Čln prirazil k malému drevenému mólu. Priviazal som lano k jednému z pilierov a štyri nádherné pstruhy, môj dnešný úlovok, som si prehodil cez plece. Gril ich už túžobne očakával.

Úzke uličky malebného mestečka lemovali staré kamenné domy. Na ne mali nárok len pôvodní obyvatelia, prisťahovalci ako ja žili na periférii. Musel som však tadeto prejsť, inak by som sa k svojej vilke na úpätí štítu, ktorý z východnej strany chránil mesto ako mohutná hradba, nedostal. Každopádne som si tieto prechádzky užíval, aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa sem nasťahoval.

Šlo o jednu z rezervácií, ale na rozdiel od tých pôvodných, sem nikoho nenahnali nasilu. Naopak, za rezidentúru sa kráľovsky platilo. Čas sa v nich akoby zastavil, nové technológie sa tu využívali iba minimálne, a aj to tak, aby neboli nikomu na očiach. Boli to skanzeny bez všadeprítomných otravných turistov.

Mohol som si vybrať akúkoľvek z pätnástich dostupných rezidenčných rezervácií, no prečo by som sa sťahoval do tajgy alebo do púšte. Tie síce poskytovali anonymitu riedko osídlených oblastí, ale nezniesol by som fádne prostredie. Zato jazero obklopené vysokými skalami, na ktorého brehoch tepali svojím typickým pomalým životom staré mestečká, bolo hotovým balzamom na nervy.

„Zdravím ťa, Nestor,“ vytrhol ma zo zamyslenia chrapľavý hlas.

„Á, Giuseppe,“ mávol som na starého pána. „Ako sa máš?“

„Veď sa zastav na kus reči a poviem ti,“ pozdvihol usmievavý starec pohár. Sedel pred svojím domom a na jednoduchom drevenom stolíku mal položenú fľašu miestneho bieleho vína. Prázdna stolička a ďalší pohárik akoby sa nevedeli dočkať náhodného okoloidúceho. A vždy sa našiel niekto, kto si prisadol a spríjemnil mu podvečer.

Prijal som pozvanie. Giuseppe sa chopil povinnosti hostiteľa a nalial mi doplna.

„Aká bola rybačka?“ opýtal sa, keď sme si pripili.

„Iba štyri kúsky, no každý má cez tri kilá,“ zdvihol som zmotané silóny, na ktorých sa ryby hompáľali ako obesenci. Jednu som dal dole a podal Giuseppemu. „Na večeru,“ usmial som sa.

„Stará!“ vykríkol a zahľadel sa k nebesiam, ako keby svojsky vzýval Matku Božiu.

O chvíľu už na balkóne stála jeho manželka. Bola to síce už osemdesiatnička, ale stále čiperná a o dobrých dvadsať rokov mladšia od svojho muža. Títo ľudia nenavštevovali regeneračné kliniky a vysokého veku sa dožívali prirodzene. Mohol za to špeciálny gén, ktorý si predávali z generácie na generáciu, keď bola táto oblasť po stáročia izolovaná od okolitého sveta.

„Priprav večeru!“ zalomcoval pstruhom, ktorého mal žiabrami nastoknutého na prstoch.

„Dobre, dobre,“ mávla rukou. „Dobrý deň, pán Saxon,“ pozdravila ma.

„Dobrý deň, pani Morettiová,“ odvetil som a ona sa vrátila dovnútra.

Giuseppe zatiaľ položil rybu na stôl, jeho žena sa na nejaké príkazy mohla vykašľať. On sa vykričal, ona mávla rukou, tak to v tomto kraji chodilo. Samozrejme, že nakoniec tú večeru pripraví, no to už starý ani nebude vedieť, že od nej čosi chcel.

„Tak ja pôjdem,“ dorazil som zvyšok vína.

„Ale no, veď ešte poseď.“

„Mám nejakú robotu, ale zastavil by som sa zajtra.“

„Beriem ťa za slovo,“ vyprevadil ma.

Nič dôležité som na práci nemal, ale bol som unavený a tešil som sa do postele. A na pstruha. Ibaže Giuseppe nebol jediný, koho som po ceste stretol, a tak som sa domov dostal až po ďalších troch pohárikoch a s prázdnymi rukami. Už si vlastne ani nepamätám, kedy som naposledy zapálil gril.

Keď som konečne otváral vchodové dvere, bola už takmer tma. Prekročil som prah a do čohosi som pri tom kopol. Rozsvietil som a po podlahe sa pomaly kotúľal citrón.

***

Na protiľahlom brehu som vystúpil z malého trajektu. Premával pravidelne, a tak som sa doma ešte osprchoval a prezliekol, aby som nesmrdel rybinou ako starý morský vlk.

Hneď na prvej križovatke som zahol doľava a po pár desiatkach metrov som sa ocitol na neveľkom námestí. Takmer polovicu jeho plochy zaberala terasa reštaurácie, ktorá bola v túto hodinu takmer vyľudnená. Posadil som sa k prázdnemu stolu, ktorý od jazerných vôd oddeľoval iba polmetrový betónový múrik, na ktorý som si vyložil nohy. Objednal som si minerálku, a než mi ju čašník priniesol, bezducho som hľadel na pokojnú hladinu.

„Otec má pre vás prácu,“ ozval sa tlmený hlas od vedľajšieho stola. Chlap sedel otočený chrbtom a dlaňou na stole prevaľoval limetku. Aj keď nešlo o naše prvé stretnutie, pôsobil nervózne a jedla, ktoré mal pred sebou, sa vôbec nedotkol. Jeho škoda, varili tu naozaj fantasticky.

Poznal som iba jeho krycie meno. Bol to Syn, moje spojenie s Otcom, jediným zamestnávateľom, pre ktorého som momentálne pracoval. Šlo o vzájomne prospešnú dohodu – ja som neprerobil a Otec mal k dispozícii najlepšieho. Musel mi však zabezpečiť pravidelný príjem. Pred ním som mal niekoľko veľmi solventných chlebodarcov, takže to nebolo práve lacné. Podmienku splnil, ale na oplátku požadoval doživotnú exkluzivitu a záruky, aby sa moji bývalí klienti už neozvali. Dal som mu ich a zároveň ukázal, že sa mu investícia vyplatí. Nikdy som sa s ním nestretol, vždy som jednal so Synom, no bolo mi jasné, že má značný vplyv a neobmedzené financie.

„Propozície?“ opýtal som sa.

Syn mi poza chrbát podal malý čip, archaický prežitok, ktorý sme používali snáď už iba my. Nezanechával digitálnu stopu ako pri prepojení dvoch terminálov a po naformátovaní a následnom zničení boli informácie nadobro stratené.

„Sú tam cestovné dokumenty, poverenia a diplomatický pas,“ šepol.

„Diplomatický pas?“

„Presne tak,“ prisvedčil. „Teraz to bude trochu vyššie, ale podrobnosti sa dozviete až na mieste. Je tam zároveň čas a miesto nášho ďalšieho stretnutia.“

„Počet cieľov?“

„Tri, ale bez eliminácie.“

„Rozumiem.“

„Taxa?“

„Ako obvykle krát tri, plus polovica celej sumy.“

„Čože?“ vyjachtal a prudko otočil hlavu.

Usmial som sa na neho. „To je bonus. Eliminácia je vždy jednoduchšia.“

„Tak dobre,“ prikývol.

Chvíľu sa hral s terminálom, potom mi podal ďalší čip. Vložil som ho do svojho terminálu a čiastku som cez desiatky bielych koní previedol na niekoľko tajných účtov po celom svete.

„V poriadku,“ potvrdil som.

Týmto naše stretnutie skončilo. Mladík zaplatil za udiveného pohľadu čašníka, ktorý musel odniesť plný tanier, a postavil sa. Pri tom, ako si zapínal sako a hľadel na jazero, ešte zahlásil:

„Nech je to ako obvykle čisté, žiadne stopy.“

Prepálil som ho pohľadom. „Samozrejme, chlapče,“ zavrčal som. „Ak si zabudol, som najlepší.“

Viditeľne sa roztriasol a rýchlo odkráčal. Dlho hromadená chvíľka odvahy z neho vyprchala ako éter.

***

Slnečné lúče začínajúcej jesene boli ešte ostré a šesťuholníková veža z červených tehál vrhala príjemný tieň. Vietor mi čechral vlasy a v parku pod hradom zhadzoval prvé zažltnuté listy z korún košatých stromov. Oprel som sa o medzeru v cimburí, a aby som si skrátil čakanie, pozoroval som južnú časť mesta, kde staré budovy nepadli za obeť modernej výstavbe ako za mojím chrbtom. Ľudia sa pomaly prechádzali alebo len tak posedávali pred blízkou katedrálou, zasvätenou nejakému chlapíkovi, ktorého zasa v inej katedrále ubodal iný chlapík.

V susednej medzere sa objavila Synova plavá hlava. Naše pohľady sa nestretli, zatiaľ čo ja som stále civel na námestie pred katedrálou, on uprel zrak na gaštanový porast parku.

„Otec posiela pozdravy,“ začal. „Očakával vás však už včera.“

„Prišiel som snáď o niečo dôležité?“ odvrkol som.

„Ani nie,“ priznal. „Iba oficiálne otvorili zasadnutie, Reiner predniesol svoj návrh a nasledovala recepcia.“

„Byrokratická mentalita je jediná konštanta vo vesmíre a všetky tieto konferencie sú nakreslené podľa rovnakej šablóny. Predpokladám, že po návrhu bude nasledovať proces jeho schvaľovania a až potom samotné hlasovanie. No a samozrejme kultúrny program za účasti kuriev, aby sa uvoľnilo napätie.“

Pousmial sa, mal som pravdu.

„Kedy prevediete akciu?“

„Dnes budú celý deň tárať nezmysly, deň na to schvaľovať jednotlivé body.“ Zamyslel som sa. „Urobím to v noci pred hlasovaním, aby nemali čas na protiopatrenia.“

„Stihnete všetkých troch?“

„Jasné,“ prikývol som a výdych úľavy som začul aj napriek silnejúcemu vetru. „Prečo ide Otcovi práve o toto hlasovanie?“ zaujímalo ma.

„V celej záležitosti má svoj kapitál,“ okomentoval to stroho Syn.

Aliančný prezident Reiner sa snažil presadiť vyslanie flotily krížnikov proti spurnej kolónii na Tritóne, kde atmosféra zaváňala regulárnym ľudovým povstaním. Otec musel investovať do ťažby vzácneho tritónia, inak mi nešlo do hlavy, prečo by podporoval Reinerov návrh. Avšak bez schválenia Bezpečnostnou radou flotila nemohla preletieť jednotlivými pásmami, na ktoré mocní tohto sveta rozdelili slnečnú sústavu. A každý z nich teraz vlastnil kúsok z obrovského koláča.

Chvíľu sme ešte mlčky postávali ako náhodní turisti obdivujúci krásy mesta. Mal som všetky potrebné informácie, viac sme to rozoberať nemuseli.

„Musím ísť,“ povedal nakoniec Syn, „rokovanie začne o pár minút.“

Iba som prikývol a on odišiel.

***

Vetracia šachta hotelového komplexu bola pre normálneho dospelého človeka priúzka. Disponoval som však potrebnými kĺbovými vylepšeniami, a tak som sa ňou vcelku dobre pretiahol. Špeciálne úpravy, a nešlo len o implantáty, boli neoddeliteľnou súčasťou mojej práce, bez nich by som nedokázal takmer nič. Čím väčšie finančné čiastky mi pristávali na účtoch, o to radikálnejšie zásahy som si nechal robiť. Výmena väzivového tkaniva bola jednou z posledných a tiež najdrahších úprav môjho tela. Nahradili mi ho špeciálnym elastickým materiálom, ktorý som dokázal bezbolestne natiahnuť o dobrých desať centimetrov.

Podľa terminálu som bol takmer na mieste. Ešte necelých desať metrov plazenia a vykonám svoju prvú nočnú návštevu.

Na to, aby Reinerov návrh prešiel, bola potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Dva veľmocenské bloky boli jasné – jeden za a druhý radikálne proti. Nemali však k dispozícii viac hlasov ako zvyšných desať nezávislých štátov. Iba právo veta a kopec peňazí na úplatky. A tak sa mastili kapsy, rozdávali funkcie... Proste sa lobovalo ako obvykle.

Potichu som odstránil mriežku, ktorou prúdil čerstvý vzduch do spálne luxusného apartmánu. Pretiahol som sa otvorom a ako pralesná šelma do vysokej trávy som ladne dopadol na huňatý koberec.

Šejk Nasrulláh ibn Nasrulláh ibn Nasrulláh bol zlým dieťaťom Rady. Už to, že sa neoznačil prostou trojkou, o ňom veľa vypovedalo, a ak by mal viac predkov v dynastii, nestačil by na napísanie jeho mena ani list papiera. Vládol malému územiu na Blízkom východe, ktoré si ako jediné uchovalo falošný lesk čierneho zlata, ktoré kedysi vládlo svetovej ekonomike. Bez výnimky hlasoval proti každému návrhu, či už bol dobrý, alebo zlý. Strašne túžil po poprednej funkcii v Rade, no ostatní ho za trest nikdy nezvolili, čo ho doháňalo k zúrivosti. Raz síce niekto z recesie navrhol, aby Rade predsedal, no šejk nič nedaroval svojej povesti a samozrejme hlasoval proti vlastnému zvoleniu. Bol však miláčikom médií, ktoré ho označovali za bojovníka proti korupcii. Lenže každé opozičné hnutie je vo svojej podstate protikorupčné, lebo nemá na nič vplyv, a tak ho nikto nemá dôvod korumpovať.

Priblížil som sa k posteli. Šejk ležal na chrbte a spokojne odfukoval. Vyskočil som, rozkročmo pristál na jeho oblom bruchu a ľavou dlaňou mu zakryl ústa, aby nevrieskal. V pravej ruke som zvieral dýku, ktorej čepeľ ho pošteklila pod dvojitou bradou. Chlad nabrúsenej ocele ho odradil od toho, aby sa začal trhať.

„Teraz ti uvoľním ústa,“ zašepkal som, „nie aby si volal na ochranku. Pri prvom náznaku ťa podrežem ako prasa a zdúchnem, skôr ako sa objaví prvý bodygard. Rozumel si?“

Jemne prikývol, čepeľ mu viac nedovolila. Pomaly som odtiahol dlaň z jeho úst, teraz neobvykle tichých. Poobede na zasadaní sa takmer dve hodiny nezavreli, ako si plénu sťažoval na ich prehnitú politiku a kupovanie hlasov.

„Č-čo ch-chete?“ vykoktal.

„Nič zvláštne,“ pousmial som sa, čo cez kuklu na mojej hlave nemohol vidieť.

„Ak ma chcete zabiť...“

„Nikto ťa nechce zabiť,“ upokojil som ho, „aspoň zatiaľ nie.“

„Tak prečo ste tu?“

Siahol som do kapsy pre malú škatuľku a terminál. Zo škatuľky som vybral tobolku a na termináli vyťukal niekoľko príkazov.

„Teraz otvoríš hubu a poslušne to prehltneš,“ strčil som mu tobolku pred oči.

„Čo je to?“ šepol vydesene.

„To sa dozvieš o chvíľu. Tak poďme, otvor tie ústa.“

Poslúchol a tobolka skončila v nich. Síce sa chvíľku zdráhal, ale nakoniec ju prehltol.

„No vidíš,“ jemne som ho plesol po bacuľatom líci, „ani to nebolelo.“ Na termináli som opäť zadal niekoľko príkazov. „A teraz k veci. Zajtra, kamarát, budeš po prvý raz hlasovať za, rozumieš?“

„Áno,“ súhlasil.

„V tobolke je prudký jed, na ktorý neexistuje protilátka. Aktivovať ho môžem iba ja, ale pokiaľ splníš, čo od teba chcem, nemusíš sa báť. Ak nie...“ ukázal som na zelenú ikonku na displeji a z jeho vystrašeného pohľadu mi bolo jasné, že to pochopil.

„Ako môžem vedieť, že ma tak ako tak nezabijete?“

„Keby som ťa chcel zabiť, nebudem to robiť takto zložito.“

„Na tom niečo bude,“ uznal.

Zoskočil som z postele. „Teraz sa otoč na brucho a tvár sa, akoby som tu dnes v noci vôbec nebol. Ale nezabudni, že ťa mám neustále na očiach a pri najmenšom náznaku podrazu ťa odpravím na onen svet.“

Nasrulláh ibn Nasrulláh ibn Nasrulláh sa otočil, ako som mu prikázal. Síce pri tom vyzeral ako oceánom vyvrhnutý vorvaň, no nechcel som, aby ma videl odchádzať. Natiahol som si väzivo a vyšvihol sa do šachty. Založil som mriežku späť na miesto, na termináli skontroloval cestu a vydal sa na druhú nočnú návštevu.

***

„Hej, Nestor!“

Práve som priväzoval čln k mólu. Otočil som hlavu a z ďalšej loďky mi mával jeden z rybárov, ktorý sa sem podobne ako ja presťahoval, aby si užil svoje ťažko (a možno ľahko) zarobené peniaze.

„No?!“ odvrkol som.

„Tak mu to nakoniec odhlasovali!“ kričal, aby prehlušil silný vietor, ktorý celý deň búril jazerné vody.

„Komu odhlasovali?! A čo?!“

„No Reinerovi!“ vypúlil oči prekvapením. „Odhlasovali mu ten útok na Tritón!“

Iba som mávol rukou, že mi to je ukradnuté a zasa som sa venoval svojim veciam. Chlapík to pochopil, pridal plyn a onedlho sa mi úplne stratil z dohľadu.

Nebol som v dobrej nálade. Veľké vlny ma pripravili o úlovok, a aj keď ma rybolov neživil, človeka vždycky škrie, keď nevidí výsledky svojho snaženia. Po ceste domov som sa dokonca vyhol Giuseppemu, nechcel som veselého starého pána nakaziť chmúrami, ktoré ma zahalili. Vzal som to okľukou cez malé námestie a potom úpätím hôr popri hlavnej ceste.

Už na schodoch pred domom nebolo všetko s kostolným poriadkom, čo sa potvrdilo, keď som stál predo dvermi. Tie som síce otvoril, no dnu som nevošiel, ale skočil. Kotúľom cez pravé rameno som sa vyšvihol do pokľaku, dvere som mal opäť pred očami. Tušil som správne, vedľa zárubne sa ako malé deti pri schovávačke krčili dvaja muži. Ešte v lete som z puzdra vytasil revolver so zabudovaným tlmičom, bez ktorého som sa nepohol ani na krok. Zrýchlené reflexy, ktoré mi poskytli implantáty, mi umožnili jedného streliť medzi oči a toho druhého do oboch kolien, než vôbec stačili zareagovať. Padli na podlahu, jeden tuhý, druhý skučiaci bolesťou.

Zdvihol som sa, došiel k obom mužom a zatvoril dvere. Mŕtveho som nechal na mieste, postreleného som oprel o stenu.

„Kto vás poslal?“ opýtal som sa, aj keď som to samozrejme vedel. Chcel som to však počuť od neho.

Chlapík nereagoval, bol v šoku a iba bedákal. Špičkou topánky som zatlačil na dodrúzgané koleno. Dom sa rozoznel bolestným chorálom, ale aspoň sa prebral a začal ma konečne registrovať. Počkal som chvíľu, než sa trochu upokojí. Síce nešlo o profesionála v pravom slova zmysle, skôr o občasného kontraktora, ale isto disponoval niečím, čo mu umožňovalo aspoň mierne otupiť bolesť.

„Ako si vedel, že sme za dverami?“ spýtal sa nakoniec miesto odpovede.

„Aké inštrukcie vám dal človek, pre ktorého pracujete?“

„Že máme na prah položiť citrón,“ zaskučal.

Zohol som sa a zodvihol zakrvavený citrusový plod z podlahy. Zakotúľal sa do domu pri mojom skoku. „Príde ti to ako citrón?“

„Ten sme tu nezohnali,“ vydýchol. „Takto podvečer, keď už je šero a...“

„Lebo ich majú iba na druhej strane jazera,“ prerušil som ho. „Tu sa pestujú limetky, ty idiot! To vám nenapadlo, že naše spojenie prebieha podľa určitých pravidiel?“

A tie som samozrejme určil ja. Presne kvôli takým hlupákom, ktorí mi svojou krvou práve ničili podlahu. Pokiaľ sa so mnou chcel Syn stretnúť, musel si trochu zapendlovať medzi brehmi. Príliš sebavedomý amatér nad tým mávne rukou a potom od neho počúvate filozofovanie typu „citrus ako citrus“.

„Takže vieš, pre koho pracujeme?“

„Áno, ale od teba chcem počuť jeho pravé meno.“

„Nepoznám ho, predstavil sa ako Syn.“

Do riti! Prečo ma chce ten mamľas odstrániť? Alebo šlo o príkaz Otca? Bolo to pravdepodobnejšie, ale prácu som predsa odviedol perfektne a návrh Radou prešiel. Nadišiel čas ďalšej nečakanej návštevy.

„Ak mi teraz všetko vyklopíš, sľubujem, že to budeš mať rýchlo za sebou,“ predložil som už takmer bývalému zabijakovi ponuku, ktorá sa neodmieta.

Vypleštil na mňa oči. Počiatočné prekvapenie v nich okamžite vystriedal ukrutný strach.

„Snáď si nemyslíš,“ usmial som sa, „že sa z toho vykrútiš. Ale tvoj odchod zo sveta môže byť aspoň príjemnejší.“

***

Z kaviarne na nábreží jedného z jazier som pozoroval pokojný nedeľný život. Vlastne to neboli jazerá, ale plytký kanál, ktorý rozdeľoval mesto a pred stáročiami slúžil ako pohon pre vodné mlyny. Keď ho preťali mosty a vytvorili tri takmer identické vodné plochy, miestni ho prekrstili na jazerá. Tvrdú prácu nahradil šport a odpočinok a staré časy pripomínalo už iba škriekanie čajok, ktoré neúnavne lovili svoj potravinový prídel.

Než naposledy vydýchol, stihol najatý zabijak poriadne uľaviť svojej čiernej duši. Síce nepoznal Synovo pravé meno, no udal miesto, kde sa s ním mali stretnúť. Dopredu dostali iba dvadsať percent ako zálohu, zvyšok si mali vyzdvihnúť po mojej likvidácii. Vypátrať, kto sa skrýva za falošnou identitou, mi priamo na mieste nedalo veľa práce.

Pred starým neomietnutým činžiakom zastavila luxusná limuzína, z ktorej vystúpil vysoký blondiak v drahom obleku. Zatiaľ čo jeho rovesníci sa po uliciach preháňajú v štýlových otrhaných tričkách, Bert Jensen mal na sebe oblek za desaťtisíce. Lenže on pracoval pre vplyvného muža, nie na letnej brigáde.

Jeden z ochrankárov, ktorí strážili hlavný vchod, k nemu pristúpil a čosi mu povedal. Asi ho informoval, že dlhonohá bruneta už naňho čaká v apartmáne. Všimol som si ju asi pred polhodinou, s oboma chlapcami na stráži sa pozdravila takmer ako so starými kamarátmi. Evidentne nešlo o jej prvú návštevu.

Chvíľu som počkal, dopil už studenú kávu a zaplatil. Pomaly som obišiel činžiak, ktorý poskytoval ubytovanie mladíkom z vyššej strednej vrstvy. Hlavný vchod síce strážili dvaja, no zadný, pre personál budovy, zostal nechránený. Jeho otvorenie mi dalo asi toľko práce, čo pexeso s dvoma kartičkami.

Jensen vlastnil podkrovný byt na štvrtom poschodí, no výťah som použiť nemohol. Nehodlal som zobudiť driemajúceho recepčného, pre ktorého to bola isto posledná zastávka pred odchodom na odpočinok. Po špičkách som vybehol schodiskom až pod strechu.

Letmo som nahliadol do chodby. Pred dverami Jensenovho bytu postávala ďalšia gorila v obleku. Musel som to zahrať tak, aby som chlapíka nevyplašil.

„To snáď už ani nie je možné!“ vykročil som vrieskajúc do chodby. Pri tom som funel ako kôň po celodennom divokom cvale. „Ten výťah zase nefunguje!“

Ochrankár otočil hlavu, no inak sa nepohol. Zadíval sa na mňa prísnymi očami, ale nepovedal ani slovo. Nepredpokladal, že by do budovy pustili niekoho iného ako nájomníka.

„No chápete to?“ vyštekol som, keď som prechádzal popri ňom.

Súcitne sa pousmial, a to bolo posledné, čo v živote urobil. Moja ruka vykreslila rýchly poloblúk a ostrá čepeľ na jej konci mu preťala hrdlo. Padol na kolená, chytil sa za krk, pomedzi prsty mu crčala krv. Vykašliavajúc posledné sekundy života sa nakoniec zrútil na podlahu.

Otvoril som dvere a mŕtveho chlapa zatiahol do krátkej tmavej chodbičky. Ňou som sa dostal do priestornej obývačky, zariadenej nevkusne, ale zato draho. Tento druh ľudí mal nedostatok estetického cítenia snáď geneticky zakódovaný.

Spoza dverí spálne sa ozývali hlasné zvuky sexuálneho vyčíňania. Pomaly som ich otvoril a bruneta naozaj divoko jazdila na Jensenovi ako rančer na plemennom býkovi. Veľké pevné prsia jej pri tom poskakovali v pravidelnom rytme, ktorý udávala.

Chvíľu som ich v tichosti pozoroval, no nakoniec som siahol po revolveri a vystrelil. Na stenu vyprskla zmes krvi a mozgu a objemný hrudník ako airbag zmiernil dopad štíhleho tela na chlapa pod ním. Jensen zajačal ako zmyslov zbavený a snažil sa vyslobodiť spod nebohej prostitútky. Mŕtva váha je vždy dvojnásobná, a tak sa mu to veľmi nedarilo. Posadil som sa do kresla v rohu a sledoval jeho počínanie. Síce to nebolo vzrušujúcejšie ako sex, ale stopercentne zábavnejšie.

„Prestaň sa zmietať a upokoj sa,“ povedal som nakoniec. Môj hlas na neho zapôsobil ako ozvena zo záhrobia a strnul strachom. „Snáď nie si prekvapený? Musel si predsa tušiť, že za mnou posielaš úplných amatérov.“

Pár sekúnd sa vôbec nehýbal, až to vyzeralo, že je tiež nadobro mŕtvy. Potom si konečne vyslobodil ruku a podarilo sa mu brunetku aspoň trochu odstrčiť nabok. Zdvihol hlavu a iba na mňa mlčky zazeral. Namierená zbraň, ho odradila od unáhlených reakcií.

Vstal som a podišiel k posteli.

„Ja... Ja za nič nemôžem,“ mekotal, „iba plním rozkazy.“

„Nie som hlupák, chlapče,“ upozornil som ho a zdrapil kurvu za vlasy. Telo zadunelo na podlahe a za polohu, v ktorej sa ocitlo, by sa nemusela hanbiť ani hadia žena. „Dobre viem, že si iba poskok, verný pes, čo pánovi nosí noviny.“

Zahanbene sklopil zrak. „Prišli ste ma zabiť?“

„Nie,“ usmial som sa, „poďakovať.“

Začal sa pospiatky posúvať. Celé telo sa mu triaslo a pýcha, ktorou ešte pred malou chvíľou obšťastňoval dámu ležiacu na podlahe, sa mu strachom scvrkla na minimum. Nakoniec zletel z postele a zastavil ho až roh izby.

„Prečo Otec porušil zmluvu?“

„Posledná práca nedopadla tak, ako si predstavoval,“ vyjachtal.

„Myslíš Nasrulláha?“ zarehotal som sa. „Čo nevieš, že mu chystajú pohreb? Ten už škodiť nebude. Navyše ostatní hlasovali podľa inštrukcií a návrh prešiel, takže práca dopadla presne podľa zadania.“

„T-to vy?“ vykoktal. „Vy ste zabili šejka?“

Prikývol som. Nasrulláh si možno myslel, že ak sa ukryje, tak ho nenájdem. No terminál nie je telegraf a vypátral by som ho, aj keby sa prepadol do samotného pekla. Škoda, že som nevidel, ako sa náhle zrútil a jeho telo za dva dni rozožrala choroba z ožiarenia. A aby toho nebolo málo, rovno som odpravil i ostatných, ktorých som poctil nočnou návštevou.

Prešiel som na druhú stranu postele a sadol si na peľasť necelý meter od Jensena. Schúlil sa do klbka, a keby to dokázal, asi by sa scvrkol na veľkosť mikróbu.

„Mám pre teba návrh, chlapče,“ povedal som.

Prekvapením na mňa vyvalil oči. „Návrh?“

„Presne tak,“ prisvedčil som. „Ty mi povieš, kto je Otec...“

„Neviem, kto to je,“ skočil mi do reči, „nikdy som sa s ním nestretol.“

„Tak akú protihodnotu mi môžeš poskytnúť za svoj biedny život?“

Zamyslel sa. „Ale mám sa s ním konečne stretnúť,“ povedal roztraseným hlasom. „Mal som vás odstrániť a za odmenu sa stať pevnou súčasťou jeho tímu.“

„Takže si vlastne plnil bobríka odvahy ako poslušný skautík?“ zakrútil som neveriacky hlavou. „Kde sa máte stretnúť?“

„Ešte neviem, miesto upresní on.“

„A kedy to budeš vedieť?“

„Mám sa ozvať a potvrdiť vašu smrť.“

Postavil som sa a podišiel k malému stolu, ktorý slúžil ako bar. Do dvoch pohárikov som rozlial whisky a jeden som mu podal.

„Toto,“ vytiahol som malú tobolku, „týmto zapiješ.“ Šľahol som očami po poháriku v jeho ruke a svoj obrátil do seba. „Takto stvrdíme našu novú spoluprácu, lebo odteraz máš nového šéfa.“

„Čo je to?“ spýtal sa vystrašene.

„To ťa nemusí zaujímať,“ povedal som, zatiaľ čo som na termináli aktivoval zariadenie, „ale keď ti napadne ma podraziť, spomeň si na Nasrulláha a na všetko, čo sa k tebe donesie o jeho smrti.“

***

Najnižšie položené okno bolo tri metre nad hladinou vodnej priekopy. Už len zdolať túto prekážku a budem na mieste.

Jensen ešte vo svojom byte informoval Otca o úspechu akcie, a ten potvrdil stretnutie na akomsi malom zámku, o ktorom som jakživ nepočul. Teraz tam trávil už tretí deň a bol mojimi očami a ušami v nepriateľskom úli. Postupne ma informoval o rozmiestnení izieb, bezpečnostných opatreniach a dennom režime osadenstva zámku. Tým jeho úloha vlastne skončila, s Otcom si to už vybavím sám. A ak všetko klapne ako má, vykúpi sa zo zmluvy s diablom.

Počkal som, kým dvojica strážnikov, ktorá pochodovala po násype okolo priekopy, zájde za roh. Opustil som úkryt z hustého krovia a prebehol cez násyp. Za ním som si ľahol na brucho a pomaly som sa zosunul až k temnej hladine, ktorá v bezmesačnej noci pôsobila ako naplnená smolou, nie vodou. Nehlučne som sa do nej ponoril a po niekoľkých tempách som rukami narazil na kamennú stenu. Nad hladinou sa najprv ocitla moja hlava, a keď sa mi zdalo, že je vzduch čistý, začal som sa štverať hore.

Na prízemí zámku sa nachádzali spoločenské priestory, spálne zasa o poschodie vyššie. Viac podlaží budova nemala, len akýsi pôjd pod starou šindľovou strechou. Zámok bol naozaj malý a pre človeka s dostatkom peňazí a vplyvu, mohol slúžiť nanajvýš ako víkendová chatka. Na tajné stretnutia však ideálne miesto – nenápadné, obkolesené obrovským parkom a dosť ďaleko od husto osídlených oblastí.

Na chvíľu som musel zastaviť lezecký progres, hliadka práve uzavrela kruh. Splynul som s kameňom ako chameleón a počkal, kým sa mi opäť nestratia z dohľadu.

Okno, ktoré som ešte pred pár dňami určil ako cieľové, bolo odchýlené. Vyhupol som sa na parapet, otvoril ho a ladne ako gepard skočil dnu. Chvíľu som iba nehybne čupel na podlahe a načúval priam nadpozemskému tichu. Bola hlboká noc a spoločnosť už určite spokojne odfukovala do perín. Nastal čas pripraviť im nepríjemný budíček.

Chystal som sa vyraziť, keď sa mi čosi zapichlo zozadu do krku. Zrútil som sa na staré drevené parkety.

***

„Preberá sa,“ začul som kohosi povedať. Znelo to síce, akoby kričal z veľkej diaľky, ale nepríjemná ozvena mi šla roztrhnúť hlavu.

Rozlepil som ťažké viečka. Pohľad som mal zastrený hmlou a iba s ťažkosťami som registroval rozmazané postavy. Bol som unavený, hlava mi neustále padala na prsia, aj keď som sa zo všetkých síl snažil udržať ju vo vzpriamenej polohe. Toho svinstva do mňa museli napumpovať ako do medveďa.

„Urobte s ním niečo,“ požiadal chrapľavý hlas, ktorý musel patriť staršiemu mužovi.

O pár sekúnd som pocítil jemný vpich ihly na predlaktí. Hneď na to ma ktosi prudko zdrapil za čeľusť, zdvihol mi hlavu a necitlivo roztvoril pravé oko. Prudké svetlo baterky sa mi zarazilo do mozgu ako klin a pridalo svoj diel k už tak ukrutnej bolesti.

„Reakcie v normále,“ ohlásil a konečne mi prestal svietiť do očí, „ale ešte to chvíľku potrvá.“

Do tela sa mi začal vracať život. Naberalo na sile, bolesť ustupovala. Tlmený rozhovor už neznel ako v jaskyni a svet dostával ostrejšie kontúry. Dokonca som už i hlavu udržal vzpriamene.

„Tak sa konečne stretávame zoči-voči, pán Saxon,“ povedal starší muž pobavene.

Sedel som na jednoduchej stoličke, ruky pevne spútané za chrbtom. Ten muž naproti mne... Potriasol som hlavou, aby som urýchlil návrat normálneho videnia. Trochu to pomohlo, no i tak som zatiaľ rozoznával len obrysy starého kresla ušiaka. Chvíľu som ešte žmúril, no nakoniec sa mi zrak vrátil do normálu.

Z kresla sa na mňa škeril prezident Reiner!

„Vy?“

„A koho ste čakali?“

Teba určite nie, ty kretén, pomyslel som si. K čomu je prezidentovi nájomný vrah, keď ma za zadkom celú armádu.

„Vás isto nie,“ povedal som nakoniec. „Od človeka vášho postavenia by som očakával, že sa obklopí schopnejšími pomocníkmi,“ šľahol som pohľadom po Jensenovi, ktorý stál vedľa kresla.

„Áno,“ prikývol Reiner, „urobil nejaké chyby, ale ako sa na oddaného služobníka patrí, náležite ich napravil.“

Jensen sa dmul pýchou ako kráľ pávov. To, že ho prezident označil za poskoka mu bolo ukradnuté. Lenže to už je jedna z kľúčových povahových vlastností análnych horolezcov.

„Hlasovanie dopadlo, ako ste chceli, tak nechápem, prečo sa ma snažíte zbaviť.“

„Lebo vás už nebudem potrebovať, pán Saxon,“ ozrejmil mi Reiner. „Flotila mieri k Tritónu, aby rozdrvila to bezvýznamné povstanie a ľuďom sa naše veľké víťazstvo bude páčiť.“

„Čo to má spoločné so mnou?“

„Viac ako si myslíte,“ povedal. „S veľkými víťazstvami ruka v ruke prichádza veľká popularita. Ľudia ma budú nasledovať aj do samotného pekla, no kým sa na tú cestu vydám, musím z nej odstrániť všetky prekážky.“

„Trebárs v podobe nájomného vraha, ktorý vám ju dláždil,“ pousmial som sa.

„A nielen jeho,“ spresnil, „vždy sa začína prekážkami, ktoré nie sú na očiach, potom upracem tie viditeľné. S niektorými ste mi už vlastne pomohli, keďže sa zajtra zúčastním prvého pohrebu,“ zarehotal sa. „S masovou podporou však nadíde čas verejného upratovania a na to sa vy,“ zabodol ukazovák mojím smerom, „už nehodíte.“

„Tak prečo ma držíte nažive?“

„Bert!“

Jensen z kapsy vytiahol môj terminál. Museli mi ho vziať, keď ma uspali.

„Ešte spolu musíme vyriešiť jednu záležitosť,“ povedal Reiner.

„Akú?“

„Najprv deaktivujete zariadenie, čo má Bert v tele. Ukázal sa ako schopný pomocník, nerád by som o neho prišiel. Potom...“

„Červená ikonka pod jeho menom,“ zasyčal som.

„To bolo rýchle,“ uznal Reiner, „ibaže ja v tom tuším nejakú lesť.“

„Žiadna lesť,“ zadíval som sa naňho. „Je to jednoduché zariadenie. Zelená aktivuje, červená ruší. Som nájomný vrah, nie politik, pracujem čisto.“

Zamyslel sa a potom uznalo pokýval hlavou. „Myslím, že v tomto sa vám dá veriť. Bert, vyskúšaj to.“

Jensen po ňom hodil vystrašeným pohľadom. V jeho vnútri musel prebiehať ukrutný boj medzi strachom a fanatickou servilnosťou.

„No tak!“ zvrieskol Reiner.

Jensenom až trhlo. Pätolizač v ňom však zvíťazil a palec sa pomaly približoval k displeju. Ruka sa mu triasla, stále v kútiku duše počítal s krutým skonom. Aby ešte nie, záhadná smrť troch významných politikov živila mediálny priestor dvadsaťštyri hodín denne.

Nakoniec vydýchol úľavou. Palcom na displej tlačil tak, že takmer praskol. Rukávom košele si utrel pot, ktorý mu hojne orosil čelo. Keď sa trochu upokojil, podal terminál prezidentovi.

„Je to veľmi zaujímavá technológia,“ uznal Reiner, „vlastná výroba?“

Prikývol som.

„Nebuďte taký skleslý,“ povzbudzoval ma, „veď práve preto, že je taká smrteľná, si vy sám ešte chvíľu požijete.“

Smutne som na neho zazrel. „Napil by som sa.“

„To vôbec nie je zlý nápad. Bert! Prines...“

„Whisky.“

„Trafili ste sa presne do mojej chuti,“ pochvaľoval si Reiner. „Bert!“

Jensen odbehol z miestnosti a o chvíľu sa zjavil s fľašou a tromi pohárikmi z umelecky vybrúseného skla. Museli byť dosť drahé. Položil ich na malý stolík a všetky spoly naplnil. Jeden podal Reinerovi, zvyšné dva vzal naraz, no náhle sa zarazil. Až teraz si uvedomil, že mám spútané ruky.

Reiner odchlipol a luskol prstami. Spoza mňa sa vynoril chlap so samopalom preveseným cez hrudník. Vôbec som nevedel, že mi stojí za chrbtom. Otočil som hlavu a bol tam ešte jeden.

„Aby ste si nemysleli, že sa vám podarí utiecť,“ uškrnul sa. „A ak ste mali pocit, že vás kvôli hltu whisky zbavíme pút, tak ste naivný ako prváčik.“

Vojak prevzal od Jensena pohárik a dal mi napiť. Príjemné teplo sa mi rozlialo v ústach a potom v celom tele.

„To by som vás asi podceňoval, však?“ usmial som sa čo najviac škodoradostne.

Reinerovi sa môj pohľad ani za mak nepáčil, ale než stačil zareagovať, Jensen jedným hltom vyprázdnil pohárik.

***

Niekoľkokrát som tomu chlapcovi prízvukoval, že som najlepší a on to nie a nie pochopiť. Keby mi aspoň raz uveril, mohol žiť a kusy jeho tela by sa teraz neváľali všade naokolo.

Jeho tobolka neskrývala rovnaký obsah ako Nasrulláhova, a taktiež bola inak naprogramovaná. Zelená ikona by ju samozrejme aktivovala, no červená neznamenala zrušenie programu. Došlo iba k presunu kompetencií, a preto ju musel zapiť pohárikom whisky. Z lahodného nápoja sa stala rozbuška a aktivovala malú plazmovú nálož, ktorá narobila nevratné škody na krásnom starom nábytku. A nielen na ňom.

Obaja vojaci sa okamžite vrhli na pomoc prezidentovi. Po výbuchu aj s ušiakom odletel k stene a teraz kvičal ako prasa pred porážkou. Nie je nič horšie, ako keď vám horúca plazma leptá kožu a pomaly sa prediera k vnútorným orgánom. Snažili sa ho uhasiť všetkým, čo mali po ruke. Jeden strhol záves a začal ho mlátiť, ako keby prezident blčal ako fakľa; druhý skočil po karafe, ktorá prežila nápor tlakovej vlny, a polieval ho vodou, čo v nej ešte ostala. Neuvedomovali si, že plazma nie je obyčajný oheň alebo žieravina a človeku, ktorého spaľuje, už vlastne nie je pomoci. Keď to konečne pochopili, začali ziapať o pomoc. Ich krik sa tak zmiešal s Reinerovým jačaním v nepríjemnú kakofóniu, ktorá mi išla roztrhnúť ušné bubienky. Dôležité však bolo, že o mňa stratili záujem.

Tlaková vlna ma takisto zvalila na zem a posunula o pár metrov, no našťastie som nestál v plazmatickom výrone z Jensenových útrob. Aktivoval som vylepšené kĺby a zbavil som sa pút. V akčnom filme by hrdina obom vojakom zlomil väzy, dorazil zloducha prosiaceho o život a bez jediného škrabanca by si prestrieľal cestu zo zovretia po zuby ozbrojenej divízie profesionálnych hrdlorezov. Ibaže realita nie je filmové plátno, ktoré znesie všetko.

Na Reinera som sa mohol vykašľať, ten to aj tak o chvíľu bude mať za sebou. Nenápadne som sa doplazil k oknu, otvoril ho a skočil do temných vôd hradnej priekopy. Keď som bol na násype, do vody dopadla salva guliek sprevádzaná charakteristickým štekotom streľby. Hneď na to sa celá oblasť rozoznela nepríjemným kvílením poplašnej sirény. Hon začal a ja som bol lovná zver.

***

Čupel som v hustom kroví za násypom, keď okolo mňa prehrmela jedna z hliadok. V behu sa na nich natriasali zbrane a všemožné vybavenie, takže boli hluční a zbytočne ťažkí. Ďalšia výhoda pre mňa. Trasy jednotlivých hliadok som vypozoroval už pri príchode, no mohlo sa stať, že som na nejakú zabudol alebo ju jednoducho nevidel, aj keď som preliezol celý park krížom-krážom. Cvendžanie ma však na lovcov zaručene upozorní.

Predral som sa krovím ďalej. Ešte pred akciou som si vytipoval niekoľko únikových ciest a najvhodnejšia momentálne viedla okrajom japonskej záhrady, ktorej dominovalo jazero s veľkou bránou torii uprostred. Expozícia starej kultúry mi bola ukradnutá, no vodnú plochu obopínal hustý bambusový porast, ktorý poskytoval perfektné krytie. Malo to však háčik – musel som prebehnúť viac ako sto metrov po otvorenom priestranstve.

Poriadne som sa rozhliadol a uvidel ďalšie dve dvojice, ktoré pátravými kužeľmi svetiel prečesávali svoje najbližšie okolie. Chvíľu som pozoroval ich postup a lúku si vlastne veľmi nevšímali. Skôr ich zaujímali rôzne zákutia na jej okraji, podobné kríkom, v ktorých som sa schovával. Keď som uznal, že je najvhodnejší čas, vyrazil som.

Prikrčený takmer pri zemi som hltal jeden meter za druhým. Pri zrúcanine malého kamenného amfiteátra, ktorý by už len ťažko plnil pôvodnú funkciu, som si odpočinul a hlavne overil pozíciu oboch hliadok. Čo by som teraz dal za zásah bájneho mechanického boha ako za zlatej éry tejto divadelnej stavby. Žiaľ neprišiel, no hliadky sa aspoň o kúsok vzdialili. Mohol som pokračovať.

Už som bol takmer pri bambusovom poraste, ktorý ako palisáda chránil jazero, keď sa do hliny asi meter odo mňa zarylo niekoľko projektilov. Skočil som a kotúľom rozrazil bambusovú hradbu.

Parkom sa začalo ozývať volanie, ktoré udávalo moju polohu. Na nič som nečakal a čo najrýchlejšie som sa predieral popri brehu. Predlaktiami som bolestivo narážal do tvrdých stoniek exotickej rastliny a tu a tam ma niektorá šľahla po tvári.

Dupot ťažkých vojenských topánok sa už ozýval zo všetkých strán. Nezostávalo veľa času, než sa slučka okolo mňa zatiahne dokonale ako na krku obesenca. Našťastie som bol takmer v cieli.

Opustil som bambusový úkryt a vletel do močaristého lesíka, v ktorom obrovské lopúchy vytvárali akúsi prízemnú strechu. Síce ma neochránia pred guľkami, ale pred nechcenými pohľadmi určite. Hlavne, keď som za sebou začul prenasledovateľov, ktorí sa zhlukli na mieste, kde som opustil bambusový porast.

Stále skrčený som pokračoval v úniku, nohy sa mi mliaskavo zabárali do blata. Po tridsiatich metroch som bol na mieste, o čom ma informovali malé uvrieskané opice. Upozornili však aj vojakov a začul som výkriky o opičom pavilóne. Vlastne to nebol žiaden pavilón, ale jazierko s ostrovčekom uprostred. Z neho trčal suchý strom s malým domčekom v korune, v ktorom opičiaci žili.

Preplával som k ostrovu a siahol do domčeka, odkiaľ som vytiahol jednoduchý dýchací prístroj, ktorý som tam ukryl pri svojom príchode. Založil som si ho do úst a vliezol späť do vody. Ponoril som sa a na dne pripútal do špeciálnych úchytov, taktiež dopredu pripravených. Práve včas, lebo hneď na to sa začal opičí škrekot miešať s krikom prenasledovateľov.

Aktivoval som príslušné implantáty a dýchanie sa mi upravilo tak, aby som nebudil pozornosť zbytočnými bublinkami na hladine. Nakoniec som sa uviedol do akéhosi podivného tranzu podobného hibernácii. Kapacita dýchacieho prístroja pri spomalených životných funkciách bola väčšia, no nastavil som si prebudenie za desať dní, ktoré podľa mňa úplne postačovali na to, aby všetko prehrmelo.

Zatvoril som oči a hluk nad hladinou sa pomaly vzďaľoval, až sa nakoniec stratil úplne.

***

„Nielenže dostali po hube,“ smial sa Giuseppe, „ale ešte im aj zabrali kolóniu na Marse. Admirál Henderson sa domov vrátil s chvostom medzi nohami.“

„Kto?“ prebral som sa zo zamyslenia.

Pramálo ma zaujímala protipovstalecká operácia, ktorá prebehla aj napriek Reinerovmu tragickému skonu. Pre mňa bolo hlavné, že po mne ani pes neštekol. Prezidentov nástupca si nemohol dovoliť, aby sa svet dozvedel o nájomnom vrahovi, ktorý zametal cestičku jeho predchodcovi. A nešlo iba o medzinárodnú reputáciu, ale i o podporu vlastných ľudí. Preto svetu ukázali mŕtvolu neznámeho muža, ktorého zastrelili na úteku a označili ho za tritónskeho agenta. Veliteľ povstalcov to síce dementoval, avšak plebsu to stačilo.

„Henderson predsa,“ zavrtel Giuseppe hlavou. „Čo to s tebou dnes je?“

„Nie som vo svojej koži.“

„To spraví ďalšia fľaša vína,“ usmial sa. „Stará! Prines nám ešte jednu!“

O chvíľu pred nás pani Morettiová postavila ďalšiu fľašu z Giuseppeho nekonečných zásob. Hneď ju aj otvorila.

„A čo si o tom myslíte vy, pán Saxon?“ opýtala sa.

„O čom?“

„No, či tritónski povstalci, ako si to vlastne hovoria?“ zazrela spýtavo na manžela.

„Poseidonove deti.“

„No, či tie deti budú pokračovať až na Zem, alebo sa zastavia na Marse? Nezávislosť už predsa vyhlásili a ešte získali ďalšie územie. Myslíte si, že hodlajú obsadiť aj nás?“

„Dnes vraj nie je vo svojej koži,“ zarehotal sa storočný starec a pleskol svoju o dvadsať rokov mladšiu manželku po zadku. „Bež nám spraviť niečo pod zub, snáď mu to zdvihne náladu.“

Pani Morettiová sa stratila v dome, Giuseppe vyprázdnil svoj pohárik a počkal, kým tak urobím aj ja. Potom nám obom dolial.

„Mal by si viac chľastať,“ filozofoval starec, „to je ten pravý balzam na psychiku. A keď naozaj vypukne vojna, ako si myslí moja stará, chľast bude to jediné, čo nám zostane.“

Zadíval som sa na fľašu. „Asi máš pravdu,“ privolil som.

Veď život ide ďalej. Síce som si zabil jediného zamestnávateľa, ale ak sa naozaj začne bojovať i tu, pre človeka môjho zamerania sa práca isto nájde.