,,Dvanásť kotlíkov za najlepšiu cenu na trhu!“ zaznel prvý výkrik v jedno utorkové popoludnie.

,,Alebo jedenásť kotlíkov, za ešte lepšiu cenu!“ spevavým hlasom naďalej vykrikoval pouličný predajca. Mohlo byť okolo štvrtej a ľudia sa pomaly poberali z práce domov. Presne v tento deň a presne v túto hodinu vychádzali von rôzni prefíkanci a snažili sa predať tovar, legálni či nie.

,,Ja ti dám ešte lepšiu ponuku!“ zaznel nečakaný výkrik, ale ani ten nezastavil ostatných predajcov, iba toho, na ktorého bol mierený.

,,A to už akú?“ posmešným hlasom sa spýtal predajca menom Pašťika. Chudák si nebol istý, ako vlastné meno napísať a tak vznikol taký nepodarok akým bol on sám.

Vyzvaný neznámi sa len uškrnul ústami, ktoré nepripomínali ústa jeho ľudskej matky, ale skôr hadieho otca. A odpovedal: ,,Za trinásť tvojich najlepších kotlíkov ti ukážem moju pivnic.“

,,Trinásť kotlíkov? Človeče, to nám nepôjde.“ Zamietol tú smiešnu ponuku Pašťika ihneď. Aj on totiž vedel, že trinásť je priveľa. Ale aj tak ho ponuka zaujala.

,,Dvanásť?“ skúsil opäť muž, a hoci jeho fialové oblečenie k jeho dôveryhodnosti nepridávalo, Pašťika ihneď odpovedal;

,,Dvanásť kotlíkov to je!“

***

S úsmevom na tvári nasledoval Pašťika neznámeho. Ich cesta nebola dlhá, prešli niekoľkými ulicami a dostali sa pri hotel s už dávno pokazeným neónovým označením.

,,Tu je ta tvoja ,pivnic‘?“

,,Veruže je.“ Odpovedal muž vo fialovom a vstúpil do opusteného hotela. Pašťika nebol úplne sprostý, vedel, že tam niečo nesedí, ale jeho zvedavosť bola priveľká. A tak nasledoval muža, ktorý časom začal zelenieť, ale tú myšlienku rýchlo zamietol, to sa mu len muselo zdať...

***

Dolu schodmi schádzali dlho a Pašťikovi začalo niečo smrdieť až keď začul syčanie. Cudzinec pred ním sa taktiež začal silno potiť a často otváral ústa, akoby chcel niečo povedať, ale vždy si to rozmyslel. Nakoniec sa predsa len odhodlal:

,,Takže, ty chceš byť jedným z nás?“

Na to aj otvoril dvere to tej preslávenej pivnic a odhalil chladnú miestnosť plnú hado-ľudí.

Pašťika sa zmätene obzeral, ale to už sa viacerí zdvihli a mierili si to k nemu. Stvorenia tam boli rôzne, všetci samozrejme hado-ľudia, ale niektorí mali už hadiu formu na sebe, zatiaľ čo ostatným to ešte chvíľu potrvá kým dokončia premenu. Tento klub bol plný iba čistokrvných členov -buď s jedným alebo dvoma hadími rodičmi-, ale aj ich premohla túžba zistiť aké by to bolo zahrať sa na upíra, a svoje zuby zaryť do čistokrvného človeka.

Mesto po ich nápade prepadla panika, ale vytvorili dohodu, že ponuka obzretia pivnice bude ponuka, aby sa pridali do klubu.

Nuž, škoda, že Pašťika o tomto nevedel, a že si nedávno poranil koleno, a tak by tými schodmi nikdy nebol schopný vybehnúť späť na slobodu.

Vedel len jedno, a to, že Pašťika sa vlastne malo písať trocha inak, a že je viac sprostý, ako by si želal.