Októbrové básne

Básne vytvorené počas Spooktober 2022.
Podporte scifi.sk
Mesiac
Čierny mesiac, temný jak hrob,
zo šírych lúk počuť len kop, kop, kop.
Zohnutý chrbát, ruky s mozoľmi,
temné duše kutrajú sa hrobmi.
Hľadajú poklad, orgány či zlato,
necítia ruky prechádzajúce cez dno.
Zrazu bolesť ostrá, výkrik strašný,
o moment neskôr nastolený pokoj večný.
Lov
Cez kríky, cez stromy, cez bolesť,
úlovok prekukne každú lesť.
Lov dlhý a namáhavý sa črtá,
odmena zaň však bude bohatá.
Lovec nasadil všetky svoje tromfy,
nevzdá sa, je zocelený honmi.
Korisť znavená nakoniec padá ku zemi,
človek je najnebezpečnejšia šelma na Zemi.
Úlovok pozdvihne v smrtiacej rane krvavé oči,
v očiach brata ľudskosť zomierať zočí.
Krv
Za obzor slnko zapadlo už dávno,
bezbožné tvory snívajú že nenastane ráno.
Po uliciach túlajú sa, hľadajú si obeť,
s prázdnymi rukami nemôžu prísť späť.
Mladinou sa to v meste len tak hýri,
zvesť o tom sa medzi upírmi šíri.
Najradšej by sa na nich vrhli, párali by tepny,
ak by to však urobili, ich život by bol biedny.
A tak pomaly, lichôtkami si dôveru získajú,
potom neskôr z nich krv vysajú.
Upíri sa tešia, žalúdky sú plné,
nevnímajú výčitky, ich duše sú nemé.
Hmla
Hmla jak mlieko, neprepustí svetlo,
v jej ľadovom objatí stratil som sa dávno.
Blúdim už dlho, nerozoznám deň od noci,
musela ma spútať, som v jej moci.
Zrazu hľa, v diaľke svetlo zazrel som!
Srdce rozbúšilo sa, rozbehol som sa tým smerom.
Nedbám na únavu, veď záchrana je blízko,
lež neskoro som si uvedomil, smrti do náruče sa ženiem isto.
Nohy zrazu do bahna sa ponorili,
húfy bludičiek vôkol mňa sa rozžiarili.
Cítim ich teplo, sála ako z vyhne,
zaiste tu moje telo zahynie.
Potom len duša, žobrák bez domu,
pridá sa ku svetielkujúcemu chóru.
Prázdno
V hlave prázdno, ticho priam buráca,
zatiaľ čo svet vôkol mňa rúca sa.
Už niet radosti, pocity zamreli,
vrhám sa vpred do bezodnej priepasti.
Snažím sa zabudnúť, stratiť sa v tme,
jej jemný hlas však stále vo mne znie.
Svet nech zahynie, ľúto mi ho nebude,
za jeden moment s ňou predal by som dušu temnote.
Posledný krát, držať jej ruku,
oddáme sa spoločne smútku.
Žiara
Jej oči, krásne sťa hviezdy na nebi,
kto sa do nich pozrie, hneď ich krásu velebí.
Jej pokožka, viac než slnko žiari,
z toľkej krásy sa mi pred očami marí.
Deň či noc, nemôžem na ňu prestať myslieť,
ako chutia jej pery túžim vedieť.
Na priame poludnie, uprostred polí,
na našom stretnutí sme sa dohodli.
Kráčam ta nedočkavý, vášne plný,
ona však osud nachystala mi krutý.
Keď ma opúšťa, krásna ako nikdy,
ľutujem že som sa dal očariť krásou víly.
Hrob
Počujem ich vzlyky plač, vzdávajú mi úctu,
určite sem merali dlhokánsku cestu.
Smútok ich obostrel, mrhajú len slzami,
pocitu viny, konečne sa zbavili.
Myslia si: „Konečne je po ňom, nebude nás trápiť!“,
dúfajú že konečne budú môcť zas žiť.
Lež ráno chystám prekvapenie,
miesto pomníku, oči spočinú na diere.
Choroby ma opustili, zostali len spomienky,
a tak teraz ponúknem im, chuť záhrobnej pomsty.
Kameň
Vietor prudký, zima tuhá,
viem však že na mňa čaká sláva večná.
Krok za krokom, chyt za chytom,
moja cesta vedie len jedným smerom.
Tam kde sa zem s nebesami spája,
obloha je číra, vidieť doďaleka.
Vztýčim ja svoj prápor tam,
s duchmi padlých ruku si podám.
Nespočty ich zahynuli, na svahoch tejto hory,
túžba vyliezť na vrchol vo mne horí.
Mysľou som už v cieli, kochám sa triumfom,
ruka však naprázdno hmatá oproti kameňom.
Prebehne mnou triaška, pot ma zaleje,
rukami márne pátram po lane.
Nohy kričia od bolesti, viacej už nezvládnu,
padám nadol oproti zejúcemu prázdnu.
Lúčim sa so životom, priveľká bola moja pýcha,
znova o jedného viacej tu bude ducha.
Ľad
Obloha je číra, vzduch je mrazivý,
na prechádzku deň ako stvorený.
Túlam sa chodníkmi, teším sa zo samoty,
sprvoti necítim ťarchu hustnúcej prázdnoty.
Zrazu rozprestrie sa vôkol mňa nekonečné ticho,
premýšľam, nezašiel som ďaleko?
Ticho je krásne, narušiť ho nechcem,
v tom cítim ako sa podo mnou prepadá zem.
Krv mi stuhla, dych sa stratil,
neskoro uvedomil som si svoj omyl.
Čas sa spomaľuje, momenty sa naťahujú,
už o chvíľu spoznám pravú chuť ľadu.
Zima ma už netrápi, údmi sa šíri teplo,
v poslednom okamihu premýšľam, „Stála tá prechádza za to?“
Runa
Bez oblúkov, bez bodiek, línie čisté a jasné,
kto mohol tušiť že budú zneužité na niečo tak strašné?
V dávnych časoch slúžili na spojenie s bohmi,
dnes však nenávisti a smrti sú symbolmi.
Koľko zla bolo v ich mene napáchaného?
Veď mali šíriť len dobro.
Málokoho dne vystraší upír či strašidlo,
no nad zdvojenou slnečnou runou visí temné memento.
Toľkým poblúzneným niet pomoci,
tí najhlasnejší z nich derú sa ku prevzatiu moci.
Kosť
Vietor sa dvíha, mraky hustnú,
celý kraj sa pripravuje na búrku riadnu.
Mne to však nevadí, dokonca ju vítam,
ako so starým priateľom sa s ňou zvítam.
Len nech príde, krutá a bezcitná,
taká čo by moje hriechy zmyla.
Všetky útrapy, krivdu a bolesti,
vryté ich mám až do kostí.
Počujem jej chór, v diaľke hromy burácajú,
zatiaľ čo blesky dodávajú krásu nepozemskú kraju.
Padli prvé kvapky, jak milencov bozk nežné,
vzápätí však prišli prívaly vody prudké.
Voda je chladná, sťa dotyk smrti,
mne je to jedno, dúfam že prenikne až do kostí.
Prúd ma unáša, poddám sa mu s radosťou,
možno potom nájdem mier sám so sebou.
Hniloba
Sladkastá vôňa, útočí na vnemy,
kolobeh života, začína zas v zemi.
Z nej povstávam, nový a predsa starý,
prinesiem celému svetu svoje dary.
Telo je nafúknuté, šírim pachuť smrti,
v sebe však nosím, nespočet Jeho detí.
Mikróby a parazity, choroby a nákazy,
taktiež sú súčasťou kolobehu života, jak ja či ty.
Otec Nurgle život mi požehnal,
na oplátku mi za to jednu úlohu dal.
„Choď a kráčaj, nes moje posolstvo,
nech sa po celom svete šíri moje panstvo.
Daj okúsiť každému, dospelému či dieťaťu,
opojnú a mocnú, nespútanú chuť Chaosu.“
Divoká
Polnoc odbila, rozprávka sa skončila,
šelma nenávisťou stvorená sa zobudila.
Divoká a dravá, nerobí rozdiely,
v jej pazúroch môžeme skončiť ja či ty.
Neštíti sa ničoho, strach a hrôzu šíri,
zostávajú po nej len smutní a mŕtvi.
Vyvolaná bola, priamo z hlbín pekla,
chuť a vôňa krvi príšere zachutila.
Musíme sa pokúsiť, skrotiť ju a zlomiť,
nemôžeme ju nechať nad nami zvíťaziť.
Hrôza
Nezbadáš ju hneď, plíži sa pomaly,
jak mráz cez zimu, ťahá sa oknami.
Zo spánku sa pomrvíš, zlý sen sa ti sníva,
zatiaľ čo nočná hrôza sa na teba upína.
Cítiš nepokoj čoraz väčší,
strašidlami sa tvoj sen hemží.
Snažíš sa prebudiť, avšak beda!
Nedá sa to, nedá!
Musíš sa pustiť labyrintom svojich snov,
jedna z tých ciest ťa možno zavedie domov.
Snívaš deň, alebo mesiace?
Myšlienky ti utekajú ako splašené zajace.
No nakoniec sláva, prebúdzaš sa živý!
Máš však pocit, že si niekto iný...
Tesák
Mesiac krásny obrovský, nebom ladne plachtí,
zatiaľ čo nešťastník na zemi, od bolesti pachtí.
Nová noc, plná bolesti a smrti,
dúfa, že ráno nespozná žiadnu tvár svojich obetí.
Premena sa blíži, bolesti sa stupňujú,
už o moment neskôr, bude mať tvár vlčiu.
Pazúry už narástli, tesáky sa pretlačili,
muž a vlk spojení v jedno, na mesiac zavyli.
Tanec
Natiahne si údy, precvičí si kroky,
od prvého tanca, budú to už roky.
Skontroluje pošvu, nabrúsi si ostrie,
rozmýšľa či konečne, smrti do tváre pozrie.
Dnes to bude opäť súboj neľútostný,
jeho protivník nedočká sa žiadnej milosti.
Dav chce vidieť divadlo, on im ho rád dopraje,
ľudia prídu zďaleka, na krvavé orgie.
Tanečník vie čo príde ak zlyhá,
obetou bohom stane sa jeho hlava.
Zarinčia reťaze, dvere sa dvíhajú,
sťa šprintér vyráža čeliť svojmu osudu.
Triaška
Pot ti steká do očí, štípe a kalí zrak,
srdce v hrudi skáče, jak splašený vták.
Ruky zviera triaška, kŕčmi sú napäté,
mysľou blúdia myšlienky, do jednej pochmúrne.
Slabý lúč baterky, na cestu ti svieti,
modlíš sa aby vydržal, až do konca cesty.
Zrazu pred tebou stena, sťa zo zeme vyrástla,
vidíš na nej nakresleného, akéhosi netvora.
Povieš si že stačilo, už si videl dosť,
v tom však pod nohami, zachrapčí ti kosť.
Nervy to už nevydržia, schytí ťa panika,
utekáš o život, z toho panoptika.
Svetli ti už nesvieti, muselo sa vybiť,
s realitou to pretrhlo, mysle poslednú niť.
Kričíš a blúdiš, nepoznáš už cesty,
keď náhle si vrazil, do povedomej steny.
Stena je však prázdna, nikde žiadna kresba,
keď zrazu zozadu, na plece ti padne laba.
Žatva
Na bojisku konečne, zaznela posledná z rán,
z nebies sleduje to všetko kŕdeľ vrán.
Hostina už čaká, dočkať sa jej nevedia,
len čo aj poslední odtiahnu, do jedla sa pustia.
Cupitajú po telách, občas náhle vzlietnu,
to keď Smrť odloží, svoju vernú kosu.
Dnes to veru bola, pre ňu bohatá žatva,
duší zostala na zemi celá kopa.
Po jednom ich zberá, nerobí rozdiely,
už sa zbavili, všetkých svetských starostí.
Uvíta ich v podsvetí, pokoja im dožičí,
veď stará pravda znie: Len mŕtvi dočkajú sa konca vojny.
Šarlátová
„Boj sa starej krvi“, nesie sa ulicami,
„Boj sa starej krvi“, pripravujú sa lovci.
Lov sa opäť začína, beštie sú hladné,
kto mohol vedieť, že záhubu prinesie zlato šarlátové?
Krv starých bohov, vylieči vraj všetko,
nevedeli sme však, čo budú pýtať za to.
Mení naše duše, premieňa naše telá,
cena za večný život, je priveľká.
Stávajú sa z nás beštie, túlame sa nocou,
nemali sme sa zahrávať s vyššou mocou.
Vikári nás oklamali, experimentami nás zatratili,
ulicami sa nesie „Boj sa starej krvi“.
Vôňa
Vôňa tvoja krásna, dráždi nám nozdry,
vydurí nás z pelechu, z našej tajnej nory.
Či chceš alebo nie, večer budeš náš,
pri našej spoločnosti, zabudneš na čas.
V tanci ťa vyzvŕtame, krásou ťa pohostíme,
no tak či tak skončí tvoj život na našej hostine.
Neunikne nám nikto, nemusíš sa snažiť,
miesto toho, mal by si si poslednú noc užiť.
Zo svojich pazúrov, nepustíme nikoho,
iba ak by si nás uspokojil divoko.
Len jednému sa to podarilo, junák to bol riadny,
jeho život však priskoro skončil, na hák ho povesili.
Odvtedy hľadáme, kto by jeho miesto nahradil,
na Jánošíkove miesto by sa posadil.
Prach
„Prach si a v prach sa obrátiš,“ šepká mi do ucha kat,
zatiaľ čo mi telo pripútava na klát.
Nedožičím mu radosti, nevypustím z úst strachu tóny,
ani keď mi na kolese zláme nohy.
„Veď počkaj, zaspievaš mi krásne,“
vyhráža sa, keď cítim bičov ostne.
Kože na chrbte nieto, zliezla zo mňa dávno,
a ja stále sa dívam na neho drzo.
„Prekliaty heretik, vysmievať sa mi nebudeš,
sľubujem Všemohúcemu, v bolestiach skapeš!“
Jeho vyhrážky sú plané, ublížiť mi nemá ako,
v srdci mi totiž svieti Luciferove svetlo.
Plameň
Jasný oheň, pohybmi ma zvádza,
tie najtemnejšie myšlienky vo mne nachádza.
Jeho plameň je krásny, viac jak krivky ženy,
len na jeho počesť zapálil som vatier stovky.
To už ale nestačí, moja láska ku ohňu rastie,
po celom kraji založím požiare ďalšie.
No i to sa mu máli, počujem jeho vábivý hlas v hlave,
ak si ho chcem naozaj získať, musím priniesť vzácnejšie obete.
Nemám s tým problém, rád sa mu podvolím,
hoc aj celú planétu na popol spálim.
Z celého sveta urobím pohrebnú hranicu,
len aby som dokázal moju lásku ohňu.
Spóry
Putujem lesom, kochám sa prírodou,
Tak krásne panensky čistou.
V korunách vtáky spevavou trilkujú,
zatiaľ čo spod nôh mi chrobáčiky utekajú.
Predo mnou vidím, húb snáď stovky,
všetkými farbami hrajú ich klobúčiky.
Modrá i červená, zelená aj žltá,
sťa by dúha spadla priamo z neba.
V tom však, ako na ne hľadím,
z ich spórov stúpa omamný dym.
Len čo ho vdýchnem, hlava sa mi zatočí,
bezvládny padnem do ich podhubí.
Lež neležím tu sám, pod sebou cítim čosi,
z posledných síl nahmatám, čiesi holé kosti.
Tma
Ráno je tu, slnko na nás svieti,
no ja som stále obklopený závojom tmy
Nenápadne sa prikradla, pomaly jak smola,
teraz je však v nej uväznené moje telo, aj duša.
Snažím sa nájsť cestu von, zúfalo svetlo hľadám,
no je to márne, do temnoty viac a viac padám.
O pomoc prosím, snažím sa zachrániť,
márne je to všetko, nemám tu viac prečo byť.
Tak zbohom, lúčim sa so svetom,
všetko vyrieši jeden rez nožom.
Srdce
Aby sme prežili, vojnu vedieme,
zástupy nehodných, na oltár nesieme.
Naše božstvá krvavú daň žiadajú,
aby sa svet neprepadol do chaosu.
Kňazi srdce vyrežú, k nebesám ho zdvihnú,
musíme Jemu dodávať silu.
Len On nás chráni, aj celý svet,
aby mohol zopakovať svoj nebeský let.
Triaška
Počuješ to?
Ten tichý šepot, nezrozumiteľné mrmlanie, čo v hlave sa ti ozýva?
Počuješ to?
Tú neovládateľnú túžbu, dráždivé nutkanie, skončiť to, nech môžeš začať odznova?
Počuješ to?
Dych démona na šiji, triaška ťa striasa, akoby si sa topil v oceáne zimy.
Počuješ to?
Mámivé volanie, temnota ťa láka, odpustiť si a zomrieť bez pocitu viny.
Počuješ to?
Čepeľ
Zhrbená postava, svetlo slabé,
s hrôzou hľadí na znaky vlastné,
v ušiach znejú pravdy nepozemské.
Túžba za vedomosťami osudnou sa mu stala,
démon mu ich dopraje, koľko sa jeho duši žiada.
Cíti nad sebou visieť čepeľ osudu,
nedočká sa však zmieru,
pokiaľ bezbožnými vedomosťami nezaplní aj poslednú stránku.
A posledné čo mu v mysli zaznie:
„Nie je mŕtve čo leží večne,
a po zvláštnych érach aj smrť zomrie.“
Ruiny
Čo zostane z človeka, ktorému všetko zoberú?
Len tieň, zakrádajúci sa v tme.
Nemá prečo žiť, iba ak pre pomstu,
uplatní ju na každom koho stretne.
Tak sa z neho stane najväčší horor, ľudstva postrach,
ktorý aj najväčšie ríše dokáže premeniť na ruiny a prach.
Pazúr
Čierna noc, hviezdy biele,
obnažená kosť sa pod nimi belie.
Pazúry ostré, sťa čepeľ meča,
vnikajú do mŕtveho mäsa.
Rozum mútny, zakalený,
v očiach pohľad šialený.
Beštia len vraždí, ničí,
smútok odráža sa v jej vytí.
Tieň
Zima sa blíži, noci sa predlžujú,
spolu s nimi tiene napredujú.
Celý život nás prenasledujú, od narodenia až po smrť,
pokým nenasadneme Cháronovi na plť.
Ukrývajú v sebe dobro i zlo, radosť i smútok,
verne nasledujú náš každý krok.
Tieňov sa netreba báť, sú len naším nemým priateľom,
no majte sa na pozore, pred tými ktorí sa v nich ukrývajú so zlým úmyslom.
Beda ak by ste niekedy stratili svoj tieň,
nepoznali by ste už ani jediný radostný deň.
Samhain
Dni sa krátia, noci sa predlžujú,
pomaly sa dostávame ku tomu dňu,
Jedni smútia, iní sa veselia,
všetci však spozornieme 31. Októbra.
Svet živých a mŕtvych sa ku sebe približuje,
občas sa aj kde-tu dotknú,
tak majte sa na pozore ako tento deň strávite,
aby ste budúci rok nemuseli naspäť hľadať cestu.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

MartinB
Super.
Milujem fantasy poeziu.
13.01.2023
MartinB
Prihodim aj ja jednu, co mam napisanu, ak to neurazi.
LÁSKA Z INEJ PLANÉTY
Láska je závislosť,
mocná a hrozná,
keď tvoje zákutia
blúdivo spozná.
Láska je lákavá,
šepká mi vábivo,
do duše, do tela,
vniká mi. Vášnivo.
Cez pery, cez hrtan,
do pľúc... a všade,
láska mi orgány,
myseľ mi pradie.
Myseľ mi vibruje,
nežne a zmäteno,
súžitie dvoch svetov,
vo mne dnes nastalo.
Je vo mne!
Nie! Toto som nechcel!
...
Chcel som to, chcem to,
teraz to už viem,
poslušne slúžim,
som nositeľ zmien.
Budem vás všetkých milovať.
13.01.2023
Veles
Ďakujem Martin :) Tie moje nie sú nič extra, len zopár ich je podľa mňa dobrých, ale som s každou spokojný. A tá tvoja je veľmi dobrá, páči sa mi :)
13.01.2023
MartinB
tak basen nezapasuje vzdy kazdemu, je to o pocitoch, ktore su v nas a o emociach, ktore z basne idu. raz ti zapasuje jedna, inokedy moze druha atd. niekolko ich mas dost dobrych, cize rad som si ich precital.
14.01.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.