1.časť

Na streche bolo dosť svetla na to aby ma videli. Mesiac zakryl mrak. Hneď som to využil a skryl sa za múr. Únikové dvere zo strechy som nechal pootvorené, aby to vyzeralo , že som nimi skutočne šiel. Zo zápästia mi tiekla krv. Cítil som ju. Cítil som každú kvapku , s ktorou pomaly unikal aj život. Ale nebolo to až také vážne, aby som to nezvládol. Drobné zranenia ma nemohli zastaviť. Začul som beh. Beh, ktorý sa postupne menil na chôdzu. Bol čoraz bližšie a bližšie. Už som ho cítil. Počul jeho bijúce srdce. Bum-bum. Bol sám. Z diaľky sa ozvali ďalšie hlasy. Spravil chybu, že sa tak ponáhľal. Stál pri dverách a hľadel dnu. Bum-bum. Mesační svit prenikol cez mrak.

Vykročil som z poza múru. Otočil sa . V ruke držal čiernu berettu. Prudkým úderom som mu ju vyrazil a ďalší , ktorý dopadol na jeho hrudník ho odhodil dozadu. Bum-bum, bum-bum. Bol v šoku. Nečakal, že som tak blízko. Nečakaj ,že je tak blízko smrti. Rýchlo vstal a tasil striebornú dýku. Nočným vzduchom sa zablysla jej čepeľ.

Bum-bum,bum-bum. Zachytil som mu zápästie a rýchlym pohybom mu ho zlomil. Výkrik bolesti sa ozval hneď po zvuku praskajúcich kostí. Bum-bum, bum-bum. Do druhej ruky mi vpadla dýka. Presne vedený rez mu rozrezal brucho až po hrudnú kosť. Z tela sa mu valili vnútornosti. Bum. Bum. Pomaly z nich stúpala para. Pach krvi mi naplno zaplavil všetky zmysly. Tá sladká omamná vôňa. Srdce sa mu ozvalo naposledy. Váhal som až príliš dlho. Z opojenia ma vytrhol nečakaný náraz. Otočil ma. Dopadol som na koleno a cítil ako mi z ramena tečie krv. Ďalší výstrel preletel tesne mojej hlavy a zastavil sa v stene. Kúsky betónu pomaly dopadali na zem.

"Ešte , že tí hlupáci nemajú strieborné náboje," preblesklo mi hlavou keď som bežal dole schodmi. Rana sa pomaly uzavrela.

Za mnou sa ozývali zvuky prenasledovateľov. Vybehol som z budovy. Ulica bola plná ľudí, ktorí sa bezstarostne prechádzali pod vianočnou výzdobou a vôbec netušili čo sa deje.

Čierny plášť sa mi zavlnil pod jemným vánkom. Vykročil som na ulicu. Beh by len zbytočne vzbudil pozornosť a tú som teraz vôbec nepotreboval. Cítil som každého. Každého jedného s tých cicavcov. Sú tak hlúpi, teda až ma par výnimiek. Je pár skupín , ktoré bojujú proti Nám, proti mne. Niektorí sa mi skoro vyrovnajú. Skoro. To však nie je prípad tým úbožiakov, ktorí po mne idú teraz. Len moje zaváhanie im dalo šancu. Šancu , ktorú nedokázali využiť .Za to zaplatia.

Stál som na rohu bočnej uličky, v ktorej vládlo šero a čakal , kedy si ma všimnú. Osvetlenie nefungovalo a mesiac opäť zahalili mraky. Už pár minút ma hľadali. Konečne si ma všimli a ja som pokojne vkráčal do uličky.

Vbehli do nej za mnou a prudko zastali. Ich oči si pomaly privykali na šero.

"Je to len ďalšia ľudská slabosť," pomyslel som si keď som ich pozoroval.

Bol som dva metre od nich ukrytý v tieni. Jeden z nich sa pohol. Pomaly prešiel okolo mňa. Druhý ho po chvíli nasledoval. Po pár krokoch sa nervózne otočil. Cítil som jeho strach. Strach z toho čo malo nasledovať. Po chvíli pokračoval ďalej. Mesiac odhalil svoju tvár a ja som potichu vykročil z miznúceho tieňa.

Dlhými krokmi som sa dostal tesne za nich. Ani ma nepočuli. Zato ja som ich počul až veľmi dobre. Srdcia im bubnovali ako o preteky. Boli vystrašení. Smrť na streche ich šokovala. Nečakali, že sa stane niečo podobné.

Ticho v uličke preťal ako meč zvuk praskajúcich postí. Zaostávajúci muž sa zosunul na zem s polámanými väzmi.

Prvý sa prudko otočil. Vykopol som mu berettu z ruky. Bol v šoku. Stál tam bez pohnutia. Pousmial som a a odhalil tesáky. Cítil som všetko. Strach. Beznádej. Aj to ako chcel utekať. Chcel , ale nedokázal to. Rýchlym pohybom som mu vyvrátil hlavu a zahryzol sa mu do krku. Sladká krv mi zaplavila ústa.

Keď bledé telo dopadlo na chladnú zem, utrel som si kvapky krvi z pier a vykročil do tmy. Čoskoro bude svitať ,ale to ja už budem doma.

***

Dlho som rozmýšľal nad tým čo sa stalo na streche. To zaváhanie ma mohlo byť mojim posledným. Keby tí hlupáci boli z Bratstva tak by som tu už nebol. Bratstvo nezamestnáva amatérov čo nemajú potrebnú výbavu a výcvik. Nie, nie títo patrili k niekomu inému.

Podľa ich strachu a neskúsenosti to bola ich prvá akcia. Určite sa už nevedeli dočkať. Už mali po krk tých teoretických kecov čo sme a ako nás zabiť. Boli natoľko vzrušený túžbou po akcii, že zabudli na to čo sa učili. Boli až prehnane sebaistý. Teda až do chvíle kým neuvideli svojho mŕtveho kamaráta. Vtedy ich ovládol strach. Strach a túžba po pomste.

Dve veľké slabosti ľudí.

Koniec koncov dobre to poznám, veď som bol ako oni. Kedysi. Bol som jeden z nich. Bol som presne ako oni. Mladý. Horlivý. Pche, horliví a hlúpi. Myslel som si , že už viem všetko, že už som zvládol všetky cvičenia, pomocou ktorých som mal ovládať vlastný strach. Svoju najväčšiu slabosť.

Presne tak, strach dokáže divy. Ide ruka v ruke s fantáziou, ktorá je nevyspytateľná. Strach dokáže urobiť z tvrdého chlapa trosku. Začne sa báť každého šuchnutia. Každého tieňa. Až ho to úplne zničí.

V Bratstve kladú na cvičenia veľký dôraz, preto sú takí dobrí. Ja som sa sústredil na iné veci a až na mojej prvej skutočnej akcii som pochopil ,že som spravil chybu. Veľkú chybu. Bola to zároveň aj posledná akcia v Bratstve.

Vlastne bola dosť podobná tej dnešnej. Pamätá si to ako keby sa to stalo len nedávno.

Ako nováčikov nás poslali na obhliadku. Nikto nečakal, že sa niečo stane. Odrazu sem zahliadli tieň. Oznámili sme to vysielačkou centrále. Dostali sme rozkaz ostať na mieste a vyčkať na posily. Ale nikomu z nás sa nechcelo na nič čakať. Chceli sme dokázať , že už nepatrím medzi nováčikov. Pustili sme sa do prenasledovania a vôbec sme si nevšimli ,že je to celé od začiatku pasca. Prenasledovali sme len tieň. Vždy sem ho zahliadli v poslednej chvíli. Vlastne on spomalil ,aby sme ho nestratili. Zatlačili sem ho do slepej uličky. Vtedy sme si to aspoň mysleli.

Boli sme vzrušený. Presne po tom sme všetci túžili. Uspieť hneď v prvej akcii.

Roztiahli sme sa do šírky, vytiahli čierne beretty a baterky. Pomaly sme vykročili v pred, prehľadávajúc každé tmavé miesto. V tom sa z poza nás ozval zvuk. Prudko sme sa otočili. Uvedomil som si , že som sa vlastne otočil sám. Dve mŕtve telá sa vedľa mňa zosunuli na zem. Predo mnou stáli dve postavy v čiernych plášťoch.

Podľahol som strachu. So zbraňou v jednej a baterkou v druhej ruke som stál neschopný akéhokoľvek pohybu. Jedna z postáv sa usmiala a odhalila tesáky.

V tom sa mi niekto zozadu zahryzol do krku.

Prebral som sa v miestnosti. Prekvapilo ma, že v tom šere ktoré ňou vládlo vidím, až prekvapivo dobre. Vlastne ešte skôr ma prekvapilo to , že ešte žijem. Netušil som čo sa stalo. Myslel som si, že som v centrále. Myslel som, nie veril som , že sa nám akcia nakoniec podarila a že nám pomohli privolané posily. Pamätal som si len tmavú uličku a dvoch mŕtvych kamarátov. Na stoličke bol prevesený čierny plášť.

Bol som neuveriteľne hladný. V miske na stole bola tekutina. Neváhal som a plnými dúškami som ju vypil. Bola sladká. Taká známa chuť a predsa som si nevedel spomenúť. Potom mi to došlo. Uvedomil čo vlastne som. Bol som tým proti čomu som bojoval. Bol som tým čím som opovrhoval. Bol som upír.

***

Noc bola tichá a chladná. Nasal som studený vzduch do pľúc. S čiernym plášťom sa pohrával vietor. Čerstvo napadaný sneh vržďal pod každým mojim krokom.

Dnes bol ten pravý večer. Pravý na to aby sa k Nám, ku mne , pridal niekto nový. Dlhšie som rozmýšľal nad tým kde mám hľadať. Na výber bolo viac možností, medzi nimi aj taká , že sa budem túlať po meste. Tú som okamžite zavrhol. Vždy som sa dobre cítil medzi ľuďmi. Rád som chodil do rôznych barov ,na diskotéky, jednoducho všade tam kde bolo dosť mladých ľudí. Tých úbohých cicavcov som mal stále rád. A presne na také miesto som sa dnes vybral.

Vošiel som do baru. Sadol si k prázdnemu stolu. V Rubíne , ako sa tento podnik volal, bolo takmer plno. Niet divu veď bol piatok a v tento deň sa mladý chodili uvoľniť práve do barov. Prevesil som si plášť cez stoličku a čakal na obsluhu.

Pekná mladá čašníčka prišla a ja som si objednal vodku z ľadom. Stále som si objednal to isté, bol to zvyk z dôb keď som bol ešte...človek.

"Mal by som sa toho zlozvyku zbaviť" ,pomyslel som si.

Bola fakt veľmi pekná. Čierne vlasy mala zopnuté do copu. Biele tričko , ktoré sa pod ultra-fialovou lampou menilo na modré len zvýrazňovalo jej krivky. Okolo pásu na modrých rifliach mala krátku čiernu zásteru, ktorá odhaľovala a dokonale zvýraznila tentoraz zadnú časť jej tela. Na ľavom zápästí mala obväz.

"Hmm, zaujímavé." Vlastne ani neviem prečo ma natoľko zaujala, aby som sa na to opýtal. Odpoveďou mi bol príjemný úsmev , ktorý mi oznamoval ,že ma do toho nič nie je .

Vskutku veľmi pekné dievča.

Dvere sa otvorili a moja pozornosť sa preniesla na nových hostí. Dnu vošla skupinka mladých chlapcov, ktorý sa sem prišli zabaviť. Bolo vidno , že toto nie je ich prvý podnik. Vo veselej nálade došli k voľnému stolu a sadli si, ale to už som si prezeral zvyšok baru.

V strede miestnosti bol šesťuhoľníkový bar, okolo ktorého z dvoch strán bol rad stolov. Štyri stoly boli aj pred barom a na ľavej strane od nich bola stena s premietacím plátnom. Za ňou , ako som sa neskôr dozvedel bol biliardový stôl.

Noc sa blížila k svojmu vyvrcholeniu keď moju pozornosť opäť upútala partia mladíkov. Jeden z nich chytil čašníčku a posadil si ju na kolená. Tá sa snažila postaviť, ale mladík mal na to iný názor. Všetci okolo stola sa začali smiať.

Vstal som a pomaly prešiel k ich stolu.

"Pusť ju" ,povedal som , ale odpoveďou mi bol lem opilecký smiech a pár silných slov. Chytil som vzpierajúce sa dievča a postavil ju vedľa stolu.

"Hej ! Čo si do pekla myslíš , že si!?"

Otočil som sa práve včas, aby som videl ako sa ma jeden z chlapcov snaží zraziť k zemi. Bez problémov som zachytil jeho päsť. Ozvalo sa praskanie kostí a jeho bolestný krik. Jeho kamarát sa ho snažil pomstiť. Postavil sa však tak rýchlo , že sa mu z toho zatočila hlava a spadol späť na stoličku. Tretí vytiahol nôž.

"Odlož to kým si neublížiš", prehodil som , stále držiac ruku prvého mladíka.

Nedal si povedať a tak skončil s prepichnutou rukou.

Potom čo som ich vyhodil na ulicu a vrátil sa dnu, privítal ma široký úsmev a sladké poďakovanie.

"Ďakujem, si môj záchranca", zasmiala sa o pomaly sa otočila. Mala zvláštnu vôňu. Takú ... Jemná a predsa tak výrazná. Nevedel som si spomenúť kde som to už cítil.

Prešiel som ku stolične , zobral si plášť a presadol si k baru. Keď som prichádzal k baru na chvíľu sa pozrela mojim smerom a jemne skoro nebadane sa pousmiala. Nikto iný by si to nevšimol, ale mne nič neunikne.

"Ešte jednu vodku ?"

Prikývol som.

Minúty pomaly ubiehali. Ľudia začali postupne odchádzať. Bolo niečo po druhej hodiny ráno keď som sa opäť dočkal jej hlasu.

Rozprávala sa s barmankou. Jednu vetu povedala hlasnejšie ako ostatné. Aj keď som počul celý ich rozhovor, ktorý nemohol počuť nikto iný, tváril som sa ,že sa rozmýšľam nad vlastnými problémami. .

Rozprávali sa o dnešnom dni a o tom ,že už konečne budú obe končiť. Potom sa pomaly dostávali k partii mladých ,ktorý boli istým oživením každodennej rutiny. Aj keď by boli obe radšej , keby sa nič podobné neopakovalo. Dobre vedeli, že sa to stane znovu. Vždy príde nikto kto sa nevie ovládať a vďaka alkoholu mu sebavedomie rastie neúmerne.

Potom , ale prišla tá veta.

"Tak ja už končím. Idem domov, len dúfam, že na mňa vonku tí mladí nečakajú."

Vtedy som vstal, zaplatil , zobral čierny plášť zo stoličky a vykročil k dverám. Ešte predtým ako som sa otočil k odchodu , na malý okamih som uvidel jej takmer nebadané sklamanie.

V duchu som sa pousmial nad tým ako sa vie ovládať.

Vyšiel som von, nasal chladný , ale osviežujúci, nočný vzduch do pľúc a oprel sa o múr.

Po pár minútach vyšla von. Mala sivú bundu modrý šál a čierne rukavice. Opäť som zacítil tú zvláštnu vôňu. Stál som v tieni. Keď prechádzala opýtal som sa.

" Čo, že také pekné dievča chodí tak neskoro samé domov?"

Zľakla sa , skoro až zhýkla.

Opäť som sa pousmial nad tým ako sa vie ovládať.

Vyšiel som z tieňa.

"Á, to si ty? Môj záchranca?" Znova sa zasmiala.

"Ale veď ja nejdem sama," odvetila, " veď predsa ideš so mnou a potom sa nemám čoho báť."

Obaja sme vykročili tichou ulicou.

"Prečo si myslíš , že sa ma nemusíš báť? Veď ma nepoznáš. Čo keď som masový vrah, ktorý si svoje obete vyberá v bare?"

Jej melodický smiech sa ozýval ulicou.

"Keby si bol masový vrah, už by o tebe písali v novinách, ale nič podobné som nevidela. Takže nemôžeš byť masový vrah. Iba ak práve začínaš , ale to si iba obyčajný vrah."

Tentoraz som sa zasmial ja . Prekvapila ma svojou teóriou o vrahoch.

" A obyčajných vrahov sa nebojíš?"

" Nie , lebo taký pri svojej prvej obeti sú veľmi nervózny a preto sa im dá ľahko utiecť."

Rozhovor sa stále udržoval na pôvodnej téme a cesta pomaly ubiehala.

"Tak už som doma. Vďaka za spríjemnenie cesty."

"Nemáš začo," odvetil som a vykročil ďalej.

"Nechceš ísť hore?, robím skvelú kávu.

V duchu som sa zasmial.

"Kávu mám rád."

***

Vošli sme dnu. Privítala nás mala predsieň. Zavesila si bundu na vešiak a na botník položila modrý šál a rukavice. Otočila sa. S úsmevom na perách, zobrala môj čierny plášť a zavesil ho vedľa bundy. Vyzuli sem sa a prešli krátkou chodbou do kuchyne, z ktorej sa prechádzalo do obývačky a zároveň spálne. Presne ako každý iný jednoizbový byt. Sadol som si na vysokú barovú stoličku , ktorá bola pri stole. Ten bol akoby predĺženou stenou z chodby.

Minúty ubiehali a ja som sa stále viac dozvedal, o jej minulosti, snoch a túžbach.

Keď sme sa napokon pobozkali a naše jazyka sa jemne dotkli vedel som, že je tá pravá a dokonale splní svoju úlohu.

Jemne som ju položil na posteľ. Nežne vzdychla keď som jej pobozkal krk. Zavrela oči a dokonale si vychutnávala túto chvíľu. Keď som sa jemne zahryzol do krku a pocítil chuť sladkej a teplej krvi prudko otvorila oči a z hrdla sa jej vydralo bolestne zastonanie.

***

Sedel som oproti nej. Hľadel som na ňu. Na jej krásnu tvár. Spiacu tvár. Nežné rysi jej tváre a tie vlasy. Tie vlasy. Presne ako Laura. Laura... Opäť sa mi vrátili spomienky , spomienky, na ktoré by som najradšej zabudol. Môj minulí život, priatelia, rodina. Hlavne rodina. Ale všetko to zmizlo v jeden deň, v jeden krátky okamžik bolo všetko preč. Už nebolo nič , len prázdnota. Prázdnota a nenávisť, ktorá sa vo mne opäť prebudila. Zaťal som päsť až mi zbeleli kĺby.

Potriasol som hlavou, a zaplašil spomienky. Teraz je dôležité, aby sa nič nepokazilo. Od tohto okamžiku závisí moja budúcnosť. Budúcnosť , ktorú tvorí pomsta.

Sedel som pred dievčaťom, o ktorom som ani nevedel ako sa vola. Sedel som a čakal. Proces premeny bol dlhý a náročný , nie všetci mali dostatok sily aby ním prešli. Ale o ňu som sa nebál . Vedel som ,že to dokáže. Po pár hodinách sa pohla. Pomaly otvorila oči a zdvihla hlavu. Pousmial som sa , lebo som vedel , že premena je dokonalá. Jej oči to prezradili. Z pôvodnej farby neostalo nič. Teraz mala azúrovo modré dúhovky. Bola to tá najkrajšia farba akú som kedy videl. Tak prenikavá, že upúta v prvom momente.

Skúsila sa postaviť. Bola ešte príliš slabá. Po dvoch krokoch sa jej podlomili kolená.

Zachytil som ju a opäť posadil na stoličku.

"Len seď, sila sa ti rýchlo vráti. Teraz skús zaspať."

Zaspala skoro okamžite po tom ako sa jej zavreli oči.

***

Spala. Hodiny ubiehali aj ja som čakal. Prebrala sa o dva dni. Otvorila oči a vstala.

"Kde som ? Čo sa stalo?"

Ale v miestnosti nebol nikto kto by jej odpovedal. Pomaly sa rozhliadla. Na stoličke pred ňou bol prehodený čierny plášť a na stole bola miska s tekutinou. Pristúpila ku stolu a zdvihla misku. Bola ešte zmätená. Pozoroval som ju cez okno z vedľajšej miestnosti. Jej zmysli, jej silné zmysli jej poskytovali toľko nového. Toľko vecí, ktoré doteraz nepoznala. Zdvihla si misku k perám , ale ešte sa nenapila. Zastala a chvíľu sa nehýbala. Zatajil som dych. Toto je posledná časť premeny. Keď sa nenapije všetko bolo zbytočné. Priložila ju v perám a začala piť. Najprv pomaly, hlad bol však silný a tak misku pár veľkými dúškami vyprázdnila.

Keď dopila vošiel som do miestnosti.

"Nemala by si tak hltavo piť, bude ti zle." Kroky sa ozývali prázdnou izbou.

"Čo sa to so mnou stalo? Cítim sa tak... "

"Zvláštne? Silne? Krásne?"

"Áno , cítim toľko vecí, čo sa to stalo? Nič si nepamätám."

"Strata pamäti je len dočasná. Je to istá výhoda pri cvičení a pri prvých dňoch. Nie každý sa so svojim novým životom vie vyrovnať."

"Som hladná".

Pousmial som sa. "To je dobré znamenia. Tak poď umlčíme tvoj hlad."

Zobrala si plášť a vyšli sme von. Veľké snehové vločky poletovali vzduchom. Pritiahla si plášť tesnejšie k telu, aj keď jej nebola zima.

"Už nikdy ti nebude zima", pomyslel som si keď sme vykročili do noci.