Svetlo temnej strany Mesiaca

Temná strana mesiaca láka aj obyčajnejších ľudí viac ako by sa mohlo zdať.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Miláčik, vieš čo je dnes za deň, však?“
Správa cestovala naprieč satelitmi na geostacionárnej orbite, až dorazila do austrálskeho Melbourne.
„Miláčik, počuješ ma?“
Už druhá správa a po rovnakej trajektórii. No bez odpovede.
Rudolf I., novopečený kráľ zjednotenej Zeme, sa len netrpezlivo zavrtel v kresle. Na ignorovanie nebol zvyknutý, no svojej manželke to pretrpel.
„No čo Rudko, čo chceš?“ ozvala sa napokon. Vo svojej viktoriánskej vile ležala úplne nahá a škrabkala mačičku. Hustý a teplý kožúšok ju upokojoval a zároveň jemne dráždil. Keď jej jedna z mačiek preskočila popred tvár, zhnusene sa na ňu zadívala, dvihla anihilátor s automatickým zameriavačom a vypálila. Tam kde ešte pred chvíľkou sedela mačka, ostalo nič. Martina, kráľovná galaxie a neurónovej siete, nepotrebovala k životu sentimentalitu. Vystačila si s mocou, ktorú nadobudol jeho veličenstvo, pán manžel.
„Vieš aký je dnes deň?“ Rudolf v hlase neskrýval nadšenie. Znel jemne nadržane, predsa len si už dlhšiu dobu nevrzol. S jeho korenistým prízvukom však otázka znela komicky.
„Neviem zlatko. Čo chceš? Nemám čas,“ Martina vstala a z klbka mladých mačeniec a pozrela sa na seba do obrovského zrkadla na stene. Jej dokonalá postava ani po päťdesiatke nestrácala na elasticite a mladosti. Ladné plecia mladej lane, pevné prsia, malinký pupok v obkolesení jemným brušných svalov a zvodne vyšportované nohy sa jej páčili. Dostala chuť si vyraziť von.
„Pozri sa von oknom,“ reagoval pohotovo kráľ planéty a nechal nanostrechu vo vile svojej manželky preskupiť svoje zloženie v priesvitné sklo.
Svetlá v sále zhasli a Martina sa len udivene dívala na dokonale tmavú oblohu.
„Fíha a to si ako spravil?“ Sledovala nádherný výhľad na obrovský jasný mesiac. Tak číry vzduch v Austrálii nevidela snáď od čias popravy britského monarchu. Pohodila vlasmi zo strany na stranu a na chvíľku zapochybovala.
„Nechal som núdzovo presťahovať pár štvrtí a vysal v oblasti všetok vzduch s bordelom. Parlament dostal jasne za úlohu, aby bolo v Melbourne dnes jasno. Mne je už jedno aké spôsoby na to..“
„Dobre, dobre Rudko. Už ticho. Ten mesiac je fakt krásny. Ale!“
To ale Rudolf I. očakával. Presne vedel ako si dnes spraví očko u svojej dvornej dračice.
„Mňa už táto strana mesiaca nebaví. Nemohli by sme..“ no Martina nestihla dopovedať.
Oblohu zaplnila oslňujúca žiara. Spoza mesiaca sa hviezdicovito rinula žeravá hmota. Unikala do priestoru hlbokého kozmu a vtedy si to konečne všimla. Mesiac sa začal pomaly natáčať.
„Wow“, na viac sa nezmohla. Slnečný svit pomaly odkrýval temnú stranu pozemského satelitu a Martina len užasnuto sledovala to, čo mohli vidieť len astronauti. „Ale zlatko,..“
„Sleduj, miláčik!“ odvetil pohotovo kráľ planéty Zem.
O pár sekúnd nastal na mesiac druhý nebeský záblesk. Ohňostroj to bol veľkolepý. Mesiac chvíľami vyzeral akoby sa nechal odšťaviť. Rotačný pohyb však ustal a to v tej najdokonalejšej polohe.
„Rudko, to nemyslíš vážne,“ chechtala sa Martina a s úžasom sledovala niekdajšiu temnú stranu mesiaca. Keď sa obežnica začala farbiť načerveno, trysky žeravej hmoty spomalili a ustali v prekrásnom obraze.
„Ale Martinka, pre teba všetko. Veď vieš,“ zamrmlal pre seba a hľadal slová. „Kedy už konečne prídeš domov? Už som všetkých tých prašivých ľudí poslal do Afriky. Nech vedia, že život nie je pierko.“
Martina sa však zamračila. Pomyslenie na staré zošúverené telo svojho manžela v nej vyvolalo neželanú vlnu zhnusenia. A tak pekný darček pre ňu pripravil. Bolo jej ho ľúto.
„Uvidíme. Ale oceňujem vynaliezavosť.“
Rudolf I. sklonil hlavu a premýšľal nad ďalším nápadom, ako dostať svoju lásku späť k nemu. Predsa len táto zábavka stála niekoľko planetárnych ročných HDP. Podobne veľa muziky musí nabudúce skladať za oveľa menej peňazí.
„A vôbec,“ podotkla Martina. „Malo byť dnes zatmenie mesiaca.“
Nazdieľala obrazovku do kráľovskej siene, kde hrdo, pred monitorom sedel vznešený a čerstvo oholený kráľ. Sledoval ako sa mesiac farbí do farieb, ktoré mu nemali prináležať. Vybočený zo svojej obežnej dráhy totiž ušiel dokonalému zatmeniu planétou Zem.
„Asi budeš musieť pohnúť aj svojou vlastnou riťou,“ ozvala sa posledný krát a sledovala ako mesačné trosky rozjasňujú nočnú oblohu.
Dokonale čistý vzduch preťali rýchle dymové čiary a ohnivé gule. Pár ich explodovalo ešte v atmosfére, niektoré si razili cestu hlbšie, až k samému povrchu. Keď Melbourne horelo striedmymi plameňmi, uhasila ho tlaková vlna, ktorá ho zmietla zo sveta.
„Ach,“ vzdychol si Rudolf I. a zavolal druhej manželke.

jemiplano

jemiplano
Čo nezabije poézia, musí tiecť krvou slov.

Diskusia

BlackTom
Pobavilo 🤣
28.10.2023
Lucika
Koniec pobavil :D ale sme sa vlastne nedozvedeli pri akej prilezitosti si dal tolko namahy. Mali dake vyrocie? :)
29.10.2023
Olex
Ahoj,
no, to je romantika k nezaplateniu. Pobavilo:)
29.10.2023
jemiplano
som rád, že pobavilo :)
@Lucika: no pri príležitosti si potenciálne vrznúť :D žiadne výročie
29.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.