Japonský poručík dvíha katanu nad hlavu, čepeľ odráža slabé svetlo petrolejových lámp. Pred ním kľačí zajatý vojak. Obaja odriekajú posledné slová, rozsudok a modlitbu. Ani jeden nevníma čatu zoradenú okolo.

Zajatec stále šepká prosbu k bohom, keď začuje zvuk nepatriaci na schody chrámu uprostred Barmy, chrčanie človeka, ktorému pľúca napĺňa vlastná krv.

Naraz všetci stíchnu.

Džungľa vzápätí ožije zvieracím revom, krik vojakov doplnia výstrely z pušiek. Pália po tieňoch, možno len tak naslepo – ale nie, doprostred skočí ohromný biely netvor so žiariacimi očami. Poručík ani nemrkne, päť storočí samurajských predkov čelilo každému nepriateľovi bez strachu, ani on nebude…

Čepeľ bez kvapky krvi dopadne na dlažbu.

„Chinthe,“ zašepká zajatec so slzami v očiach. Kamenní strážcovia chrámov vyslyšali jeho prosby, neopustili by člena jednotky nesúcej ich meno.

Zato nepriateľov…

-

„Vstávaj, chlapče,“ vojakovi dopadne na plece ťažká ruka. „Ako sa voláš?“

„Eeh… Ravi. Desiatnik Kumar,“ opraví sa vojak a zdvihne hlavu.

Postarší muž s jazvou cez oko ho chytí za rameno, pomôže mu vstať. „Patríš k Činditom, Ravi?“ ukáže na označenie pluku na rukáve. „Sedemdesiaty siedmy indický pluk?“

Ravi prikývne. Klamať sa neodváži, nie po tom, čo práve videl.

„Zavedieš nás do tábora.“

„Ale…“ Ravi zmĺkne, keď sa z džungle vynorí mladá žena.

„Pomôžeš nám?“ uprie na neho pohľad.

Ravi zaváha, veď on ju pozná! Tie modré oči…

---

Mal ju rád, hoci bola z dediny a verila na kdejaké hlúposti. Mal ju rád tak veľmi, že spolu strávili celé leto, myslel na ňu každú chvíľu a po kúskoch zberal odvahu.

Potom sa mu začala vyhýbať, no on už vedel, ako to chodí, otec stále rozprával o ženách. Keď robia drahoty, synku, vtedy zaútoč, priamo, už netreba okolky. Povedz jej, čo cítiš, alebo ju rovno bozkaj a uvidíš, ako poľaví. Ver mi, ani tvoja matka nebola iná…

Otcovi veril, poslúchol jeho radu. Pobozkal ju a ona…

Zmenila sa na tigra.

---

„Počúvaš, chlapče?“ muž ho znova chytí za plece, potrasie. „Nemáme výbušniny ani zbrane. Potrebujeme prerušiť železnicu, aby Japonci nedostali vlak z mesta. Vy nechcete, aby im prišli posily. Pomôžeme si.“

„Vieš, že to dokážeme,“ dodá žena.

„Je vás viac?“ zaváha Ravi, samozrejme, že ich musí byť viac. Japonský oddiel predsa nezlikvidovali dva tigre – a on už dávno vie, že to dievča nebolo samo.

Zrazu si uvedomí, že má strach.

---

Zmenila sa na tigra a nikto mu neveril – až pokým to neurobila pred všetkými a nezaútočila. Odhodila ho, ešte sa spamätával z tvrdého nárazu, keď začul streľbu od jej domu. Bežal, dovnútra sa už ale nedostal. Skúsil to z druhej strany, ešte videl, ako sa za niekým zatvára džungľa.

Vojaci však vytiahli tigriu mrcinu na ulicu, vtedy zneistel. Bolo ich viac, ale koho vlastne videl miznúť medzi stromami?

---

„Je nás dosť,“ prisvedčí žena, „dosť, aby sme ich spolu porazili.“

„Ale…“ Ravi stále váha. Prísť za veliteľom s nápadom, že im pomôžu tigre je na hlavu, lenže primárnym cieľom jeho jednotky zostáva izolovať mesto Mogaung. Japonci môžu byť zakopaní ako chcú, keď sa na nich vrhnú tieto…

„Predtým si sa zdal odvážnejší,“ pokrúti žena hlavou, obráti sa. „Bež domov. Poradíme si.“

„Počkaj!“ vyhŕkne. Predsa mu zachránili život, ak už nič iné.

„Áno?“

„Majorovi musíme povedať, že ste partizáni alebo čo, hlavne nič o…“

„Chinthe?“ usmeje sa žena. „Okrídlené levy sú predsa rozprávky. A tigre nemajú krídla.“

„Nie, ale major bude chcieť vedieť, prečo je ten vlak taký dôležitý – a kto vlastne ste?“ dodá Ravi, hoci pocíti v žalúdku ľad, keď žene zmizne úsmev z tváre.

„Som Maya. Japonci uniesli moju dcéru.“

-

„Nemohla som nič robiť,“ pokrčí plecami napohľad mladá žena. „Bola som ďaleko. Mám na práci dôležitejšie veci, než ochraňovať každého smrteľníka. Aspoň že mláďa stačil poslať sem.“

Plukovník Nakata stisne zuby. Jeho syn bažil po sláve, otcovým opatrným radám nenačúval. Sám chcel dokončiť úlohu – a zaplatil.

„Môj syn padol so cťou,“ vyhlási napokon plukovník, pohŕdavé odfrknutie sa snaží ignorovať.

„Ak rozpárané črevá považuješ za česť. Chceš to dokončiť, alebo si mám nájsť iného?“

„Dostaneš, po čom túžiš,“ Nakata potlačí chuť siahnuť po meči, on dohodu ctí, hoci ho familiárny tón rozčuľuje. Na tom však nezáleží, cisár potrebuje získať božských vojakov. Japonsko zvíťazí.

„Dobre teda,“ usmeje sa žena a ladne vyskočí na parapetu. Nakata pokrúti hlavou.

Ľudská podoba ešte nikoho ľudským spôsobom nenaučila.

-

Je to ona, opakuje si Ravi, prsty stláčajúce pažbu mu belejú stále viac. Po sedemdesiatich hodinách zajatia sa konečne mohol vyspať, no sotva zažmúril oči. Ani teraz nedokáže myslieť na nič iné, len na ženu kráčajúcu za ním. Jednooký s ostatnými sa držia bokom, do tábora s ním má ísť len Maya.

Maya, tá istá Maya, ktorú prvýkrát pobozkal pri vodopáde, ktorá sa zmenila – ktorej dcéru uniesli Japonci! Ona má dcéru, ona, s niekým iným…

Pocity sa v ňom bijú, ako v lejaku kráčajú džungľou. Nespoznala ho, no aj ona sa zmenila. Nemať tie modré oči vryté do pamäti, určite by ani netušil. Teraz si je istý, že jej musí pomôcť.

Ak ona ušla, potom kvôli nemu vojaci zabili jej starú mamu, v ich dome viac ľudí nebývalo. Už vie, ako sa musela cítiť, keď jej na svete nezostal vôbec nikto. Jeho otca zabili pri beznádejnej obrane Singapuru a Ravimu nezostávalo iné, než narukovať. On aspoň vedel, ako to v armáde chodí, ale ona…

Ona ho musí nenávidieť. Ak by zistila, kto je v skutočnosti vojak, od ktorého chce – nie, nesmie sa to dozvedieť!

Ale pomôcť jej musím, sľúbi si Ravi.

-

„Niečo chystá, tá Biela,“ poznamená žena akoby nič, no plukovník Nakata sa už naučil rozoznať v jej hlase nespokojnosť.

„Vidíš budúcnosť?“ spýta sa priamo, hoci väčšina ľudí by zo strachu pred nadprirodzeným mlčala. Stratég však potrebuje poznať spojenca rovnako ako nepriateľa, ba aj viac – a tá, ktorá si hovorí Kita, o svojich schopnostiach sama nezačína.

„Na to tri chvosty nestačia, smrteľník, potrebuješ všetky,“ odfrkne, „ale mám tušenie. Biela prinesie problémy.“

„Je to len jeden tiger. Vlaku neublíži, ale ak chceš, posilním ochranu.“

„Je ich viac. Nepoznám tento kraj ani jeho obyvateľov, ale cítim, čo cítim. Slučka sa sťahuje okolo tohto mesta.“

„Dostaneme sa von. Tigre môžu vládnuť džungli, ale pazúrmi koľaje nezničia.“

„Ako povieš, smrteľník. Dostaň ma do Japonska a odmena je tvoja.“

-

„Sme tu,“ ozve sa Maya, prehovorí prvýkrát od rána. Ravi prejde dopredu, pušku prehodí na chrbát a so zdvihnutými rukami urobí ešte pár krokov.

„Nestrieľajte! Desiatnik Kumar, šiesta rota!“

„Ravi? Ako…“ z porastu sa zdvihne vojak, „bol som si istý…“

„Už si skladal pohrebnú reč, Byron?“ zasmeje sa Ravi. Prezývka jeho kamaráta sa ujala, sotva nový regrút začal pri výcviku veršovať o smutnom údele záškodníka – a čo na tom, že vojak z Cejlónu nemá ani kvapku britskej krvi?

„Chceli sme ťa ísť hľadať, lenže major…“

„Musím s ním hovoriť, potrebujeme prerušiť železnicu.“

„S tým nebude problém,“ zasmeje sa Byron a vystrie sa – ako vždy, keď sa chystá recitovať.

„Čo má sa stať, stane sa,

Prozreteľnosť nám zjaví,

ráno major rozkázal,

nieto viac koľají,“ dokončí s úsmevom.

„Niet… odpálili ste ich?“

„Most a ďalších šesť miest. Posily z Rangúnu tak skoro neprídu.“

„A všetci, čo sú v Mogaungu, tam aj zostanú,“ Ravi pozrie na Mayu, vidí, že chápe. „Dáš na ňu pozor, Byron?“

-

„Desiatnik Kumar, pane!“ Ravi sa vystrie, predpisy síce v džungli nikto nevyžaduje, no môcť zase salutovať je ako vrátiť sa domov. Major sa však tak nadšene netvári.

„Prešli ste k Japoncom, Kumar? Lebo ak nie, nechápem, ako ste sa dostali späť.“

„To… partizáni, pane. Prepadli Japoncov, vraj im uniesli deti – jedna prišla so mnou, môžete…“

„Koľko ich je?“

„Neviem presne, pane, ale zlikvidovali japonskú čatu do posledného. Mohli by pomôcť.“

„No, každá puška je dobrá v tejto situácii. Priveďte ju.“

-

„Ďakujem, že ste ho zachránili,“ ozve sa po chvíli Byron. Maya zneistie.

„Odkiaľ…“

„Iba predpokladám,“ usmeje sa Byron, „Ravi má dobré srdce, ale aby priviedol do tábora niekoho cudzieho, na to ho má príliš vojenské. Jedine, že by niekomu dlhoval život, hádam správne?“

„Nič mi nedlhuje, poprosila som ho o pomoc,“ odvetí Maya, zrazu sa jej ten nápad nezdá tak dobrý. Rozhliadne po tábore. Je väčší, než čakala, veľa mužov však leží pod celtami. Opatrne nasaje vzduch, nechce, aby si jej strážca niečo všimol. Napriek tomu ňou mykne, keď ucíti zmes potu, zápalu a choroby.

„Oni sú…“ pozrie na Byrona.

„Sme v džungli tri mesiace. Maláriu nemá len ten, kto ju prekonal už skôr, o iných chorobách ani nehovorím. Pár najťažšie ranených odviezli lietadlá, ale nestačí to.“

„Ako to vydržíte?“ zachveje sa Maya. Už zažila pár stretov s japonskými vojakmi, no tigre sa z rán vylízali rýchlo, choroby sa im vyhýbali a uloviť si niečo pod zub nebol nikdy problém. Ľudia také možnosti nemali a predsa zostávali.

„Poznáte Kohynu,“ odpovie Byron, „Impal?“

Maya pokrúti hlavou.

„Bojuje sa tam. Zatiaľ držíme Japoncov na hraniciach, no ak im nebudeme narúšať zásobovanie ako doteraz…“

„Oni sú už v Indii?“

„Takmer, ale ďalej nepôjdu. Aj tie koľaje, čo sme zničili ráno, ich spomalia a kým tu bude hoci jeden z nás, neprestaneme im škodiť. Nakoniec…“ Byron sa usmeje, „podľa toho, ako sa Ravi tvári, ich vyženieme ešte dnes.“

-

„Velenie zmenilo názor – nové americké velenie,“ zdôrazní major. „Prišli rozkazy, zaútočíme ráno bez podpory ťažkých zbraní. Desiatnik Kumar, partizáni pôjdu s vami, nemáme na výber. Budete postupovať od severu.“

„Rozkaz.“

„A žiadne hlúposti,“ major sa obráti k Mayi, „jeden zlý pohyb a dostanete guľku do chrbta.“

Modré oči blysnú temnou žiarou. „Prijmem desať, ak mi to vráti dcéru.“

-

„Ravi.“ Byron kývne hlavou, usadia sa ďalej od ostatných a mlčky sa pustia do čistenia zbraní. Ravi rozoberá enfieldku oveľa pomalšie než zvyčajne, Byron je so svojím Brenom takmer hotový, než mu to nedá a spustí:

„Modré oči blankytné,

nedokážeš im riecť nie,

zjavia sa len tak,

opäť zmizne kamarát…“ Byron nedokončí, prestane vytierať podávací mechanizmus a čaká.

„Nikam som nezmizol,“ zabručí Ravi.

„Zatiaľ. Takže? Maya?“

„Čo s ňou?“

„Vieš, že je mayava, však?“

„Kto?“

„Mayava,“ Byron pokrčí plecami, „Môžeš ma mať za hlupáka, ani u nás na Srí Lanke už takmer nikto neverí príbehom, ja som ich však počúval celé detstvo.“

„Ale čo to znamená – mayava?“

„Prepána, Ravi, proste mayava!“ Byron sa nakloní bližšie, „Ona je iná, viac ako my, božská!“

„Nie,“ hlesne Ravi, no vie, že klame sám seba. Byron predsa ani netuší, že sa Maya mení na tigra a aj tak uhádol? A len tak spomína tie nebesky modré oči…

„Myslíš, že jej meno je náhoda? Ach, bohovia, milión ľudí môže zomrieť než by hoci raz nevedomky niekomu z nich skrížili cestu – a za tebou prišla jedna po pomoc! Iba hlupák odmietne mayavu, lenže ty nepomáhaš pre to, čo je.“

„Nie, ja…“ vzdychne, nemá na výber. Aj s najtajnejšími z tajomstiev sa treba niekedy zdôveriť.

-

„Všetci sú…“ Byronovi sa zachveje hlas pri pohľade na dvadsiatku mužov a žien stojacich za Mayou. Ukoristené pušky držia neskúsene, výstroj na nich visí, no aspoň vyzerajú ako partizáni.

„Všetci,“ prikývne Jednooký.

„Aká to česť,“ Byron sa ukloní, „a aká hrôza, keď pomyslím, ako musíte Japoncov nenávidieť. Mali by sa báť.“

„Boja sa,“ zavrčí vodca, no Maya pokrúti hlavou.

„Nie dosť, kým majú pomoc od niekoho silnejšieho. Ona nie je ako my.“

„Démon?“ skúsi Byron.

„Neviem. Jej aura má tvar líšky, ale nie takej, aká žije u nás.“

„Japonskej líšky? Poznám príbehy,“ prikývne Byron a naznačí, aby si posadali.

-

„Stačí to?“ pýta sa Ravi pri pohľade na kôpku nábojov s bielou špičkou.

„Oceľová guľka bude lepšia než olovená. Démonom vraj najviac škodí surové železo, ale kde ho zobrať v džungli?“ Byron pokrčí plecami, „Pár zásobníkov naplníme.“

„A ostatní?“

„Ravi,“ vzdychne Byron, „nikto už neverí príbehom. Nazývame sa podľa chinthe, no len my dvaja vieme, že naozaj jestvujú – prinajmenšom jestvovali. Videl si, čo si videl a ja zase počul. Ostatní nie. Ak by sa to donieslo k majorovi…“

„Tak Mayi nepomôžeme vôbec.“

„Briti sú pragmatickí, môžu v džungli prežiť celé roky, no nikdy nepochopia jej tajomstvá.“

„Rozumiem. Počuj, ublížia guľky aj mayave – myslím…“ Ravi pozrie k miestu, kde sedí Maya s ostatnými.

„Iste,“ prikývne Byron, „ich zraní aj obyčajná, pretože majú ľudskú podstatu.“

„Povedal si, že mayava znamená viac.“

„Maya je človek, len človek, hoci obdarený mocou od bohov. Líška je z druhej strany, ibaže v ľudskej podobe. Obe sú viac než ty a ja.“

„A predsa potrebujú pomoc ľudí,“ pokrúti Ravi hlavou a siahne po zásobníku.

-

Lepšie to nebude, pomyslí si Kita pri pohľade na jazierko s vodopádom. V Mogaungu nič podobné nenašla a hoci boli rituály očisty vytvorené pre smrteľníkov, ani ona si netrúfala hovoriť s Najvyššími len tak.

Zatiaľ.

Zhodí zo seba uniformu cisárskej armády, nahá vstúpi do vody. Na okamih ju strasie, akoby niečo nebolo v poriadku.

Vydýchne. Nič nie je v poriadku, no nevie prečo. Až splní úlohu, až doručí vyvolené mláďa, potom sa naplní jej túžba vidieť, čo príde. Nemusí čakať ďalšie stovky rokov ako ostatné, ona je predsa tiež výnimočná.

S tým vedomím sa ponorí do vody a meditácie.

-

„To je samovražda,“ Ravi pokrúti hlavou pri pohľade na most. Zo severu však iná cesta do Mogaungu neexistuje, cez rozvodnenú rieku sa na tomto mieste nedostanú. Aj keby monzún skončil hneď dnes, potrvá, kým hladina klesne…

„Aj pre našich partizánov,“ prikývne Byron. „Japonci majú guľomety zastrieľané priamo na most.“

„To je dobre,“ prikývne Maya, „nech len sledujú cestu.“

„Ale ani vy predsa nevydržíte dávku…“

„Nemusíme. Naozaj ste ešte nevideli plávať tigra?“

-

„Kita. Začali útok,“ plukovník zastane na prahu.

„Tigre?“

„Ešte sa neukázali.“

„Prídu,“ Kita pozrie na mláďa schúlené v klietke, „Neboj sa, maličká. Biela príde.“

„Mohla by si…“

„Nie. Vojakov dostaneš až v Japonsku, tak znela dohoda.“

„Iste,“ prikývne Nakata. Dohoda je posvätná, no o koľko ľahšie by sa im bránilo? „Pomôžeš nám aspoň…“

„Nechápem, čo vidíte na tejto odpornej krajine,“ vzdychne Kita, no siahne po remeni s katanou. „Japonsku sa nemôže vyrovnať nič.“

„Rozkaz je rozkaz,“ pokrčí Nakata plecami.

-

Lejak silnie, Ravi už nevidí ani do polovice mosta. Výkriky však počuje až príliš dobre, tigre sú už na druhej strane. Opatrne vyjde z úkrytu, keď v šedi dažďa zbadá bielu.

Tigrica až príliš ľudským pohybom mykne hlavou v znamení, aby ju nasledovali. Zblízka už nie je Mayina srsť taká biela, papuľa aj laby sú od krvi.

Ľudskej krvi, uvedomí si Ravi.

„Pre mayavy neplatia naše pravidlá,“ poznamená Byron, akoby mu čítal myšlienky a naznačí jednotke, aby vyrazila.

-

Kita váha.

Dosiaľ jej prítomnosť japonských vojakov vyhovovala, tigre sa vyhýbali väčšiemu stretu. Desiatky mŕtvol v uniformách však svedčili o inom.

Samca zvládla skôr, než dal vedieť ostatným, no sú tu. Japonci jej viac nepomôžu a ona nechce plytvať silou na boj proti obdareným nepriateľom. Iste, pre svoju ľudskú stránku oveľa slabším, no predsa bohmi obdareným nepriateľom.

Jej úloha je dôležitejšia.

„Tak poď, maličká,“ zdvihne klietku, „do Japonska je to dlhá cesta.“

-

„Polož to!“ skríkne Ravi, enfieldku s nasadeným bodákom namieri proti Líške. Tuší, že nedokáže poraziť japonského démona, no určite ho zdrží. Ako sa sem vlastne dostala? Tigre mali v rojnici prečesať celé mesto…

„Smrteľníci,“ odfrkne Líška, no urobí presne to, čo Ravi žiada. Klietku s mláďaťom hodí na zem, tasí meč.

Ta-ta-ta, ozve sa. Démonom trhne.

Ta-ta-ta, pokračuje guľomet. Byron kráča spomedzi domov, strieľa od boku. Ta-ta-ta-ta.

Ravi nabíja a tiež páli, stihne len pár výstrelov. Desí sa chvíle, ktorá musí nastať.

Ta-ta-cvak. Cvak-cvak.

Bren má zásobník iba na tridsať nábojov.

Líška zavrčí a skočí.

„Byron!“ kričí Ravi, no je neskoro. Líška chytí rozpálenú hlaveň, zbraň odhodí kdesi bokom. Švihne druhou rukou, čepeľ ostrejšia než slovo utne báseň života uprostred verša.

Ravi obtiahne. Koná podvedome, reflex výcviku núti telo prekonať bolesť v srdci. Nečaká, strieľa vo chvíli, keď si nepriateľ všimne otvorenú klietku.

„Nedáte pokoj,“ zavrčí Líška, hoci sa zdá, že guľky ju iba dráždia. Ravi vystrelí ešte raz, dvakrát, katanu sa pokúsi odraziť bodákom.

Neskoro.

Líška mykne čepeľou, až vtedy Ravi prvýkrát pocíti fyzickú bolesť. Klesne na kolená. Vie, čo príde, tuší, že démon práve zdvíha meč, aby mu sťal hlavu.

Mrzí ma to, pomyslí si s pohľadom upretým na tigríča, snažil som sa.

Modré oči však sledujú čosi za ním.

-

Čuch už nepomáha, je skôr na ťarchu. Spálenina a pušný prach prebijú všetko, Maya už necíti ani odporný smrad nepriateľky. Musí sa spoľahnúť na ostatné zmysly, no i zrak v zadymenom meste zrádza.

Sluch však nie. Neďaleký výkrik jej nie je ľahostajný ani v zvieracej podobe.

Zareve.

Rozbehne sa.

Skočí.

-

„Tak a dosť,“ zavrčí Kita. Ako pierko zo seba tigricu zhodí, meč vráti do pošvy. Ľudské zbrane sa hodia na ľudí, tigre zvládne lepšie vo svojej skutočnej podobe.

Žena zmizne.

Na jej mieste zrazu stojí líška, nie menšia než tigrica oproti nej. Líška sa nehýbe, iba jej tri chvosty sa o seba trú, navzájom prepletené.

Len poď, Biela.

-

Maya vyrazí, vzápätí uskočí pred jazykom plameňa. Tak takto všetko podpaľuje!, uvedomí si slabé ľudské vedomie.

Líška vycerí zuby, vykročí.

Zboka pristúpi jednooký tiger, ďalšie sa ku koristi blížia zo strán a zozadu, tak ako oni zvyknú. Maya sa však postaví nepriateľke čelom.

Pripravená.

Odhodlaná.

Matka.

-

Rev šeliem sa vytráca. Ravi už nevládze zdvihnúť zrak, aby sa pozrel prečo. Záleží na tom? Tigre zvíťazia, neexistuje iná možnosť. A Maya sa nikdy nedozvie, kto sa pokúšal odčiniť…

Dotyk ho vráti do raneného tela, každý nádych je ako ďalšia smrť. Bolesť však ustupuje.

„Ravi.“

Modré oči hľadia zblízka, žiaria. V šedi monzúnu a dymu akoby ich svit prichádzal z iného sveta. Patria dievčaťu, snáď desaťročnému, ale to predsa nie je možné. Mayina dcéra nemá viac než tri, sú to len tri roky odkedy…

Ravi sa nestačí čudovať, keď si uvedomí, že ho už nič nebolí. Naopak, zrazu je plný sily, pripravený holými rukami drviť kamene.

„Mama ťa potrebuje,“ vydýchne dievča. Do ruky mu vtlačí japonský meč.

-

Maya už nevrčí. Dýcha prerývane a ustupuje, láka Líšku stále ďalej. Všetko ľudské aj zvieracie je potlačené, spoločné vedomie sa upína na jedinú myšlienku. Naisha.

Jej meno znamená výnimočná.

Vyvolená.

Musí prežiť.

-

Je ľahké sledovať stopu Líšky, lemujú ju telá tigrov. Napoly obhorené stále tlejú po zásahu nadprirodzenom.

Ravi v behu dobíja pušku, meč si na remeni prehodil na chrbát. Stále zostáva pár nábojov s bielou špičkou. Ešte nie je koniec, ešte nezazrel spálenú bielu srsť.

Až teraz.

-

Zásah!

Ravi obtiahne, páku drží v dlani, spúšť stláča prostredníkom. Nikdy sa techniku šialenej minúty nenaučil poriadne, no teraz musí byť rýchly.

Ďalšie dva zásahy. Líška sa otáča, dostáva ďalší.

Skok sa nepodarí, oceľ už príliš pôsobí aj na démona.

Ravi vystrieľa aj zvyšných päť rán, siahne po meči.

Neprešlo ani sedem sekúnd.

-

Kita váha.

Tigre jej príliš ublížili, podcenila ich počet. Rátala nanajvýš s niekoľkými samotármi, no bolo ich viac a bojovali ako svorka vlkov. Bielu by azda dorazila, no…

Smrteľník, ktorého prebodla, prichádza s jej mečom? Ako?

Zrazu cíti strach. V ostrí zakuté slová odošlú do samoty smrti aj nadľudské, tam sa ona nechystá.

Nie, keď do hry vstúpil ktosi mocnejší.

Strategicky volí ústup.

-

Maya spokojne zloží hlavu na laby, už môže zomrieť. Ravi sa postará.

Naznačí mu, aby prenasledoval Líšku, musí ju zabiť. Privrie oči.

Bol prebodnutý a žije, s tým istým mečom v ruke prenasleduje nepriateľku nadľudskou rýchlosťou. Jedine Vyvolená mu mohla dať takú silu. Jedine jej dcéra.

Kiež by ju ešte raz mohla držať…

-

Ravi sa rozhliada, Líška mu zmizla. Je po všetkom?

Aj zvuky boja pomaly doznievajú, akoby už nebolo proti komu bojovať. Žeby sa Japonci vzdali? Nemožné.

Ticho vzápätí naruší hluk leteckých motorov, ten Ravi dobre pozná. Zdvihne hlavu.

Nebo je zrazu úplne čisté, monzún skončil. Modrú narúša len silueta lietadla a biele obláčiky padákov. Ravi prižmúri oči, stroj vyzerá na americkú Dakotu, tie však používajú všetci Spojenci. Žeby generálovi napadlo poslať posily? Ale prečo len jedno…

Maya, uvedomí si zrazu, vojaci predsa nič nevedia!

Musí späť.

-

Tam sú.

Maya drží dcéru v náručí, žena v uniforme ich zakrýva kusom celtoviny. Američanka, pomyslí si Ravi, ale nevyzerá, že by skákala spolu s parašutistami. Je dokonale upravená, ani čoby vypadla z filmového plagátu.

„Dobrá práca, desiatnik,“ pochváli ho so silným britským prízvukom a podá mu jeho pušku. „Mala by som pre vás ďalšiu. Ak by ste dokázali presvedčiť aj…“ hlavou elegantne pohodí k Mayi.

Tá nebude súhlasiť, Ravimu stačí jediný pohľad. Práve zachránila Naishu, objíma ju akoby to bolo naposledy. Navyše, Maya nie je vojak, nemusí počúvať rozkazy ako on…

„Boj skončil,“ vyhlási a zatiahne páku záveru pušky. Posledná nábojnica vyletí z komory, prázdnu zbraň strčí prekvapenej žene naspäť do rúk.

„Ale…“

„Prišli ste neskoro. Všetci už boli mŕtvi,“ dodá Ravi a viac sa o ňu nezaujíma. Dva páry modrých očí čakajú.

-

Kráčajú džungľou, Maya sa každú chvíľu obracia. Unavenú Naishu nesie Ravi v náručí, tuší, čo ju tak vyčerpalo. Aj jeho oblečenie je krvavé a dotrhané, no nemá na sebe najmenší škrabanec.

Maya zrazu zastane, keď sa džungľa rozostúpi a odhalí malý vodopád s jazierkom.

„Mali by sme sa opláchnuť,“ povie chrapľavo. Ravi položí Naishu na zem, váha. Miesto až príliš pripomína podobné, neďaleko Mayinej rodnej dedinky. Miesto, kde to všetko začalo – a kde to skončí. Musí jej to povedať.

„Maya, ja…“ odkašle si, „Ja som…“

„Viem to, Ravi,“ zastaví ho, „Pamätáme si všetky pachy, ale tie dôležité navždy. Viem, kto si. Od začiatku.“

„Ale…“ hlesne, také čosi mu vôbec nenapadlo. Vedela a predsa chcela jeho pomoc? A predtým… „Prečo si ma zachránila?“

„Nebola som si istá, ale potrebovali sme vojakov. Rozhodla uniforma.“

„Uniforma,“ prikývne Ravi, zo žalúdka mu vyráža ešte viac ľadu. Potrebovala využiť Činditov a aj to urobila, na ňom vôbec nezáležalo. Bojoval s démonom, nevedno ako prežil a ona…

„Ravi,“ chytí ho Maya za ruku, „išla by som po teba aj sama, ale Japoncov bolo priveľa. Musela som presvedčiť ostatných…“

„Odpusť mi, prosím. Všetko je to moja…“

„Nie, Ravi, je to osud. Všetko je, ako má byť,“ dodá Maya, no neujde mu, ako s obavou pozrie na dcéru. „Naisha…“

„Pamätáme si všetky pachy, mama. Viem, kto bol môj otec a viem…“ dievča s úsmevom nasaje ich pach a prikývne, „Všetko je, ako má byť.“

-

Ravi dvíha katanu nad hlavu, čepeľ odráža mihotavé plamienky troch sviec. Pred ním kľačí Maya s dcérou. Obe odriekajú posledné slová modlitby, poďakovanie a prosbu. Nevnímajú, čo sa deje okolo.

Ravi tiež ticho ďakuje bohom, keď do chrámu prenikne jasný lúč svetla, čosi nemožné v neskorej večernej hodine.

Naraz všetci stíchnu.

„Meč si máš ponechať,“ ozve sa vzápätí Naisha, oči jej žiaria, hoci je v ľudskej podobe, „Ešte ho budeš potrebovať.“

Ravi prikývne, len pár chvíľ sa odvážil dúfať, že by mohli oni traja žiť v pokoji. Ak má v tomto živote kráčať cestou bojovníka, tak nech.

Osudu neutečieš o nič lepšie než tigrovi, zamudroval by určite Byron, keby bol stále nažive, azda by prihodil aj pár veršov. Rozhliadol by sa po inšpirácii, pozrel Mayi do očí…

„…a tak vstaň zas na nohy,“ šepne Ravi,

„a bojuj,

hoc aj navždy,

za blankyt jasnej oblohy.“