Desaťročná Čihiro sa spolu s rodičmi sťahuje do predmestia. Nie je jej to povôli, veď čo tam na ňu už môže čakať? To však ešte nevie, že sa stane niečo neuveriteľné: v opustenom zábavnom parku sa jej rodičia zmenia na prasatá a ona sama, aby prežila a svojich najbližších spod tejto kliatby oslobodila, musí pracovať v obrovských kúpeľoch v meste, ktoré ožíva iba v noci všakovakými prízrakmi, duchmi a bohmi.

Musím priznať, že Hayao Miyazaki vo svojom poslednom uvedenom filme Studia Ghibli opäť posunul laťku dokonalosti animácie vyššie. Čím sa ale filmy jeho štúdia vyznačujú je rôznorodosť a inakosť ich sveta. Jeho vlastná mytológia a krása. Tak to nebolo inak v post-apokalyptickom príbehu o Nausicaä z Údolia vetra či Princeznej Mononoke, ktoré vám obe vrelo odporúčam. V Sprited Away (alebo Ceste do fantázie, čo je slovenský názov filmu, s ktorým sa dostal aj do našich kín prostredníctvom distribučnej spoločnosti Intersonic) sa tento svet otvára ako postavám samotným tak divákom naširoko: nevidená práca s imaginárnou krajinou, zaujímavými a tajomnými postavami či dej samotný sú príkladmi z tohto mora nápadov.

Aj napriek tomuto širokého záberu film nestráca na tradičných hodnotách japonskej anime (= názov pre japonský kreslený film/seriál; označenie manga sa používa pre komiksy): postavy sú veľmi rozporuplné, označenie či rozdelenie na tábor "kladných" a "záporných" hrdinov stráca dôvod, pretože každá postava žije svojím vlastným životom a má svoje klady a zápory. Jej konanie je jej vlastné. Tak nemožno odsudzovať napríklad rodičov samotnej Čihiro, pretože sa najedli nepozvane (pretože chceli neskôr za jedlo zaplatiť) alebo Haku, pretože je napríklad nielen Čihiriním dobrodincom aj zlodejom (z pohľadu Zeniby).

Samotná technika kreslenia je u Studia Ghibli na prvom mieste už roky. V čase, keď sa ešte film iba pripravoval a tvorili sa prvé niekoľkominútové (či sekundové) pasáže som čítal jedno interview s Miyazakim samotným, v ktorom popisoval prácu kresličov. Požadoval od svojich ľudí dokonalú reprodukciu pocitu, ktorý sa v danej scéne ukrýva. Napríklad vrátil na prekreslenie niekoľkokrát scénu unudenej Čihiro v auto, pretože "daný kreslič ešte nepochopil význam a pocit unavenosti". A ak si predstavíte, že sa na jednej takejto scéne pracuje aj niekoľko týždňov, či mesiacov, nie je veru med lízať.

Dokonalá animácia ale nie je tým, čo robí tento film tak nezabudnuteľným. Je to úžasný príbeh plný inovácií a kreácií, prekvapivých momentov alebo zvratov. Prerod samotnej Čihiro, jej mytologickej minulosti a spojenia, ktoré cíti s Hakom, už samotný ako motív stojí za hriech. Nie to ešte idea kúpeľov pre duchov, bohov a prízraky z celého sveta. Viete si predstaviť niekoľkopodlažný dom, vlastne taký samostatný mikrosvet, v ktorom sa stretávajú bohovia a duchovia celého sveta, aby si tu ulahodili, očistili sa a nabrali nových síl? Zaujímavý je aj moment kontrastu príbuzenských vzťahoch Yubaby či cesta a pôvod Ducha bez tváre, ktorý sprevádza Čihiro celým filmom. Film obsahuje niekoľko pre Miyazakiho charakteristických momentov: tému ekológie (po tom, čo sa Sen podarí očistiť boha riek), tému cesty (cesta za Zenibou), tému suveníru ako spojenia s našou identitou (Čihiro versus Sen) a ďalšie.

Hudba a zvuky sú na vysokej úrovni. To nie je ale nič nové, čo sa týka animácie ako takej a japonskej dvojnásobne. Myslím, že k tomuto bodu niet veru čo dodať. Milovníci soundtrackov sa určite obdarujú ďalším skvostom z pera Joea Hisaishiho.
Ja osobne film odporúčam tím, ktorí si chcú pozrieť inovatívny animovaný film, pretože ich už nebaví pozerať moralisticky zakorenené a ideovo zjednodušené výtvory amerického gigantu menom Disney. (Dovolím si tvrdiť, že na základe samotného zamerania a kvality obsahu je možno charakterizovať aj národ, v ktorom daný film či seriál vzniká, pretože je to odraz danej etnickej kultúry obsiahnutej ako v umení tak v myslení ľudí... O implikáciách si môžete utvoriť vlastnú mienku.)

Neviem, či tento film ale bude mať úspech medzi Tatrami a Dunajom... Slovenský divák je už možno zhýčkaný Disneyovkami a nepochopí bohatstvo v tomto filme obsiahnuté. Je to bohatstvo voľnej mysle. Film sa totiž možno viaže na japosnké mytologické tradície, no tieto sú tak variabilné a rôznorodé, že hoci ich podtón naša kultúra pochopiť nemôže, musí si z tejto škály možností brať príklad. (Ja osobne napríklad veľmi banujem za stále viac a viac sa strácajúcou staroslovanskou kultúrou a mytológiou, ktorá je mi viac bližšia ako mytológia a kultúra terajšieho kresťanského monoteizmu. A okrem toho aj určite bližšia tej mytológii japonskej.)
Samozrejme, šokom môže byť aj štýl kreslenia - veď hlava samotnej Yubaby je možno väčšia než ostatok jej tela, alebo otvorené zobrazenie krvi (zranenia Haku). Myslím ale, že toto všetko iba zvýrazňuje pocit, ktorý mal byť danou scénou v danom momente dosiahnutý. A to sa tvorcom určite podarilo.
Verím teda, že sa rozhodnete a zakúpite si lístok na Cestu do fantázie...