Najradšej na seba bral podobu človeka. Ostatne, mal pocit, že ľuďom rozumie viac, než si rozumejú oni sami navzájom. Však aj mal na ich pozorovanie doslova večnosť. Nezáležalo na tom, či k nemu zostúpili starí Egypťania, kočovní Huni, či gothici z osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ľudia sa v zásade nemenili. Často mu pripadalo, že vlastne ani nežili; bez ohľadu na epochu.

Netrpezlivo prešľapoval na mieste, kým starec s prešedivenou bradou a typickým kalným pohľadom mŕtvych ladil jeho husle. Aj keď - jeho... Požičal mu ich Paganini a nezdalo sa, žeby Stradivarimu vadilo, že ich nevyrobil on sám. Čo vlastne mŕtvym vadilo? Zdalo sa, že nič. Boli dokonale tvárni a ľahostajní voči všetkému. Ak teda nelamentovali v okolí niektorých záhrobných riek. Ale tie už neboli v jeho jurisdikcii. On mal na starosti len priestupnú stanicu a ľudí, čo v nej uviazli.

Nekonečný zástup mŕtvych duší sa tiahol od brehov Styx až k najtemnejšej priepasti, Tartaru. Na samom dne si rozložil stojan na noty a otvoril ošúchané tmavé puzdro so šarlátovým futrom. Vševidiacim zrakom objal prichádzajúce obecenstvo. Spoznal v ňom hromadu známych tvárí. Prečo mi tu vždy uviaznu Taliani? Alebo všeobecne umelci...?

Každý z nich musel otvoriť ústa a vyplaziť jazyk, na ktorom sa zaleskla minca. Tá dnes v tejto prazvláštnej ceremónii, pripomínajúcej obrátenú eucharistiu, predstavovala vstupný poplatok. Pre túto príležitosť si zvolil podobu vysokého bledého muža s cherubínskymi perami a rovnými havraními vlasmi. Obliekol sa do šedého kardigánu, ktorý bol po stranách zdobený ako ornát. Slávnostný dojem ešte dotvárala Anubisova palica v jeho ľavej ruke.

Premýšľal, čím začať. Nacvičil tri skladby; sám nevedel, na prevedenie ktorej je viac hrdý.

V minulosti to, pravda, nie vždy dopadlo dobre. Vystupoval už s vlastnou piesňou, dokonca si zo dva razy trúfol aj na recitál. Zorganizoval s niektorými význačnými osobnosťami pár jednoaktoviek, ba odohrali tiež drámu o štyroch dejstvách. Keď sa nad tým zamyslel, nikdy to vlastne naozaj dobre nedopadlo.

Stále tie isté zachmúrené výrazu prosté tváre, ktoré sa hneď odvracali od javiska.

Nijak si nevedel získať ich dlhodobejšiu pozornosť, nedajbože akýsi druh uznania.

A keby nato nemal takmer doslova celú večnosť, ani by sa už zrejme neunúval.

A to som mal kedysi túto prácu tak rád, vzdychol si Cháron v duchu.

***

Nebol si istý, koľko vody pretieklo odvtedy, čo prvýkrát stretol svojho zamestnávateľa. A v tejto chvíli nevedel s určitosťou ani toľko, kedy tomu bolo naposledy. A bol tu vôbec niekedy niekto iný okrem neho? A existuje vôbec, či je to všetko len výplod jeho chorého mozgu?

V takýchto chvíľach sa Podsvetie otriasalo v základoch a hrozilo, že sa už-už zosype a státisíce až miliardy čakajúcich sa rozpŕchnu naspäť do sveta »tam-hore«. Kiežby, myslieval si Cháron zavše, kiežby aspoň toto dokázalo prebrať tie prekliate duše z tej večnej letargie. Ale mohol od nich čakať vôbec niečo iné?

Keď sa díval na ich živúci svet cez svoje čarovné pokrivené zrkadlá, mal pocit, že akékoľvek otrasy trvali len okamih.

Vojna? A čože, nie je prvá a nebude ani posledná.

Prírodná katastrofa? Je nás veľa: príroda sa búri. Čo dávajú na druhom programe?

Vírus, hroziaci vyhubiť pánov tvorstva? Prosím vás…

Asteroid, ktorý sa rúti na našu planétu? Veď nás už minul toľkokrát.

A tiež, že by to chcelo reset.

A tiež, že ľudstvo si nezaslúži prežiť.

A na niečo sa umrieť musí.

A tak to šlo stále dookola, len s chvíľkovým ošiaľom a lakonickým komentárom.

Nesmierne mu to pripomínalo situáciu tu, u neho dole. S tým rozdielom, že v podsvetí je pánom situácie on.

Či?

***

Prišla jeho chvíľa. Obecenstvo nebolo treba utíšiť, stačilo získať jeho pozornosť. Zastrčil si husle pod bradu, zhlboka sa nadýchol (to vlastne nemusel, ale čo umelec neurobí pre efekt…) a zľahúčka pretiahol slák po strunách. Akustika bola tak dokonalá, aká len môže byť vďaka fantázii bezvekej bytosti. Tartarom zvoľna zazneli úvodné tóny skladby dávno zabudnutého majstra, ktorý údajne kedysi zapredal svoju dušu diablovi za absolútny sluch a neľudsky rýchle prsty.

Cháron dovolil, aby jeho pohľad našiel Paganiniho. Zdalo sa mu, alebo sa virtuóz nemo uchechtol nad tou trúfalosťou? Tá legenda predsa patrila jemu. Nie, odporoval si Cháron vo vnútri, také jemné náznaky by mu nikdy nedošli. Je to len človek. BOL to len človek.

Ale Cháron človek nebol. Ani len pekelnou mocnosťou obdarený človek sa mu rovnať nemohol. Prsty, zápästie, lakeť, to všetko sa premyslene a bez jedinej chybičky synchronizovane mihotalo v snahe vylúdiť nadpozemsky krásne melódie. Aby sa trochu poľudštil, dovolil svojmu čelu orosiť sa. Opäť privrel viečka a zvraštil obočia do sústredeného výrazu. Jeho podoba začala vynaloženým úsilím chvíľami preblikávať a odhaľovala jeho prapôvodnú podstatu. Žiaden kostlivec zaodetý do tmavého rúcha; jeho skutočná podoba mala bližšie k aróme, než k zrakovému vnemu. Nezdalo sa, že by to jeho poslucháčom prekážalo.

Aj to meno - Cháron - vlastne nebolo jeho. Tak si ho pomenovali ľudia, ktorí takto od počiatku vekov dávali názov všetkému, čo nedokázali pochopiť. Akoby to malo nejaký efekt, pomyslel si pobavene. Tu v podsvetí meno Cháron značilo skôr funkciu, než vlastné meno. Sprievodca a opatrovník duší medzi dvomi svetmi, to by bolo výstižnejšie. Ten, čo vytvára (doslova!) priestor pre stratených. Tak, to je presné.

Chystal sa na záverečný part. Crescendo dosahovalo svojho vrcholu, keď si Cháron dovolil ďalší kradmý pohľad do publika. Tak, ako magicky zosiloval svoj zrak on, aby dovidel z hĺbok priepasti na každú tvár zvlášť, tak mohli pre túto časom neviazanú noc dohliadnuť tiež diváci na jeho predstavenie. Sláčik dosiahol na superdominantu, keď Cháronovo oko zachytilo pohyb medzi poslucháčmi stojacimi nad okrajom priepasti.

Salierimu trhlo v kútikoch a prudko sa odvrátil. Dve, či tri duše nasledovali jeho príklad a ťarbavými krokmi sa predierali davom preč. Cháronovi by sa v tom okamihu krvi nedorezal. Jeho skladbu neznivočil žiaden falošný tón, lež zúrivý výkrik.

„Dooosť!“ zreval, až sa záhrobná realita znovu otriasla.

Dno priepasti začalo neuveriteľne rýchlo rásť, až sa besniaci Cháron ocitol zoči-voči svojmu obecenstvu. Úplne sa prestal ovládať. Antická podoba prestupnej stanice strácala svoje kontúry a v ostrom kontraste s týmto chaosom nadobúdal on svoju prapôvodnú podstatu. Čas skutočne zastal a jeho mysľou v stotine sekundy prebehlo na tisíc rôznych výčitok.

O čo sa tu vlastne snažím? Prečo ste všetci takí natvrdlí? Čo robím zle? Je toto ešte poslanie, či je to môj vlastný trest za nevýslovné krutosti, ktoré som napáchal na počiatku vekov? A prečo mám vôbec nejaké svedomie?

Odpoveď vedel skôr, než otázky opustili svoje skladisko kdesi hlboko v jeho vnútri. A boli to samé žaloby.

To preto, lebo si sa im snažil priblížiť. To preto, že si strávil v ich blízkosti toľké časy; to preto, že si sa tak dlho díval svojim čarovným zrkadlom na ich živé náprotivky. To preto, že si im to tu chcel trochu oživiť! A predovšetkým (a to bolo najbolestnejšie): pretože si chcel byť ako oni!

Ustálil sa v podobe ghúla, ktorého vyziabnuté telo halili len chabé zvyšky pohrebného rubáša. Sťažka oddychoval, nenávistný pohľad upretý na chrbát odchádzajúceho hudobného génia, ktorý ho pred všetkými ponížil. V očiach mu planul oheň, ktorý by dokázal spálil Olymp, keby nejaký jestvoval. Zvoľna pohasínal. A keď sa Salieri s typicky znudeným výrazom konečne otočil, úplne zmizol. A jeho majiteľ s ním.

Nestojíš mi zato, šeplo mu niečo nehmotné, čo ho obletelo.

***

Znovu stál a kochal sa čarovným zrkadlom, ktorým mohol pozorovať ríšu živých. Nezameriaval sa na nič konkrétne; často len blúdil zákutiami svojej mysle a spomínal, vyhodnocoval, súdil. Nehybný, večný, sám odetý v samote.

Dospel k rozhodnutiu. Prudko opustil zrkadlo a urobil rýchlu revíziu všetkých zákutí záhrobia. Nenašiel nikoho mocnejšieho, než bol on sám. Žiadnu entitu, ktorá by čo len vzdialene pripomínala jeho zamestnávateľa. Nepátral po tom, či to tu opustil dobrovoľne, alebo ho povolal niekto s väčšou mocou. Vlastne mu to vyhovovalo. Predpokladal to. Doteraz sa však nikdy neodvážil byť taký… Slobodný?

Sme odsúdení k slobode.

Ale načo nám je sloboda, ak nie k tomu, aby sme sa angažovali?

S požehnaním dávno mŕtveho Sartra sa vydal späť do najtemnejšieho kúta záhrobia. Do zákutia filozofov.

***

Odstrčil toho nechutného mizogýna Nietzscheho a obdaroval Kanta rovnako pohŕdavým pohľadom. Markíz de Sade sa na tom šialene smial a tlieskal svojmu hostiteľovi. Cháron potlačil úsmev a obišiel smutného Platóna. Mohol, pravda, silou svojej mysle priviesť konkrétnu dušu priamo pred svoje komnaty, no chôdza mala svoj ľudský pôvab. A naviac, mal tak trochu strach, či mu jeho experiment vyjde. Preto sa podvedome snažil svoj prípadný neúspech oddialiť.

Kierkegaard vytušil, kam smerujú jeho kroky a snažil sa ho zastaviť, no Cháron len vystrel ruku a odhodil Dána na ostré steny jaskyne. Zišiel dolu po širokých kamenných schodoch, kde sa na chrbte s nožičkami nahor váľal obrovský chrobák. Cháron podvihol otvorenú dlaň, otočil ňou a naraz pred ním stál nervózny mladík nezdravej farby. Narovnal si kravatu a oprášil si zle padnúci oblek. Rozpačito si siahol na havranie vlasy.

„Za mnou!“ prikázal Cháron.

Znovu stáli pred tým kúzelným zrkadlom. Bol to vlastne len jeden hrubý černastý kus skla, v strede s prasklinami od toho, ako do neho Cháron nazeral. Ťažké kovové dvere sa za nimi nehlučne zatvorili. Mladík bol prvou dušou, ktorá kedy navštívila jeho komnaty. Nijak slávnostne sa však voči návštevníkovi nesprával, tak bol dychtivý overiť si svoj predpoklad.

„Ehm, pane?“ zachripel Kafka, čo ho stálo regulérny záchvat suchého kašľa.

„Vydrž,“ zašepkal Cháron a fascinovane sa dotkol povrchu zrkadla. Čerilo sa pod tým tlakom ako hladina nočného jazera. Čo môžem stratiť?

Chytil mladíka za ruku a otočil si ho k sebe.

„Nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, tí tam dole - filozofovia. Napriek tomu sú však tými najživšími dušami v tomto svete. Viem, že nie si žiaden filozof. Ale pochybností máš požehnane za všetkých. Inak by si sa neocitol v ich spoločnosti. Nie, nič nehovor,“ priložil mu prst na roztrasené pery, „len sa nechaj viesť.“

Než sa Kafka zmohol na akýkoľvek odpor, Cháron otvoril ústa. Bledými rukami ich rozťahoval a rozťahoval, až sa zdali byť bezodným priestorom, ktorý pohltí všetkých a všetko. Schmatol mladíka a nasúkal ho do seba ako keď do seba had tlačí myš. Oči mu pritom žiarili takmer… Ľudsky.

***

Pôda v tejto nadmorskej výške bola tvrdá a kamenistá. Jedinou výhodou bolo, že lesná zver sa málokedy dostala k tomu, aby vyhrabala plytký hrob. Na cintoríne, kde sa zosnulí ukladali do hĺbky minimálne stošesťdesiat centimetrov, k tomu vôbec nemali príležitosť.

Na bráne sa v mesačnom svetle ligotala námraza. Vzduch bol presýtený chladom, hustý ako huspenina. O tomto čase nebolo žiadnym prekvapením, že tu nebolo ani živáčka. Napriek tomu bolo počuť zo zeme pri plote tlmené nepravidelné údery, či skôr len nepatrné posuvy. V dávnych časoch sa tradovalo, že v týchto miestach nachádzali posledný odpočinok vrahovia, samovrahovia, vyvrheli; slovom ľudia, ktorí boli nehodní spočinúť na posvätenej pôde s vlastným menom na náhrobku.

Po zamrznutej tráve precupkal ňuchajúci plch. Na nehostinnom mieste hľadal nejaké prostriedky k obžive. Bol malý aj na svoj druh a nestihol sa zazimovať; inštinktívne sa snažil prežiť v tundre nekropole. Zbystril - pohyb pod jeho útlym telom bol čoraz bližšie. Ľadové a dokrvava odreté prsty ho zovreli ako kliešte a dolámali jeho krehkú telesnú schránku. Vo filigránskych kvapkách čierneho oleja, ktoré pripomínali jeho oči, pomaly vyhasínal život.

A po prstoch sa drala von celá dlaň, zápästie, lakeť. Po kúskoch, bez náhlenia. Až bolo von celé predlaktie, zaprel sa umrlec o chladnú zem. Už to šlo o niečo ľahšie, rýchlejšie. Konečne sa vynorila zaprášená hlava a na nej oči s prenikavým pohľadom inteligentnej bytosti. Nasledoval ju krk, trup a konečne sa na na svetlo sveta predrali aj obe nohy. Novonarodený nebožtík zo seba striasal hlinu a obzeral sa po pustine patriacej mŕtvym. Ešte si nedovolil vydať zo stiahnutého hrdla víťazný rev, no jeho nadšený úškľabok hovoril za všetko.

***

Chvíľu predtým, než sa auto dostalo do šmyku a nepripútaný vodič preletel cez čelné sklo, prisahal by, že ten čudesný stopár sa vzadu s niekým zhovára. Pustil by ho na sedadlo spolujazdca, nebyť jeho špinavého zovňajšku.

Teraz telo vodiča spočívalo na studenom asfalte a horúčka z adrenalínu sa postupne menila na ľadovú triašku umierajúceho. Zakaleným zrakom sa snažil sledovať ako stopár vykopol zadné dvere a kŕčovito vylieza z vraku auta.

Prečo nie tohto? ohlásil sa v Cháronovej mysli uväznený Kafka.

„Ešte nie, Franz. Ešte nie,“ odvetil Cháron.

Zadíval sa pred seba do matných lámp pouličného osvetlenia. Neveľká dedina sa pred ním otvárala ako na dlani.

Vodičovo telo sa prestalo triasť.

***

Medzi dvomi skaliskami na začiatku obce čnela dovysoka kostolná veža a v jej tieni sa krčilo neveľké pohostinstvo. Narozdiel od kostola, v krčmičke sa svietilo a bolo v nej, v rámci možností, živo. Hostinský s veľkým bruchom a zagebrenou zásterou čapoval pivo a nalieval pálenku, zopár mladých hralo v oddelenej nefajčiarke šípky, starci mastili mariáš. Stredobodom pozornosti však boli dvaja urastení drevorubači, ktorí sa obchádzali v polkruhoch so zaťatými päsťami. Vznášal sa okolo nich nezameniteľný puch tvrdého alkoholu.

Stredobod pozornosti je azda prisilné slovné spojenie. Skôr by sa dalo povedať, že sa nedialo nič zaujímavejšie, čo by narušilo zabehnutú rutinu. A aj toto málo už všetci dôverne poznali a moc im to tlak nedvíhalo.

Prvá rana dopadla mladšiemu z mužov na ľavý spánok. V tej chvíli sa dvere pohostinstva ticho rozleteli na obe strany ako vo westernovom bare a vošiel podivný cudzinec. Prach a hlina boli dávno fuč; ostala len chorobne modrastobiela pokožka, krátke tmavé vlasy a výrazné oči. Dôstojný oblek, ktorý vyšiel z módy už pred polstoročím, nahradil tmavý pea coat a tmavomodré džínsy. Na nohách sa matne leskli čierne čižmy na krátkom podpätku. Cháronove predpoklady boli správne: zachoval si časť svojej moci i v tomto svete. Teraz bažil po tom skúsiť viac.

Zdalo sa, že cudzinca zaregistrovala len zápasiaca dvojica. Muži od seba odtrhli zrak a zamerali sa na prišelca. Cháron v dramatickom geste roztiahol paže a ukázal prázdne dlane. Dovolil si sotva badateľný úsmev, ktorý sa dal označiť len ako znepokojivý. Niekdajší nepriatelia na seba otočili hlavy a prekvapene zažmurkali. Starší drevorubač si opätovne vyhrnul rukávy, mladší bojovne vystrčil bradu. Cháronove pery sa len o to viac roztiahli.

„Čo si zač, panáčik?“ oslovil ho starší z dvojice.

Znovu ten desivý úsmev.

„Už som sa bál, že sa nespýtate,“ odtušil Cháron.

Venoval obom ešte jednu samoľúbu grimasu.

„Poznáte ma ako prievozníka mŕtvych. Dali ste mi meno Cháron. Staral som sa o vás, snažil som sa vám priblížiť, trochu to tam u mňa oživiť. Všetko márne,“ vzdychol, „a keď som zistil rozsah svojej moci a že nadomnou už nikto väčší nestojí, rozhodol som sa navštíviť váš svet a vyberať si sám, koho do svojej ríše pozvem.“

Muži na neho hodný čas neveriacky civeli.

„Akože nás?“ opáčil mladší, „veď my nie sme mŕtvi!“

Cháron im len mlčky pokynul, aby sa obzreli.

Za nimi ležali dve telá. Jedno malo roztrieštenú lebku, druhému ostala hlava v neprirodzenom uhle. Boli to ich telá.

„Stalo sa to pred pár minútami; pre mňa čas nemá význam, viete?“ riekol Cháron, akoby sa ospravedlňoval.

„Ty si mohol žiť, ale podlaha dokonala tvoju skazu. A on sa v panike pokĺzol na tvojej krvi a zlomil si o stôl väz.“

Mŕtvym drevorubačom sa opäť stretli pohľady. Začínali ho unavovať. Kafka mal zrejme rovnaký názor.

Naozaj týchto, pane? ozvalo sa v Cháronovi.

„To je blbosť!“ vyštekol mladší.

„Chceš na piču?“ hrozil starší.

Cháron si ustato povzdychol. Potrvá to najskôr ešte dlho, kým nájde tých pravých, ktorí ocenia jeho spoločnosť.

Luskol prstami a násilnícke prízraky zmizli. Ostali len mŕtve telá.

Prešiel za pult a vybral hostinskému zo stuhnutých prstov cigaretu. Keď si z nej potiahol, čas sa znovu pohol. Hostinský si ospalo premeriaval nezvyčajného skaderuku-skadenohu.

Udusil cigaretu v popolníku a vybral sa k vrátam. Na prahu zastal a otočil sa na omámených pijakov.

„Perly sviniam,“ odpľul si a vyšiel do tmy.