Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru. Vzduch rozpálený celodennou horúčavou miešal vône nastávujúceho večera. Živičná vôňa malých borovíc v parku sa stretávala s parfémami ľudí prechádzajúcich sa po námestí a narážala na občasné prívaly studenšieho vzduchu z neďalekej fontány prinášajúceho aspoň symbolické osvieženie.

Okolité kaviarne a reštaurácie pridávali do predvečernej atmosféry arómy podávaných jedál, od silne korenistých až po jemne neurčité. Monotónny ruch námestia občas prerušil hlasno znejúci smiech skupinky mladých ľudí postávajúcich pri fontáne. Pri stene meštianskeho domu sa krčil postarší žobrák s vencom šedivých vlasov na hlave, v deravom károvanom saku a flanelovej košele bez goliera. Pred sebou mal položený ošúchaný klobúk s nahádzanými mincami. Bol súčasťou námestia rovnako ako sochy na fontáne alebo zamyslený muž na lavičke pravidelne prichádzajúci hľadať rozsypané myšlienky v nostalgii letného večera.

Relaxujúc celodenný stres, pohodlne usadený, s pohľadom upretým do neurčita som sa snažil zaradiť k suite námestia. Po nejakej dobe ma to prestalo napĺňať a rozhodol som sa pre niečo zmysluplnejšie.

Zalovil som v kufríku schovanom pod pazuchou a vytiahol novokúpenú knihu. Očami pohladil pekne vyzerajúci obal a prebehol krátky medailón o autorovi a diele na zadnej strane. Pozitívne hodnotiace citáty kritiky sa o autorovi vyjadrovali ako o spisovateľovi s vypracovaným umeleckým a fabulačným cítením. Zaujala ma poznámka zo stručného životopisu. Povolaním biochemik.

Otvoril som ju a s hlbokým nádychom privoňal k stránkam. Mám rád vôňu kníh. Rozbehol som sa po riadkoch. Pekne volené slová a skladba viet ma hneď na začiatku presvedčila, že to nebola hlúpa investícia. Sympaticky gradovaný úvod nenásilne a pritom vzrušujúco vťahoval do deja.

Prechádzal som stránky a predo mnou sa otváral príbeh, ktorý mi bol akosi známy. Postupne pribúdajúce detaily vytvárali čoraz zreteľnejší obraz prostredia, ktoré dôverne poznám. Aj úvahy prestreté v dialógoch postáv, ich slovník, mi pripadali veľmi povedomé. Akoby som to už niekde zažil. V duchu som mávol rukou. Zrejme som už prečítal toľko podobných románov, že sa začala opakovať dejová a literárna schéma. Nasledujúca kapitola ma však vyviedla z omylu. Obsahovala opis akéhosi myšlienkového rozpoloženia postavy sledujúcej vlastnú ontogenézu osobnosti počas školských štúdií. Mal som pocit, že sledujem časť vlastného života, len mená boli odlišné. Potom sa dej, miesto aj postavy úplne zmenili. Pocit dôverne známeho ma však prenasledoval naďalej.

Rozliadol som sa po námestí. Život sa z večerného menil na nočný. Pribúdali skupiny mladých ľudí, zapínali sa neónové reklamné pútače. Ubúdajúce svetlo a stŕpnutý chrbát ma presvedčili o potrebe pobrať sa domov alebo aspoň zmeniť polohu. Zvolil som prvú možnosť. Pomaly som vstal a prešiel k uličke smerujúcej k zastávke električiek.

Cestou sa mi pred očami premietal nedočítaný príbeh a naskakovali zimomriavky z pocitu, že niekto sleduje môj život. Tú noc som spal veľmi málo. Po hodine zbytočného prehadzovania sa v posteli a následnom zaháňaní hladu zbytkami kúpenej pizze padlo rozhodnutie. Obsah poslednej kapitoly dokonal schyzofréniu otázkami rozorvanej mysle o piatej ráno.

Budíček s pocitom kocoviny a dve hodiny po plánovanom čase mi na nálade do ďalšieho dňa nepridal. Do práce som prišiel s pocitom omámenia, ktorý však pod tlakom pracovných povinností postupne vypršal a za niekoľko dní sa úplne stratil.

Asi po pol roku ma čakala služobná cesta do Austrálie. Šéf mi ponúkol účasť na medzinárodnom kongrese. Cenou bola povinná prezentácia výsledkov oddelenia spojená s riadnou dávkou trémy z premiéry mojho vystúpenia pred tak veľkým auditóriom. Obavy sa rýchlo rozpustili vo vzrušení nad vidinou atraktívneho výletu. Nikdy som ešte necestoval za hranice Európy. Pobalil kufre a po nekonečných hodinách letu som plný očakávania exotiky vzdialenej krajiny vystúpil na letisku v Sydney.

Vítal ma svet podobný tomu Európskemu, aspoň tu, v meste, ulice plné ľudí náhliacich sa za povinnosťami, štíhle budovy mrakodrapov s lesknúcimi sa oknami, križovatky prúdiacich áut. Až na to nezvyčajne páliace slnko a tvrdé austrálske svetlo. Snáď uvidím aj niečo typickejšie pre tento kontinent.

Prvý deň pobytu pohltili prípravy na vystúpenie, dopilovávanie reči, ladenie formálnych detailov. Druhý, ich počúvanie. Prítomní poslucháči môj príspevok bez protestov prijali, ocenili zdvorilostným potleskom a zopár ich položilo niekoľko otázok. Diskusiu ukončil gong oznamujúci začiatok prestávky. Rozhodol som sa aj s niekoľkými diskutérmi stráviť ju v malom bare. Bol pomerne plný, v účelovom zariadení prebiehalo viacero seminárov a konferencií. Až ku koncu prestávky som si všimol, že ma niekto uprene pozoruje.

Pristúpil ku mne:" Dobrý deň, volám sa Jack Trevis." Meno mi nič nehovorilo. "Dobrý deň, my sa poznáme?" opätoval som pozdrav s otázkou.

"Neviem ako vy mňa, ale ja vás dosť dobre. Zdáte sa mi v snoch" záhadne sa pousmial. Reflexívne som cúvol a pohľadom pátral po usporiadateľske službe. Stretol som sa s už s psychicky narušením jedincom. Zle odhadnúc jeho fyzickú silu som skončil s narazenými rebrami a monoklom pod okom na niekoľkodňovom liečení. Nechcel som znova podceniť situáciu.

Muž zareagoval na môj nepokoj: "Prepáčte, som doktor Jack Trevis, biochemik, možno ma skôr poznáte pod pseudonymom Dan Tremac. Napísal som pár kníh, možno ste ich čítali."

To meno som spoznal okamžite. Hlavu mi zaplavil príliv otázok a nepokoj pri spomienke na knihu, ktorú som pred polrokom čítal.

Zrejme to na mne spoznal: "Rád vám na všetko odpoviem. Ale nie tu."

"Mám ešte nejaké povinnosti," kývol hlavou smerom ku dverám konferenčnej miestnosti, nad ktorou sa čnel nápis ohlasujúci akýsi workshop.

"Ak máte večer čas, prídite o siedmej do baru Green Traffic, pár blokov ďalej, pozná ho tu každý" dodal.

Zvyšok dňa som bol nesústredný a čakal na príchod večera. O pol siedmej som vyrazil pred hotel. Zastavil najbližší taxík, vyslovil adresu. Za desať minút som sedel pri akomsi miešanom nápoji na barovej stoličke, dýchal zafajčenú atmosféru snažiac sa zachovať kľud. Zo starého jukeboxu plynula swingová melódia v štýle Franka Sinatru. Vytvárala ilúziu pohody. Všetko mi pripadalo dôverné a známe, aj keď som tu bol po prvý raz.

Prišiel presne. Až teraz som si ho všimol pozornejšie. Starší muž, profesorského výzoru s riedkymi bielymi vlasami a čulým pohľadom ukrytým za okuliarmi s hrubým rámom.

"Dobrý večer," podával mi ruku, "vedel som, že prídete. Poznám vaše predstavy a uvažovanie. Určite si kladiete otázku, čo to má všetko znamenať, ako je to vôbec možné?" spustil na úvod.

"Je to na dlhšie rozprávanie. Sadnime si k stolu a niečo si objednáme. Na môj účet,"

pokynul smerom k voľnému dubovému stolu s rohovou lavicou. "Ešte som sa nestihol navečerať. Majú tu výborné írske dusené mäso, slaninka, hríby, kapusta," doporučoval mi sadnúc si na lavicu. Zavrtel som hlavou:"Ďakujem, už som jedol."

"Dobre, začnime teda," prešiel dlaňou povrch stola symbolicky naznačujúc úvod, "ako som spomenul, som profesionálny vedec, biochemik, s uznávanou publikačnou činnosťou. Nechcem sa tým chváliť, len dokázať dôveryhodnosť mojej osoby. Asi pred desiatimi rokmi som sa začal zaoberať pôsobením rôznych neurónových mediátorov na vplyv mozgovej činnosti vyšších organizmov. Aplikoval som vhodne modifikované látky krysám a na testoch skúmal reakcie. Išlo o štandartné experimenty so štandartnými výsledkami. Až raz, tak po roku výskumu, som objavil niečo pozoruhodné. Po aplikácii vzorky, myslím, že mala označenie AC117. Naočkovanú krysu som umiestnil do vyzrievacej karantény a pokračoval v práci s už stabilizovanými jedincami. Testovali sa orientačné schopnosti krýs. Poznáte to. Do rohu v labyrinte sa umiestni krysa a meria sa čas, za aký sa dostane k potrave na druhom konci. Mali sme nejakých dvadsať typov bludísk, rôznej náročnosti a úrovne. Krysa sa, pri nezmenom tvare labyrintu a opakovaných pokusoch, veľmi rýchlo naučila nájsť potravu. Ak sme ju vložili do iného, opäť jej trvalo nejaký čas. Tak to bolo u každej, s výnimkou AC117. Vždy na prvý pokus našla prechod bludiskom, aj keď v nich nikdy predtým nebola. Aplikoval som vzorku inej, začala sa správať rovnako. Dlho som si lámal hlavu, ako je to možné." Monológ prerušila servírka, ktorá sa prišla opýtať, čo si dáme. Ja som si objednal ďalší miešaný nápoj, Trevis svoje obľúbené dusené mäso s krígľom írskeho piva.

"Pokusy sme opakovali, postupne so psami, primátmi, všetko s tým istým výsledkom. Vyzeralo to, akoby zvierata získali schopnosť zdielať zážitky a skúsenosti svojich druhov bez akejkoľvek nám známej formy komunikácie."

Začal som tušiť kam smeruje.

"Bolo to veľmi vzrušujúce, dostávali sme sa do roviny skoro paranormálnych javov. Najhoršie bolo vydržať ten tlak nadšenia a nepublikovať to pred dôslednou verifikáciou. V hre bola dôveryhodnosť moja ako aj ústavu. Po opakovaných úspešných pokusoch na opiciach som sa rozhodol aplikovať to na sebe. Samozrejme, ilegálne."

Cítil som jemné mravenčenie v prstoch a na chrbte mráz. Ten chlap prišiel na to, ako sa stať telepatom.

Travis pokračoval:"Prvá dávka AC117 okrem pocitu závratí nepriniesla nič mimoriadne. Zariskoval som a ďalšiu som navýšil. Tú noc som začal mávať čudné sny. Alebo skôr živé. Objavoval som spomienky a zážitky ľudí, ktorých som nikdy nevidel. Zo začiatku som tie dojmy nevedel zaradiť. Bolo to ako by sa mi vybavovali úryvky z kníh. Až na to, že som také knihy nikdy nečítal. Keď som sa v tom zorientoval, uvedomil som si, že som schopný vnímať emocionálne vedomie, či podvedomie ľudí. Takmer všetkých. Čo bolo zaujimavé, vyskytli sa dva prípady, kedy sa mi to neopodarilo."

"Čo boli zač?" opýtal som sa, prerušiac tak dlhý monológ. Dúfal som, že odpoveď poskytne možnosť ako strate súkromia myšlienok zabrániť.

"Intelektuálne rôznorodí, jeden univerzitný profesor a druhý pomocný robotník, obidvaja však so silnými agresívnymi sklonmi a ako som neskôr zistil aj epilepsiou," pousmial sa.

"Tak teda viete čítať myšlienky," vzdychol som.

Travis pokrútil hlavou: "Myšlienky priamo nie, len ich emocionálny kontext, audiovizuálne dojmy uložené v mozgu. Je to akoby ste sa pripojili do obrovskej datasféry plnej nemých filmov. Niektoré vidím zreteľnejšie, iné nie. Ten váš je jeden z najjasnejších na mojom plátne."

"Prečo ja?" úprimne som vystrúhal nechápavú grimasu.

"Neviem, možno povahová podobnosť vytvára predpoklady na emocionálnu koherenciu, ste tak pre mňa lepšie čitateľný. "

"Publikovali ste niečo z toho výskumu?" pátral som.

"Len vedľajšie výsledky, je vám zrejme jasné, čo by to vyvolalo. Ale ťažko sa s tým žije. Ten tlak utajenia! Rozhodol som sa ho skryte zdielať cez písanie kníh. Jednu z nich ste čítali. Zrejme vás dosť rozrušila."

" A nemusela obsahovať žiadne akčné prvky," veselo dodal.

Mávol som rukou na znak súhlasu a v snahe zahnať spomienky prebdenej noci.

"Vedel som, že píšem o autentických zážitkoch ľudí, ktorí v nich identifikujú svoju osobu a tak možno vyvolám potrebu vysvetlenia a existencie tohoto fenoménu. Zdá sa, že som mal úspech," sprisahanecky na mňa žmurkol.

"Čo s tým urobíme ďalej?"

"Budeme s tým žiť," záhadne sa pousmial, "samozrejme, pokračujem vo výskume, snažím sa získať komplexnejšie schopnosti, testujem nové deriváty AC117."

"Čo zahŕňa tá komplexnosť, čítanie myšlienok, mentálne ovládanie ľudí?" ironizoval som. Travis neodpovedal. Upieral pohľad do taniera a mlčky narábal príborom.

"Uvidíme k čomu sa dostanem," vyriekol napokon.

Po chvíli dojedol. Vstal, podávajúc mi ruku, "Musím sa rozlúčiť."

Kývol na obsluhu a položil na stôl peniaze. "Som rád, že sme sa stretli."

Nebol som si istý, či zdielam jeho pocit. "Aj ja," zaklamal som.

Chvíľu som ostal v bare ešte sedieť, usporadúvajúc si myšlienky pri ďalšom pohári miešaného nápoja. Dosť neúspešne. Ak Trevis vnímal tento chaos, musel mu pripadať ako dobre zašumený film. Pobral som sa do hotela. Noc som prežil v spoločnosti blikajúceho televízora a flaše vína.

O dva dni som so zvláštnym pocitom odcestoval domov. Nasledujúce hektické pracovné týždne ho opäť pomohli rozmazať. Spočiatku som pravidelne sledoval a vyhľadával internetové správy o Johnovi Travisovi alias Danovi Tremacovi. Za nasledujúcich päť mesiacov sa objavili len dva malé články v Nature a recenzia na pripravovaný román. Snažil som sa domýšlať na čom tak asi pracuje. Polovážne, položartom som očakával, či sa jedného dňa nezmením na nesvojprávneho robota s cudzou vôľou implementovanou v mojom mozgu. Nič sa nedialo.

Rok sa s rokom stretol a ja som pomaly kráčal zasneženou ulicou smerom k mojmu preferovanému kníhkupectvu. Vo vzduchu visela atmosféra Vianoc dotváraná šelestom padajúcich snehových vločiek a blikajúcich reklamných pútačov. Minul som výklad a cez sklenené dvere zamieril dnu. Prebehol očami prvý pult s bestsellermi. Pri jednom z nich visela upútavka s nápisom:"Román od svetoznámeho autora, ktorý pred časom tragicky zahynul." Prizrel som sa bližšie na meno autora. Zreničky sa mi rozšírili od užasu. Dan Travis. Otočil som sa na päte a vybehol z obchodu. Rozbehol som sa čo najrýchlejšie domov, sadnúť za počítač a vyhľadať nejakú rozširujúcu informáciu o tejto šokujúcej správe. V duchu som sa čudoval, ako mi to mohlo uniknúť. Podarilo sa mi nájsť len krátku správu v čiernej rubrike nejakých miestnych novín v Sydney, ktorá stručne skonštatovala násilnú smrť usporiadateľa demonštrácie, úspešného spisovateľa Dana Tremaca, ktorého udupal rozvášnený dav. Málo na uspokojivú odpoveď.

Po nejakej dobe, keď som sa večer vrátil z práce, ma čakala v poštovej schránke listová obálka z Austrálie. Prekvapil ma odosielateľ, katedra biochémie univerzity v Canberre. Obsahom bol jeden úhľadne zložený list s oznamom a podpisom katedrovej asistentky, akejsi pani MacLeodovej, ktorá na požiadanie profesora Travisa zasiela priložený dokument. Fotokópiu strany zošitu na ktorom sa nachádzal dlhý stĺpec v zátvorkách uzavretých dvojíc čísiel, končiaci niekoľkými vetami textu z Travisovej knihy. Okamžite som ju spoznal. Chvíľu som nechápavo pozeral na zoznam čísel. Potom som si spomenul na literárny príbeh o nejakých detských pátračoch. Popisoval šifru odkazujúcu na knihu, jej kapitoly a poradie slov vo vetách. Zobral som teda Travisom citovanú beletriu a po hodine hľadania som mal na stole dešifrovaný odkaz.

Zmieňoval sa o pokroku vo výskume telepatických a mentálnych schopností. O akomsi úspešnom pokuse s ovládaním ľudskej mysle. O plánoch ovládnuť skupinu ľudí...

Dal som si to do súvislosti s tragickým koncom tohoto plánovania . Zrejme mu niečo nevyšlo.

Nedokázal ovládnuť toľko myslí, ktoré podráždené narušením vnútornej konzistencie, obrátili

sa proti nemu. Celý deň som sa nevedel zbaviť pocitu, že tento scenár som už niekde videl.

Alebo čítal. Nedarilo sa mi spomenúť si kedy a kde. Mávol som rukou. Asi déja vu.