Bludný kruh moci - Časť prvá - Krajina bohatých šeliem

Vitajte vo svete plnom intríg, klamstva, rasizmu, záhad a pokrytectva. V tajomnom svete, kde sa nocami preháňajú Mory, ktoré cítia vinu a trestajú previnilca mučivým šialenstvom. Príbeh o hľadaní pravdy, túžbe po poznaní, sklamaní a smrti. Svet, ktorý obývajú tri mocné ríše. Novovzniknutá ríša ľudí, ktorá bojuje o svoje uznanie. Ríša bohatých šeliem, podľa legiend potomkov jaguárov, ktorá ovláda doly so vzácnym čiernym nerastom. Zúrivý Nuti z miest v korunách stromov. A na všetko dozerajúci obojpohlavní velemajstri, ktorí ako jediní strážia krátke dejiny tohto tajomstvom a klamstvom obklopeného sveta.

I.Tichý tanec v krvi

V pekárovom dome zhasla posledná svieca a celú dedinu zaliala tma. Všetkých obyvateľov čakal zaslúžený oddych po náročnom dni. Ulice vydláždené kameňom, zívali prázdnotou. Usadlosť na samote, obklopená lesom sa ukladala k spánku.

Len kováčova dcéra sa prehadzovala na posteli. Okenicu mala dokorán otvorenú a do jej izby prenikal mesačný svit. Čakala kým cvrčky začnú spievať svoju nočnú pieseň, aby sa konečne aj ona odobrala do ríše snov. Uspávanka však neprichádzala a desivé ticho noci sa stále stupňovalo. Až dosiahlo vrcholu a jediné, čo kováčová dcéra počula bol vlastný dych a tlkot srdca. Podivná nemota okolia ju prinútila vstať z postele. Bosými chodidlami kráčala po lúči mesačného svitu, ktorý zatopil prašnú hlinenú podlahu jej skromnej izby. Vyklonila sa z rámu okna a ušami vyhľadávala akýkoľvek zvuk.

Šedivá dlažba ulice sa v svite čarovne perleťovo leskla. Každý spí, zdá sa. Je sama v celom meste. Sama ktorá bdie.

Mrazivé ticho prerušil zvuk krokov. Neznámy kráčal ťažko, ťahal za sebou nohy, akoby mal na nich závažia. Netrvalo dlho a kováčova dcéra zbadala siluetu muža. Podľa ťažkej chôdze v ňom spoznala Matisa. Chlapca a priateľa z posledného domu usadlosti pri lese. Preliezla cez okno a rozbehla sa mu naproti. Niekoľkokrát ho oslovila, no Matis neodpovedal.

Zastavila sa niekoľko krokov od neho. Kapucňa, ktorú mal na hlave, vrhala tieň a tak mu spočiatku nevidela do tváre. Po chvíli vzájomné mlčanie prerušil klopkavý zvuk. Zvuk ťažkých kvapiek rozbíjajúcich sa o kamennú dlažbu. Kvapky dopadajúce na zem vytvorili pod Matisovým telom tmavú kaluž, ktorá sa rozrástla a obklopila chodidlá Kováčovej dcéry. Bola teplá a hustá. Zatajila dych a prudkým švihom strhla kapucňu z Matisovej hlavy. Hlasno vykríkla. Pri snahe ustúpiť dozadu sa pošmykla na kaluži a tvrdo spadla na chrbát. Ležala bez pohybu, bez slova a takmer bez dychu hľadiac na znetvoreného priateľa.

To čo mesačný svit odhalil, nebola tvár mladého chlapca, ale masa obnaženého mäsa z ktorej kvapkala krv. Hlboké škrabance ako od zvieraťa, siahali miestami až na kosť. Z brady mu viseli zdrapy mäsa, až ku krvou zmáčaným ramenám.

„To nie je Matisova tvár" zachrčal a zaboril vlastné nechty do zohyzdenej tváre. „ To nie je Matisova tvár" opakoval dookola a vlastnými rukami si zoškrabával zbytky tváre.

Dcéra kováča sa dala na útek. Uháňala s krikom po ulici a zmätene búchala na okenice domov v snahe niekoho prebudiť. Nik neotváral, nik ju nepočul, nik jej nepomôže.

Sily jej stačili až na nádvorie, kde od únavy zakopla o jednu z dlaždíc a tvrdo dopadla na zem. Obzrela sa. Matis bol v nedohľadne a jej sa uľavilo, že sa toho šialená zbavila. Sadla si a obzerala krvavé kolená, ktoré si práve rozbila. Potom si prezrela námestie. Pri fontáne sedelo zopár ľudí, niekoľko ich bez pohnutia ležalo na zemi. Medzi ležiacimi zbadala pohyb. Ktosi sa veľmi pomaly cez ležiacich plazil. Kováčová dcéra sa v snahe nájsť pomoc ponáhľala ku skupinke.

Čím viac sa však približovala, jej krok sa spomaľoval. Keď dokázala rozoznať tváre, zastala úplne. Nohy jej omývala lepkavá tekutina so železitým zápachom, ktorá vytekala z ležiacich zohyzdených tiel. Medzi telami spoznala i kováča, svojho vlastného otca. Sedela tam i starostova žena, ktorá dookola niečo šeptala, a nechtami sa zabárala do svojich tučných stehien. Celá dedina sa zbláznila. Opojená tichým šialenstvom tancovala vo svojej vlastnej krvi.

Dcéra kováča zamierila do lesa a neobzerala sa späť. Bežala, kým jej sily stačili až vyčerpaná padla do machu na zem. Nemohla ďalej, nemohla späť... mohla len ležať a čakať. Nikdy predtým nebola tak vyčerpaná. Nemohla sa pohnúť ani keby po ňu prišla samotná smrť.

Hľadela na hviezdy a počúvala vlastný dych. Mach na ktorom ležala bol vlhký, no mäkký ako perina. Chcela vrátiť čas, chcela si nespomenúť na to čo videla. Na krátky okamih privrela oči a keď ich znova otvorila, stála nad ňou tmavá postava. Tajomná postava v nej nevyvolala strach, sklonila sa nad ňu a pomohla jej usadiť sa. Pritom jej láskyplne hladila vlasy.

- „Ďakujem" zašepkala, keď k nej neznámy priblížil tvár. Zahľadel sa jej hlboko do očí, pevne uchopil jej vlasy a prudko nimi trhol smerom nahor. Kričala od bolesti, keď ju za vlasy vytiahol až na rovné nohy. Keď už neisto stála, zaklonil jej hlavu a opäť sa uprene zadíval do jej mokrých očí

Metala a vrieskala, no z pevného zovretia neznámeho sa nemohla vymaniť. Ryčala ako zviera, ktoré zaživa sťahujú z kože. Revala, akoby ju spaľovali horúce plamene zvnútra. Prestala, až keď od nej neznámy odvrátil zrak a pustil jej telo na zem.

Kľačala na kolenách a usedavo vzlykala. Dlaňami si prekrývala oči. Neznámy zmizol v lese, odkiaľ prišiel. Plač kováčovej dcéry sa stupňoval v hlasný ryk. Dlane si stále intenzívne tisla na oči a nechty zabárala silne do čela, až začalo krvácať. Jej krv sa miešala so slzami, ktoré padali do čiernej hliny.

Začalo svitať. Vtáky rozozvučali les svojimi včasnými piesňami. Jemný vánok sa hral s listami v korunách stromov. Do lesa sa vrátil zvuk.

Kováčova dcéra kľačala bez pohybu na kolenách v machu. Nevydala ani hlások. Ruky mala voľne spustené pri tele. Za nechtami zaschnutá krv. Na mieste kde mala kedysi oči boli teraz len krvavé diery...

II. Sedem dní do raja

V najtmavšom rohu rybárskej krčmy sedel muž. Tvár mal starostlivo ukrytú pod kapucňou a pod skromným svetlom jednej sviece, zaujate čítal papyrus. Nechcel pútať pozornosť. Hoci je toto najlepší hostinec v celom prístave aj tu sa rybací zápach miesi s kyslým pachom potu miestnych rybárov a priekupníkov s telami. Tak pestrú paletu smradov neucítite nikde na svete.

Cudzinec mieri do Nyoku a toto miesto, kde za najväčšiu zábavu považujú mlátenie a okrádanie pocestných je nutnou medzi zastávkou po dlhej ceste z ostrovov z ktorých prišiel. Nyok, hlavného mesto Semionu, krajiny bohatých šeliem. Nyok, mesto miest, ktorého vysoké, štíhle, čierne veže, obohnané hrubými hradbami sa hrdo týčia asi sedem dní cesty od tejto chudobnej a špinavej diery. Na osadenstve krčmy badať náznaky, že Semion je blízko. Nopy sa hlasno smejú a ponúkajú svoje kypré telá opitým, bezzubým námorníkom a rybárom za pár čiernych mincí. Nopy, tak sa nazývajú zakázané produkty vášne Semionských mužov a ľudských žien nielen z dôb Semionskej nadvlády nad ľuďmi. Deti z takéhoto spojenia sa väčšinou živili predajom vlastných tiel. Nemali na výber, pre čistokrvné šelmy boli bastardi a pre ľudí špinavý potomkovia utlačiteľov. Nepatrili nikam. Iba tu, kde sa im obchody vynášali pomerne dobre, veď kto by nechcel stráviť noc s polovičnou šelmou.

Cudzinec pocítil niečí uprený pohľad a zmotal zvytok, ktorý tak sústredene študoval. Sledovala ho staršia nopa - krčmárka a pravdepodobne i majiteľka hostinca. Zbalil všetko, čo mal na stole, zobral prútený kôš, čo mal na podlahe a rázne vykročil priamo ku zvedavej krčmárke.

"Chcel by som izbu na jednu noc"

"Platí sa vopred"

Cudzinec vybral z mešca zopár lesklých čiernych mincí a položil ich pred ženu kyprých tvarov.

"Poď so mnou" usmiala sa zrazu prívetivo a ukázala mu schody.

"Dám ti najlepšiu izbu..." hovorila sladko.

Nevedel, čo si má pod slovom najlepšia na tomto mieste predstaviť. Zastavila sa až pri poslednej izbe na konci úzkej chodby. Otvorila dvere, zobrala svietnik z chodby a podala ho cudzincovi.

"Pre rád Ora, len to najlepšie... U mňa máte dvere vždy otvorené" žmurkla.

"Zatiaľ som len učeň..."

"V poriadku. Keď budeš majstrom, pamätaj ako som ťa pohostila"

"To iste budem... ďakujem" zdvorilostne sa usmial a vošiel do skromnej izby s posteľou a malým stolíkom. Hneď ako vošiel sa zdvorilo usmial a zatvoril za sebou dvere. Zo susednej izby sa ozývali stony vášne a kdesi v izbe naproti ktosi zvracal, podľa zvuku asi priamo na podlahu.

"To bude noc kamarátka..." vzdychol a pohladil kôš. Z vrecka vytiahol zrno a vložil ho do koša. Jednonohá sliepka v ňom sa šťastím ticho rozkotkodákala.

"Len si daj Kvo... von ťa nepustím, môže to tu byť pre teba nebezpečné" vzdychol a pohľad mu spočinul na pasci v ktorej bol chytený tučný potkan.

"Dnes to ešte vydržíme. Musíme sa vyspať na rovnej zemi. Na lodi som sa nikdy poriadne nevyspal to kolísanie zo strany na stranu... neviem si predstaviť nikoho s kým by som prežíval toto dobrodružstvo radšej ako s tebou" z rozhovoru ich prerušilo rázne klopanie na dvere. Cudzinec zdvihol závoru a otvoril dvere.

V dverách stála nopa - krčmárka a pevne držala za zápästie mladú ženu.

" Pozornosť podniku..." oznámila a sotila ženu do izby až spadla na zem. "Rád Ora veľakrát pomohol svojimi liečiteľskými zručnosťami mojim dievčatám a tak má každý člen rádu špeciálne služby zadarmo" vysvetlila a ukázala na ženu.

"Opakujem. Som len učeň. A to vážne nie je potrebné. Ďakujem, ale chcem byť túto noc sám" úctivo odmietol. Vtedy sa žena pozbierala z podlahy a rozbehla sa von z dverí, kde ju krčmárka násilím zastavila. Chytila ju pod krkom a oprela o zárubňu. Hoc sa žena metala, nemohla sa masívnej nope brániť.

"Si si istý? Pozri na ňu... pre rád Ora vyberám to najlepšie"

Cudzinec si ju bližšie prezrel. Tučná Nopa mala pravdu. Tá žena bola výnimočná. Čistokrvná Semionka. Jedno oko mala modrej a druhé zelenej farby. Bledú pleť mala posiatu pehami a strapaté vlasy ako uhoľ mala spletené do viacerých vrkočov. Ako je možné, že sa táto vznešená šelma ocitla na takomto mieste?

"Určite sa duchu pýtaš ako sa tu tá čistokrvná mačička ocitla. Jedného dňa som ju našla vychudnutú a špinavú ležať pred hostincom. A tak som jej dala domov. Volá sa Aya. Aspoň si myslím je to jedno z mála slov, čo povie. Je výnimočná. Výminočne šibnutá. Divoká mačka. Stratila rozum chudera. A vznešení Semioni za hradbami svojho mesta neznesú nič vadné ani slabomyseľné. Ale nemohla byť slabomyseľná od malička. To by sa jej zbavili už ako decka. Možno ju navštívili Mory a pripravili ju o rozum a jej rodina ju vyhodila za brány mesta a ponechala napospas osudu. Ako hovorím pre rád Ora len to najlepšie" dohovorila a opäť sotila Ayu do miestnosti.

"To vážne... au!" zreval od bolesti keď pomáhal Ayi vstať. Tá ho totiž uhryzla do ruky tak silno až mu na nej ostali stopy po zuboch a opäť sa rozbehla k dverám. Krčmárka jej však dala takú facku, že sa opäť ocitla na zemi.

"Daj pozor hryzie... i keď niektorí práve to obľubujú. Treba jej dať zopár po papuli a ona sa upokojí. Alebo ju rovno priviaž a môžeš si s ňou robiť, čo chceš. Len dávaj pozor aby si ju nezabil. Vynáša mi celkom dosť"

Cudzinec sa pozrel na vystrašenú Ayu. Prudko dýchala ako vystrašené zvieratko a držala si tvár. Ľutoval ju. Uvedomil si, že keď teraz odmietne ponuku krčmárky slabomyseľná nevinná Aya pôjde k inému. K niekomu kto ju opakovane znásilní a ublíži jej. Aspoň dnešnú noc jej poskytne útočisko.

"Nech tu ostane" rozhodol cudzinec a Nopa konečne spokojne zatvorila dvere.

"To je Kvo... Prvý krát som ju uvidel keď bola malé kuriatko. Prišla o nohu a vyzeralo to s ňou zle. Mal som ju zbaviť života. Tak ako káže Milosrdný i Krutý, ktorého učenie vyznáva môj rád, keď chcem život zachrániť musím ho vedieť aj vziať. Nedokázal som to a liečil som kuriatko dovtedy kým neodoznela infekcia. A teraz je z nej krásna sliepka so životom, aký nemá žiadna z jej sestier. Priplávala so mnou v koši z ďalekých Kávskych ostrovov..." vysvetlil cudzinec, keď zbadal, že Aya sústredene sleduje kôš so zvieraťom. Opatrne, krčiac sa pri zemi, priblížila ku Kvo. Jemne ťukla do koša. Kvo zakotkodákala, čo Ayu vystrašilo tak, že prudko odskočila a schúlila sa do rohu miestnosti. Zviera ju však natoľko zaujalo, že sa odhodlala opäť sa priblížiť. Ako malé zvedavé mača. Po štvornožky so zvedavým pohľadom sa zakrádala ku krotkej sliepke.

"Neublíži ti..." prerušil cudzinec chvíľkové ticho až sa Aya opäť strhla. "Ani ja ti neublížim. Moje meno je Eron" Aya mu nevenovala ani pohľad a plne sa sústredila na obsah koša. Jej pohyby boli ladné, pripomínala jaguára, ktorý sa pripravuje loviť. Pri sledovaní jej ladných pohybov si Eron spomenul na legendu o tom ako Semionská rasa údajne vznikla. Na začiatku vekov, keď bola zem ešte pustá a bez života, prebývali na nebi praduše všetkého. Jedného dňa sa kvôli nude rozhodli, že zostúpia na zem. Praduše nebolo možné chytiť a tak si museli vybrať formu takú, aby mohli na zemi fungovať. Niektorým sa tak zapáčila zem, že sa rozhodli do nej zapustiť korene a stali sa prvými stromami. Iné túžili prejsť celý svet a tak si vymysleli štyri nohy aby sa im lepšie bežalo. A tie najprešibanejšie si vymysleli dve nohy, aby mohli prejsť celú zem, ruky, aby mohli zem okolo seba pretvárať a rozum aby sa stále novému mohli priučiť. Tie duše, čo sa báli navždy zostúpiť z neba, ale zvedavosť im nedala, si vymysleli krídla aby boli nebu stále nablízku. Hoci sa všetky duše rozdelili do rôznych druhov a každá si riešila svoj vlastný pozemský život väzby medzi niektorými pretrvávali. Jednej noci sa stretli dvaja prastarí, ktorí sa z neba dobre poznali. Jeden z nich mal formu dvojnohého, mysliaceho a druhá bola štvornohou pramatkou jaguárov. Keď sa stretli zmocnil sa ich pocit alebo skôr nutkanie, dovtedy nepoznané a neodkladne túžili napriek svojej rozdielnosti splynúť v jedno. A z tohto splynutia sa pramatke jaguára po niekoľkých splnoch mesiaca narodili štyri mláďatá, dve ženy a dvaja muži. Prví zo Semionov, ktorí po otcovi zdedili dve nohy, vzpriamené telo a rozum a po matke prefíkanosť a divokosť šelmy.

"Poď si ľahnúť na posteľ, zmestíme sa tam obaja"

Aya sa po jeho slovách opäť schúlila do kúta.

"Nedotknem sa ťa" sľuboval Eron a snažil sa natiahnuť k nedôverčivej žene. Tá, ale opäť zbesilo zaútočila. Z postele teda stiahol deku a hodil ju do kúta.

"Tak sa aspoň zakry" mierne sa usmial a ľahol si do postele. Keď zbadal, že Aya prikrývku prijala a ľahľa si na ňu, zaželal dobrú noc a zavrel oči.

III. Zúrivá

Vedľajšiu prašnú cestu vedúcu k Nyoku vírili kopytá urastených koní. Na sedlách mali vyryté symboly ľudského kráľovstva, ktoré sa nachádzalo na východ od semionského hlavného mesta. Výpravu viedol biely statný kôň s brnením z drahého tvrdého čierneho nerastu. Hneď od pohľadu bolo jasné, že ide o žrebca, ktorý bol už v mnohých bojoch. Na koži mal mnoho nepekných jaziev od sečných zbraní. Na chrbte niesol jazdca. Jazdcovo ľahké brnenie z čierneho nerastu sa na slnku perleťovo lesklo. Ryšavé, vlnité vlasy plápolali vo vetre ako plamene ohňa. Bola to Rona, veliteľka ľudských vojsk, pre svoje skutky nazývaná i zúrivá. Táto žena s hrubými črtami a robustnou postavou, totiž s veľkou radosťou, v zápale boja odhryzávala nepriateľom prsty, časti uší, či dokonca i špičku nosa. S večne zamračeným obočím obozretne sledovala okolie, vždy pripravená uchopiť svoju obojručnú sekeru a rozporcovať všetko, čo by chcelo klásť odpor. Osobne sa zúčastnila ako sotva 16 ročné dieťa povstaní proti Semionom a i vďaka mnohým malým víťazstvám pod jej velením sa o štyri roky neskôr podarilo časti ľudského rodu od Semionov odčleniť a skoncovať s útlakom. Už dvadsaťšesť rokov uplynulo od Tichej vojny medzi Semionmi a Ľuďmi. Tichá jej hovorili preto, lebo nikdy nedošlo k veľkej bitke, kde by sa stretli dve armády. Bojovalo sa sporadicky v lesoch a nečakane. Malé lúpežné jednotky ľudí prepadávali semionského usadlosti, zásobovacie vozy, výbercov daní a malé vojenské jednotky. Časté boli i útoky na doly so vzácnym čiernym nerastom. Ani straty na životoch na jednej, či druhej strane neboli, v porovnaní s vojnami z histórie, vysoké.

Hneď za Ronou cválal Karet, hlas ľudí a hlavný vyjednávač. Tento statný a pohľadný muž širokých ramien s ryšavou bradou a zlatými vlasmi očaroval nielen vzhľadom, ale aj výrečnosťou. Už len kvôli jeho nízko položenému zamatovému hlasu a pokojného tónu pri rozprávaní ho so zaujatím počúval aj protivník.

"Mali by sme sa utáboriť, odpočinúť si predtým ako prídeme do Semionu" navrhol Karet a cválal vedľa Rony.

"Čím skôr do Nyoku prídeme, tým skôr môžeme odísť. Čím menej sa u tých mačkojebov zdržím tým lepšie..."

"Keď pôjdeme aj cez noc, dorazíme tam ráno a keďže budeme z cesty unavení pôjdeme si oddýchnuť. Tým oddychom sa nám návšteva predĺži o jeden deň." vysvetlil pokojne a čakal na výsledok.

Rona si ťažko vzdychla a zdvihla ruku s gestom prikazujúcim zastať. Potom zoskočila z koňa a nariadila zvyšku výpravy, že na tejto lúke dnes prenocujú. Netrvalo dlho kým rozrobili ohne, rozprestreli plátna, prikrývky a vytiahli fľaše s vínom. Kým zašlo slnko za hory rozdelili si hliadky.

Trvalo nejaký čas kým sa pobrali spať. Po vypitom víne muži náhle zatúžili spievať a nadbiehať trom ženám z oddielu lukostrelkýň, ktoré boli členkami výpravy. Vo všetkej početnosti. Vulgárne, či násilné správanie voči svojim elitným lukostrelkyniam by veliteľka kruto potrestala. Nevhodné správanie by ich mohlo stáť ich mužskú pýchu. Nik sa neodvážil ublížiť Ružiam, ako ich veliteľka nazývala. Ľahké flirtovanie však bolo povolené a tak sa konalo vždy keď to bolo len trochu možné. Ani Ruže sa nemohli svojim spolubojovníkom oddávať. Vzťahy a akékoľvek milostné roztopaše boli v Roninej armáde prísne zakázané. Za tú trošku zdržanlivosti odmena stála. Všetci muži i ženy z Roninej armády vedeli, že za vzorné správanie počas výpravy dostanú tri dni v prístave Nikoho. A tam sa budú môcť oddávať rôznorodým rozkošiam od najlepšieho jedla po horúce telá nop.

Medzi prvými mal stráž Karet. Zabával sa s ostatnými. Popíja víno a spieval. Po tom víne ho však začala volať príroda. Zobral fakľu a vydal sa do lesa.

Keď si uľavil, zohol sa po fakľu, ktorú predtým zapichol do zeme. Kútikom oka pritom zbadal ako sa niečo v neďalekej húštine pohlo. Zameral pohľad tým smerom a zvolal do tmy. Nik neodpovedal. Opäť pohyb. Natiahol ruku s fakľou pred seba a išiel tým smerom. Netrvalo dlho a zbadal tmavú siluetu. Ruku v ktorej nedržal fakľu opatrne presunul na rukoväť meča. Keď bol bližšie uvedomil si, že postava má na sebe ľudské brnenie.

"Meno vojak!" zvolal rázne do tmy. Postava sa mu otočila tvárou, ktorú jej zakrývala prilba s mrežou.

Vojak neodpovedal, len pravou rukou uvoľnil hrudnú časť. Pod hrudným plátom mal krúžkovú košeľu. Oká košele boli však príliš veľké na to aby plnili obrannú funkciu. Bez slova pokračoval vo vyzliekaní jednotlivých častí brnenia až mu ostala len prilba. Cez krúžkovú košeľu presvitalo alabastrové hladké ženské telo s dokonalými krivkami. Len tam tak stála, takmer nahá. Karet zapichol fakľu do zeme a pristúpil k neznámej. Pomaly jej zložil prilbu z hlavy. Dlhé čierne vlasy pri hlave spletené do vrkočov jej siahali až po pás. Medzi pehami na pravom líci mala zvláštne znamienko v tvare srdca. Privrela oči rozdielnej farby a pootvorila plné pery.

"Za dobré a prosperujúce vzťahy" šepla.

"Za mier..." povedal a neznámu pobozkal.

Boli spolu celú noc až Karet zaspal medzi lístím v machu. Zobudili ho až prvé lúče vychádzajúceho slnka. Semionka tam už nebola, zmizla úplne v tichosti. Dcéra jaguára. Rýchlo sa obliekol, lebo počul hluk zberajúcej sa družiny.

"Kde si bol? Nespal si v tábore. Nevyzeráš veľmi sviežo" pýtala sa Rona keď zbadala prichádzajúceho Kareta.

"Mal som hliadku... veľmi som sa nevyspal" odvrkol a vyskočil na koňa. Výprava sa pohla dopredu. Vlajky mladej ľudskej ríše viali vo vetre.

"Dovoľ mi využiť zvyšný čas na opakovanie semionských klanov, aby sme sa vyhli nejakým nepríjemným situáciám." vzdychol Karet cválajúc na koni vedľa svojej veliteľky.

"Práve z dôvodu aby sme sa vyhli nepríjemným situáciám ideš so mnou ty Karet... To je tvoja úloha. Moja prítomnosť má byť pripomienkou ich porážky a toho, že im môžeme hocikedy nakopať riť... To je mojim poslaním na tejto výprave"

"Poslaním tejto výpravy je vyjednať lepšie podmienky pre pracovníkov v čiernych doloch. A je hlboko v našom záujme vyjednať aj lepšie ceny pre čierny nerast." zdôraznil. "Preto ešte raz opakujem, že je naozaj nevyhnutné aby každý člen výpravy poznal všetky vládnuce semionské klany a nikoho zbytočne neurazil."

Rona neochotne prekrútila očami, ale to, že mlčala bolo pre Kareta jasným signálom, že sa jeho nátlaku podvoľuje.

"Vládnucim klanom, hoci rozhodujú na oko všetky, je klan Pánov dolov, ktorý vlastní všetky doly na ťažbu čierneho nerastu na severe. Vedie ho veľký otec Wyan a veľká matka Zyania pomerne dosť názorovo skostnatelá druhá manželka. Slovo klanu Pánov dolov má v Semionskej rade dvojnásobnú váhu hoci oficiálne má každý klan rovnakú váhu hlasu. Nie, že niekomu napadne neprejavovať ostatným klanom patričnú úctu. Alebo naznačovať ich podriadenosť voči klanu Pánov dolov. Mať dobré vzťahy s klanom Mudrcov by pre nás mohlo byť tiež prospešné. V ideálnom prípade by sme mohli rozbehnúť v spolupráci aj vzdelávanie našich ľudí. Nehovoriac o klane Staviteľov..." rozrečnil sa Karet.

" Rozumiem mám sa im pchať do riti všetkým bez rozdielu... Boli časy keď som im do tých rití kopala..." odpľula si s opovrhnutím.

"Ale tie časy sú dávno preč... Kde sme odvtedy pokročili? V našej ríši je chudoba. Jediný možný zárobok pre mnohých ľudí je práca v Semionských čiernych doloch a tak od nás utekajú do Semionských kolónií. Potrebujeme ich lieky. Jedinou možnosťou aby sme niekde pokročili je začať so Semionmi čulejšie obchodovať a zakopať vojnovú sekeru. Vyjednávať a zjednávať. Potrebujú nás rovnako ako my ich. Alebo nebodaj chceš aby sme začali obchodovať s Nutmi? Pre tých neznamenáme ani toľko, čo pre Semionov."

"Ty si sa narodil už ako slobodný. Bojovali sme s tvojim dedom vo vopred prehratej vojne. Bolo nás málo, čo sme verili, že to naozaj dokážeme. Nedokážeš oceniť slobodu kým ju nestratíš..." vzdychla Rona.

"A ja si to vážim. Ale uznaj, že sa niečo zmeniť musí. Neprosperujeme. Len sa ako ríša udržujeme. Neteší ma, že s nimi musíme vyjednávať. Semioni s nami vyjebali. Dali nám kus neúrodnej, vyprahnutej zeme o ktorú nikto nestál len aby sa zbavili nášho kriku. Ale ak chceme udržať to za čo si ty a ostatní hrdinovia bojovali musíme nájsť spôsob ako ostať slobodní a prežiť!" zdôraznil posledné slová.

Zvyšok cesty mĺkvo cválali vedľa seba obdivujúc slnečnú krajinu Semionu.

IV. Jasnovidec

Eron kráčal horúcou krajinou smerom k hlavnému mestu už pol dňa. Vstal skoro aby sa stihol dostať na určené miesto včas. Presne napoludnie sa mal stretnúť s dávnym priateľom z rádu Kai - rádu jasnovidcov. Ten mu mal oznámiť ďalšie inštrukcie. Okolo celého Eronovho výletu sa robilo veľa tajností. Poslal po neho velemajster, no v liste neupresnil koho bude liečiť. Do Nyoku sa nik neohlásene a bez povolenia nedostane, preto ho mal jeho dávny priateľ čakať pri malej svätyni na rázcestí. S ním po boku sa do Nyoku dostane.

Na rázcestie prišiel akurát včas keď mal slnko priamo nad hlavou. Poobzeral sa dookola a keď zbadal svätyňu a pred ňou ležiaceho muža vydal sa k nej.

"Modlíš sa, či oddychuješ?" opýtal sa, keď stál nad ležiacim mužom.

"Opaľujem... mimochodom tieniš" usmial sa bradatý muž s plešinou a koženým pruhom previazaným cez oči. Potom natiahol ruku ako gesto, že mu má Eron pomôcť vstať. Keď už stál na rovných nohách úprimne a s radosťou Erona objal. So širokým úsmevom ukazujúc biele zuby, ktoré sa v kontraste s jeho tmavou pokožkou ešte viac vynímali, ohmatával jeho tvár i strapaté vlasy.

"Zmužnel si ciciak! Už ti čosi raší tuším i na brade" radostne sa rozosmial a rozcuchal už i tak strapaté Eronove vlasy.

"Aj ty si... tak... dozrel" povedal Eron a upravil si krátky cop na tyle hlavy a skúmavo hľadel na majstrovu plešinu.

"Hej dozrel... hlavne tie vlasy mi prezreli a opadli" rozrehotal sa. "Povedz, čo nového na ostrovoch?"

"Teplo, knihy, učni... Dookola to isté. Som rád, že som odtiaľ vypadol... To ty si ma odporučil? Málokedy sa stane, že učňa pustia liečiť mimo liečební na Kávskych ostrovoch" začal Eron vyzvedať.

"Áno to ja som ťa odporučil. Toto je tiež výnimočný pacient. A tiež viem, že si jeden z mála, ktorý podrobne študuje choroby z telesnej lásky..." dodal jasnovidec už o poznanie tichšie.

"Takže budem liečiť niekoho... niekoho významného v hlavnom meste Semionu, ktorý má následky po telesnej láske?" vypleštil oči Eron. Že to bude takto zaujímavé sa mu nesnívalo ani v najdivokejšom sne.

"Vydrž, všetko sa dozvieš v pravý čas" rázne zastavil jeho zvedavosť. Eron sa zapozeral na svätyňu pri ktorej stáli. So symbolom kruhu v ktorom boli vyobrazené presýpacie hodiny.

"Svätyňa princípu minulého i budúceho... svätyňa tvojho rádu" vzdychol Eron.

"Bez minulosti nie je budúcnosť, bez budúcnosti nie je minulosť. Bez minulosti stráca budúcnosť význam. Dve neodlúčiteľné sestry. Poznáš ten príbeh? O škaredej staršej sestre minulosti a krásnej mladej sestre budúcnosti. Každý živý tvor dúfa, že ho čakajú lepšie časy. Že všetko zlé sa už udialo. Tá viera ho drží nažive.Tie sestry sa však stále držia za ruky a tancujú v rytme našich životov tak rýchlo, že sa zlievajú do jedného celku. Žijeme vo večnej prítomnosti, uprostred tanca tých dvoch roztopašníc." rozhovoril sa už vážnejšie plešatý majster.

"Bolelo to?" opýtal sa Eron otázku, ktorú chcel položiť od začiatku ako majstra uvidel.

"Myslíš oči? Nie. Proste sa zobudíš a zrazu tma. Aj o tom ti porozprávam, vydrž!" ubezpečil ho a priateľsky ho potľapkal po ramene. "Už, ale musíme ísť... čaká nás dlhá cesta" rozkázal a vydal sa na pochod.

"Majster Tuko... ďakujem ti, že si po mňa poslal" poďakoval Eron a nasledoval jeho kroky.

Kráčali takmer bez prestávky. Vírili červený prach na vedľajších cestách. Nemohli ísť hlavnou cestou, aby ich nik nezbadal. Eron plnými dúškami obdivoval červenú krajinu Semionu. Nadšene pozoroval skrútené kmene a konáre stromov, ktoré doteraz videl len nakreslené v knihách. V mysli si už predstavoval Nyok.

"Je naozaj taký krásny?" opýtal sa na konci dňa, keď už zapadalo slnko a chystali sa nájsť si miesto na nocľah.

"Nyok? A to sa pýtaš mňa? Čo som slepý?" rozosmial sa majster Tuko.

"Nikdy si ho nevidel? Keď si odchádzal z ostrovov ešte si predsa mal zrak" vyzvedal Eron a sadol si na peň. Kvo uložil hneď vedľa seba.

"Keď som odišiel z Kávskych ostrovov, odprevadili ma rovno do chrámu Kai tu na Semionskom polostrove. Deň po tom ako som dorazil sa konal ceremoniál môjho prijatia do rádu majstrov. A druhý deň som sa zobudil už bez zraku. Nestihol som z tohto miesta vidieť nič. Ale môžem ti porozprávať ako to tam vonia a aký sú Semioni." dodal Tuko a z brašne vybral kresadlo aby zapálil oheň. Medzitým ako hovoril mu Eron nachystal suché konáre a lístie.

"Koniec koncov, veď to mesto sám uvidím, že?"

"To asi nebude možné Eron..." sklamal ho majster.

Každý z učňov Kai vedel, čo ho čaká, ak chce postúpiť na úroveň majstra. Musel prísť o zrak, aby videl to čo iní kvôli zraku nevidia. Cudzí nemajú na tento ceremoniál prijatia prístup, preto chcel Eron zistiť čo najviac.

"Tá zvedavosť ťa neopustila, to je dobre" usmial sa majster Tuko a z brašne vytiahol malú misku a tri vrecúška. "Teraz uvidíš čo si ešte nevidel"

Misku položil na zem a z prvého vrecúška do nej nasypal farebný prach. V druhom vrecúšku mal akúsi bylinu z ktorej pridal do misky iba štipku.

"Budeš mať súkromnú veštbu." vysvetlil a pokračoval v príprave. Z posledného vrecúška toho pridal najmenej. "S týmto opatrne to je Huba smrti, ak to s ňou preženieš dostane ťa pod zem veľmi rýchlo." dodal a opatrne obsah misky premiešal.

Eron si pamätal Hubu smrti z jednej z kníh na Kávskych ostrovoch. Knihy v ktorých bola vyobrazená huba sa nachádzala v knižnici na poličke so vzácnymi jedmi. Rástla iba v jednej časti sveta, a to v močiaroch na území Nutov. Podanie správneho množstva spôsobilo okamžitú smrť. Dokonca aj pri kontakte s pokožkou dokázala vyvolať halucinácie a stavy podobné opitosti. Bola veľmi vzácna a jej jed extrémne účinný.

"Pri veštbe a po nej budem nejaký čas mimo. Tak ma nekries je to úplne normálne" usmial sa a z ohňa vytiahol kus horiaceho konára. Konár priblížil k tvári aby sa uistil, že z nej sála teplo, teda že horí. Druhou rukou držal misku a jej obsah zapálil. Z misky sa vyvalil dym, ktorý majster Tuko nasal plným dúškom do úst a vypustil nosom..

Telo akoby mu na chvíľu skamenelo a ruky sa skrútili v podivnej pozícii, akoby ani nemali kĺby. Telo mal v kŕči a prudko dýchal. Naraz sa jeho dych zastavil a z úst mu začalo vychádzať podivné chrčanie. Eron čítal o procese veštby u jasnovidcov preto nepanikáril, že sa jeho priateľovi niečo stalo. Nikdy to však na vlastné oči nevidel a tak s takmer zatajeným dychom sledoval, čo sa bude ďalej diať.

"Nič nie je ako zdá... utrpenie uzavrie bludný kruh... pre pravdu vykúpeš sa v krvi... z rán narodí sa nový svet... to tvoja krv vykúpi svet z temnoty, aby ho mohla hodiť do ešte hlbšej..." vyslovil veštbu hrubým hlasom no neprestával pritom chrčať. Potom ako vyčerpané zviera padol na zem. Ležal bez pohnutia na zemi, ale dýchal.

Erona jeho slová prekvapili. Aby si jeho slová zapamätal vyryl ich nožom do kusu dreva. Keď tak urobil, čítal ich dookola a snažil sa porozumieť ich posolstvu. Na veštby veľmi neveril i keď to nevyslovil nahlas. Nebol vystrašený, no z rozmýšľania ho vyrušil zvuk vychádzajúci z húštiny za ním. Vyľakal ho tak, že sa až strhol a kus dreva mu vypadol na zem. Vydal sa ku zdroju zvuku a rozhrnul húštinu. Nič. Nech bolo zdrojom zvuku čokoľvek stihlo to utiecť.

Eron sa vrátil k ohňu. Na krajinu medzitým ľahla tma. Eron sa posledný raz pozrel na podivnú veštbu vyrytú v dreve a ľahol si spať.

Keď zavrel oči, nechal sa unášať tichom noci. Za chvíľu zaspal.

VI. Čierna veža, čierne vredy

Ráno, po tej zvláštnej veštbe pokračovali ďalej v ceste. Hoci Eron naliehal a chcel majstrovi Tukovi povedať veštbu a požiadať ho o výklad stále ho odbil slovami: "Je to tvoja veštba do toho ma nič nie je"

Veštci si svoje veštby nikdy nepamätali, preto mali často zapisovačov, aby svoje vízie mohli ďalej tlmočiť a vysvetľovať. Majster Tuko bol dvorným jasnovidcom Semionskej Rady klanov a preto sa od neho vyžadovala diskrétnosť. Niekedy bol skutočne rád, že si svoje vízie nepamätal.

"Nevadí im to?" prerušil Eron dlhšie mlčanie.

"Čo, či im nevadí?" nechápal Tuko.

"Že si Nut... vzhľadom na históriu" spytoval sa Eron. Na mysli mal dlhoročnú ničivú vojnu medzi Nutmi a Semionmi, ktorá skončila krehkým mierom pred štyridsiatimi rokmi. Vojna, ktorá nikto nevie ako presne a kedy vlastne začala. Trvala však od vzniku tohto sveta.

"Semioni by mali problém s každým, kto nie je Semion. Takí proste sú. Ale my máme výhodu. U nás tieto nezmyselné predsudky neplatia. Sme z posvätných rádov, ochraňujú nás samotní velemajstri. Ak to bola vôľa velemajstrov ma sem poslať, ani namyslení Semioni sa neopovážia namietať. A po druhé, keď už sme raz vstúpili do rádu priepasti rasy u nás naplatia. Ja už nie som Nut a ty nie si Človek. Sme členovia rádu." zdôraznil.

"Nikdy si sa nezamýšľal odkiaľ si?"

"Je úplne jedno odkiaľ som. Dôležité je kto som. Som majster rádu Kai. Smiem nahliadnuť do udalostí budúcich."

"Sám si ale hovoril, že bez minulosti nie je budúcnosť..."

"Niekedy musíš obetovať svoju minulosť, aby si sa mohol dožiť budúcnosti, pamätaj... A za tie výhody, ktoré teraz máš si zaplatil trochou nevedomosti. Nestojí ti to za to?"

"Kvôli svojej zvedavosti tu teraz s tebou kráčam Tuko"

"Viem... ale obávam sa Eron, že hoci je tvoja zvedavosť lanom po ktorom šplháš nahor raz sa na tom lane sám obesíš..."

Nik z učňov rádu o dôvode svojho prijatia nevedel. Medzi ľudom a samotnými učňami sa povrávalo, že prijímajú deti bez minulosti. Novonarodené duše, ktoré nepoznali rodinu. Čisté a tvarovateľné.

Zvyšok cesty obaja spomínali na spoločné učňovské roky. Smiali sa, vtipkovali i vážne vymieňali skúsenosti. Cesta im ubehla neskutočne rýchlo. V posledný deň vyšli z lesov na pobrežie. Lemovali ho strmé útesy, ktoré omývali divoké vlny mora. Deň sa chýlil ku svojmu koncu. V diaľke Eron uzrel majestátne sivočierne hradby so štíhlymi vežami hlavného mesta Nyok, týčiaceho sa nad prudkým útesom miznúcim v mori. Zostal v nemom úžase z ktorého ho vytrhol až Tukov hlas.

"Musíš sa ponáhľať. Túto časť cesty musíš zvládnuť sám. Ukážem ti vchod do jaskyne, ktorá vedie popri útesoch až k jednej čiernej veži v Nyoku. Tu máš mapu a fakľu. Neboj sa nemôžeš zablúdiť je tam len jedna cesta. Keď prídeš do veže vystúpiš cez kruhové schodisko na tretie poschodie, kde nájdeš otvorené dvere. Zlož sa v tej izbe - tam budeš bývať počas celého procesu liečby. Čakaj na mňa, prídem po teba o polnoci." vysvetlil Tuko a viedol Erona opäť späť do lesa. Zastavili sa až pri asi dvojmetrovej skale obrastenej machom. V skale bol úzky otvor asi tak pre jedného človeka.

"Sme tu. Ten otvor v skale je vchodom do chodby. Drž sa Eron. O polnoci sa zas uvidíme" usmial sa Tuko a vracal sa smerom späť k útesom.

Z otvoru v skale sálal chlad. Erona pri pohľade na otvor striaslo, nie však pre chlad ktorý z nej vychádzal. Nemal rád stiesnené priestory. Kresadlom zapálil chumáč suchej trávy aby mohol zapáliť fakľu. Keď horela, nič okrem vlastného strachu mu nebránilo, aby sa vydal do jaskyne. Zhlboka sa nadýchol a vkročil do neznáma.

Vchod do jaskyne bol síce stiesnený, no asi o desať stôp neskôr sa chodba začala trochu zväčšovať. Podľa stien jaskyne Eron usúdil, že táto chodba nebola celkom výtvorom prírody. Ktosi jej výrazne pomohol sformovať sa do podoby akú má teraz. Kráčal opatrne, pretože pod nohami mal klzko. Pošmyknúť sa tu a zlomiť si tu nohu by mohlo mať smrteľné dôsledky. Celou chodbou sa rozliehalo zurčanie vody teda tušil, že more je blízko. Na konci tunela videl svetlo. Priebežne sledoval Tukovu mapu, hoci by bolo ťažké zablúdiť. Čím bol bližšie k svetlu, tým intenzívnejší bol hluk, ktorý vydávalo more. Keď dorazil na koniec tunela, nachádzal sa asi v strede jedného majestátneho útesu. Krása burácajúceho mora ho prinútila zastať na tomto jaskynnom kamennom balkóne a chvíľu sa kochať. Mohutné vlny narážali prudkou silou do kamenného masívu a po stáročia ho formovali do podoby v ktorej je teraz. Z tichého rozjímania ho vyrušila povinnosť. Musel pokračovať. Kvo mu ticho kotkodákala do kroku. Ešte chvíľu kráčal po kamennom balkóne až vstúpil do druhého tunela, vytesaného do útesu. Kráčal po ostrých skalách a s ubúdajúcim denným svetlom Kvo stíchla. Pred Eronom bola len tma. Žiadne svetlo na konci tunela. To znamenalo je cesta je ešte dlhá. Ako sa vzďaľoval od kamenného balkóna zvuk mora slabol a začalo ho prehlušovať ticho. Na chvíľu zastal aby sa vydýchal. Vzduch v tuneli bol totiž ťažký a vlhký. Z počúvania vlastného dychu ho prerušil výrazný zvuk za jeho chrbtom. Prudko sa otočil a namieril fakľu smerom späť. Akoby niečo za ním spadlo. Bál sa, že za ním vbehlo divoké zviera, chytil teda pevne fakľu aby sa ňou mohol brániť namieril oheň pred seba a vydal sa ku zdroju zvuku. O niekoľko krokov neskôr zbadal čiernu siluetu, krčiacu sa za väčším kameňom. "Tuko si to ty?!" zvolal, no odpovede sa mu nedostávalo. Pridal do kroku. Tmavá silueta sa nehýbala. Zakrátko k nej dorazil. Postavil sa nad ňu, aby odhalil čo sa za skalou skrýva.

"To nemyslíš vážne... " vzdychol zúfalo, keď odhalil čo ho prenasledovalo. "To sa mi sníva!" zreval nahnevane. Za skalou sa totiž krčila Aya, žena z hostinca v prístave. Musela ho sledovať celú cestu. Ticho a nepozorovane ako mačka sledovala každý Eronov krok. Eron ju rázne schytil pod rameno a postavil na rovné nohy.

"Ako si sa?! Čo teraz s tebou? Nechám ťa tu umrieť?" pýtal sa Eron značne podráždene a stále tuho zvieral Ayine rameno. Tá naňho vystrašene vyvaľovala veľké oči. Pri pohľade do nich si Eron uvedomil, že mu nerozumie a že sa odpovede nedočká. Pustil ju a Aya klesla na zem. Uvedomil si, že rozhodnutie je iba na ňom. Oprel sa o stenu tunela a kľakol si. Ľavou dlaňou si pretrel oči. Chvíľu iba mĺkvo rozmýšľal potom hlboko vzdychol a zapozeral sa na Ayu, ktorá prekladala kamienky z jednej kôpky na druhú. Nemohol ju tu nechať. V tme by netrafila von a mohla by spadnúť aj z útesov. Už je predsa noc. Nemohol ju tu nechať napospas osudu tak ako ju nemohol nechať napospas v tú noc v hostinci. Chytil Ayu za zápästie a prudko vstal.

"Toto budem ľutovať" vzdychol a ťahal Ayu až ku Kvo. Strčil jej košík so sliepkou do ruky. "Nestrať ju! Ak ju stratíš nebudem mať s tebou zľutovania" pohrozil jej.

Kráčali dlho, kamennou chodbou, až sa dostali k úzkemu kamennému schodisku. Keď sa pozrel Eron do mapy z nákresu pochopil, že na konci schodiska sú dvere vedúce do veže. Keď ich Eron otvoril pred nimi sa objavili ďalšie točité schody po ktorých vystúpili až na tretie poschodie presne podľa inštrukcií majstra Tuka. Za ďalšími dverami bola skromná izba so skriňou, posteľou a veľkou truhlicou. Z izby viedli ešte druhé dvere. Eron zhodil veci na zem. Zamkol obe dvere a opláchol sa v pripravenej nádobe s vodou. Ešte s mokrou tvárou sa zapozeral na Ayu.

"Nemôžem ťa tu nechať len tak..." vzdychol. Utrel si tvár do uteráka a keď ju mal už suchú, roztrhol ho na štyri pásy. Pomaly kráčal k Ayi, no tá mu venovala pohľad, až keď bol priamo nad ňou. Jednou rukou jej chytil ústa, aby nekričala a kolenom ju pritlačil k podlahe aby sa nemohla hýbať. Hoci sa ho snažila uhryznúť nemala šancu. Zaviazal jej ústa, potom ruky za chrbtom a nakoniec nohy. Pritiahol ju k masívnej posteli a priviazal ju o ňu tak, že sa nemohla takmer ani pohnúť.

"Vrátim sa. A rozviažem ťa sľubujem." snažil sa ju upokojiť keď zacítil jej vystrašený pohľad. Ktosi zaklopal na druhé dvere. Eron sa rozbehol k dverám a pootvoril ich len tak aby nebolo Ayu vidieť.

"Zvládol si to." usmial sa Tuko, ktorý stál pred nimi "Poď tvoj pacient ťa čaká" dodal a vydal sa na odchod. Eron vytiahol kľúč, schmatol plášť a zabuchol dvere. Kľúčom ich zvonku zamkol, aby sa ubezpečil , že sa nik nedostane dnu ani von.

"To sa tak bojíš, že ti ujde tá sliepka?" rozosmial sa Tuko, keď počul, že Eron zamyká.

"Nikdy nevieš" vzdychol.

Kráčali dlho úzkymi chodbami. Išlo asi o najodľahlejšiu vežu Nyoku, ktorá bola pospájaná chodbami so sídlami významných Semionov. Konečne zastali a Tuko otvoril dvere, ktoré viedli do Semionského sídla. Už len stačilo vystúpiť po pár schodoch, prejsť cez priestrannú halu a boli na mieste. Asi to bola pivnica. Tuko zaviedol Erona na koniec miestnosti k malým dverám, keď ich otvoril konečne uzrel svojich pacientov. Miestnosť bola pekne zariadená a na posteli ležal muž so ženou. Na vysokých svietnikoch svietili sviečky, ktoré poskytovali dostatok svetla. Na mohutných policiach bolo množstvo nástrojov, vrecúšok so sušenými bylinami a roztokov. V rohu rôzne nádoby s namočenými obväzmi. Uvedomil si, že sa nachádza vo veľmi dobre vybavenej liečebni.

"To je Eron, učeň rádu Ora. Budeš mu asistovať a urobíš všetko, čo povie" predstavil ho žene, ošetrovateľke.

Eron pristúpil bližšie k ležiacemu páru. Hneď na prvý pohľad si všimol výrazné vystupujúce tmavé žily na krku a to hlavne u muža.

"Volám sa Eron a v mene rádu Ora budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som vás uzdravil. Dovoľte, aby som si vás prezrel bližšie. Možno to bude nepríjemné, ale musím si prezrieť celé vaše telo. Aby som mohol určiť správnu liečbu" prehovoril k ležiacemu mužovi láskavým hlasom. Muž prikývol na znak súhlasu. Eron opatrne odkryl plachtu ktorou bol muž i žena prikrytí a odhalil to čoho sa obával. Tmavé a vystupujúce žily sa tiahli až k mužovmu rozkroku. Ten bol posiaty malými a početnými čiernymi pľuzgiermi. Za svoje štúdium videl Eron len jeden takýto prípad a to tiež na semionskom mužovi. Tú chorobu nazývali Čiernou pomstou a v poslednom štádiu pripravovala chorých o rozum. Tá choroba bola veľmi vzácna, hlavne kvôli spôsobu prenosu a takmer výlučne sa vyskytovala u Semionov. Pár prípadov sa síce vyskytlo aj mimo krajiny šeliem, ale tie možno porátať na prstoch jednej ruky.

Čiernou pomstou sa bolo možné nakaziť len milostným aktom so zvieraťom, konkrétne mačkovitou šelmou. Nedá sa povedať, že by bolo u každého Semiona nočnou rutinou líhať s jaguárom, ale nebolo to v ich kultúre zas až tak výnimočné. Bolo to verejným tajomstvom, že niektorí stále holdujú tomuto zvláštnemu spojeniu, ale iné bolo nakaziť sa Čiernou pomstou a uviesť tak rodinu do hanby. Už rozumel, prečo boli okolo toho také tajnosti.

Zaujímavá však bola žena. Ženy sa málokedy nakazili touto chorobou pretože u nich bol milostný akt s divokou šelmou komplikovanejší ako zo strany mužov. Jedine ak bola pri akte svojho muža so samicou jaguára prítomná. Bezprostredne po akte muža s jaguárom muselo dôjsť k telesným rozkošiam medzi mužom a ženou. To je jediné možné vysvetlenie. Už sa tešil ako tento prípad zdokumentuje a zapíše do knihy liečenia.

"Myslím, že budem vedieť pomôcť. Kým nie sú pľuzgiere rozšírené po celom tele, je veľká šanca na uzdravenie" oznámil Eron a uvidel na tvárach pacientov, že sa im uľavilo. Rozhliadol sa okolo seba a pristúpil bližšie k policiam s rôznymi liečivami. Povyberal niekoľko fľaštičiek a vrecúšok so sušenými bylinami. Všetko rozložil na stôl. V jednej fľaštičke nechal zohrievať vodu nad plameňom. V mažiari rozdrvil sušené byliny a premiešal ich vo väčšej nádobe. Všetko zalial teplou vodou a prikryl druhou nádobou.

"V tejto tekutine namáčajte obväzy a prikladajte ich na vredy. Ak prasknú nezabúdajte ich pravidelne vymývať. Dbajte na to, aby boli stále čisté, obväzy treba pravidelne vyvárať. Podrobný postup ako namiešať správny pomer bylín na zábaly samozrejme napíšem na papier. Vymývať ním budete až do úplného uzdravenia"

Potom zobral olej a pridal do neho ďalšiu zmes bylín a bieleho prachu. Zmes nechal zohrievať nad plameňom.

"Nechajte ho zohriať až kým uvidíte, že zmení farbu zo žltej na hnedú. Potom ho stiahanite z plameňa, nechajte vychladnúť a opäť nahrejte nad plameňom. Nechajte vychladnúť, preceďte a podávajte chorým jednu malú lyžicu ráno, na obed a večer. A nech stále pijú veľa vody, aj keď nechcú je to pre ich zdravie" nakázal a pritom zapisoval na papier atramentom zloženia liekov, ktoré práve namiešal.

"To je všetko?" opýtal sa Tuko.

"Áno. Vlastne... ešte niečo. Pľuzgiere neprepichovať. Nikdy!" zdôraznil. Opatrovateľka prikývla a hneď sa pustila do práce. Namočila obväzy do pripravenej tekutiny a ponáhľala sa priložiť ich na pľuzgiere chorých.

"Fajn... tak teda môžeme ísť. Eron tu ešte pár dní ostane a bude dohliadať na vašu liečbu. Príde vás skontrolovať hneď ráno" informoval majster Tuko a poberal sa aj s Eronom von z miestnosti.

"Nepovieš mi kto to bol, že nie?" vyzvedal, len čo sa zatvorili dvere.

"Samozrejme, že nie. Nepotrebuješ to vedieť a o tom, čo si videl prirodzene pomlčíš." rozkázal Tuko.

"Isteže" prisľúbil Eron trochu sklamane. "Liečba potrvá asi dvadsať dní"

"Ty sa môžeš zdržať maximálne tri dni. Dozrieš, či sa stav zlepšuje a ak áno vrátiš sa na Kávske ostrovy späť do chrámu. Ja som vedel, že to rýchlo vyriešiš! Nesklamal si." usmial sa Tuko a priateľsky potľapkal Erona po pleci. Pred dverami jeho izby sa rozlúčili. Eron ešte chvíľu počkal, kým majster nezmizne v tme, až potom odomkol dvere a vstúpil do izby.

Uľavilo sa mu keď zbadal priviazanú Ayu tak ako ju nechal. Zvnútra zamkol dvere, odložil kľúč. odviazal Ayi nohy. Ruky a ústa jej nechal zviazané. Nalial jej vodu do čaše.

"Veľmi ma to mrzí. Ale inak to nejde. Vydrž tri dni a ja ťa odnesiem do chrámu kde sa o teba postarajú." sľúbil a dal jej dole látku z úst. Na jeho prekvapenia, hoci bol na to pripravený sa ho nepokúšala pohrýzť, ale pokojne sa napila z pohára. Potom jej látku na ústa nasadil späť. Z postele zobral prikrývku a uložil ju pod ňu. Vzdal sa aj vankúša a položil ho vedľa nej.

"Dobrú noc" zaželal a sfúkol sviečky.

VII. Vrah

Keď Eron otvoril oči, bolo už neskoré ráno. Cítil sa ako znovuzrodený. Sadol si na posteľ a spokojne si naťahoval telo, kým jeho pozornosť nezaujal kľúč od izby, ktorý ležal pod posteľou. Rýchlo sa poň načiahol a skontroloval Ayu. Tá bola stále priviazaná k posteli. Úľavou si vydýchol.

Z pokojného rána ho vyrušil rázny buchot na dvere.

"Otvorte!" zvolal rázne neznámy mužský hlas spoza dverí.

"Okamžite otvorte, inak vyrazíme dvere! Sme Nyocká strážna jednotka. Boli ste obvinený z vraždy Veľkej matky a Veľkého otca klanu Pánov dolov." zreval neznámy muž a ešte ráznejšie zabúchal na dvere.

"Otvor Eron. určite sa to všetko vysvetlí, len musíš spolupracovať" ozval sa známy Tukov hlas.

Pohľad šokovaného Erona spočinul na Ayi. Ako vysvetlí, že tu nie je sám. Čo to má všetko znamenať? Kvo vzrušene kotkodákala a trepala krídlami v prútenej klietke. Už aj tak je to zlé, ale ak vyrazia dvere bude to ešte horšie. Pristúpil k dverám a odomkol ich.

Do miestnosti vstúpili dve semionské ozbrojené strážei v ľahkom brnení s vycvičeným jaguárom. Erona ihneď s krikom zvalili na zem a spútali mu ruky. Po Ayi vyštartoval jaguár a tá v momente, keď na ňu zaútočil odskočila od postele do druhého kúta izby na drevenú truhlicu. Očividne sa vedela z Eronovho spútania oslobodiť. Jeden zo strážcov jaguára privolal a sám zadržal vystrašenú Ayu. Spútal ju rovnako ako Erona a ťahal ju k dverám.

"A čo bude s Kvo?" opýtal sa, keď ho násilím ťahali z dverí.

"Kašli na sliepku, staraj sa radšej o seba. Ako to, že nie si sám Eron? Kto to je? Zbláznil si sa?" nerozumel Tuko.

"To je dlhý príbeh stretol som ju v hostinci. Prenasledovala ma až do jaskyne... čo som mal robiť, nechať ju tam umrieť? Je choromyseľná, sama nevie, čo robí je neškodná." presviedčal Eron.

"Si normálny? Teraz môžeš umrieť ty... Nemyslel som, že si tak hlúpy, že si na takúto misiu so sebou pritiahneš aj svoju neviestku... To som od teba vážne nečakal."

"Nie je to moja neviestka... práve som ti to vysvetlil. Neklamem... Čo sa vlastne deje? Koho som to mal zabiť? Všetci sa zbláznili? Kde ma to vlečú?" zahrnul ho Eron otázkami na ktoré nedostal odpoveď.

Vliekli ich cez podzemie, pivnicou v ktorej Eron včera liečil. Cez otvorené dvere zazrel aj spálňu pacientov, ktorí tam ležali nehybne a nad ich telami sa skláňalo niekoľko Semionov.

Vyšľapali až na prvé poschodie budovy do kruhovej miestnosti s vysokými stĺpmi. Sotili ich do stredu miestnosti a prikázali kľaknúť. Potom sa otvorili masívne dvere naproti a do miestnosti vstúpila žena a muž v sprievode ďalších dvoch stráží s vycvičenými jaguármi. Žena mala na sebe krásne priliehavé a jemne presvitajúce šaty, zdobené drahým čiernym lesklým drahokamom. Cez tvár mala čierny závoj. O niečo starší muž vedľa nej sa tiež pýšil drahým a honosným odevom. Zastali niekoľko stôp od kruhu v ktorom kľačal Eron a Aya.

"Som Myana z klanu Pánov dolov a môj muž Kyan z klanu Mudrcov. To ja som dala po teba poslať na odporúčanie majstra Tuka aby si liečil mojich rodičov. Veľkú matku Zyianu a Veľkého otca Wyana z klanu Pánov dolov. Dnes ráno sme ich našli mŕtvych. Hneď po tom ako si ich začal liečiť" vysvetlila chladným hlasom.

"To nie je možné. Čierna pomsta je liečiteľná a postupoval som presne podľa vedomostí rádu Ora. Neboli v štádiu, kedy choroba zabíja" nechápal Eron.

"V tom s tebou súhlasím. Tiež si nemyslím, že ich nezabila choroba. Myslím si, že si ich zabil ty..." zdôraznila Myana.

"To je hlúposť... ja..."

"Nik okrem jeho opatrovateľky, Tuka, teba a nás k nim nemal prístup. Nemusel si to urobiť zámerne, možno si len zle namiešal lieky. Opatrovateľka musí všetko predtým ako podá pacientovi ochutnať, či je to bezpečné. A tak urobila aj s tvojim liekom. Ráno boli všetci traja mŕtvy." ozval sa aj muž pokojným hlasom.

"To je nemožné." trval Eron na svojom.

"Si ešte len učeň..."

"Namiešal som ich správne!" zdôraznil presvedčivo.

"Eron je najlepším učňom z rádu Ora, nemyslím si..." snažil sa pridať k obhajobe majster Tuko.

"Ty mlč!" osopila sa naňho Myana. "To na tvoje odporúčanie sa tu dostal ten had"

"Všetko svedčí v tvoj neprospech učeň. Za svoj čin budeš potrestaný" povedal Kyan pokojným hlasom.

Eron pozrel na majstra Tuka. Keď však zbadal ako rezignovane sa majster tvári, pochopil, že jeho boj je vopred prehratý. O jeho vine bolo rozhodnuté. Toto nebol súd. On už bol dávno predtým ako ho tu doviedli odsúdený.

"Za svoj zločin budeš odvezený na trestanecký Horiaci ostrov z ktorého niet úniku a dožiješ tam svoj život. Čo ale s ňou?" otočil sa Kyan k Ayi so sklonenou hlavou. Na chvíľu nastalo ticho, ktoré prerušili až Myanine kroky. Pristúpila k Ayi, chytila ju za vlasy a zdvihla hlavu tak, aby jej videla do tváre. Chvíľu na seba len hľadeli bez akéhokoľvek výrazu. Potom sa na Myaninej tvári objavil hnev.

"Pôjde s ním" rozhodla a pustila jej vlasy.

"Je choromyseľná... nič s tým nemá... vôbec netuší, čo sa deje." oponoval Eron.

"Myana..." pristúpil k nej aj jej manžel, chytil ju za rameno a pozrel do očí.

"Pôjde s ním!" zopakovala rázne a vytrhla svoje rameno z manželovej ruky. "Ešte dnes večer vás loď s ostatnými trestancami odvezie na Horiaci ostrov. Rozhodla som" ukončila definitívne Myana, otočila sa na jednej nohe a rázne vykročila k masívnym dverám, odkiaľ prišla. Jej manžel ju nasledoval a za ním odišli aj ich osobné stráže s jaguármi.

"Veľmi ma to mrzí Eron. Prepáč, že som ťa odporučil. Odpusti mi to." ospravedlňoval sa majster Tuko chvejúcim sa hlasom počas toho ako stráže odvádzali Erona a Ayu smerom k ich dočasnej cele.

Eron nebol schopný odpovedať. V mysli si premietal všetko čo sa pred chvíľou odohralo. Mal pocit, akoby sníval, že to čo sa práve deje nie je skutočné. Keď ich hodili do vlhkej a chladnej cely, páchnucej po moči a mreža sa s vrzgotom zatvorila, Eronovi všetko došlo. Sadol si na vlhkú slamu a so strašidelným pokojom v hlase povedal: "Už teraz sme mŕtvi"

VIII. Veľká matka Myana

Ľudská výprava dorazila k bránam Nyoku pred obedom. Na hradbách hlavného mesta už viseli čierne zástavy. Keď sa otvorila brána, vítali ich početné ozbrojené stráže, ktoré z vlastných tiel vytvorili uličku. Tá viedla k sivému schodisku, ktoré končilo v zasadacej miestnosti Semionskej rady. Tesne pred začiatkom schodov, ľudská výprava zoskočila z koňov a pokračovala na vlastných. O kone sa im postarali semionské stráže, rovnako ako o väčšinu výpravy. V strede schodiska stál Kyan, ktorý mal za úlohu doviesť do zasadacej miestnosti veliteľku Ronu a Kareta.

"Vítam vás v hlavnom meste Semionu, aká bola cesta veliteľka?" začal zdvorilostne Kyan.

"Dlhá" odvrkla Rona.

"Nyok za desať rokov nestratil ani kúsok zo svojej krásy. Pri vstupe sme, ale videli čierne vlajky smútku. Čo sa stalo?" začal Karet zdvorilostnú konverzáciu pritom ako kráčali po schodoch.

"Žiaľ, dnes ráno nás naveky opustila Veľká matka Zyiana a Veľký otec Wyan z klanu Pánov dolov."

odpovedal Kyan.

" To je mi ľúto. V tom prípade sa, ale Veľkým otcom klanu Pánov dolov stávate vy Kyan a vaša manželka Myana zas Veľkou matkou."

"Tak káže tradícia a zákon" skonštatoval Kyan a otvoril veľké dvere zasadacej miestnosti. "Prosím, poďte ďalej"

V kruhovej miestnosti už stála celá Semionská rada obkolesená osobnými strážami s vycvičenými jaguármi. Karet a Rona postupovali od jedného člena rady k druhému a každému sa poklonili. Z ľava stála Veľká matka a otec z klanu Mudrcov Oyana a Wyan. Hneď vedľa nich Tyiana a Lyan z klanu Staviteľov. Polkruh ukončoval Kyan a jeho žena Myana z klanu Pánov dolov.

"Je mi úprimne ľúto čo sa stalo vašim rodičom Veľká matka Myana" povedal Karet a uklonil sa pred ženou v jemne presvitajúcich čiernych šatách a zvláštnym znamienkom v tvare srdca na pravom líci.

"Život prináša veľa radosti a smútku. Bez smútku by sme nepoznali radosť. Teraz je mojou najväčšou povinnosťou pokračovať v múdrom vládnutí ako to robili moji rodičia. Tak vzdám česť ich pamiatke. A teraz poďte, pripravili sme pre vás pohostenie" milo sa usmiala a postupovala s nimi k dverám, ktoré videli do menšej miestnosti plnej jedla a vína. V pravom rohu hrali hudobníci na harfách.

Ronu a Kareta po celú slávnosť doprevádzala Myana a Kyan.

"V ľudskej ríši som nikdy nebola, hoci je tam pár miest, ktoré by som rada navštívila." rozpútala Myana spoločenskú konverzáciu.

"Máte naše pozvanie Veľká matka, osobne vás našou ríšou prevediem" sľúbil Karet.

"Moju manželku konkrétne fascinuje legenda o sklenenom meste na hranici vašej ríše" vysvetlil Kyan a nabral si na tanier hrozno.

"Áno. Zaujímavý príbeh. Bol som tam."

"A povedzte Karet, naozaj sú tie domy zo skla?" vyzvedala Myana.

"Je to uprostred lesa. A áno. Je to až desivo krásne. Stoja tam už len obrysy domov, pod tým horúcim ohňom sa roztiekli a na povrchu vytvorili sklenenú škrupinu, keďže boli postavené z pieskovca. Kamenná dlažba na námestí už takmer celkom zarástla trávou." rozprával Karet a naberal si na tanier mäso. "Ktovie, čo sa tam vlastne stalo"

"Boli tam Mory" prerušila svoje mlčanie Rona a upútala pozornosť. "Pred mnohými rokmi, keď ešte Karet a asi ani vy Myana neboli na svete, som poznala jedného muža, ktorého rodná dedina bola najbližšie k sklenenému mestu. Hovoril mi, že si pamätá dym a vysoké plamene, ktoré zachvátili usadlosť a ktoré nebolo možné zahasiť. Vraj horelo až päť dní. Tvrdil, že jeho strýko v lese blízko skleneného mesta našiel túlajúce sa zohyzdené dievča. Pamätal si ju z trhov, kde chodila predávať. Bola to kováčova dcéra, ktorá si vyškriabala vlastné oči. Dookola opakovala, že sa musela zbaviť vlastných očí, pretože videla tie ich. Prenikli jej do hlavy. Po tých posledných slovách navždy vydýchla. Strýko odniesol jej telo do dediny, ale cez noc telo bez stopy zmizlo..." dodala tajomne a napila sa z čaše vína. "Ten chlap bol z rodiny vinárov a tiež tvrdil, že dokáže lietať. Raz to aj skúsil a dolámal si nohy. Asi by som verila len polovici jeho príbehu. Napríklad to, že tam fakt horelo" dodala a svoje slová opäť zapila.

"Nech to bolo, ako bolo, je to zaujímavé miesto, hodné návštevy" usmiala sa Myana zdvorilo.

"Nech to bolo, ako bolo... ale tá usadlosť nemohla byť bez viny..." ozval sa zvláštny hlas spoza Karetovho chrbta. "Mory chodia len tam, kde cítia vinu a zaslúžene trestajú"

"A kto je bez viny velemajster? Ak by ma Mory navštevovali stále, kedy si to zaslúžim už dávno by som bola bez rozumu." usmiala sa Myana.

"Vo vašom prípade pochybujem Veľká matka. Vaša povesť vás predchádza. Semionský ľud vás miluje, kvôli vašej obdivuhodnej láskavosti a spravodlivosti." zhodnotil velemajster.

"Som tu na to aby som svojmu ľudu slúžila, nie naopak. Za takú výchovu vďačím svojim nebohým rodičom. Stále ma pripravovali na prebratie zodpovednosti"

"Vašej straty mi je ľúto Veľká matka"

"Ďakujem. Trhá mi to srdce, ale nie je čas na smútok. Česť svojim rodičom predám najlepšie tak, že preberiem zodpovedne ich vládu" zvážnela Myana a položila tanier na stôl.

Velemajster, počas celého rozhovoru ani na chvíľu nevenoval pohľad Karetovi, či Rone. Zato Karet si ho prezeral pozorne. Velemajstri jednali zásadne s najvyššími predstaviteľmi jednotlivých ríš a krajín. Mladá Ľudská ríša ich obzvlášť nezaujímala. Len vo výnimočných prípadoch k nim vysielala liečiteľov z rádu Ora a jasnovidcov Kai vôbec. Hoci to nikdy verejne nepriznávali z ich činov vyplývalo, že Ľudskú ríšu ako samostatné zriadenie neuznávajú. Ak by sa Karetovi podarilo tento stav zmeniť, ríši ľudí, by začali nové časy. A cesta vedie cez Semion.

Velemajstri boli najvyššími duchovnými na svete. Vlastnili všetky chrámy, dozerali na výchovu liečiteľov i jasnovidcov. Boli stelesnením princípu vyrovnanosti. Neboli ani mužmi, ani ženami. Obsahovali oba princípy a už pri narodení, boli predurčení na svoju cestu. Ak sa v nejakej usadlosti narodilo dieťa, ktoré bolo aj ženou, aj mužom zároveň putovalo rovno do velechrámu. Tam bolo duchovne a rozumovo pripravované na svoje životné poslanie. Vo velechrámoch spočívala všetka múdrosť sveta,. história a objavy každého národu.

"Naša návšteva je určite z cesty unavená, navrhujem, aby sme si išli oddýchnuť a k rokovaniam pristúpime až večer. Stráže vás odvedú do vašich komnát" usmiala sa Myana, zdvorilo sa uklonila a kráčala aj s manželom von z miestnosti v sprievode urastených stráži.

Myana sa rozhodla pre poobednajší kúpeľ. V jej komnate bol vybudovaná priestranná nádrž s teplou vodou do ktorej služobné naliali mlieko a hlavičky voňavých kvetov. Myana dorazila v sprievode stráži. Jeden zo stáži ostal pred dverami komnaty aj s jaguármi. Druhý vstúpil dnu a stál pri stĺpe tesne pri nádrži s vodou. Služobné, Myanu vyzliekli z krásnych čiernych šiat a tá sa ponorila do pripraveného kúpeľa. Keď sa usadila dala príkaz služobným aby odišli.

Dlho sa zahľadela na stále prítomného urasteného vojaka stojaceho v pozore. Vojak vytušil jej pohľad a nesmelo sa na ňu pozrel. Bez toho, aby niečo povedala, zložil zbraň a ľahké brnenie.

Keď už bol nahý so sklopeným pohľadom pomaly, po schodoch zostupoval do nádrže, kde ležala Veľká matka. Tá ho zastavila gestom ruky, keď ešte nebol do pol pása ponorený v mliečnom kúpeli. Chvíľu si jeho telo prezerala a až potom ho privolala k sebe. Dotýkala sa ho po celom tele až ho pritisla tesne k tomu svojmu.

V okamihu keď splynuli v jedno sa dvere komnaty otvorili. Do komnaty rázne vkročil Kyan a zastal pred nádržou.

"Musíme sa porozprávať Myana"

"Nepočká to?"

"Nepočká" odvrkol.

"Vylez" rozkázala vojakovi a ten ihneď poslúchol. "Čo je tak dôležité?"

"Akékoľvek ústupky ľuďom, nebudú u Semionov populárne. Musíme postupovať opatrne. Mohla by si stratiť dôveru svojich vlastných"

"Veď sme o tom rozprávali. Všetko postupne. Sám vieš, že zatiaľ potrebujeme ľudí na hrubú prácu. Vymierame a tiež si uvedom, že nik z pyšných Semionov nebude kopať v dole. Volím strednú cestu. S uznaním ľudí v našom spoločenstve to preháňať nebudem. Viem dobre aká slepá je u nás tradícia." ozrejmila Myana a hlbšie sa ponorila do kúpeľa.

"Karet je... veľmi ambiciózny muž..."

"To je. A má v ríši ľudí veľké slovo, radí samotnému vládcovi. Preto ho musíme dostať na našu stranu."

"Súhlasím. Je to veľmi charizmatický muž. Určite budeš pracovať na tom aby ste sa dohodli" vzdychol Kyan.

"Hádam nežiarliš?" zdvihla Myana obočie a potom sa usmiala. "Žiarliš." odpovedala si a vyšla z kúpeľa, aby ho mohla chytiť za ruku. Pozrela mu hlboko do očí.

"Milujem ťa manžel môj a stále budem. Nikdy sa to nezmení" ubezpečila ho a pohladila ho po tvári.

"Verím ti moja milovaná. Len sa stále obávam, že tvoje telo ťa môže oklamať. Tiež sa obávam, že tvoje rozhodnutia pre budúcnosť nebudú pochopené v prítomnosti." vzdychol.

"Neobávaj sa. Budem opatrná. Zmena je však potrebná. Najlepším otrokom je ten, ktorý ani nevie, že je otrokom. Chce to dôvtip. A toho máme my dvaja dostatok. Choď ešte môj milovaný za členmi rady a skús ich ubezpečiť, že sa nemajú čoho báť. " usmiala sa.

Kyan prikývol a kráčal smerom k dverám. Keď vyšiel z dvier na chodbu zastavil sa pri strážnikovi.

"Choď potešiť svoju Veľkú matku" prikázal a stratil sa v ohybe chodby.


SaevusZeD
Často utekám do svojich vymyslených svetov. Možno hľadám únik, svet v ktorom som BOHOM. Nie som však dobrý BOH, môj svet je rovnako krutý, nespravodlivý a nevyspytateľný ako svet skutočný.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.