Nárcie

Išiel som len na výlet do prírody. Ale odkiaľ sa zobrala tá farebná kupoľa? čo len so mnou bude.
Podpor scifi.sk 2% dane
Slávny si Svarog, mocný,
ktorý všetkých zjednocuješ
Ty jediný vládneš všetkým
a skrze teda povstáva Svetlo!
Slavojov slávnostný hlas sa odrážal od stien. Ja som voľne stál uprostred Kolovratu. Kruhu, ktorý sa vracia.
Ozvena slávnostnej staroslovienčiny sa rozliehala starým dreveným zrubom. Vedomec odriekaval slová modlitby, ktorá ma mala preniesť naspäť do mojej doby. Po dvoch úmorných týždňoch v dobe asi pred vznikom Samovej ríše sa mi cnelo za mojou nastavajúcou.
Buch. Tresk. Vonku sa ozval treskot, akoby niekto pri dvere navalil kopu dreva.
Na streche som zbadal ako plamene olizujú slamu. Oheň mohutnel a čoraz pažravejšie sa zahrýzal aj do driev tvoriacich zrub.
Slavoj zaujatý obradom vyriekal modlitby. Ani nevnímal, čo sa okolo neho dialo. Vlastne opakoval len jedno slovo GOGSVSGOR. Ja som si v duchu opakoval moc nesúce hlásky. Nedočkavosť vo mne vyvolávala horúčkovitý stav.
Do vytvárajúcej sa kupoly padali iskry. Podobne ako prvý raz, začala sa kupola točiť. Tento raz ale v smere hodinových ručičiek.
***
V to sobotňajšie ráno som si uväzoval šnúrky na kanadách, keď sa z malinkej izby nášho dvojizbového bytu vynorila hlava mojej priateľky Ľudmily.
„Miro, ozaj si to s tým výletom nerozmyslíš?“
Na tvári sa jej objavil roztomilý úsmev, ktorý so zaľúbeným pohľadom hovorili 'ľúbim ťa'. Blonďavé kučery voľne padali na čelo. Jej mysticko-tajomný odev a make-up zodpovedali predstave ľudí, ktorý ju navštevovali. Pracovala ako veštkyňa, či liečiteľka. Nikdy som nechápal rozdielu medzi týmito dvoma slovami. Ale zato som jej rád hovorieval 'ty moja malá čarodejnica'. Nehnevala sa na to, brala to vždy s humorom.
„Miláčik! Dobre vieš, že ako učiteľ sa potrebujem nabiť pozitívnou energiou stromov.“
Za tých pár mesiacov spoločného bývania a vyše ročného stretávania sa som sa naučil pár výrazom z reči jej kmeňa. Rovnako som sa to naučil využívať vo svoj prospech, hoci veľakrát išlo len o osobné voľno uprostred prírody. Preč z chaosu, nervovania sa, či 'policajtovania' v triede.
„Ale Pluto…“ okolo pravého ukazováka si omotávala pramienok krásne voňavých vlasov.
Niekedy som ju chcel nazvať bohyňou kvetov práve kvôli voniam, ktoré z nej sálali.
„Neboj, Lu! Mám tvoje kamene. Ony ma svojou energiou ochránia,“ nedal som sa odbiť.
Z hlavy sa mi určite parilo, lebo som tvrdo bojoval. Podobne ako so žiakmi v škole. Vedel som, že sa o mňa bála. Avšak učiteľstvo je povolanie, keď sa človek po pracovnom týždni tešil na samotu a potreboval čas pre seba. Jar chystala prírode svadobný šat, človeka tešilo vidieť prípravy svadobných kytíc.
„Máš býčie oko?“
„To je ten hnedý šuter?“ neodpustil som si slovo, ktoré z mojej strany najviac vyjadrovalo vzťah k jej práci.
Uškerila sa. Vedela, že som si z nej uťahoval. Ľúbil som ju. No jej záujem o nadprirodzené veci vysoko prevyšoval ten môj. Inak sme si viacmenej rozumeli.
„A kdeže to ideš? Severný alebo južný pól?“ oplatila mi rovnakou mincou.
V skutočnosti žiarlila. Bála sa o mňa. Vedela však, že za ženami som nelietal a skutočne som chodil do prírody. Pravdupovediac, ani som po žiadnej inej netúžil. Ľudmila dobre varila, pritúliť sa tiež vedela. Svojich ženských triťtisíc slov si vyrečnila v práci, takže som nemusel počúvať nudné preslovy ako pri iných ženách.
„Nárcie. Pamätník vypálenej dediny. Keď budeš mať čas, zagúgli si!“
Do Starej Turej sme sa prisťahovali v auguste, než mi začala práca v miestnej škole. Nepoznali sme to tu. Obaja sme pochádzali od štyridsať kilometrov vzdialeného Trenčína. Ja som výlety do prírody bral iba ako relax. Väčšinou to pre mňa znamenalo spánok. No iný ako zvyčajný v noci a v pohodlí nášho bytu.
Ľudmila chodievala so mnou na turistiku na neďaleký Plešivec. Vtedy som sa objímaniu stromov nevyhol. Ale čo by človek nespravil pre radosť milovaného. Ja som si prírodu vychutnával najradšej bez drahej.
Popri rozhovore som prišiel k priateľke. Dali sme si letmú pusu na pery. Rukou mi prešla po čerstvo oholenom líci. Bolo ešte drsné, no voňalo po toaletnej vode, čo mi objednala k narodeninám. Starala sa o mňa ako o seba. Vždy bola upravená, čo sa nedalo o mne povedať. Ja som obľuboval ako bežný muž vyťahané tričko a zodrané rifle. Na výlet som si obliekol maskáčové nohavice, zelené tričko a maskáčovú blúzu. Samozrejme na krátko ostrihané vlasy som si úmyselne nečesal, vraj takto som sa páčil najviac mojej milovanej. Čierne ako vesmírna diera. Ľudmila o nás vždy hovorila ako Jing a Jang. Vždy som ju obdivoval, ako všetko vedela obrátiť na ten svoj nadprirodzený koníček.
Cili-li-ling. Bytový zvonček sa rozvibroval ako umierajúce zviera pri poslednom kŕči.
„Pa!“ rozlúčil som sa.
Zbehol som dole schodmi hlučne ako zúrivý býk. Vo vrecku ma už pálil kľúč od auta, v druhom mi nadskakoval mobil. V prírode som si ho plánoval nechať v aute, ale cestou domov som chcel ísť na nákup. Potom som chcel navariť ako každú sobotu nejakú variantu na guláš. Priateľka čarovala na svojich sedeniach, tak som sa tešil, že cez steny nebudem musieť počúvať jej pre mňa nezmyselné reči.
Pár minút od centra som prešiel miestnou časťou Topolecká. Pokračoval som ďalej do preriedeného lesa po navlhlej asfaltke. Po pár sto metrov za osadou sa cesta dvojila. Jedna odbočka viedla na lesnú cestu k partizánskej nemocnici, kde sa počas vojny starali o ranených vojakov, no tam som plánoval niekedy nabudúce. Ja som pokračoval ďalej rovno a kúsok za križovatkou končila cesta na odpočívadle. Ono tvorilo zároveň odvozné miesto ťažby dreva plné mnohých stromov uložených v tento deň na seba v úhľadnú pyramídu. Odparkoval som auto bokom a odložil som úplne vypnutý mobil.
Vkráčal som na pamätné miesto Nárcie. Pozostatok osady vypálenej nacistami tvorili lúčka s tromi minipomníkmi, potôčik a altánok, popri ktorom viedlo schodisko k hlavnému pamätníku. Každý pomníček pripomínal jeden dom vyhorenej osady. Spolu s domami tu našlo koniec v ohni deväť ľudí. Pripútali ich reťazami na dobytok o hradu v jednom z domčekov a za živa upálili.
Dva minipomníky, každý v tvare stĺpika so strieškou, stúpali zoradené vedľa seba v miernom briežku, medzi nimi ležalo šesť orezaných stromov. Pri altánku pod ohniskom stál ešte jeden opustený. Na každom z nich sa černela tabuľka s menami obyvateľov.
Vo vrecku mi zahrkotali moje tri kamienky. Niekedy som sa cítil pri Ľudmile ako nákladiak so štrkom. No nechápal som, prečo len jeden kamienok nestačil. Jeden na to, druhý na hento. Pri každom jednom mi vysvetľovala, no ja som si nikdy poriadne nezapamätal, načo slúžili. Tuším, ten zelený volala achát, hnedý označila býčie oko a červený jaspis. Ale či by ma udržali na zemi pri veľkom fujaku? Určite nie. Koniec-koncov, nebol som ľahká váha, aby som sa bál, že ma aj odfúkne.
Každý jeden kamienok som dal na jeden z minipomníkov. Chvíľku som sa zabával tým, že som si ich vhodne premiestňoval. A vymieňal medzi sebou navzájom. Hľadal som podvedome vhodnú kombináciu.
„Au!“ čosi ma v bočnom vrecku na nohaviciach popálilo.
Strčil som ruku do vrecka. Aha, žltý kremeň sa tváril ako citrón. Ale kde by som ho mohol dať? Sadol som si do tureckého sedu na zem. Ruky som zložil do prosebnej polohy, v dlaniach som ukrýval žltý šuter. Takto som ich zdvihol čo najviac nad hlavu.
„Heh, keby ma teraz Ľudmila videla!“
Chvíľku som sa v smiechu natriasal. Vyzeral som ako nejaký jogín, priateľka by sa potešila. Alebo by ma skôr zabila. Tolerovala mi veľa, no tento raz som asi preháňal. Prepínalo mi. Záchvat šialenosti. Pocit oslobodenia ako keď si zhadzujete prepotené šatstvo po dlhom dni.
Chcel som už dať paprčky dole, no packy držali hore napriek mojej silnej snahe. Ten žltý kremeň mi ich držal ako prikované. Vychádzali z neho žlté lúče smerom k ostatným trom kameňom. Pribudli ďalšie tri farebné lúče, ktoré vytvorili farebnú kupolu nad mojou hlavou. Tá sa pomaly otáčala v protismere hodinových ručičiek. Postupne sa farebná polguľa zrýchľovala. Mne sa zatočila hlava. Až kým som neodpadol.
***
Pomaly som prichádzal k sebe. Ležal som na zemi. Vlastne na kameňoch. Ocitol som sa v nejakom priestrannom drevenom zrube. Na kláte pri dverách sedel muž. Odhadoval som ho na čerstvého päťdesiatnika. Hnedé vlasy zlepené mastnotou sa sotva dotýkali pliec. Aj brada vyzerala byť udržiavaná. Plátenná košeľa s mašličkovými rukávmi bola uhľadne zapravená do plátenných gatí jednoduchého strihu. Na nohách ho hriali krpce. Miesto ponožiek sa mi zdalo, že ich má každú omotanú v kuse látky.
„Vitaj!“ oznámil muž zvláštnym prízvukom.
„Kto si?“ dunelo mi ešte v hlave.
„Slavoj,“ zvonivý hlas znel veselo.
Smial sa mi? Veď odpadnúť môže každý. Ktovie, možno som pil len málo vody, a preto sa mi zakrútila hlava.
„Kde som to?“
„U mňa.“
„To vidím, že nie u Popolušky,“ pomaly som sa postavil.
Porozhliadol som sa naokolo. Kamene, na ktorých som ležal boli usporiadané do osemramenného kríža s koncami zalomenými v smere hodinových ručičiek.
„Čo to je?“ rukou som ukázal na kamene.
„Kolovrat. Pomáha mi, keď hovorím so Svarogom.“
Ďalší expert ako moja žena. Čo som len komu urobil, že som musel stretnúť zase nejakého čarodejníka? Liečiteľ, ktorý sa poskakovaním alebo vykrikovaním hral na veľkého čarodeja. Svarog mu asi ako jeho boh pomáhal liečiť.
„Hm. Teba som na Turej ešte nevidel. Si tu dlho?“
„Odjakživa. Môj otec tu býval z druhej strany tura. Akurát Turanci prišli, keď bol môj dedo malý junák.“
Kto bol tento podivín? A prečo tak čudne rozprával? Vari takto chcel pôsobiť autenticky na svojich klientov?
„Akí Turania? Veď aj ty si Turanec, veď tu bývaš.“
„Ja nie som Turanec. Ja patrím k deťom Svaroga. Pfuj,“ odpľul si smerom k stene, „ešte raz ma prirovnaj k Turancom a takú ti tresnem, holobriadok jeden.“
„Pokoj, dobre? Hanbiť sa za to nemusíš, že si zo Starej Turej. Ale oukej, tak nie si Turanec. A kto je Svarog?“
Slavoj neodpovedal. Len jednoducho šmaril po mne čosi drevené, čo doteraz stružlikal.
„Hej? Čo sa deje? Upokoj svoje hormóny. Nie každý musí poznať tvojho Svaroga.“
„Svarog je náš najvyšší boh. A on mi hovoril, že mi príde dnes návšteva.“
„Jáááj, ty si čarodej, či žrec? Liečiteľ? Čo si vlastne?“
„Vedomec.“
Dostal ma. Celá liečiteľská perepuť mala jedno spoločné. Každý z nich oslavoval svoje božstvo, každý sa nazýval podľa nejakej hodnosti známej len tej sekte, ktorú zastupoval. A každý oberal ľudí o peniaze za pár hereckých výkonov a magicky vyslovených pár slov.
„Fajn. Ďakujem, že si ma odniesol z Nárcie. Prišlo mi tam zle. Ale už musím ísť, čaká ma doma priateľka, budem variť obed.“
Chlapík nadvihol obočie, jeho tvár sa predĺžila. Čo sa na tom čudoval? V dnešnej dobe som bral ako samozrejmosť, že muž pomáhal žene. Chudák jeho žena, určite sa doma naháňala, kým on si tu stružlikal lyžicu.
„Môžem si ju nechať?“ lyžica sa mi páčila, vraj v StarejTurej radi vyrezávali a potom chodili na trh predávať.
„To som robil pre teba. Aby si mal čím jesť, kým tu budeš so mnou.“
„A čo som ja úchyl?“ ušli mi sprosté slová cestou k dverám.
Neodpovedal. Asi tu žil sám, potešilo by ho, žeby s ním niekto pojedol. Ako som si obzeral jeho dom zvnútra, zbadal som len kotlík zavesený nad pahrebou. Nič moc teda. Miesto koberca sa na zemi rozprestierala pekná kožušina zo srny. Asi pytliačil, mal by som to povedať svojmu susedovi.
„Tvoja robota?“
Neodpovedal, iba prikývol.
„Ešte povedz, že si ho skolil vlastným lukom,“ sotva som to dopovedal, zbadal som spomínanú zbraň vysokú skoro ako ja. Vedľa sa skvel opretý tulec so šípmi. Tento chlapík buď na niečom fičal, alebo to myslel smrteľne vážne. Ale aspoň že nebol vegetarián či vegán. To by ma asi tým nožom rovno podrezal, mäsa som sa nikdy nevedel vzdať.
„Ty si kto?“
„Ja som Miro. Mám tridsaťdva a som učiteľ na Turej. Jaj, prepáč, ty nemáš Turancov rád. Ale ja som od Trenčína.“
„Kde je Trenčín?“
Oči mi skoro vypadli. On nevedel, kde sa nachádzal Trenčín? A to si hovoril vedomec? Čo z tejto chyže nevystrčil nos? Nechcelo sa mi to veriť.
„Dva dni chôdze na polnočnú stranu. Je tam hradisko a nápis na skale,“ akosi podvedome sa vžívam do jeho doby, ktorú si myslím, že svojim oblečením predstavoval. Dejepis nebola nikdy moja silná stránka, no za pokus to stálo.
„Aha. Pred zimou sa tam vyberiem. A tam žijú tiež Marhari? Alebo Mereheni?“
„Mereheni,“ zdalo sa mi viac sympatické.
„Slavjania, to je dobré. Ja som Marhar.“
Keby mi dal päsťačkou do brady, možno by ma to tak neovalilo. Napadlo ma, že skontrolujem rok, ale mobil som nechal v aute. Buď myslel tým praprapredkov, alebo tie čudné svetielka ho preniesli v čase. Musel som ísť von, lebo tento vedomec by ma pripravil o rozum. On si vymýšľal, on sa ma snažil zmagoriť. Hral sa so mnou, preletelo mi mysľou ako výstražné znamenie.
Vybehol som von. Kde tu stálo auto? Asfaltka? Pamätníky? Kam sa podela Turá? Určite ma zavliekol niekde hlboko do lesa. A keď budem spať, moja fantázia sa poddávala strachu, podreže ma ako kura a urobí si zo mňa večeru.
Stál som na úpätí vrchu. Pripomínalo mi nárt nohy. Podľa Google toto niesto dostalo názov práve podľa Nártia, len ľudia časom zmenili názov na Nárcie.
„Kde si ma to zavliekol?“ vrátil som sa rýchlo naspäť dovnútra za Slavojom, „ktorým smerom je Turá?“
„Smerom raňajšieho slnka. Slnko bude na polceste k poludňajšej strane, keď dôjdeš do tej osady.“
„Osady? Do riti, veď Turá má desattisíc ľudí!“
„Kde by ich Turie nabralo. Tisíc turov určite, ale je tam tak tucet domov.“
Jeden z nás patril na psychiatriu. A čoraz viac sa mi zdalo, že by som tam mohol patriť ja.
„Idem tam hneď,“ rozhliadam sa po oblohe, no určovanie svetových strán som vždy prenechával na druhých.
Vedomec vystrel ruku.
„Ale takto nechoď. Zober si nejakú bakuľu. V lesoch je dosť vlkov i medveďov.“
Cúvol som. V dnešnej dobe žili vlci iba v zoologickej záhrade. Medvede mi minule spomínal sused, keď som chcel len tak pod širákom prespať niekde v lese. Tak prečo ma pred nimi varoval Slavoj?
No jasné, mal by som sa zastrašiť nejakým pochybným bosorákom. Raz. Dva. Tri. Šup do dverí. Rýchlo. Behanie ma nikdy nelákalo, ale snáď keď by som zišiel z kopca, našiel by som auto a mohol mu ujsť. Prečo by som tu mal zostávať?
Štrikoval som medzi stromami. Smer mi ukázal Slavoj, dúfal som, že neklamal. Vo vzduchu som nepočul lietadla, ani žiaden hluk áut.
Šuch. Ticho. Zastal som. Šuch. Čo to? Obzrel som sa.
Vŕŕ. Zuby. Och. Nie! Vlk. Asi tak päťdesiat metrov predo mnou sa prikŕčal, pripravený k skoku. Hlavu mierne sklonil. Vyceril špicaté zuby. Uprene mi hľadel do očí. Vztýčil uši, jedno viac dopredu, druhé do boku. Čo urobiť? Stuhol som. Stala sa zo mňa kamenná socha. V tajnom vrecku som mal nožík, ale s takým som sotva odkrojil chlieb. Kanady nemali oceľovú špicu a ja som nebol švárny Arnie, aby som ho fackou odklonil preč.
Srsť na krku mal zježenú. Strach sa zväčšoval. Mal by som utiecť, no nohy mi oťaželi. S námahou som urobil pár krokov nazad, aby som sa v prípade útoku mohol kryť skokom za strom. Opatrne som hľadal aspoň nejakú silnejšiu haluz. Mal som predsa len poslúchnuť Slavoja.
"Heš! Ideš ty paskuda! Na! Nažer sa a daj pokoj!" Slavojov hlas ma prekvapil.
Žuch. Niečo ťažké dopadlo smerom preč odo mňa.
Vlk zúrivo zavrčal. Hodil krvilačný pohľad tým smerom, potom na mňa.
"Ideš ho!" Slavoj znova skríkol.
Podľa zvuku mohol byť niekde naľavo za mnou.
Vlčí ňufák sa zrýchlene pohyboval. Jeho zelené oči ma nechceli pustiť.
"Heš! Papľuha jedna!" Slavojovho hlasu som sa bál aj ja, silný a rázny tón vzbudzoval rešpekt.
Na tretie zvolanie vlk stiahol bojazlivo chvost. Zakňučal. Obzrel sa smerom k hodenej veci. Pozrel ešte na Slavoja a skočil k pohodenému kusu mäsa s kosťou.
"A ty, truľo, naspäť! Tu nie si u vás doma!"
Stiahol som hlavu medzi plecia. Poslušne som nasledoval Slavoja. Celé zle!
Pomaly som sa zmieril, že som sa ocitol v inej dobe.
***
Týždeň u Slavoja preletel ako divý vták. Skúšal som sa uštipnúť i streliť si facku, možno bolesť by ma prebrala zo sna. Ale toto sen určite nebol. Najmä to svrbenie na tvári, keď mi začala rašiť brada. Ako to ten Slavoj mohol len vydržať? Aj všetko, čo tu používal, sa mi zdalo také primitívne.
Slavoj ma brával na vychádzky do okolia. Ukázal mi ako lovil s lukom a šípmi. Ja som mu pomáhal s drevom, pri rúbaní som sa príjemne zábaval. Niečo ako prastaré fitness. Podobne mi pripadalo aj nosenie vody. Akurát stravy som nedostával podľa mojich predstáv. Nielen množstvo, ale u Slavoja sa jedlo iba dvakrát denne. Po týždni som dokonca cítil nenávisť k tej obilninovej kaši. Strava pre poriadneho chlapa?
Jedného dňa večer, už osem zárezov zdobilo moju lyžicu, mi oznámil, že vraj niečo neodkladne musel odkázať žrecovi v Turie.
„Ja som si myslel, že ty si žrec. Aký je rozdiel medzi tebou a žrecom?“
Pochopil som už, že nie Slavoja prenieslo v čase, ale mňa. Do časov starých Slovanov, či Slavjanov ako ich volal Slavoj.
„Žreci sa iba modlia, prinášajú obety v dubovom háji. A ako uvidíš, stali sa z nich náčelníci v osade. My, vedomci chodíme a zaklíname rôzne zlé bytosti, ktoré ubližujú ľuďom.“
Čiže rozdiel medzi žrecom a vedomcom by som prirovnal k rozdielu medzi kňazom a veštcom. Jednoducho, zo Slavoja sa stal slovanský čarodejník. Alebo ako moja Ľudmila, predpovedal budúcnosť a hasil problémy z minulosti.
„Myslel som si, že Turancov nemáš rád.“
„Len jedného. Žreca Turoňa. Ale to je dlhá história. Všetci aj so žrecom sú slavjania ako ja, hoci z iného kmeňa.“
„Slavoj, keď si vedomec, vieš prečo ti rozumiem, keď som z inej doby?“
„Si slavjan. Máš reč v kostiach. Tie sa rozpamätali, keď ťa Svarog preniesol sem.“
Rozhovor sa skončil. Slavoj strážil svoje slová. Buď všetko nevedel, alebo nechcel o tom rozprávať. Ako ja v škole na vyučovaní.
Cestou sme išli popri úzkom a kľukatiacom sa potoku. Okolie stužky vody zarastalo tŕstím. Na jednom mieste, asi tak na polceste k nášmu cieľu, sa objavil aj topoľový háj. Mne blyslo, že preto osadu nazvali Topolecká a potok pretekajúci Starou Turou nazvali Tŕstie.
Ako sme prichádzali k prastarej Turej, zbadali sme ohradu s veľkým množstvom dobytka. Tento prastarý dobytok vzdialene pripomínal kríženca našej kravy s bizónom len oveľa mohutnejší. Stádo tvorili samci s čiernou srsťou a bielym pásom na chrbte a samice s červenkastohnedou srsťou.
Pri ohrade stál vysoký stĺp podobný indiánskemu totemu, vyrezávaná postava s rohmi.
„Veles,“ potichu riekol Slavoj, akoby sa to meno bál vysloviť nahlas.
Vedel, že som sa ho pýtal na všetko, tak už vopred odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Aj tak som nechápal súvislostiam medzi slovanskými bohmi. Mojim vedomostiam panoval vládca blesku – Perún a v pamäti mi utkvelo pálenie Moreny. Z krížoviek som poznal meno Lada, ale na viac som sa nezmohol. Slavoj by mi to mohol vysvetliť po príchode domov.
Cestou do dediny sme videli ľudí na poliach, časť sa venovala dobytku. Dedinu tvorilo zo desať domov usporiadaných do rovnej ulice po obidvoch stranách potoka. Cez potok viedli lávky. Približne v strede osady na jednej strane svietilo miesto na zhromažďovanie ľudí.
Ráz krajiny mi veľmi pripomínal Starú Turú z mojej doby, len mi chýbala tá husitská veža i železničný most, ktorý tak neodmysliteľne patril k môjmu učiteľskému pôsobisku. Zrazu som si uvedomil, že kopec nad osadou, neskoršie mestom, svojim tvarom pripomínal spiaceho tura. Vesmír asi toto miesto spojil s turom: tvarom kopca, obyvateľmi chovajúcimi turov a uctievaním nejakého rohatého bôžika.
„Ľaľa, koho to sem Veles priviedol,“ ozval sa hlboký dunivý hlas z muža, ktorý práve pred chvíľou vyšiel z domu. Mohol byť približne v Slavojovom veku. Dlhé vlasy i brada mi pripomínali keltského druida, niečo ako Gandalf z Pána prsteňov, hoci nie tak starého. Oproti ostatným dedinčanom sa mi zdal tak luxusnejšie, ak sa to tak dá nazvať, oblečený a ozdobený. Dalo sa to vidieť na nohaviciach, ktoré ušili podľa úplne iného strihu ako ostatní chlapi a aj celý odev zdobilo bohatšie vyšívanie. Na rozdiel od Slavoja mal aj čiernu plstenú vestu. Na nohách mal také čudné čižmy. Vrch bol upletený, spodok kožený.
„Turoň!“ oslovil neznámeho Slavoj.
Ľudia sa začali zbiehať ako hladní vlci. Vedľa mňa sa postavila korpulentná tridsiatnička s dlhými čiernymi vlasmi. Na rozdiel od žien neniesla na hlave čepiec. Žeby ešte stále slobodná? Vo mne vo vnútri sa ozvala moja týždeň nevybúrená mužskosť. Lomcovala mnou, fackala ma sprava i zľava, no nepovolil som. Nie, v ten moment sa to nehodilo, ani priestorom a ani časovo. Veril som, že Slavoj mi nejako pomôže a Svarog ma prenesie naspäť.
Spomenul som si na Ľudmilu. Nevedel by som sa potom pozrieť mojej priateľke do očí. Tak ako by som nevedel žiť s výčitkami, že som tu v tejto dobe nechal nejakú opustenú dušu, ktorá by náhodou počala moje dieťa. Niežeby som nechcel deti, ale s Ľudmilou sme ešte chceli chvíľu počkať, kým mi v škole skončí dočasná doba a ja budem v škole na neurčito.
„Čo ty? Pozerám, že máš učeníka. Skrotil si si lesovika?“ reagoval Turoň divoko. „Balamutíš mu hlavu s tým tvojim Svarogom?“
Turoň sa rozrehotal. Všetci naokolo sa začali smiať. Ja mu dám, debilovi, čo som ja nejaký buzerant, že ma tak označuje? Už som chcel otvoriť ústa, no Slavoj vystrel ruku s otvorenou dlaňou smerom ku mne. Hlboko som si povzdychol.
Uznal som však, že moje maskáče im pripadali čudné. Možno som pre nich vyzeral ako lesná odroda vodníka. Možno ako lesný duch, či niečo podobné ako lesná víla v mužskom prevedení.
„Svarog ti odkazuje, že máš priniesť obety tvojmu Velesovi, lebo z horného toku vychádzajú víly. Pred dvoma dňami som ich tam videl tancovať.“
„To je moja starosť. Na Turíce sme obetovali Velesovi najkrajší tur, akého sme mali.“
„Asi nie dostatočne dobrý, aby zachránil chlapca od vás!“
„Daj pokoj, ty čarodejník! Určite si ho ty skántril, aby...“
„Poď!“ chytil som náhle korpulentnú ženu za lakeť a ťahal som ju preč.
Nebránila sa. Rozhodol som sa odísť s ňou bokom. Predsa len kontakt s inými ľuďmi pre mňa predstavoval akýsi výskum. Iná doba znamenala zmenu, vďaka ktorej sa aj známe miesto zmenilo na terra incognita, neznámu zem.
Ako sme išli preč, ľudia si niečo veľavravne šuškali medzi sebou. Asi si mysleli, že som jej ďalší muž v poradí. Žeby to bolo ľahké dievča, ktoré zvádzalo chlapov a preto ju nik nechcel?
„Kto si?“ spýtala sa ma, keď už sme zmizli za niektorým z domov. Z námestia nám doliehal krik Turoňa a Slavoja.
„Miro. A ty?“
„Ľubica. Ľudí si nevšímaj, tí toho natárajú. V skutočnosti som sama, lebo nechcem nikoho z nich za svojho muža.“
„Ja už som zadaný,“ usmial som sa. „Prečo Turoň nemá rád Slavoja?
„Kedysi, keď boli obaja mladí, tak sa Turoň zapozeral do jednej dievčiny. Prišiel však neznámy muž so Slavojom a tvrdil, že je vedomec. Svarogov vedomec. Dievčina sa zahľadela do Slavoja. Ten ju tvrdo odmietol, lebo už bol zasľúbený Svarogovi.“
„Tak si ju mal zobrať Turoň.“
„To si aj Turoň myslel. No dievčina ušla do lesa. Jedného dňa išiel Turoň za starým žrecom do dubového hája a našiel dievčinu mŕtvu. Divá zver ju roztrhala.“
„Jaj, a preto sa nenávidia?“
„Áno. Turoň nevie odpustiť jej smrť Slavojovi.“
„Fajn. A povieš mi čo sú to turíce? Ešte som sa s tým nestretol.“
No nieže nestretol. Z kresťanského hľadiska je to zoslanie Ducha Svätého. Ale kresťania po vzore rímanov prispôsobovali sviatky slovanom, aby ich slávili v tom istom čase. Takýmto spôsobom ich chceli pokresťančiť, aby zabudli na vieru svojich otcov a dedov.
„Na jar najprv pálime Morenu a keď sa mesiac znova zaokrúhli, tak žrec obetuje Velesovi tura. Ty asi nie si slavjan, keď to nevieš.“
„Nie, ja som Merehen,“ použil som vedomosť od Slavoja.
V skutočnosti som ani nevedel, čo hovorím. Dievčina sa ľakla. Otvorila ústa a spravila krok dozadu.
„Dajte si so Slavojom pozor. Turoň hucká chlapov proti nemu, nevie sa dočkať kedy hodí Slavojovú mršinu vlkom,“ niesol sa jej hlas za tieňom.
Keď som sa vrátil na námestie, Slavoj s Turoňom boli v divokom prúde. Ponášali sa na divých psov, ktorí na seba štekajú. Oni ako ľudia ešte aj divo gestikulovali.
„Na teba prejde ich krv, ja som si svoju povinnosť splnil. Nech vás Svarog sprevádza!“
Slavoj sa otočil a veľkými krokmi odchádzal. Keď prešiel okolo mňa, pridal som sa k nemu. Nevraveli sme ani slova. Až po topoľový háj sa mu vlnili svaly na tvári.
„Slavoj, Ľubica mi hovorila, že Turoň niečo chystá na teba.“
„Daj mi s ním pokoj, s pažravcom!“
„Vieš, tam odkiaľ som prišiel, bolo pohrebisko. Celú osadu pohltil oheň. Deväť mužov uhorelo.“
„A čo mňa je do toho?“
„Moja priateľka mi hovorila, že je to karma,“ sám sebe som sa divil ako vážne som to hovoril.
„Karma?“
„Svarogova pomsta. Povedzme, že teba by zabilo deväť chlapov. Tak ich synovia, či prapravnuci by zhoreli na oplátku.“
Slavoj sa začal rehotať. Stalo sa mu niečo? Čo bolo smiešne na smrti týchto ľudí? Ako vedomec by mu malo ísť o dobro ľudí, nie o pomstu.
„Sláva ti, Svarogu!“ zreval Slavoj na plné pľúca a popritom roztvoril náruč smerom k nebu.
Čo sa mu stalo? Vari sa tešil zo smrti? Kde zmizla tá jeho vedomcovská česť? Alebo mu konečne došlo, že mu ide o život?
„Neviem, ako by som ti mohol pomôcť, aby sa ti nič nestalo. Môžeš utiecť, kým je ešte čas,“ hlesol som akoby mimochodom.
„Nie!“
„Prečo nie? Zbláznil si sa? Čo ak ich napadne ťa naozaj upáliť?“
„Ale veď Svarog ma pomstil. Už tomu neuniknem. Sám si to hovoril.“
„A mohol by si aspoň mňa poslať domov? Mám tam priateľku.“
„Hm, to bude ťažšie. Musím sa porozprávať so Svarogom… „
„… a povedz mu, že ideš so mnou! Možno zachránime tých deväť nevinných.“
„Ak tak rozhodne Svarog, tak áno. Ale moja úloha je žiť s týmito ľuďmi a starať sa o nich. Kto ich bude chrániť pred zlými duchmi? Vílami? Vampírmi? Vodníkmi? Vlkodlakmi?“
„A keď ťa upália? Alebo ty chrániš Svarogovou mocou týchto ľudí,“ ruku som natiahol smerom k Turie a naštvane vybafol, „a Svarog nechá teba len tak zdochnúť?“
„Veď práve. Myslím si, že Svarog ma ochráni a tých deväť potrestal za zlobu svojich pradedov.“
Nedávalo mi to celkom logiku, ale čo ak? Mnoho otázok preletelo mojou hlavou. Len ja som nebol vedomec a nemohol som sa spojiť so Svarogom. Možno by som mu vyhovoril tie jeho staroveké nápady. Ak sa previnili konkrétní ľudia, nech potrestá ich, prečo by mal trestať ich potomkov? Akú to malo vlastne logiku? Ľudmila síce často hovorila o karme, ale iba v tom zmysle, že človek urobil niečo zlé, a osud ho za to nejako potrestal. Jedine iba v jednom prípade by mi to dávalo zmysel. Kiež by tu prišla Ľudmila, ona sa v tomto dobre vyznala a mohla by mi to potvrdiť.
„Ak to Svarogovi vysvetlím, …“
„Svarog všetko vie, nepotrebuje nič vysvetliť. Pre neho je naša budúcnosť minulosťou. On vie čo je pre nás správne. A už nám dal všetko, čo potrebujeme. Odovzdaj sa do jeho rúk a aj z teba sa stane vedomec. Svarogov vedomec!“
„Ja ti kašlem na vedomcovstvo. Ja sa chcem vrátiť do svojej doby za svojou priateľkou. Je mi jedno, čo sa stane,“ vzdával som to.
Našiel som riešenie, ktoré by pomohlo všetkým zúčastneným. Potrestalo by zlých, bez toho, aby sa urobilo ďalšie zlo. Ale ako presvedčiť Slavoja, ktorý o tom nechcel ani počuť? Alebo načo ma Svarog potom sem zavolal, keď aj tak si robí veci po svojom? Či ma chcel potrestať za môj postoj k Ľudmile?
V hlave sa vynorovalo čoraz viac otázok. Hnev sa premieňal na strach a ten na kozmickú bezmocnosť. Keď sa bude Slavoj modliť, pozriem sa, ako to robí a keď Slavoj zaspí, urobím to isté a porozprávam sa aj ja so Svarogom.
Ale prečo som začal brať Svaroga ako normálnu súčasť svojho sveta? Nevedel som, odkiaľ to prúdilo do môjho srdca. Žeby ma Slavoj menil modlitbami a zaklínadlami?
***
Slávny si Svarog, mocný,
ktorý všetkých zjednocuješ
Ty jediný vládneš všetkým
a skrze teda povstáva Svetlo!
Teba slávime a oslavujeme
prinášame poctu a velebíme.
Sláva ti za to, že si sem priviedol Mira,
Sláva ti za to, že si ma skrze neho poučil.
Sláva ti za to, že si ho vrátil späť.
Slavojov slávnostný hlas sa odrážal od stien. Voľne som stál uprostred Kolovratu. Kruh, ktorý sa vracia. Až pri Slavojovi som si začínal uvedomovať, ako sa kruh spájal so životom a s rôznymi cyklami. Možno práve preto ma Svarog vytrhol z môjho kolobehu, aby som sa zastavil a zamyslel. Môj kolovrat života spočíval iba v noci, z času keď som sa nevenoval sebe. Iba pár okamžikov, čo som vybočil zo smrteľného kolovratu. A aj to v prírode plný myšlienok. Vlastne, ani tam som sa nevedel poriadne stíšiť. Iba po milostnej hre som myšlienkami vnímal samého seba. Vtedy sme s Ľudmilou ležali spolu nahí na posteli, hlavu mala na mojej hrudi a ja som ju hladil po vlasoch než som zaspal.
Pomaly mi dochádzalo, že vedomcom sa nemusel stať nejaký špeciálny človek. Ale bežný človek, ktorý robil špecialnu vec – uvedomoval si seba i život naokolo. A mágia vedomcov? Vznikala prepojením so svojim vnútorným Ja, ako by asi povedala Ľudmila, ktoré je cez vesmír spojené so svetom.
Zrazu som nevedel, či som sa aj vôbec chcel vrátiť. Zaujímalo by ma vidieť víly naživo. Alebo jednoducho vnímať svet očami vedomca a vnímať tieto magické bytosti inak ako cez energetické klišé. Aj keď… to by ma mohla naučiť Ľudmila. Mal by som sa viac venovať uvedomovaniu samého seba a sveta a nefungovať len v akomsi automatickom režime.
Buch. Tresk. Vonku sa ozval treskot, akoby niekto pri dvere navalil kopu dreva. Možno aj dve kopy. Turoňovi ľudia? Za tých niekoľko dní Slavojových a mojich modlitieb som začal chápať Turoňa a jeho pohnútky, hoci som s jeho konaním nesúhlasil. Postupne som zrazu vnímal svet akoby z vtačej perspektívy. Zmenil som aj pohľad na čarodejníkov. Už viac nekonali navonok. Až skrz Slavoja a aj skrz Turoňa som zistil, že mág koná neviditeľne. Teda, že sa to viditeľne neprejaví ako napríklad vrhanie bleskov, či ohnivých gúľ. To som čakal vtedy na námestí, že zrazu tí dvaja začnú používať nadprirodzené schopnosti ako mágovia vo filme.
Na streche som zbadal, ako plamene oblizovali strechu. Oheň mohutnel a čoraz pažravejšie sa zahrýzal aj do driev tvoriacich zrub. Slavoj zaujatý obradom vyriekal modlitby, ani nevnímal, čo sa okolo neho dialo. Vlastne opakoval len jedno slovo GOGSVSGOR. Na každej strane domu mal napísané vo štvorci znaky podobné hlaholike. V prvom riadku napísal Svarog a každý ďalší riadok bol posunutý o jeden znak doľava. Keď sa Slavoj zvykol modliť, pristúpil najprv k jednému zo štvorcov a od tretieho písmena v štvrtom riadku išiel prstom najprv o jedno nahor a potom postupne šprirálovito v smere hodinových ručičiek. Niekedy išiel iba tri znaky, niekedy sedem. Ale ako určoval koľko znakov mal ísť prstom, to som veru netušil.
Váhal som, či niečo povedať, alebo na drzovku prerušiť obrad. Dvere zavalili, von by sme sa aj tak nedostali. Vedel som, že som sa správal sebecky. Ak by obrad fungoval, ja by som sa konečne vrátil domov. Slavoj svoj osud bral vedome ako to najlepšie, čo mal Svarog pre neho prichystané. Ak by obrad nevyšiel, no ja som Slavojovi veril, aj tak by som dlho nežil. Prastarých Turancov som si znepriatelil priateľstvom so Slavojom, nič som nevedel robiť a môj život by sa aj tak rátal možno na týždne, ak nie na dni. A vďaka ohňu možno pár minút.
Do vytvárajúcej sa kupoly padali iskry. Podobne ako prvý raz, začala sa kupola točiť. Tento raz ale v smere hodinových ručičiek.
„Sláva Svarogovi!“ zaznel bolestivý Slavojovov výkrik.
Zdalo sa mi totiž na poslednú chvíľu, že nepadali len iskry. Zvalila sa aj veľká čierna machuľa, ktorá taktiež zafarbila pohybujúcu sa kupolu. Asi nosný trám zo strechy. Ľutoval som na jednej strane Slavoja, ale vedel som, že Svarog ma s ním svoje plány. Tak ako aj s tými deviatimi mužmi. Nachádzal sa medzi nimi aj Turoň? Pochyboval som, pripadal mi ako mafián z mojej doby. Alebo mocipán z akejkoľvek doby. Len vydal rozkaz, špinili si ruky druhí. Ale aj tak nikoho z nich to nezbavovalo zodpovednosti.
Keď som precitol, zdalo sa mi, že som sa prebudil zo zlého sna. Brada a smrad mi však protirečili. Obával som sa, čo za ten čas robila Ľudmila, predsa len ubehli aspoň dva týždne. Počkať! Do vrecka mojej špinavej blúzy som schoval lyžicu. A na nej šesťnásť zárezov. Takže som určite nesníval.
Nejako som sa postavil. Pobral som sa do auta. Píp. Píp. Auto sa odomklo a ja som si smradľavý sadol do neho. Z priečinka som si vytiahol mobil. Myslel som si, že za tú dobu by mohol vydržať, veď som ho vypol, takže snáď by nejaké to percento mohlo zostať aj po vyše dvoch týždňov. Plánoval som poslať sms žene. Žene? Ľudmilu som považoval len za priateľku, ale prečo mi napadlo to slovo „žena“? Žeby Ľubicina práca? Doľahla na mňa únava, pustil som to tento moment z hlavy.
Tramtarara-tam-tam. Zadal som PIN. Blik.
„Čo???“ oči mi skoro vypadli.
Podľa mobilu môj výlet do minulosti trval iba hodinu. Preboha! Zaskočilo ma to. Čo by som len Ľudmile povedal? Za hodinu som nemohol tak rýchlo zasmradnúť, či zarastieť. Do obchodu som rozhodne nemohol ani ísť. Spravil by som hanbu škole, na ktorej som učil.
„Čo si sa tam v hovnách váľal?“ privítala ma Ľudmila. „Hm, ráno si nebol oholený? Odkiaľ máš tie šediny? Vymetal si pavučiny u nejakej lesníčky ?“
„Idem sa umyť! Potom pôjdem do obchodu! Večer ti všetko poviem!"
Isto som jej musel všetko povedať. Samozrejme, nejako jemne, aby som ju neurazil, či nevystrašil. Chcel som náhle všetkému rozumieť. Ona jediná by mi to dokázala vysvetliť.
Zo skrine som si vybral čisté veci. Celé telo ma svrbelo, sám sebe som smrdel. Rýchlo som sa zdekoval do kúpelne.
Ako som spustil sprchu, zazvonil bytový zvonček. Vstúpil nejaký pán, ďalší z Ľudmiliných klientov.
„Sláva Svarogovi!“ pozdravil.
Známy zvonivý hlas. Žeby ma Svarog vypočul? Alebo Svarog vložil do mojej hlavy ten nápad? Stíšil som sprchu, snáď niečo by som mohol začuť.
„Viete, mal by som záujem zistiť, či existuje karmické zaťaženie. Dejú sa mi čudné veci…“ hlas pomaly zanikol za dverami Ľudmilinej pracovne.
Možno len moja fantázia mi pri tom spomenutí Svaroga pripomenula Slavoja a moje uši počuli jeho hlas. Hm, aj tak sa mi to zdalo čudné. Ale i trochu dávalo zmysel. Moja teória sa potvrdila.
Takže Svarog to spravodlivo zariadil.
V supermarkete som kúpil aj červenú sviečku a zápalky. A aj jednu kytičku. Čakala ma zástavka Nárcie. Nešiel som však k hlavnému pomníku, zastavil som sa pri tých troch malých pomníčkoch. K jednému z nich som položil kvety a zapálil sviečku. Vložil som ju do sklenenej nádoby a prikryl.
Potichu som sa modlil v slavojovskom duchu. Slávil som Svaroga za Slavoja i za tých ľudí. Vedel som, že to perfektne zariadil a ešte mne dal to vysvetlenie. Veril som, že ich reinkarnoval, modernou rečou povedané. Slavoja reinkarnoval do dnešnej doby. Nejako som vnútorne veril, že dnes nás počas môjho kúpania navštívil prevtelený Slavoj. A tí, čo zapálili Slavojov dom, sa reinkarnovali do svojich potomkov a zahynuli počas vojny v plameňoch. Nevedel som, či Slavoj o nich rozhodol, no pochyboval som. Silne som veril, že Slavoj dbal na život ľudí.
„Dobrý deň. Pekne od vás, že si ctíte pamiatku partizánov.“
Zdvihol som hlavu. Nejaký pán, asi poľovník išiel smerom domov. Iba som sa pousmial. On by asi nechápal. A už dupľom by mi neveril moju časoplavbu. Kývol som hlavou na odpoveď a pobral som sa do auta.
Než som otočil kľúčikom, napadlo mi, že by som v pondelok mohol ísť pozrieť do klenotníctva.
Už som nepochyboval, že si chcem zobrať Ľudmilu za ženu. Nie kvôli vareniu, či len kvôli sexu. Môj výlet ma s ňou zblížil vnútorne. Možno za to mohlo stretnutie s Ľubicou. Možno za to mohol Svarog tým, že ma vytrhol z toho bežného života a nechal ma meditovať nad sebou a svojim životom.
Ale zrazu som videl zmysel toho, aby sme svoje životy spojili. Ako to hovorí Ľudmila, aby sa z nás stal jednoliaty jingjang.

Aleš Horváth

Aleš Horváth
V okne mojej kajuty zažiarila Zem. Už sú to roky, čo som kedysi podobne pozoroval Mesiac. Na vesmírnej lodi Alpha 751 z termoplastického materiálu zažívam momenty, keď vidím Mesiac a Zem naraz takmer vedľa seba. V ojedinelých chvíľach mávam vo výhľade spolu s nimi aj Slnko. Jeden by si myslel, že rokmi sa začne človeku cnieť za rodnou planétou, mne však nie. Z nostalgie zapínam z času na čas stroj a ja sa teleportujem do dávnych vekov. Vekov bohov a mýtov do čias legiend a hrdinských bojov. Práve preletel okolo nejaký Klingon. Musím ísť, pošlem po ňom zásielku do Delta kvadrantu. Keby niečo, nechajte odkaz na 3D zaznamniku. Tá stará kraksňa už síce blbne, ale to viete, počas bojov Jediovia nikdy nešetrili lode Darth Vadera. Bol zázrak, že som ho vôbec rozchodil, keď sa Temná hviezda rozpadla. Ešte že teleport fungoval správne, vyhodilo ma z budúcnosti naspäť pár sekúnd pred jej výbuchom.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.