Klub Vrahov

Volne poviedkove pokracovanie povodneho Proroctva draka(R) od Roberta Sidora. Pribeh je zalozeny na svete autora. Hrdina sa dostava na obavane miesto - do klanu E, kde preziva najzdrcujucejsie chvile, no ide za svojim cielom. Ma svoje poslanie ktore chce dokoncit za kazdu cenu...
Filmová história scifi
Prológ
Toto dielo je čistá fikcia,
akákoľvek zhoda s reálnymi osobami je rýdzo náhodná.
Toto dielo je venované Róbertovi Sidorovi za jeho prepožičanie sveta
z diela Proroctvo Draka (R).
Autor nezodpovedá za duševné poruchy vzniknuté
pri čítaní tohto diela.
Výzva (Časť 1.)
Vstal som pred svitaním. Pozrel som na indikátor batérie. Takmer vybitá. Potichu som zahrešil, vypol som maskovaciu sieť a pomaly som ju začal skladať. Uložil som si ju do vaku a vydal som sa na cestu. Podľa informácii, ktoré som mal bola poloha cieľa asi sedem kilometrov na západ. Bol som na cestách už niekoľko dní. Cieľom mojej cesty bola stará knižnica, jeden z mála objektov, ktorý sčasti prežil bombardovanie. Bol som na území E-Klanu. Bola to organizovaná anarchia. Presadili sa svojou krutosťou, rabolali všetko bunkre v okolí stoviek kilometrov štvorcových. Vodcom bol chemik Peter MCEnzy, alebo ako sa z obľubou nazýval Cisár E. Pred vojnou bol bezvýznamný vedec v bezvýznamnom laboratóriu. Teraz to bola najnebezpečnejšia osoba v širokom okolí. Jeden z jeho prisluhovačov, George Fatal, bol môj cieľ. Prechádzal som týmto divokým barbarským územím s obavami. Bola to takmer sebevražedná misia. Ale bola to rovnako česť, ktorú som nemohol odmietnuť. Po toľkých rokoch vo fachu som jednoducho nemohol odmietnuť výzvu, ktorú mi predostreli. Dostanem ho. Dostanem aj keď to bude možno posledná vec, ktorú spravím. Myslel som na SYNaje, ktoré za to dostanem. A čo všetko si za ne obstarám. Cieľ sme našli pomocou satelitu. Satelity vojnu prežili. Boli príliš vysoko a ďaleko od tohto šialenstva, ktoré sme rozpútali. Vznášali sa nad nami ticho nedotknuté a vysmievali sa nám. Tí, ktorí ich ovládli, získali obrovskú moc. Nám sa to podarilo. Vlastne sa nám poradilo obnoviť spojenie len z jedným z nich. Európsky projekt Galileo nám zabezpečil prehľad o tomto kraji, v ktorom momentálne žijeme. Alebo prežívame. Parus bol pred vojnou vychytený hacker. Vláda ho chytila a naparili mu osem rokov. Po troch ho vzala do svojich služieb pod iným menom. Takto sa dostal do bunkra. A takto sa aj dostal k nám. Kráčal som už niekoľko hodín. Batéria ma trochu štvala. Mala vydržať dlhšie. Ďalšiu noc už nebudem chránený. Našťastie už nie som ďaleko od miesta, kde sa odohrá moja životná skúška. Takto chránenú osobu ešte žiaden nájomný vrah od vojny nedostal. Ak sa mi to podarí, budem v klube vážený do konca života. Vlastne už teraz som šéf, ale takýto kúsok by mi zabezpečil vodcovstvo do mojej smrti. Pri mojom povolaní to zas nie je až taká dlhá doba, ale poteší. Kamienky mi pravidelne odskakovali od topánok. Zem sa rozpaľovala, prichádzalo poludnie. Vietor sa zdvihol a vzniesol do povetria tisíce kúskov drobného piesku. Nasadil som si kyslíkovú masku. Nemám rad vietor. Kráčal som zamyslený nad svojou pochybnou budúcnosťou ale zmysly som mal stále bdelé. Zablúdené guľky sa nájdu aj na púšti. Čaká ma už len zostup do rokliny a cez údolie priamo do srdca stredovekého klanu po zuby ozbrojeného technikou modernej doby. Len atómová vojna dokáže vytvoriť taký paradox. Len samotná vojna môže splodiť monštrá. Roklinu som prešiel v pohode. Na úpätí údolia som zbadal lietadlo. Lietadlo lovcov. Spustilo jedného z tých náboženských fanatikov. Znova som zahrešil. Šiel som pešo týmto krajom len preto, aby nad územím klanu nebola zaznamenaná žiadna nepriateľská aktivita. Aby obeť bola menej ostražitá, aby moje nádeje na zdar boli lepšie. Bola to smola. Ale možno nevyvolá veľký rozruch. Lovci sú všade. Vyškriabal som sa na hrebeň jedného z menších skalných násypov. V ďalekohľade som zbadal lovca aj jeho obete. Spustila sa prestrelka. Netrvala dlho, lovec vytiahol svoju osobnú zbraň a rozpolil vo dvoje jedného z klanu E. Potom nastal výbuch. Ten výbuch nedával žiaden zmysel, ale nad tým som neuvažoval. Vytiahol som remington .50 a zacielil. Jedna z postáv sa blížila k lovcovi. Hľadal som zbraň, ale na moje prekvapenie nebol ozbrojený. Neozbrojený človek v púšti. Čoho všetkého sa ešte dožijem? Jemne som sa dotkol spúšte a čakal, čo sa bude diať. Mladý muž stál nad lovcom, ktorý sa prevrátil na brucho. Zjavne to počas prestrelky kúpil. Mladík bol dva kroky od lovca. Stále žiadna zbraň v rukách. Strieľať? Zastreliť neozbrojeného chlapa ktorý o mne ani nevie? Počkám. Stál tam len niekoľko sekúnd bez pohnutia, ale mne to pripadalo ako večnosť. Dal lovcovi dole masku. Rozmyslel som si to. Prečo strieľať? Lovcovi aj tak nepomôžem. Johnny sa pred týždňom pasoval za "Ideológom klub" a "Ministrom pre styk s verejnosťou". Rehotali sme sa ako kone, v klube sme šiesti a už máme ministra. Ale skoro sme odpadli, keď nadviazal kontakt s lovcami a zohnal nám zákazku. Teraz sme vlastne priatelia. Zasmial som sa nad svojimi úvahami. A nakoniec, som tu pre iné. Zaistil som zbraň a vydal sa na pochod do údolia. Po štvrť hodine som zastal a vytiahol ďalekohľad. Pohľad, ktorý sa mi naskytol ma zarazil. Málo čo ma v poslednom čase dokázalo zaskočiť. Toto ma dostalo. Najprv som myslel, že som to len zle pochopil. Ale nie, nemýlil som sa. Mladík pochovával tých troch. Lovca aj obete. Bolo to milé. Vidieť trocha ľudskosti aj na povrchu, hoc len ďalekohľadom. Bol som hrozne zvedavý, chcel som zísť až tam celkom dole a zistiť, čo sa to vlastne stalo. Ale spomenul som si na svoje poslanie. Musel som ísť ďalej. Musím byť pri ruinách knižnice pred zotmením. Zatriasol som hlavou a pustil som sa ďalej za svojim cieľom.
Stál som tu. Presne povedané ležal som tu. Ležal som za jedným z bývalých vlakových násypov. Poznal som to len podľa roztavených šmúh po bývalých koľajniciach. Kryl som sa maskovacou sieťou. Podľa batérie mohla vydržať tak hodinu, možno hodinu a pol. Dýchal som veľmi pomaly, akoby som sa bál, že postavy pri budove začujú môj dych. Sledoval som okolie. Ležal som tu a čakal na zotmenie. Za tri hodiny vyčkávania sa nestalo úplne nič. Pred sebou som mal dvoch strážcov. Vzadu, z druhej strany budovy bol ešte jeden. V oknách ruín budovy som nevidel žiaden pohyb. Ak tu cieľ je, musí byť v podzemí. To by dávalo aj väčší zmysel. Remington som mal stále pri sebe, človek je tvor dúfajúci. A ja som stále dúfal, že George Fatal vylezie z budovy, odklopím kryt ďalekohľadu, bleskovo zacielim a potom sa už len dám do behu. Efektívne a bezpečné. Čistá práca. Postavenie v klube zabezpečené, víno a ženy... Malo to len jednu chybu. Pravdepodobnosť, že sa to stane, je rovnaká, ako očakávanie striptízového baru a lahodného koňaku vo vnútri. Začala sadať tma. Prudko sa ochladilo. Teraz sa už nedalo ustúpiť. Musel som dnu. Plán som vymyslel počas ležania za zásypom. Pomaly som sa odplazil trochu ďalej od budovy a zahrabal som remington. V budove je dlhá puška na škodu. Pretočil som sa na chrbát, vybral som svoju najobľúbenejšiu zbraň. Už pred vojnou mi zabezpečovala obživu. Teraz som ju znova potreboval. Betty ma ešte nikdy nesklamala. Keby tak urobila, už by som tu neležal a nemudroval. Čierna odhlučnená barreta. Zasunul som zásobník so špeciálne upravenou muníciu. Aj zásah do ruky by bol pre obeť smrteľný. Našruboval som tlmič a zatiahol za uzáver. Klik-klak. Bol som pripravený na najväčšiu akciu života. Vonku prekonať jedného strážcu... pche.. práca pre začiatočníka. Ale čo ma čaká dnu, to nevie nik. A bude ich tam dosť. Prestrelka neprichádza do úvahy. Po rokoch som znovu pocítil strach. Ale strach je dobrý, utešoval som sa, strach ma udrží pri zmysloch. Prevrátil som sa znovu na brucho a pustil som sa do plazenia. Mal som presne vytýčenú trasu, po ktorej sa doplazím ku strážcovi. Aj som tak vykonal. Ukryl som sa za kopou tehál spálených od atómového výbuchu. Prikrčil som sa a vyzrel do tmy. Moje oči si už privykli na tmu a videl som jasne svoju prekážku. Asi dva metre vysokého chlapa s automatickou brokovnicou. Výstrel padol nehlučne. Telo sa naplo a zošuchlo do tmy. Počkal som niekoľko sekúnd a vyrazil som. Betty som držal v oboch rukách pred sebou. Došiel som až k telu. Čistý zásah, trafil som ho rovno do čela. Nemal nárok prežiť takú ranu. Vošiel som do dverí. Uprostred tohto pohybu ma zamrazilo. Čosi ma napadlo. Na masku som si pripol fóliu z priesvitného keramického skla. Pripol som ju k batérii a zapol napätie. Teraz som videl infra. Tri milimetre od nohy mi zasvietil tenučký červený prúžok. Druhý asi o meter vyššie. Poplašné zariadenie alebo výbušná pasca? Bolo to jedno. Obe sa rovnali smrti. Huh, skúsenostiam sa nič nevyrovná. Pamätám, ako mi jeden zlodej ešte pred vojnou prizvukoval: "Nikdy nevkroč do miestnosti, kým ju nepreskúmaš." Veľmi opatrne som sa prepchal otvorom tak, aby som neprerušil ani jeden lúč. Ocitol som sa v miestnosti. Nebolo v nej celkom nič. Všetko bolo obhorené. Žiadne ďalšie pasce. Dole neviedlo nič. Hore šli len schody, ale neviedli nikam, lebo starej knižnici ostalo už len jedno poschodie. Knihy sa vyparili do ničoty. Nebolo tu celkom nič. Prešiel som celé poschodie. Chodil som prikrčený, pretože cez okná som videl tých dvoch z prednej strany ako fajčili niečo nepríjemne voňavé. Tak toto nechápem. Ak tu nič nie je, tak prečo to strážia. Mohol sa Parus pomýliť pri navigácii? Nie, iste som na správnom mieste. Dal som sa do prehliadky podlahy. Robil som to veľmi opatrne, pretože som sa bál ďalšej pasce. Nakoniec som našiel, čo som hľadal. Padacie dvere boli len veľmi ťažko rozoznateľné, ale boli to oni. Opatrne som ich nadvihol. Schody neboli betónové, ale kamenné. Opatrne som zliezol dole schodmi. Dal som si extra pozor aby som nevydal jediný zvuk. Katakomby boli veľmi staré a špinavé. Tvorené boli klenbovými oblúkmi zo starých tehál. Celé vyzerali dosť rozstrasené, niektoré piliére boli celkom prepadnuté. Začul som hlasy a veľmi som spozornel. Stále som sa pohyboval v tieni. Došiel som takto až k nim. Boli traja. Všetci mali na bundách našité biele E. Ozbrojený boli vynikajúco. Mohol som ich dostať... možno som ich mohol dosť. Moment prekvapenia, niekoľko presných rán. Nesmú zareagovať prirýchlo... Ale to nič nerieši. Strážia výťah. Výťah do nejakého bunkru. Nemohol som uveriť svojim očiam. Normálny bunker. Možno len nejaký menší protiletecký kryt. Meravo som stískal Betty a horúčkovito premýšľal. Dostanem ich a čo potom. Dokážem privolať výťah? Aj keby som privolal výťah, ako sa nepozorovane dostanem do vnútra. Výťah vzbudí pozornosť. "Čo to kurva bolo?" zreval jeden. Všetci vytiahli útočné pušky a mierili každý iným smerom. Stál som v tieni asi osem metrov od nich. Zalial ma smrteľný pot. "Čo čo bolo??" spýtal sa druhý po chvíli. Je po mne, je po mne - napadlo ma. "Vidím ho!" zreval tretí a začal páliť. Pálil dávkou ako šialený. Chodbami sa prehral neznesiteľný piskot. Chlap prestal strieľať a spravil tri kroky dopredu. V tom momente dostal pažbou po hlave. "Debili, zas pálite po potkanoch! Prečo musím dostať do skupiny samé uchá!" Ani som nedýchal. Pomaly som sa stiahol hlbšie do tmy. "Ešte raz začnete páliť do vymyslených nezmysloch a pošlem vás strážiť na sever!" tým sa rozhovor skončil. Zavládlo ticho. Dvaja šúchali nohami po zemi a tretí si začal baliť nejaké svinstvo do nejakého špinavého papierika. Asi sa pokúšal o cigaretu. Možno je to tá droga, ktorú v klane tak hojne požívajú. Nikdy som sa s tým nestretol. Odkedy ma vyhostili z Base-112 som pracoval hlavne pre Syndykát. Platili dobre a potrebovali moje služby. Odkedy som založil klub a pribral do party štyroch pomocníkov a jedného počítačového maniaka, obchody šli skvele. Vrátil som sa späť k svojim úvahám. Ak je to štandardne vyrobený bunker, taký ako všetky jemu podobné, tak sa tam dostanem cez vetracie šachty. Nacvičovali sme to v Diere. Tak voláme našu klubovňu, hlavný stan, kancelárie, rezidenciu alebo ako chcete. Ale ešte som nemal príležitosť vyskúšať si to v reálnej situácii. Netušil som, že pod starou knižnicou je bunker. Čakal som katakomby, ale bunker nie. Tak fajn, dosť bolo záhaľky, idú sa hľadať výstupy vetračiek. Inej možnosti tu nieto. Celý problém u prieniku ventiláciou je, že budem musieť rozobrať hlavný filter. Neboli stavané proti vniknutiu cudzou osobou ale proti vniknutiu otráveného vzduchu. Je to ale obrovské riziko. Ventilačky sú veľmi úzke, cesta späť je nemožná. Dá sa tlačiť len vpred, dozadu sa sám nedostanem. Pri nácviku sa mi už niekoľko krát stalo, že som ostal trčať v bočných chodbách menších filtrov. Prejdem len cez hlavný filter a ten budem musieť komplet odmontovať, aby som sa vzniknutým otvorom pretlačil. Ak miniem hlavný filter, ostanem trčať pred nejakým menším, cez ktorý nepreleziem. A zhnijem tam v tej chodbe na večnosť. Potkany ma zožerú za živa. Ale inej cesty skutočne niet. Nič iné mi nezostáva. Môžem sa ešte s hanbou vrátiť do Diery. Rozhodnuté. Idem sa tlačiť cez potrubia.
Vývod z ventilačky nebol problém nájsť. Našiel som ich podľa hluku. Zhodil som zo seba všetky veci. Ostali mi len spodky a vak, do ktorého som zobral náradie na ten nešťastný filter. Zbraň sa mi ešte do vaku vošla. Zobral som doňho len to najnutnejšie, budem ho tlačiť pred sebou. Sám budem mať problém sa posúvať tými rúrami. Pozrel som na hodinku. Za desať polnoc. "Tak veľa šťastia, pňaku." napadlo ma a už som bol vo ventilačke. Cesty späť nebolo. Steny tej rúry boli úzke a šmykľavé. Našťastie som nešiel hore. Šiel som dole. Asi celý kilometer dole. Ak zablúdim v spleti tých rúr, budem už zároveň aj pochovaný. A poriadne hlboko. Čierny humor ma chytal a tlačil som sa ďalej. Ono, aby sme si rozumeli. Vetracie systémy bunkrov nie sú lotéria. Majú svoj systém značenia a sú logický usporiadané. Lenže tú logiku treba poznať. A omyl je možný len jeden a už sa nedá opraviť.
Štveral som sa nekonečne dlho. Myslel som na Tinu. Jej som bol vďačný, že som dostal svoju šancu v živote. Jej som aj bol vďačný, že som mohol prežiť katastrofu. Tina bola úžasná žena. Milovala ma. Pekná bola ako obrázok. Veľmi cudná a v posteli dosť nudná. Nakoniec, na to som mal svoje milenky. Bola aj veľmi verná. Jej otec bol miestny don. Vďaka nemu som sa dostal z uličného chuligána na významný post v stávkovej kancelárii. Obchody šli skvele. S Tinou sme sa vzali. Dieťa nám zomrelo po pôrode. Ďalšie už mať nemohla. Vtedy vo mne niečo zomrelo a pustil som sa v šľapajach jej otca. Stal som sa váženým zástupcom Dona Luka. Nebol som krutý vládca svojho revíra, ale na radikálne riešenia som bol vždy pripravený. Tri roky som si odsedel. Nebolo to až také zlé. Kým som držal jazyk za zubami, mal som v base komfort ako na slobode. Po mojom prepustení nastala atómová kríza. Zorganizovala sa nejaká protiteroristická organizácia, alebo niečo také. Starý don nám za obrovské úplatky vybavil miesto v protijadrovom kryte. Vtedy som sa z neho smial. Myslel som, že chudák starý don stráca rozum. Týždeň pred katastrofou ho niekto zastrelil v jeho obľúbenej reštaurácii. Ten niekto bol môj osobný strážca Paul. Stal som sa donom. Vo svojich 28 rokoch to bol nevídaný úspech. Dlho som si donovania neužil. Skončil som tisíc metrov pod zemou a mohol som byť vďačný aj za toto. Chudera Tina sa nikdy nedozvedela, kto rozkýval umieračik jej otca. V podzemí dlho nevydržala. Myslel som, že mi srdce pukne po jej odchode. V tomto momente vo mne zomrelo úplne všetko. Stal som sa len nástrojom skazy pre každého, kto ma zaplatil.
Netuším koľko som šiel k hlavnému filtru. Ale došiel som. Bol to prekrásny pocit, keď som na niečo narazil, zapol baterku a videl mrežu s textom: "centrálna kotolňa". Netuším, prečo sa to volá kotolňa. Ale hlavný filter je jej súčasťou. Odrazil som mrežu a vstúpil som do miestnosti. No, miestnosti. Bola to len taká väčšia komôrka. Jej druhá časť a pokračovanie bolo za filtrom. Zapol som baterku na plno a povyberal veci z vaku. Pol druhej mi svietilo na hodinkách, ktoré som mal tiež vo vaku. Celkom dobrý čas, napadlo ma. Vybral som aj výbušninu. Ak to inak nepôjde... Pustil som sa do práce. Toto by už nemal byť problém. Ale bol. Trápil som sa s tým neuveriteľné štyri hodiny. Nie som veľmi zručný technik. Teória vyzerala vždy jednoducho. Mal som si to niekedy radšej skúsiť. Mohol som dať filter do pôvodného stavu, ale ani ma nenapadlo to spraviť. Hore už aj tak začínalo svitať, keď som vstúpil do kotolne. Čas bol asi dobrý, lebo v nej nebol nikto. Robotníci asi ešte spali. Ale hore už niekto čoskoro nájde mŕtvolu toho strážcu, čo som v noci zlikvidoval. Prešiel som celú kotolňu. Nenašiel som nič, čo by som si mohol obliecť. Bol som polonahý a nemal som v rukách nič len Betty. Celý som bol špinavý až po uši od oleja a smrdel som... ani neviem čím. Bolo to neuveriteľné, ale skutočne sa mi podarilo dostať do bunkra. Toto mi v klube neuveria. Ak sa doňho ešte niekedy dostanem. Som tu, ale čo ďalej. Chodbou nemôžem, musím sa znova natrepať do potrubia. Za chvíľu prídu robotníci, ak ma tu nájdu, mám po chlebe. V žiadnom prípade nesmiem byť prezradený. Tu niet kde unikať. Pozrel som na rozobratý filter a došlo mi, že uvažujem o sprostosti. Prezradený budem, skôr či neskôr. Dal som dole kryt od vnútornej časti ventilácie, vliezol dnu a zavrel za sebou veko. Ono to ani nebola rúra, ale štvorcový tunel, ktorý roznášal vzduch od kotolne po celom bunkri. V tuneli bol prievan, ale bol to raj oproti ceste sem. Vydal som sa ani neviem kam. Jednoducho som liezol, v zuboch výbušnina, v ruke Betty. Tlmič narážal do stien tunela vždy, keď som sa posunul ďalej. Trochu mi to šlo na nervy, tak som si ľahol a plazil som sa po bruchu. Tunel skončil a dostal som sa do spleti rozvetvených ventilácií, ktoré viedli neviem kam. Steny ventilácii boli dosť slabé, začínal som pochybovať o tom, či ma udržia. Pchal som sa ďalej, najtichšie ako som vedel. To mi už také starosti nerobilo. Nikto nezačne páliť do ventilácie hneď ako v nej šuchne. Asi sto metrov pred sebou som mal svetlo. Dosť ostré svetlo. Úplne najlepšie by bolo, keby som sa dostal do riadiaceho centra. Možno toto svetlo...
prepadol som sa cez ventiláciu. Dopadol som na chrbát a silno so mnou narazilo. Vyrazilo mi to dych, ale vedomie som našťastie nestratil. Ležal som v gatiach na podlahe v niekoho byte. Škaredo som nadával a kolenačky som hľadal zbraň. Nikde jej nebolo. Miestnosť bola malá, slúžila ako kuchyňa a jedáleň zároveň. "Miláčik, to si bola ty?" Dvere sa otvorili a vošiel chlap v uniforme. Jeho pohľad stál za nezaplatenie, keď ma uvidel stáť v jeho kuchyni. Bolo to trochu komické. Aj by som sa zasmial, keby situácia nebola taká vážna. Schytil som nôž, ktorý ležal na stole a hodil som. Nikto, kto vie narábať s nožom ho nikdy z ruky nepustí. Ale ja som jednoducho musel zasiahnuť okamžite. Nôž preletel dva metre a zapichol sa chlapovi presne do hrtana. Narazil o stenu, chytil sa za hrdlo a spadol na zem. Škaredo chrčal a z krku mu šli tmavočervené bubliny. Zbadal som Betty, bola pod kuchynským stolom. Zdvihol som ju a šiel som prehľadať byt. Miláčika som našiel v sprche. Videl som ju len cez priesvitnú fóliu. Bola fakt nádherná. Dlhé čierne vlasy jej padali až na chrbát. Bola štíhla a mala krásne tvarované prsia. Jej čierny bobor svietil cez tenučkú fóliu. Nemal som ženu už pekne dlho. Ale teraz nebol čas na špásy. Šesť krát som vystrelil cez fóliu. Sprcha na druhej strane sa sfarbila do jasnačervena. Vypol som vodu a vrátil som sa do kuchyne. Chlap sa posunul asi o meter, snažil sa plaziť po podlahe. Robil za sebou tmavú krvavú šmuhu. Chrčal a nezrozumiteľne čosi mumlal o svojej žene. Troma výstrelmi som mu umožnil sa s ňou stretnúť. Ale šťastie sa na mňa trochu usmialo. Ten chlap bol asi mojej postavy. Meter osemdesiat, tmavé vlasy, bežná tvár. Mal ich trochu kratšie ako ja, bol hladko oholený. Vrátil som sa do kúpeľne a odstránil som tieto nedostatky. Poumýval som si tvár a ruky, oholil som sa a pristihol si vlasy. V šatníku som našiel jednu z neho uniforiem. Sedela mi dobre. Topánky ma hrozne tlačili, ale musím vydržať. Trochu som smrdel, tak som sa pomazal vodou po holení. Viac som si nemohol dovoliť, radšej smrdieť za potom ako ženskou voňavkou. Videl som sa v zrkadle, výsledný efekt bol výborný. Na náplecníku mi žiarilo snehovobiele E. Preukaz totožnosti som našiel v jeho vrecku. Norbert Strass. Ešte raz som pozrel do zrkadla a na preukaz. Zhoda nebola dokonalá, ale princíp overovania totožnosti je jednoduchý. Človek sa pozrie na toho, koho preveruje a potom na preukaz. A hľadá podobnosti. Nikdy nehľadá rozlišnosti. Podobností tam bolo viacero, nemusel som sa báť. Len dúfam, že Noro nie je veľmi vysoko postavený a veľmi známy. Hodnosť na preukaze nebola. Nič to, riskol som už väčšie veci. Vyšiel som z bytu a zamkol za sebou dvere. Kľúče som odhodil do atómového recyklátora na konci chodby. Šiel po chodbách akoby som vedel, kam kráčam, trochu sa usmieval a horúčkovito som premýšľal, kde môže byť riadiace stredisko. Nestretol som našťastie žiadneho strážcu, len niekoľko technikov, ktorý na mňa fľohli nenávistné pohľady a pokračovali vo svojej práci. Celkovo to nebol veľmi veľký bunker. Riadiace stredisko som našiel. Dvere strážil jeden chlap v rovnakej uniforme ako som mal na sebe ja. Prestúpil som pred jeho okienko. "Meno a dôvod vstupu." Vybafol na mňa. "Norbert Strass, ochranka vonkajšieho priestoru. Vec: tajné" Nič iného ma nenapadlo. Otvoril dokumenty a listoval v nich. Jemne som zaškrípal zubami, ale to chlapík nepostrehol. "Preukaz prosím." Podal som mu ho. Letmo naňho pozrel a vrátil mi ho. "V záznamoch stojí, že strážite centrálny sklad zbraní." "Stále vymýšľajú niečo nové. Posledné dni lietam ako špinavé prádlo." Zatváril sa sprisahanecky a povedal: "v poriadku." Keď som vstupoval cez dvere, napadlo ma len jedno: tupec. Vošiel som dnu a boli tam len šiesti administratívny pracovníci, ktorý sedeli za počítačmi. Miestnosť bola kruhová a uprostred nej stálo vyvýšené pódium. Zjavne pre veliteľa, ktorý odtiaľ mohol riadiť bunker. Slušne ma pozdravili. Slušne som odzdravil. A všetkých som zabil. Vypálil som na nich 14 rán v rýchlom slede za sebou. Pri streľbe som poškodil jeden LCD monitor a jednému z počítačov sa vznietila matičná doska. Uhasil som ho penovým prístrojom, ktorý som našiel visieť na stene. Uzamkol som dvere vedúce do strediska. Mal som menší problém. Cez rúru som zo sebou vzal len dva zásobníky. V komore mi teraz ostal jeden náboj. Z bytu toho ochrankára mi ostalo šesť nábojov. Mám už len sedem rán. Na opasku mám síce Norovu 10 mm pištoľ, ale strieľať tu v bunkri bez tlmiča je samovražda. Musím sa krotiť. A teraz som sa pustil do práce, prečo som prišiel sem. Zvalil som jedného informatika zo stoličky na zem, sadom som si na jeho miesto a pustil som sa do prehľadávania bunkra. Prešiel som plány bunkra, rozmiestnenie stráži i životne dôležité systémy bunkra. Napadlo ma, ako sa dostať z bunkra. Odtiaľto. Jednoducho vydám príkaz, aby Nora Strassa vyprevadili na povrch za neodkladnou úlohou. Zaujímavé ale je, že ešte nenašli mŕtveho strážcu, ktorého som nechal na povrchu. Odtiahol som ho síce z budovy von, ale pri dôkladnej prehliadke ho museli nájsť. Čo im nechýba jeden zo strážcov? Niekedy anarchistické spolky nie sú až také zlé... Nenašiel som žiadne kamery, ktoré by snímali povrch. Posledná končila pri výťahu. Celkovo pokrytie kamerovým systémom bolo biedne. Zatiaľ ani stopy na Georgovi. Kamera 1, 2, 3... preklikával som sa kamerami po chodbách a niektorých miestnostiach. Chodby boli poloprázdne, ak som niekoho videl, bol to nejaký strážca. Zopár technikov s prázdnym výrazom v očiach pracovalo na niektorých častiach potrubia.
Intercom zapípal. "Centrála, našli sme rozmontovaný hlavný filter v kotolni." Stlačil som červené tlačidlo a svojim najpresvedčivejším hlasom odpovedal: "Samozrejme, nočná šichta ho reparovala. Zrejme ho nestihli poskladať. Dajte to dokopy." Chvíľu bolo ticho. Potom odpoveď: "Pochopili sme, vykonáme." Výborne, výborne. Toto som uhral. Ale čo sa stalo vonku? Vážne nenašli to telo? Prestal som si lámať hlavu a hľadal som svoj cieľ ďalej. Nemám ani predstavu, kde hľadať Georga Fatala. Kde ten tlstý smrad môže byť?
Aha, tu je ešte suterén. Zbadal som na štítku jednej kamery. Dvojúrovňový bunker? Tak toto je zaujímavé. Veľmi zaujímavé. Zapol som monitor. To, čo som na ňom zbadal, mi vyrazilo dych. Tak nejako som si predstavoval peklo. Horná časť bunkra zjavne slúžila pre uzurpátorov moci a zotročených technikov. Bolo to len také malé predpeklie, ozubené koliesko udržiavajúce pri živote kolos pod ním. Niekto musel udržiavať servis v chode. Ale dole bol Saigon. Bol to dosť veľký priestor, vykopaný zjavne až po výbuchu. Kopa ľudí, kopa tiel. Nedalo sa určiť, kto bol živý, kto mŕtvy a kto len zdrogovaný. Musela tam hrať nejaká hudba, pretože niektorý sa divne vlnili. Možno to boli len kŕče, možno nejaký nový tanec. Osvetlenie tam bolo biedne a blikalo. Aj to bol možno len zámer, niečo ako diskotéka na predvojnové časy. A každý z nich mal pri sebe nejakú zbraň. Ako to, že sa tam všetci nepozabíjali? Bol to skutočný brloh. Ako som zistil, miestností bolo niekoľko. Boli medzi sebou prepojené len veľmi krátkymi tunelmi, tiež vyrobenými ťažkou technikou len nedávno. V jednej z menších miestností som našiel cieľ. Sedel rozvalený vo vani, pri svojich 140 kilogramoch tam ani nebolo treba veľa vody. Okolo neho bolo sedem žien. Ku kráse im chýbalo veľa, všetky boli dosť tlsté. Všetky nadrogované. Tá najmladšia, mohla mať sotva 12 rokov, práve uspokojovala tlstého Georga. Aj napriek tomu všetkému ma napadla len Billyho najobľúbenejšia veta: "Kontakt s cieľom potvrdený." Billy bol bývalý vojak. Môj jediný skutočný priateľ a skvelý zabijak. Pred vojnou bol výsadkár, špeciálna jednotka. Veľmi jednoduchý chlap, mocný ako býk a verný ako pes. Zachránil som mu život a od toho momentu sa odo mňa ani nepohol. Je jedným z pilierov mojej moci v mojom malom klube. A jediný človek, ktorému by som sa obrátil chrbtom bez strachu o svoj život. Aj napriek hrôzam, ktoré som dole videl, som sa potešil. Tak predsa ešte len nepatrím do starého železa. Teraz len vymyslieť, ako tú tučnú nechutnú krysu vykúriť z diery.
Začínal som byť hladný. Rozhliadol som sa po miestnosti. Našiel som väčšie množstvo injekčných striekačiek, ale nič na jedenie. Títo ľudia žijú len z drog? Tabletky, ktoré som konzumoval od vojny ja, tiež neboli žiadna výhra, ale teraz by som za jednu dal neviem čo. Ale zvykol som si byť hladný. Boli časy, keď sme s Billym nemali čo do úst vložiť. Prehľadal som aj stanovisko veliteľa. Našiel som tam banán. Myslel som, že sa mi sníva. Skutočný banán, žiadna syntetika. Zožral som ho bleskovou rýchlosťou. Znova som mal silu na ďalšie akcie. Napadla ma myšlienka. Niečo tam dole tá banda musí dýchať. Sedím v centrále, ktorá sa stará o ich blaho. Čo keby som im toho blaha trochu ubral. Alebo im to blaho celkom zrušil? Hahaha. Musel som mať na tvári výraz ako Schizo. Schizo bol jeden z mojej party. Bol to úplný magor, svoje obete najradšej škrtil. Čo robil pred vojnou a ako sa dostal do bunkra sa snáď už nikto nikdy nedozvie. Za niekoľko minút som našiel ovládanie vzduchového rozvodu. Zastaviť ho by nebol problém. Ale ak im vypnem kyslím, dôjde im to rýchlo a vyhrnú sa na moje poschodie. A to by bol koniec. Musím to spraviť tak, aby sa z tohto protileteckého krytu nikto nedostal. Spomenul som si na výbušninu, ktorá ostala v Norovom byte. Musím sa tam vrátiť a odstreliť dvere medzi suterénom a tým poschodím. Naprogramoval som prívod vzduchu na núdzový režim s naplánovaným ukončením dodávok o 20 min. Za toľko by som sa mal dostať aj s výbušninou k dverám. Podľa plánov bunkru, boli neďaleko. Plány som si prezrel veľmi pozorne. Tento bunker bol vlastne skoro miniatúrny. Niekoľko ubikácií, kotolňa a sklad zbraní. Priestranstvá pod bunkrom boli dvanásť krát rozľahlejšie. Nenašiel som žiadne chodby, ktoré by viedli na povrch. Dobre. Jediný východ bol výťah. Tadiaľ sa po panike nejakým spôsobom dostanem hore. Nejako to dokážem. Prestal som mudrovať a vyšiel som z miestnosti riadiaceho strediska. Pomaly som odchádzal od strážnej búdky vstavanej do steny chodby. Sedel tam nejaký iný strážca. Vyzeral zdrogovaný. "Kamoge, kamoge, stoj." Zastal som a otočil som sa. "Kto si? Poď si šľahnúť!" Už len toto potrebujem. Usmial som sa, spravil som niekoľko krokov smerom k nemu a dva krát som ho strelil cez sklo rovno do tváre. Sklo vydalo dvojitý dudnivý zvuk. Našťastie sa nerozsypalo, ale ostali v ňom dve 9mm diery. Chlapíka som už nevidel, zviezol sa niekam pod stôl. Na stole bola kopa fetu, injekčných striekačiek a nejakých cigariet ušúľaných v umelohmotných papierikoch. Zastal som pred Norovým bytom. Vtedy ma napadlo, akú chybu som spravil, keď som zahodil tie kľúče do recyklátora. Dva krát som kopol do dverí. Ani sa nepohli. Náradie na zámky, moje obľúbené elektronické šperháky, som nemal. Šperháky ostali vo vaku. A ten bol za týmito dverami. Ostalo mi päť nábojov. Vysypal som ich do zámky. Povolila. Kopnutím do dverí som sa dostal dnu. Mŕtvola bola na svojom mieste. Vak s vecami tiež. Vybral som výbušninu. Strčil som si ju pod bundu. Zahodil som Betty. Nemalo význam ju ďalej so sebou nosiť. Vyšiel som z bytu. Zanechal som tu už strašne veľa stôp. Ak mi toto prejde, tak mám buď obrovské šťastie, alebo povesti o E-Klane sú prehnané. Dvere neboli ďaleko od Norovho bytu. Nestrážil ich celkom nikto. Stráže tu boli zjavne len kvôli technikom. A žiaden by asi nešiel dobrovoľne do pekla. Vybral som výbušninu spod bundy, prilepil som ju na dvere. Nastavil som rozbušku. Tri minúty.
Strela mi prešla niekde cez chrbát na ľavej strane. Možno ostala v lopatke. Hluk a bolesť boli jediné, čo som pocítil. V ústach som mal naraz množstvo krvi. Len inštinktívne som siahol po Norovej zbrani, ktorú som mal v puzdre na opasku. Znova hluk. Znova bolesť. Tento krát v ramene. Spadol som na bok a prevalil sa na chrbát. Pred sebou som videl ako cez hmlu nejakého chlapa. Vystrel som ruku a stláčal som spúšť. Možno som trafil, možno nie. Tretí krát som bolesť nepocítil. Asi som ho dostal. Snažil som sa postaviť. Nešlo to. Myslel som na rozbušku, ktorá sa už nedá zastaviť. Znova som sa pokúsil vstať. Trochu som sa nadvihol, ale jediný efekt bol, že sa mi cez zuby prelialo viac krvi. Znova som bol na zemi. Potom som sa zniesol. Videl som ako sa predo mnou vznáša chodba a pomaly som sa vzďaľoval od dverí. Všetko bolo zahalené v bielej hmle. Hmla sa pomaly menila na červenú. Potom sivú. Výbuch zaznel strašne ďaleko. Akoby ani nie v tomto svete. Potom sa sivá pred mojimi očami zmenila na modrú. Blankytnomodrú. Betónová podlaha sa zmenila na morskú pláž. Videl som v diaľke jednonohú čajku, ako stojí na pilieri jedného z mól. Tina sedela vedľa mňa a usmievala sa. Starý don chystal chlebíčky. Bol to krásny piknik na pláži. Škoda, že na ňom budem chýbať. Všetko bolo zrazu také jasne... a potom všetko začala pohlcovať tma. Ešte som sa nechcel vzdať, ešte som nevedel, ako dopadol môj cieľ...

Reinhard Castellano

Reinhard Castellano

Diskusia

jary (Anonym)
pekne putavy pribeh.Pripominalo mi to ako popis hry na PS Hitman (taka o najomnom vrahovi). No nedotiahnute veci ako ze vystrielal 9 nabojov do 2 ludi v byte a potom to lutoval, a ty si si na to spomenul a rozpisal si to ze ma naboje vo vaku v byte. Tak sa asi profik nesprava. mohol si mu dat nejaky inplantat na nocne vydenie alebo co mu uvolni drogu do tela proti bolesti, no ale to ti nechcem riadit pisanie. drzim palce.
12.05.2005
xius
zatial som to necital... chystam sa :) len chcem povedat/napisat, ze raz, ked niekto napise poviedku na moj vytvor - to bude uspech, ktory si budem fakt vazit... congrats, R. Sidor
17.05.2005
kanys (Anonym)
Baterka vydrzala jeden a pol hodiny, bol si tam tri? Nepisal si ze by si ju po case vypol. Niesom isty ci by si videl infracerveny luc len preto ze mas okuliare schopne detekovat infracervene spektrum. Je to predsalen luc, uzky zvazok a pokial ti nedopada do objektivu tak ako laser viditelneho spektra na sietnicu, nemal by si ho vidiet. Ale nemozem sa hadat moja fyzika je slaba. Co sa tyka pribehu, je zaujimavy, ale musel som sa cez to prekusat. Pises, vlastne som to hovoril uz aj Autorovi diela na ktore nadvezujes (mimochodom to prekryvanie s jeho liniou sa mi celkom pacilo, bravo), pises dost jednotvarne. Vsetko, minulost, background, myslienky, opisy situacii, vsetko je akoby nahadzane v jednom vreci. Mozno to vyplyva z rozpravania pribehu prvou osobou. Mozno preto mam radsej rozpravanie tretou osobou. Mozno to tym ale ani neni. Ide o to ze to pises jednoliato, zacnes opisom situacie a v tom referujes na nejaku postavu, davnu udalost a zacnes to rozpisovat. Oddelil by som to. Naznak na nejaky backgroud pocas opisovania situacie, je v pohode, ale ty tam mas moc velke vsuvky, a cely pribeh ma minimum priamej reci. Moc tam pre nu miesta ani neni to je pravda, ale dala by sa niekam pichnut. Konec, na druhu stranu sa mi pacil, opis nahlej zmeny situacie bol celkom svizny, nenatahoval to zbytocne. Trochu okorenit by to chcelo tiez, suhlasim s jary. Potencial postapokaliptickeho sveta, len ho treba vyuzit. Ale zase pisat na niekoho ineho dielo, je tazke, hlavne ked to ako take este samo nieje dokoncene. Alebo je?
03.08.2005
Nicole Dalova
ODSTAVCE!!!! paneboze, ved predeluj ten text, to sa takto neda citat!!!! ale odhliadnuc od faktu, ze ma z toho citania priserne rozbolela hlava, to bolo dobre.
05.02.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.