu jeho srdce ako búrlivé vlny lámajúce sa o skaliská. V jej prítomnosti sa jeho samota rozplývala a vytrácala ako ranná hmla s lúčmi slnka.

A ako sa vždy odvažoval o maličký krôčik bližšie, zakopol o tuleniu kožu. Zmätene prebiehal pohľadom z tej nádhernej dievčiny na tú kožu nenesúcu žiadne telo.

Musí to byť Selkie, pomyslel si. Určite.

Odrazu, v prekliatí jeho samoty a pri myšlienke, že by už nikdy nemal počuť jej krásny hlas až sa stratí vo vlnách, mu v hlave skrsol hrôzostrašný nápad. Vzal jej kožu a skryl si ju do kabáta, pretože Selkie bez svojej kože je morom zavrhnutá.

Selkie si toho všimla a padla pred ním na kolená.

„Vráťte mi moju kožu, pane,“ zúfalo prosíkala, „na kolenách vás prosím. Perly, najjasnejšie drahokamy morí budú vaše. Ryby budú samé skákať do sieti. Dám vám čokoľvek, iba mi ju vráťte.“

Čokoľvek, slovo, ktoré nemala nikdy vysloviť.

„Staň sa mojou ženou a ja ti ju vrátim. Všetci muži mi ťa budú závidieť.“

Tak čistá krása a nevinná až mu takmer bolo ľúto do klietky ju chytiť ako vtáčka.

„Prosím, pane. Prosím.“

„Nemôžem o teba prísť potom, čo moja duša raz okúsila sladkosť tvojho hlasu. Prisahám, že so mnou budeš šťastná.“

Nešťastná Selkie nemala na výber, ak už naveky nechcela prísť o svoju kožu, blúdiť stratená iba s polovicou duše vo svete, kam nepatrí. Neopatrná. Mala byť ostražitejšia pred zradnými ľuďmi číhajúcimi na súši.

Odišla s osamelým námorníkom do dediny, zrak jej utekajúc k domovu, ktorý za sebou zanechávala. Vlny a šíre more. Slnečné lúče trblietajúce sa na hladine. Miznúce v diaľke.

Odviedol ju do svojho domu. Netrvalo dlho, odeli ju do bielej. Jemná látka obopínala jej útle krivky. Tvár jej zahalil závoj ľahký ako pavučinka, skrývajúc osamelú slzu, ktorá v sebe niesla žiaľ, bodajúci ju v srdci ako ľad. Čo je tá voda tečúca jej z oka, nerozumela. Jej slanosť iba prehlbovala jej smútok, pripomínajúc jej domov, z ktorého bola vytrhnutá.

Celá dedina sa zahalila do slávnostného rubáša, na oslavu spojenia dvoch duší v jednu. Kvety rozvoniavali vzduch. Veselá hudba slákov sa vznášala vo vánku. Tancovalo sa a pilo, od úsvitu do západu. Selkie sa stala námorníkovou ženou, ako žiadal, v nádeji, že navráti, čo vzal, nerozumejúc tomu prazvláštnemu putu, ktorým sa k nemu pripútala. Venovala mu svoje telo, svoj hlas, celú svoju bytosť. On však porušil sľub, ktorý dal a odmietol jej vrátiť jej kožu, požierajúc ho strach, že by ho raz mohla opustiť.

„Zaspievaj mi,“ vravieval jej, ako sedávali pri kozube, plamienky tíško šepotajúc.

A ona tak urobila. Spievala mu tú prekrásnu melódiu, ktorá ho k nej v ten deň zlákala. Tá presladká pieseň dokázala zahriať jeho srdce chladné časom stráveným na mori.

„Usmej sa na mňa, Muireann. Si chladná ako vlny mora.“

„Ja neviem ako byť iná, Aiden. Z mora som zrodená a tam patrím.“

„Ja ti azda nie som domovom?“

„Si človek. Nemôžeš pochopiť.“

Priam až neprirodzene nežným dotykom vzal jej tvár do dlaní a pobozkal ju na čelo. Nerozumela tomu ako niekto, kto jej preukázal takú krutosť dokázal prejaviť toľkú jemnosť.

„Neopúšťaj ma, drahá. Moje srdce by vykrvácalo žiaľom.“

Dni ubiehali. Slnko stúpalo vysoko na nebesia a zapadalo za ďaleký obzor. Pod srdcom jej rozkvitlo semienko života. Široký úsmev ozdobil námorníkovi pery, keď sa dozvedel o požehnaní, ktoré im osud privial. Okamžite sa musel pochváliť spoločníkom z kráľovského námorníctva svojou nesmiernou radosťou. A nechal sa načas uvoľniť zo služby, aby sa mohol starať o svoju najdrahšiu ženu a dieťa, ktoré nosila. Nosil ju na rukách ako ten najcennejší poklad. Kupoval jej šaty a šperky. Varil tie najdelikátnejšie pokrmy, predsa len teraz musela jesť za dvoch. Každý deň jej nosil kyticu kvetov, ktoré tamojší ľudia nazývali Rabhán. Z vody vídavala celé trsy ich rúžových hlavičiek zdobiť ostré hrany útesov. Dal jej čokoľvek jej len na očiach uvidel, až na to jedno jediné želanie, ktoré pred ňou držal dobre ukryté.

A o niekoľko mesiacov to, čo bolo iba kvitnúce semienko sa pretvorilo v mäso a kosti. Dievčatko. Dostalo meno Cordelia, drahokam mora.

„Milujem ťa, Cordelia,“ povedala Selkie, ako držala svoju dcéru v náručí.

Odrazu rozumela tým slovám, ktoré ľudia mnohokrát nerozvážne vypúšťali z úst. Keď vám na niekom záleží tak veľmi až z toho duša bolí. A pri pohľade do tých tyrkysových očí sa po prvý krát usmiala. Námorník nikdy nebol šťastnejší.

Selkie sa naučila milovať svojho manžela, aspoň tak ako tomu ľudskému citu dokázala porozumieť. Bola k nemu láskavá ako on k nej. Dala mu ďalšie tri deti, ktoré milovala nadovšetko na svete. A síce boli šťastný, keď ruka v ruke kráčali po lúke, nedokázalo to utíšiť jej hlbokú túžbu po dotyku vĺn. Keď v noci počula ich nárek, ako ju vábi k sebe. Závidela námorníkovi, keď ho sledovala odchádzať na šíre more. Chodievala tam na Clo Mor, sledovala ako sa vysoké útesy prepadajú do chladných vôd. Svoju najstaršiu dcéru brávala na tú pláž, kde sa osud pohral s ich životmi. Spievali tam vlnám tú sladkú pieseň o láske a nešťastí. Ponesú ju ďalej do zabudnutia stáročí.

A ako sa mesiace menili v roky, rozplývali sa v prúde času a Selkie zostávala väzňom súše. Cítila, že to nie je miesto, kam patrí. Prezrádzala to aj jej modrastá pokožka a veľké oči, i to, že nestarla ako iné ženy. Jej domov, ten pravý, bol tam kdesi v diali. V búrlivých vlnách, v hlbočine. Nikdy neprestala hľadať svoju kožu, aby sa mohla navrátiť. Každú voľnú chvíľu, keď sa jej deti hrali na záhrade a či keď ich od nej odviedli povinnosti školy. Keď námorníka povolali do služby, nevediac, či tú stratenú časť z nej už dávno nezahodil do mora. A predsa z akéhosi prazvláštneho dôvodu bola šťastná, keď ho uvidela sa vracať živého a zdravého. Skočila mu do náručia a on ju zatočil v objatí.

„Aj ja ťa rád opäť vidím, moja najdrahšia, moja prekrásna žena.“

Jedného dňa ju jej najmladší syn Finn pristihol prehľadávať miestnosti domu.

„Čo robíš, mami?“

Selkie sa zľakla, keď sa obrátila na svojho syna. Mal zakrvavené koleno.

„Čo sa ti pri všetkých svätých stalo?“

Hral sa na záhrade a šplhal na strom. Pošmykla sa mu nôžka, spadol a odrel si koleno a svoje malé rúčky.

„Musíš byť opatrnejší,“ povedala mu, ako mu ošetrila rany.

„Naháňal som veveričky,“ povedal, „a čo si robila ty?“

„Tvoj otec už onedlho odchádza späť na more a jeho kabát má už diery. Chcela som mu ušiť nový, aby ho zahrial, no neviem nájsť žiadnu hrubú látku naň. Ty si náhodou nejakú nevidel?“

Možno jeho nevinné oči uzreli niečo, čo nemali.

„Jednu takú skryl na povale. Vravel, že sa jej nesmiem chytať,“ odvetil jej malý syn.

Padla noc. Hviezdy ozdobili ebenový závoj nebies. Deti tvrdo spali. Selkie chcela vykĺznuť z manželovej postele, no námorník ju nežne chytil za zápästie a pritisol späť na svoju hruď.

„Zaspievaj mi,“ povedal rozospato.

A Selkie mu zaspievala tú prekrásnu melódiu, ktorú tak veľmi miloval, ukolísavajúc ho do hlbín snov.

Kroky ju zaviedli na povalu, temnú a strašidelnú. To prekliate miesto, ktorému sa vyhýbala, dokonalá skrýša. Tiene tancovali na stenách. Drevo tíško vŕzgalo pod jej útlymi chodidlami. Vietor tam zavíjal ako kvílenie Banshee. Jemný svit sviec jej svietil na cestu. Mykla sa pri bytí zvonov znejúcom v diaľke, oznamujúcom príchod polnoci. Nasledovala túžbu svojho srdca. Ten tichý hlások, tak dlho mlčiac stratený hlboko v jej vnútri, tíško šepotajúc, vedúc ju k časti nej samotnej, ktorá jej bola ukradnutá. Doviedol ju k truhlici. Zvláštny pocit jej vravel, že tam leží ukryté to, čo hľadá. Zámok však odmietal povoliť, železo ju páliac pri dotyku, držiac ten vzácny poklad bezpečne uzamknutý.

Odtiahla truhlicu tam na Clo Mor. Zhodila ju z vysokého útesu na tú pláž, kde sa to všetko začalo. Drevo sa roztrieštilo. V troskách našla svoju kožu, srdce jej poskakujúc od radosti. Slzy šťastia ako vzácne drahokamy jej zdobili tváre. Selkie nasledovala volanie mora. Opäť raz celistvá, navrátila sa do vĺn trblietajúcich sa v mesačnom svite. Nik ju už nikdy viac nevidieť.

A osamelý námorník až do svojho posledného nádychu sa vracal na tú pláž, kde ju našiel, v nádeji, že ešte naposledy začuje jej prekrásny hlas. Nikdy sa však nevrátila, jej pieseň iba blednúca spomienka.