Šťastné a magické

Na mocného mága Tobiasa čaká zapeklitá misia, keď sa nečakaný návštevník zjaví v predvečer Štedrého dňa v jeho údolí
2% 2021
V hmlami zahalenom údolí, nedotknutom ľudskou civilizáciou stál malý kamenný dom. Štyri nízke steny a strecha z hliny napovedali, že vnútro domu bude sotva dosť veľké na jednu poriadnu miestnosť. Návštevníci sa teda veľmi čudujú, keď za dverami nájdu nie jednu či dve, no celé desiatky miestností. Teda, čudovali by sa, keby do tohto domu niekedy návštevníci zavítali.
Týmto údolím od rána pomaly putuje jediné svetlo, z domu až na cestu, ktorá s údolím hraničí, len aby večer mohlo túto strastiplnú trasu prejsť znova opačným smerom. Toto svetlo sála z jediného starého lampáša, zaveseného na konci ťažkej drevenej palice. A čo tie škvrny na jej konci, mohol by sa spýtať onen hypotetický návštevník? To určite len lampový olej vyšplechol pri neopatrnej chôdzi po údolí, odpovedal by držiteľ tejto palice. Mladý muž, človek, aspoň na pohľad. Niesol sa údolím s istotou, ktorá popierala jeho vysvetlenie škvŕn na palici. Každé ráno si obliekal ten istý odev, ktorý mu umožňoval splynúť s lesným pozadím. Keby chcel. A keby zhasol svoj lampáš. No to sa nestane.
Dnešok však nemal byť jedným z tých stoviek dní, ktoré postupne v pamäti zapadnú prachom. Dnešok mal byť iný.
Začalo to, keď bol ešte neďaleko domu. Svetlonos začul hluk, ako vzdialené hrmenie. Prichádzalo z cesty, z jediného spojenia s ľudským svetom, ktoré jeho údolie tolerovalo. No ľudia sa ceste aj údoliu vyhýbali, aspoň doteraz. Po hluku prišiel pach – kyslý, neprirodzený pach špinavého dymu. Aj keď hrmenie prešlo do ľudsky sotva počuteľnej úrovne, pach každým svetlonosovým krokom silnel. Prešiel okolo poslednej spleti hustých kríkov a zastal. Pozeral sa podozrievavo na terénne auto stojace na ceste, motor pod kapotou tichučko priadol. Svetlonos to auto spoznal, preto si len odfrkol.
„To si nemôžeš kúpiť Teslu ako každý normálny hipster, Marko? Musíš mi tu strašiť nafťákom?“
„To si radšej nechám oholiť hlavu než dať euro tomu skrachovanému podnikateľovi. Keď postaví ten sľubovaný hypertunel do Viedne, potom si kúpim aj Teslu,“ ozvalo sa spoza auta. Marko vyšiel z kríkov na opačnej strane auta a urýchlene si zapínal opasok. Ten mu držal tmavomodré džínsy, do ktorých mal zasunutú luxusnú košeľu z lesklého materiálu. Marko si potom zložil drahé slnečné okuliare a usmial sa.
„Tobias. Rád ťa vidím. Potrebujem pomoc.“
Tobias pokrútil hlavou tak vehementne, až sa prastarý lampáš nebezpečne rozkýval.
„Do čohokoľvek ste sa s Akademikmi zapojili, čokoľvek na teba Muži v čiernom vytiahli-„
Marko ho však prerušil: „Včera v noci zmizol Jeremiáš.“
Tobias zmĺkol uprostred vety. Chvíľu bolo vidieť, ako bojuje sám so sebou. Niekoľkokrát otvoril ústa, pravdepodobne aby sa na niečo vyhovoril. Na les, na povinnosti svetlonosa, na starého prachového mužíčka, ktorému potrebuje dať každého pol roka napiť, inak zničí svet. No vždy ich znova zavrel. Po asi minúte intenzívneho ticha, počas ktorého ho Marko uprene sledoval, si nakoniec povzdychol. Zrazu sa cítil starý. Starý a osamelý. Osamelý spôsobom, ktorý nedokázala napraviť žiadna z desiatok miestností jeho domu. Jeho väzenia. Prikývol.
„No dobre. Nájdeme Jeremiáša a potom pôjdem späť.“
Marko prikývol.
„A hudbu vyberám ja!“ vyhlásil triumfálne Tobias, keď si sadal na miesto spolujazdca a svoju stále svietiaci lampáš hodil na zadné sedadlo. Marko zbledol, no nenamietal. Potreboval predsa pomoc.
A tak za zvukov najnovších singlov Taylor Swift vydali bratia do mesta hľadať ich najmladšieho člena rodiny.
Dorazili do Markovho domu. Tobias stisol kľučku na aute, no nič sa nestalo. Podráždene pozrel na Marka, ktorý si práve zastrkával slnečné okuliare do náprsného vrecka.
„Ak chceš, aby som našiel stopy, mal by si ma pustiť z auta.“
„No, ohľadom toho...“
Tobias zbledol. „Povedal si Ivane, že prídem, však?“
„Samozrejme, že som jej to povedal,“ ohradil sa Marko, „ale to neznamená, že je nadšená. Stále je mrzutá, že si jej vyfúkol prácu. A preto si myslím, že by si sa mal prezliecť, kým vylezieme z garáže.“
A ja som mrzutý, že komanduje môjho brata, pomyslel si Tobias. No nebol čas na márnivé spory. Naslinil si prst a nakreslil ním na svoj úbor komplikovanú runu. Pruhy látky sa odvinuli a stočili naspäť do seba, miznúc v priestore medzi priestormi a odhaľujúc Tobiasove bledé, chlpaté telo.
„Ty na slnko veľmi nechodíš, čo?“ rypol si Marko.
„Môžem nechať zmiznúť aj trenky, keď budeš provokovať.“
„Vzadu máš veci na prezlečenie.“ Ponáhľal sa Marko zmeniť tému, aby sa Tobias nerozhodol svoju hrozbu splniť na jeho krásnej koženej sedačke.
Ivana bola žena v najlepších rokoch, a takou ostane ešte niekoľko storočí. Avšak aj na jej sviežej tvári bolo vidieť únavu a starosti. Tobiasa v teplákoch a mikine uvítala so všetkou falošnou vrelosťou zimnej rieky. Jej pohľad ešte schladol, keď očami spočinula na jeho lampáši. Markovi sa ušiel omnoho vrelejší úsmev spolu s pohľadom, ktorý akoby hovoril „Viem, že som s tým súhlasila, ale o tomto sa aj tak ešte porozprávame.“
Tobiasa prekvapil stromček v obývačke. Poškriabal sa rukou na tmavom strnisku. „To už sú Vianoce?“
Marko prikývol. „Zajtra je Štedrý deň.“
A viac sa ani jeden z nich k ich najmenej obľúbenému sviatku nevyjadroval. Načo si pripomínať výročie smrti ich otca?
Trápne ticho prerušil až detský hlások. „Stvýko Tobáááááš! Ja som si myslela, še neplííídeeeš“ Vykríkla malá Terezka, keď vošla do miestnosti. V Tobiasovi sa rozbúrili emócie. Na jednej strane chcel svoju neter chytiť, objať, uistiť ju, že Jeremiáša nájdu. Na druhej strane bola malá Terezka po plači usoplená, uslinená a uslzená. Už len z myšlienky na kontakt s jej malou tváričkou mu naskakovala husia koža.
Terezka ho však nenechala dlho premýšľať, rozbehla sa k nemu a hlavičkou do brucha mu takmer vyrazila dych. Cítil pomalý vlhký chlad, ako pomaly hľadá svoju cestu skrz požičanú mikinu. Prinútil sa neotriasť sa od odporu a namiesto toho sa sústredil na to, čo maličká Terezka hovorí.
„A potom sme sa šli hlááááť a hláli sme sa na schovku a Jelemiáša som už nenašla a on sa stlatííííl. Kvoli mneeeee!“
Marko, ktorý dobre poznal germofóbiu svojha brata, to všetko len s potmehútskym úsmevom sledoval. Teda, pardon, dával bratovi priestor robiť jeho prácu. Tobias sa snažil sústrediť. Jeremiáš, pripomenul si. Musím ho nájsť.
„Terezka? Vedela by si mi ukázať, kde ste sa s Jeremiášom naposledy hrali?“
Usopleným rukávom detského svetríka si pretrela ešte usoplenejšiu tvár. „Táááám,“ zakvílila a ukázala širokým gestom na kozub. Nie, nie na kozub, uvedomil si Tobias. Na obraz nad kozubom. Obraz starého, napoly zrúcaného hradu, ktorý stál na neďalekom kopci. Tobias si povzdychol.
„Terezka? Bež povedať mame, nech ti dá vreckovku, áno?“
Terezka Tobiasa objala tak tuho, až sa mu na mikine vytvoril detailný odtlačok jej tváre. Ešte ani neodišla z miestnosti a mikina začala tlieť. Po dvoch nádychoch z nej ostala len kôpka popola.
„To bola moja obľúbená mikina.“
„Bolo to nevyhnutné.“
Tobias prešiel k obrazu a prstom sa dotkol plátna. To sa zavlnilo ako vodná hladina. Vertikálna vodná hladina.
„Vážne, Marko? Ty si im dovolil hrať sa vo vlastnej dimenzii?“
„Malo tam byť bezpečnejšie,“ ohradil sa pán domu nepresvedčivo. Potom siahol pod stromček a vytiahol spod neho jeden z darčekov. „Na, bude ti zima.“
Tobias si povzdychol, roztrhol baliaci papier a obliekol si vtipný sveter s potlačou ženských pŕs v bikinách. Svetlonos, Hviezdny bojovník a krotiteľ drakov, pomyslel si Tobias nešťastne, snažiac sa ignorovať Markove tiché chichotanie.
„Pripravený?“
„Poďme. Ale rýchlo, nech nás Ivana nezačne hľadať.“
A spoločne, ruka v ruke, vošli do obrazu. V miestnosti po nich ostal len roztrhaný baliaci papier a kôpka popola, z ktorej stúpal tenký prúžok dymu.
Aj keď všetko v dimenzii bolo umelé, Tobias musel uznať, že Marko na ničom nešetril. Stromy vyzerali, zneli, voňali a, ako sa ukázalo po rýchlom pokuse, dokonca aj chutili skutočne.
„Máš niečo jeho?“
Marko pristúpil k bratovi a podal mu malú gumenú pískaciu hračku fialovej farby, na jednej strane ožužlanú dohladka. „Jeho obľúbená.“
Tobias priložil hračku, pôvodne akéhosi koníka, k svojmu lampášu. Jeho plameň sa začal trepotať a meniť farbu, ako Svetlo Andromedy zachytávalo po mesiacoch nečinnosti nový pach. Zavírili farby, až bratov nakoniec ovinula bodavá fialová.
„Máš v tom svetle dobré kozy,“ neodpustil si Marko.
Tobias brata ignoroval. Vo svetle sa totiž objavil nejasný fialkastý opar, ktorý smeroval od vchodu do obrazu hlbšie do lesa. Akonáhle ho Marko uvidel, zmĺkol. Bok po boku vyrazili za oparom. Nemuseli sa báť, že ich zastihne západ slnka. Na tomto mieste bolo navždy skoré popoludnie.
Tobias zrazu zastal. Vo svetle lampáša sa čosi zalesklo.
„Čo rob-“ chcel vedieť Marko, no Tobias si položil prst na pery a potom ukázal smerom na tú vec. Vyzerala takmer ako pištoľ z béčkového scifi. Bratia sa zachmúrili. Muži v čiernom, ako Agentov s dešpektom nazývali, nemali v tejto dimenzii čo hľadať. Avšak boli tu, a pravdepodobne mali niečo spoločné so zmiznutím Jeremiáša. Tobias a Marko si vymenili jediný pohľad a pridali do kroku. Obaja vedeli, čo sa stane, ak Jeremiáša nenájdu prví.
Okolo Tobiasa sa znova ovinuli prastaré látky, jeho bojová uniforma. Marko siahol po svojich okuliaroch, ktoré sa rozvinuli na celú tmavú prilbu, ktorá mu zakryla tvár. Lesklá košeľa sa „akoby zázrakom“ zmenila na tekuté brnenie, ktoré energiou až jemne vibrovalo. Akademik a Druid, pripravení na boj.
Akokoľvek pripravení boli, Agenti ich uvideli prvých. A spustili paľbu. Jedna, dve, tri rany sa odrazili od Markovho brnenia, kým sa bratia schovali každý za jeden z falošných stromov. Nemali sa ako pohnúť, ak nechceli byť na odstrel.
„Blázni!“ posmieval sa im jeden z Agentov, očividne nováčik. „Realitu ste ohli naposledy! A toho vášho Jeremiáša nezachránite!“ To posmievanie bola jeho predposledná chyba.
„Oh, ale my už teraz nezachraňujeme jeho,“ zakričal naspäť Marko a začal si vyťahovať guľky uväznené v brnení. Na zem dopadli kvapky krvi.
„My sme chceli v rámci zachovania dobrých vzťahov zachrániť vás!“ doplnil Tobias. Všimol si, že fialový opar je tu oveľa koncentrovanejší.
„Áno? A od čoho? Od toho odporného psiska?“ nevydržal sa nezapojiť druhý agent, očividne starší.
„Psiska? Koho ste naštvali, že vás poslali proti našej rodine s tak mizernými informáciami?“ spýtal sa úprimne prekvapený Tobias a niekoľkokrát stisol pískaciu hračku.
Jeremiáš sa zjavil pri stromoch za Agentmi, na pohľad starý, uslintaný buldog. Ako knedľa s nohami. Agenti sa na seba pozreli a ten mladší ho vyrazil chytiť. To bola jeho posledná chyba.
Tobias, krotiteľ drakov sa pozeral na dve kôpky popola, ktoré ostali po Jeremiášovi, drakovi. Natiahol sa poškrabal drakovu psiu podobu za ušami, ten mu za to radostne oslintal jeho bojový úbor.
„Vďaka ti, že si mi ho našiel.“
„Hm?“ odpovedal Tobias, ktorý práve uprene sledoval Jeremiášove sliny na svojich topánkach a premýšľal, či by mu ostatní Druidi odpustili, keby spopolnil aj tie.
Že ďakujem. Terezka by to neprežila, keby s nami nebol na Vianoce. Je to jej obľúbený sviatok, chce“
„Marko?“
„Áno?“
Tobias mal mnoho otázok. Ako sa sem agenti dostali? Ako to, že Jeremiáš sa stratil? Prečo Marko zavolal jeho, aj keď by draka určite našiel aj sám? No nemusel sa pýtať, lebo odpoveď na všetky tieto otázky bola jedna a tá istá.
„Nevadilo by ti, keby som ostal na večeru?“
Marko sa usmial a bol to jeden z tých vzácnych momentov, kedy si bratia rozumeli aj mimo boja.
„Šťastné a veselé.“
„Aj tebe, brácho.“

Adam

Adam
Fanúšik stolných hier, hororu a divnej vedy

Diskusia

HB
Toto bolo mega príjemné! Máš veľmi pekný a taký prirodzený jazyk, malo to pre mňa výborne fungujúci humor a hlášky, opisy boli tiež veľmi fajn. Super!
28.12.2020

masi
Písanie a štýl ako taký sa mi páči. To je ale všetko. Fantasy úvod (pekný opis), lampáš, palica, olej(potiaľto som sa tešil čo príde). Zrazu Tesla, hipster, rodinný problém(to bolo také súčasné). Následne dimenzie, agenti a scifi zbraň(to už sme zas v scifi). Ani som to všetko nepochytil. Príde mi tam toho moc jedného za druhým a nič vysvetlené. Taký mišmaš. Zbytočne. Stále som v údolí a hľadám človeka so svetlom, dumám prečo je ten olej tak dôležitý.
28.12.2020

xius
Bombove! Strasne som si to uzival! Uvod ma dokonale zviedol zo stopy a prudke prepnutie rychlosti na Teslu a hipsterov ma nakoplo do spravnej nalady. :) Ze bol Jeremias pes/drak bolo super, cely cas som cakal cloveka. Chcelo to viac rozpracovat Muzov v ciernom, ale na PNP, hoc dvojhodinovu, to bola skvela jazda. :)
28.12.2020

Adam
Ďakujem všetkým, čo si našli čas ohodnotiť a/alebo okomentovať môj príbeh! Ďakujem aj za kritiku, pri ďalších PnP na to určite budem myslieť :)
29.12.2020

Aleš Horváth
pekne, myslím si že okrem Mužov v čiernom sa tam dali vidieť náznaky Matrixu, Harryho Pottera a určite aj niečo z Hier o Tróny by bolo "k mání"
užíl som si to
31.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.