Vošiel dnu. Oči mu pomaly privykali na šero. Dnu bola prekvapujúca tma. Jaskyňa bola preňho niečím novým, niečím neprebádaným, krásnym, zároveň desivým. Stál a skúmal čo od nej môže očakávať . Po chvíli sa pohol. Jaskyňa bola chladná, striaslo ho. Na ľavej strane horela na stene fakľa. Jej slabé svetlo sa ledva dotýkalo protiľahlej steny. Zrazu zastal. Zdalo sa mu , že niečo začul. Po chvíli opäť vykročil. Pomaly prichádzal k druhej pochodni ,keď o niečo zakopol. So strachom sa pozrel dole. Ležal tam muž. Z hrude mu trčal kus zvieracieho rohu. V očiach mal vpísaný strach a na perách jasne červenú krv. Znovu začul ten zvuk. Striaslo ho , teraz nie od chladu, už vedel čo počul. Už vedel , že ten zvuk pozná a bál sa ho. Bol to zvuk boja, boja, ktorý zúril v útrobách jaskyne. Rýchlo tasil meč. Prudko sa otáčal , ako by čakal , že ho niekto napadne. Dych sa mu zrýchlil a vzduch , ktorý vydychoval sa menil na paru. Nič sa nedialo. Po chvíli ,strávenej nad mŕtvolou muža, vykročil. Oči si mu už zvykli na prítmie ,ktoré vládlo jaskyňou a tak začar rozoznávať kresby na stenách . Pár krokov pred ním ležali dve telá. Na jednom bolo niečo neprirodzeného, zvláštneho, čo nevedel určiť, ale vedel , že to tam je. Prišiel bližšie. Prvé telo, prebodnuté mečom, patrilo mužovi. Druhé telo však bolo iné. Ľudské telo so zvieracou hlavou. Hlava bola býčia. Oči sa mu rýchlo rozšírili. Ľavý roh mala zlomený. "Beštie", zašeptal z neho strach. Jeho tichý hlas sa odrážal od stien. Skoro sa zľakol , že by ho niekto mohol počuť.

Išiel ďalej, zvuk boja bol teraz oveľa jasnejší. Počul pokriky brániacich sa mužov. Jaskyňa sa náhle zatáčala doprava. Postavil sa do tieňa a sledoval boj. Meč v rukách pripravený k súboju. Zvieral ho tak silno, až mu zbeleli kĺby na rukách. Pred sebou videl boj. Boj ľudí a beštií. Nevedel sa rozhodnúť, či ísť ďalej. Každý o ňom hovoril ako o zbabelcovi. Chcel im dokázať, že sa mýlia. Chcel! Inokedy by už dávno ušiel. Inokedy by do takejto jaskyne ani nevošiel. Teraz však nemohol ujsť, keď videl pred sebou tých mužov ako bojovali. Oni neušli. Oni nie sú zbabelí. "Ani ja nie som zbabelý. Ja nie som zbabelý!" vykríkol a rozbehol sa. Prebodol prvú beštiu a hneď sekal do druhej. Boj ho úplne zachvátil. Nevnímal skoro nič iné. Svaly na rukách sa mu napínali do prasknutia. Vtom zastal. Pred ním stál muž. Starý muž. V očiach sa mu odrážalo prekvapenie. Akoby ani neveril svojim očiam. Akoby ani nedúfam , že ešte uvidí niekoho iného, niekoho, kto mu príde na pomoc.

Zrazu pocítil slabú bolesť. Prudko sa otočil. Pred sebou zbadal beštiu. Neváhal a prebodol ju. Až keď dopadla na zem, všimol si , že nemala zbraň. "Prečo?" Otočil sa späť k starcovi.. Náhla bolesť ho ochromila. Meč mu vypadol z rúk. Zvuk narážajúcej ocele o chladný kameň sa mu ozýval v ušiach. Sklonil hlavu. Už vedel prečo ten netvor nemal meč. Prebodol ho ním. Bolesť ho úplne ochromila. Padol na kolená. Čas sa akoby spomalil , všetko sa spomalilo. Boj utíchal, aspoň sa mu to zdalo. Všetko bolo rozmazané.

Už nepočul zvuk boja, už mu nebolo ani chladno, vlastne mu bolo príjemne. Bolesť zmizla. Počul už len vlastné srdce. Ale udieralo akosi inak: raz , dva ,raz...

Marcus.