Pozrela na stenu kde bol vystavený meč od jej manžela, na znak pevnosti nášho vzťahu, ostrosti tvojho jazyka a odvahy v našej budúcnosti. So zaslzenými očami si čítala tieto slová po stý krát. Plná bolesti a nenávisti ho uchopila do rúk a pocítila moc, našla spôsob ako sa znovu stretnúť s manželom a bohom ktorých celý život milovala. Pozrela sa do zrkadla.

Vlasy hodím do očí aby mi do nich každý nevidel. Trochu sa nalíčim, pery do krvavej červenej. koženú vestu a opasok po mamke. Zhodím podprdu. Moje popadnuté prsia mal rád jedine môj manžel .....Začala plakať. Chladná rukoväť meča ju zachladila na ruke a pripomenula aká musí byť.

Chladná a nezlomná s jediným cieľom.

Prudko si rozotrela slzy a vyrazila.

Susedia sa na ňu dívajú, je tomu asi rok čo nevychádzala z pekárne.

Sa musela načisto pomiatnuť.

Kam ide s tým mečom? Pekárka čo vždy rozdávala radosť a smiech, pečivo pre celú dedinu, teraz kráča s mečom a očividne s nečistými úmyslami, asi niekam do zatratenia?

takéto myšlienky sa jej krútili hlavou ale nedala na sebe nič vidieť.

Mierila ku kasárňam.

Kapitán .... postával pred kasárenskou bránou so strážou v pätách, opieral sa o pracovný stôl, pofajčieval a čakal na nových príchodiacich adeptov ale už mesiace sa nikto neukázal. A kto by aj chcel bojovať za nenásytného kráľa ktorému jedna vojna nestačí. Jeho rozkazom bolo naverbovať každého dospelého chlapa. ženy a deti iba ak sami chcú. Pekárka. honilo sa mu hlavou. Pekárka. Kútkom oka ju postrehol dole pod kopcom ale ešte mu to nedošlo. Pekárka, dole pod kopcom. Naša usmievavá pekárka. Pekárka s mečom. čo? spadlo mu pofajčeníčko z úst a vytreštene čumel na príchodiacu ozbrojenú ženu. A v tom mu to docvaklo. Pekárka chce vstúpiť do armády, chce sa pomstiť alebo si ide len pre smrť? Jej manžela dobre poznal, bojoval po jeho boku a také niečo vie ľudí spojiť. Musím jej to nejako vyhovoriť. Aspoň som to dlžný jej manželovi. Príde a bude plná neistoty, zúfalstva a samoty. to bude jednoduché. Na viac žena v armáde, to neprináša nič dobré. Mal by som zaútočiť na jej ženskosť, prípadne sa jej spýtať ako by sa teraz na ňu díval jej manžel. Asi by na ňu nebol hrdý. Poruším nariadenie ale jej manželovi to dlžím. A možno sa budem môcť na seba pozrieť do zrkadla, aspoň jedna zachránená duša.

Strácam dušu, tak ako som stratila muža a dobre mienenie o tebe. V myšlienkach prehovárala k bohovi. Už čoskoro sa uvidíme zočivoči. Zbadala kapitána sediaceho za stolom pred kasárňami. To bude jednoduché, má rozkazy ktoré musí plniť takže naverbovať jednu potrhlú ženskú pre neho nebude problém. Vyrovnať chrbát, kamennú tvár a z dušou sa môžem rozlúčiť. pristúpila k stolu.

- Napíš ma tam.

- pred bojom zapisujem, po boji škrtám, ani neviem čo je horšie? samotný boj alebo táto skurvená byrokracia. Pečenie ta omrzelo? Vrát sa tam odkiaľ si prišla.

- Marika od pekárov.

Povedala svoje meno dôrazne. Uchopila brk a strčila ho kapitánovi do ruky.

On zdvihol hlavu, premeral si ju.

- To si naozaj myslíš že prijmem ženskú ktorá v živote nedržala meč v ruke? a na viac tá tvoja starožitnosť by mala byť zavesená na stene ako ozdoba a pamiatka.

- Mám pevné ruky a s mečom sa obracať viem lepšie než by si predpokladal.

Pri týchto slovách vytiahla meč z pochvy a zabodla ho do zeme vedľa stola.

- Hlina a štrk otupujú zbraň, každý vojak na celom svete vie že zapichnúť meč do zeme je ako odskočiť si na cigaretu keď máš chleba v peci. Daj si odchod pekárka.

vytiahla meč zo zeme, prudkým švihom vyrazila stráži sudlicu z rúk, rýchlo preskočila za stráž a s mečom pod jeho krkom pozrela na kapitána s kamennou tvárou.

Ani sama nevie ako to spravila len dúfala že ten prizdisráč bude ospalý a neschopný reakcie na niečo tak nečakané.

- Marika od pekárov

Zopakovala.

Odstrčila stráž, podala mu zhodenú sudlicu a s úsmevom sa otočila stráži chrbtom.

Mohla povedať že vie o kráľových rozkazoch a že by mu mohla urobiť problémy ale vydieranie nie je jej štýl. Aj keď do pekla, zo zlomenou dušou, ale stále s charakterom.

Kapitán si podložil hlavu rukou nahodil znudený výraz akoby sa nič nestalo.

- To si naozaj myslíš že nechám ženskú vstúpiť medzi nadržané vojsko, ešte k tomu s hentakými kozami? veď by si zničila morá....

Kapitán nestihol dopovedať vetu a Marika mu vlepila facku že to skoro neusedel.

- O chlapov v armáde sa viem postarať a o svoje kozy tiež.

Hlas sa jej zachvel pri tých slovách očividne to prehnala ale bolo to potrebné pomyslela si.

Tak nech už ma tam napíše lebo druhu facku si fakt nezaslúži, veď sa ma snaží len ochrániť.

Trpezlivosť, záchrana duše chce trpezlivosť. Pomyslel si kapitán utierajúc si slinu ktorá mu pri tej facke vyletela.

- Daj si odchod skôr než ťa zavriem do vezenia za napadnutie stráží a kapitána.

Vyhrážanie sa vezením mu prišlo prijateľnejšie než rozhovor o jej mŕtvom manželovi.

- tá ti ju vrazila, konečne vojak jak sa patrí. konečne niekto kto sa ti vyrovná jak odvahou tak aj skutkami.

Zasmial sa Král ktorý práve vychádzal z brány.

- odveďte ju ku kováčovi nech jej nabrúsi meč, ukážte jej ubykácie a precvičte ju. Za pár dní vyrážame do boja.

Alebo máš na to nejaký iný názor Kapitán?

spýtal sa kráľ a zakusol do jablka dívajúc sa do ďaleka.

Dávaj si pozor na to čo si praješ, mohlo by sa to uskutočniť. Povedala si pekárka pre seba a nasledovala stráž. Kapitán sa aj naďalej nemohol dívať do zrkadla ale v nasledujúcich rokoch si našiel cestu k Marike a chránil ju na každom kroku. Bolo to pre neho ťažké. Dívať sa na ženu svojho mŕtveho kamaráta ako so zbraňou v rukách túži po smrti a chce sa stretnúť s bohom. Marika však dlho nemohla nájsť tento odpočinok. Jej základný inštinkt prežiť bol silnejší než túžba umrieť a uľaviť si od bolesti. Nikdy sa už nezaľúbila a väčšinu svojich pocitov a emócií potlačila niekam hlboko kde už slnko nesvietilo. Vybojovala niekoľko bitiek a z obyčajného vojaka postúpila až na veliteľa vojska. Ukázalo sa že má taktické schopnosti a v mene kráľa vyhrávala jednu bitku za druhou. Po niekoľkých rokoch plných krvi, násilia a temnoty sa mečom oháňala lepšie než akýkoľvek iný vojak. Smrť si však pre ňu nakoniec prišla. Na bojisku sa presekávala množstvom vojakov keď sa medzi nimi zjavil jazdec na koni ktorý vrazil kópiu do hrudi kapitána. Bol na mieste mŕtvy. Marika padla na kolená, z posledných síl zdvihla hlavu a pozrela sa jazdcovi do očí. Ten bez váhania ukončil jej život jediným bodnutím. Bolesť už necítila, uvoľnila sa a jej vedomie sa rozplynulo.

Život a smrť, láska a nenávisť, všetko je to jedno a to isté ako aj koniec a začiatok