Kafshë

Nedosiahnuteľné sa stáva realitou.
Podporte scifi.sk
„Neútočte! Som tu, aby som zastavil Kafshë a ukončil veky trvajúcu vojnu!“ zahrmel Ka Mea a spolu s jeho hlasom zo seba vychŕlil obrannú auru, ktorá svojim fialovým zábleskom oslepila útočiace temné bytosti. Nočné Mory začali vyliezať zo svojich skrýš a otáčať k nemu slepé tváre, pripravené zaútočiť.
„Dosť!“ vykríkol Temný Pán a všetky temné bytosti zastali a ostali poslušne stáť. „Kto si a ako si dokázal nepozorovane prísť priamo do mojej hlavnej siene?! Hovor, lebo žiadna mágia ťa neochráni pred silou a hnevom Nočných Môr!” zvolal Temný Pán a Nočné Mory znova upreli pozornosť na neznámeho, ale neútočili.
„Ani Prastará Mágia?“ opýtal sa Ka Mea s láskou v hlase.
Temného Pána opustila bojovnosť a s povzdychom odvetil: „Počúvam…“
„Prišiel som, na túto schôdzku, len kvôli správe, že tu niekto ovláda Prastarú Mágiu, za ktorou sa ženú všetci mágovia Kozmu, ale bez výsledku. Vraj je to mýtus,“ spustil bez pozdravu Kráľ, keď s osobnou strážou prišli na dohodnuté tajné miesto v Neutrálnej časti Kozmu. „Avšak stále sa pýtam samého seba,“ pokračoval Kráľ, „prečo si ty, Temný Pán, požiadal o toto stretnutie?“
Temný Pán vystúpil z hluku svojich stráži. Zložil si čiernu kapucňu, čím odhalil svoju snehobielu tvár a uprel svoje čierne oči so zeleným odtieňom na Kráľa.
„Pretože vojna medzi nami je nič v porovnaní s tým, čo sídli v Temnej časti Kozmu,“ zašepkal Temný Pán a pokračoval, „my bojujeme na dvoch frontoch - s vami a s niečím, čo je tisícročia pokladané za rozprávky, s ktorými strašíme deti. Niečo, čo nemá súcit, len túžbu ničiť, rásť a vysávať život…“
Kráľ spozornel, zamyslel sa ako absurdne to celé znie a zasmial sa: „Chceš mi nahovoriť, že Temná Titánka Kafshë je skutočná a celé veky ju udržiavate v Temnej časti Kozmu?“
Do Kráľa pomaličky vstupoval hnev a pokračoval: „To ti mám veriť? Nie je to len jeden z ďalších trikov, ako odvrátiť moju pozornosť a zaútočiť?! Odchádzame hneď! Stráže ideme!“ Otočil sa a už chcel odchádzať, keď jeho stráže zachytili pohyb na mieste, kde nikoho nevideli.
„Ja, Ka Mea, vás prosím. Stojte!“ zvolal Ka Mea vystupujúc z tieňa.
„Kto si?“ opýtal sa prekvapený a pobúrený Kráľ.
„Som Ka Mea, potomok vznešenej rasy Anan´ya, učenec ohňomága Froga a Najvyššieho Elementu. Taktiež som Prvý, kto spojil všetky mágie a dosiahol učenie Prastarej Mágie. Som tu, aby som zastavil Kafshë a nastolil mier medzi Temnou a Bielou časťou Kozmu. Prosím, Kráľ, vypočuj Temného Pána.“ odvetil pokojným hlasom a nespúšťal oči z vládcu Bielej časti Kozmu. Ten sa naňho dlho díval a Ka Mea zazrel v jeho očiach zvedavosť.
„Chcem dôkaz,“ stroho reagoval Kráľ.
„Nemôžem teba a tvoje stráže len tak pustiť do Temnej časti Kozmu. To je neprípustné a navyše ku Kafshë sa nikdy nedostaneš bez toho, aby si to prežil,“ začal Temný Pán, ale Ka Mea bez varovania pritiahol oboch vládcov k sebe zdvihnutím rúk. Následne ich troch obklopila nepriepustná, magická zlatá klietka. „Nebojte sa,“ dotkol sa rukami ich hláv a povedal, „ukáž mu to, ukáž mu všetko, čo si videl. Kráľ uvidí tvoje spomienky na Kafshë. Zavrite oči.“
Poslúchli a po pár minútach sa Kráľ odtrhol, klietka zmizla a on vystrašene cúval, až pokiaľ nenarazil do vydesených stráží, ktoré ho zachytili.
„To nie...to nemôže byť pravda,“ zajakával sa vydesený Kráľ a nesúhlasne kýval hlavou zo strany na stranu.
„Je to pravda. Pravda, ktorú tajím, odkedy som sa narodil a ktorú tajili aj moji predkovia. Teraz ju budeš tajiť aj ty a tvoje stráže!“ povedal Temný Pán a dodal, „ak to nedodržíte, môžete vyvolať paniku v celom Kozme. Čím menej bytostí to vie, tým lepšie.“
„Prečo som sa to vlastne mal dozvedieť?“ zaujímal sa Kráľ, keď sa trošku spamätal.
„Zastavím Kafshë a vy dvaja uzatvoríte mier,“ nariadil im Ka Mea. Kráľ a jeho stráže neverili vlastným ušiam. Niektorí členovia gardy si vymenili pohľady.
„Neverím ti, neverím, že ovládaš Prastarú mágiu! Takých tu už bolo a vždy boli porazení. A teraz mi hovoríš, teda nám dvom, mocným vládcom, aby sme uzavreli mier, pretože to chceš?“ vysmieval sa Kráľ.
„Budeš mi musieť veriť. Ak zastavím Kafshë, na dôkaz ťa prenesiem priamo k jej telu, alebo k tomu čo z nej ostane. Potom uzatvoríte mier. Temný Pán súhlasí, vie lepšie ako ty, čo všetko sa týmto vyrieši,“ kľudne pokračoval Ka Mea, ktorého nepriamy výsmech vôbec nevyviedol z miery.
„Čo ak zlyháš? Je to dosť pravdepodobné,“ spýtal sa Kráľ a stráže ho podporovali pohľadmi.
„Nemáš čo stratiť,“ odvetil Ka Mea a odchádzal.
„Si si úplne istý, že ju dokážeš poraziť?“ zvolal za ním Temný Pán.
„Uvidíme, je to najťažší protivník, o ktorom viem, že existuje,“ odpovedal Ka Mea, otočil sa a miznúc v tme sa obzrel a s úsmevom prehodil, „ale mám Madhështora…“ a nechal Temného Pána a Kráľa so strážami samotných a s nechápavými výrazmi.
Keď Ka Mea prešiel cez teleportačnú bránu, vkročil na vrch týčiaci sa nad rozsiahlou krajinou. Tvár mu ošľahal ostrý piesočný vietor, ktorý nemilosrdne pustošil všetko, čo mu stálo v ceste. Planéta, ktorá ho na prvý pohľad odpudzovala a vyvolávala v ňom strach, vyzerala ako umierajúca. To čo videl, boli prevažne skaly, cez ktoré sa snažili preraziť si cestu čierne stromy. Vyzerali ako živé, ale zároveň hnijúce. Žiadna rieka, žiadne jazero. V diaľke zúrila búrka, ktorej blesky odtrhávali ohromné kusy skál z majestátnych pohorí. Tmavá obloha sa následkom búrky sfarbovala fialovými a krvavočervenými zábleskmi. Nevidel žiadnu bytosť, ale nečudoval sa tomu. Nevedel si predstaviť, aké hrozné bytosti by tu chceli prebývať. Avšak jedno stvorenie tu niekde je. Nebude míňať sily na jej hľadanie. Kafshë si ho nájde sama…
„Čo je to? Kto je to? Kto za mnou prichádza?“ rozmýšľala Kafshë, ktorú z odpočinku pod povrchom planéty vyrušila prítomnosť nepovolanej magickej energie. „Čo je to?! Strácam sa v tom...v tejto mágii. Nejaká nová substancia, kombinácia?“ so záujmom sa zamýšľala Titánka, zatiaľ čo vychádzala zo svojej krypty naťahujúc svoje mramorovo biele telo. „Nevadí. Spoznám niečo nové a potom…“ uškerila sa Kafshë sama pre seba a vydala lačný zvuk, ktorý vychádzal z celého tela. Vystrela sa do celej svojej ohromnej titánskej výšky. So zdvihnutými rukami nahor upriamila pohľad do stropu. Z rúk sa jej vyrútila čistá temná magická energia, ktorá strop roztrhala a vytvorila bránu na povrch. Kafshë ucítila vietor a s chuťou vystrelila von a vyniesla sa do výšky.
Krajina okolo Ka Mea sa začala otriasať, skaly sa trieštili, stromy sa lámali. Spod povrchu vystrelil oslnivo zelený prúd temnej energie, ktorý rozbíjal a ničil všetko, čo mal na dosah. Ka Mea bol nútený vyčarovať obrannú auru, ktorá fialovo osvetlila všetko navôkol. Tá odrážala padajúce skaly a stromy, ako by to boli pierka, ktoré narážajú na diamantový štít. Cez tú spúšť videl, ako z miesta, kde sa vyrútila temná energia, vyletela ohromná biela postava, ktorá pristála oproti nemu. Bola od neho vyše pol kilometra, ale hneď vedel o koho ide. Beštiálna Kafshë sa týčila vysoko nad krajinou a upierala naňho svoju prázdnu tvár, v tvare zaobleného rombusu, s jemnými štrbinami na mieste, kde by mali byť oči. Žiadne ústa, žiaden nos, žiadny náznak tvárových rysov. Od spánkov okolo hlavy až k zátylku jej rástli veľkolepé biele parohy zahnuté nahor. Najdlhšie rohy vytŕčali zo spánkových oblastí a postupne sa zmenšovali smerom k záhlaviu. Ostré konce parožia kudlili jemným bielym dymom. Krátku chvíľu pozerala na nezvaného, zatiaľ čo sa búrka priblížila a zábleskom osvetlila jej dlhé honosné nohy, ktoré nezačínali chodilami, ale koreňovitými výbežkami. Nehybná, vyzerala ako zrastená so zemou, na ktorej stála. Z bočných častí kolien smerom dozadu jej vytŕčali biele tŕne. Ďalší záblesk, sprevádzaný ohromným rachotom, osvietil jej stehná končiace bedrami, z ktorých vychádzali mierne zahnuté biele ostne.
Búrka naberala na obrátkach a Kafshë nehybne stála. Ka Mea vytrvalo vyčkával na jej prvý pohyb a ďalej pozoroval Titánku.
Posledný záblesk svetla, pred tým ako sa pohla, ožiaril jej trup a ruky. Trup, ktorý na prvý pohľad vyvolával strach. Holý kostnatý trup, na ktorom nebolo nič, len sedem štrbín tiahnúcich sa od začiatku hrudného koša. Tie sa postupne zužovali a spájali smerom k miestu, kde by mal byť pupok, po ktorom nebolo ani stopy. Zo štrbín nič na prvý pohľad nevychádzalo. Boli to len diery v jej tele. Nič z toho si Ka Mea nevedel vysvetliť, ale čo ho ohúrilo a znechutilo najviac boli dlhé, mŕtvolne biele ruky. A tie prsty, dlhé kostnaté prsty, ktoré sa postupne zužovali do ostrých smrteľných ihlíc.
Titánka sa konečne pohla vytrhávajúc svoje nohy zo zeme, po ktorej kráčala a zároveň, keď znova stúpila, tak sa jej zvláštne nohy v okamžiku zaborili a zakorenili do povrchu planéty.
„Kto si, cudzinec?“ preniesla Kafshë ku Ka Meovi. Jej hlas sa niesol z hĺbin jej hrude.
Z jej hlasu mu tuhla krv v žilách. Keď pochopil, že jej hlas sa ženie priamo z jej tela, vystrašil sa. „Musíš zachovať pokoj, nezabúdaj prečo si tu,“ povedal si v duchu. „Som Ka Mea, potomok vznešenej rasy Anan´ya, učenec ohňomága Froga a Najvyššieho Elementu,“ odpovedal. „Aké vznešené predstavenie,“ poznamenala so záujmom Titánka a pokračovala, „ja som temná Titánka Kafshë, nie som ničí potomok, som učenec samej seba a Kozmickej energie ako takej.“ Zastala od neho asi na vzdialenosť dvesto metrov.
„Si učenec samej seba a Kozmickej energie? Takto nazývaš svoje beštiálne zabíjanie, alebo by som mal radšej povedať vysávanie magickej energie?“ začal Ka Mea, ale nestihol to dokončiť, pretože evidentne zaskočená Kafshë mu skočila do reči.
„Takže ty vieš kto som a čo robím. Aj napriek tomu si za mnou prišiel? Prečo? Chcel si ma vidieť predtým, ako využijem tvoju energiu v môj prospech?“
„Je pravda, že som ťa chcel vidieť od doby, keď som o tebe čítal v prastarých zvitkoch, ktoré mi daroval najvyšší Knižný Strážca. Ale nebol som dostatočne silný a odhodlaný sem prísť. Teraz však som, stojím tu a dívam sa na teba. Na majestátnu, fascinujúcu bytosť, ktorá je strašidelná ale zároveň tak krásna. Nikdy som nepochopil, prečo bytosť ako si ty, nevyužíva svoju moc a znalosti v prospech Kozmu. Nie, ty ho musíš ničiť, ty ho chceš celý pre seba. To sa však nestane,“ odpovedal Ka Mea a dodal, „prišiel som ťa zastaviť...prišiel som ťa zničiť.“
Kafshë s pohľadom upretým priamo naňho pomaly naklonila hlavu na stranu, akoby ho hodnotila. Napriamila sa do celej svojej výšky a spustila tónom, ktorý bol ešte mrazivejši ako predtým: „Zaujímavé. Mám to chápať tak, že teraz si dostatočne silný, aby si ma porazil? Mňa, ktorá ovláda všetky druhy mágie na vysokých úrovniach a dokonca, ktorá je expert Mágie kozmu a Temnej mágie? Mohla by som ťa hneď zašliapnuť ako otravnú háveď.“ Pomaly sa zohla smerom k nemu a dodala pobaveným tónom: „Keby si mi siahal aspoň po kolená…“
„Viem aká si mocná, ó veľká Kafshë,“ začal Ka Mea a odhodlane so zvyšujúcim sa hlasom, ktorý pomaly víťazil nad zvukom búrky, pokračoval, „ja som však ďaleko pred tebou. Videl som miesta, ktoré ty už nikdy neuvidíš, zažil som veci, ktoré už nikdy nezažiješ. To len preto, ako si sa po stvorení Kozmu rozhodla, že dosiahneš učenia Prastarej mágie za pomoci brania energie a mágie iným bytostiam - čiže ich budeš vraždiť.“ Pozrel priamo do jej prázdnej tváre a pokračoval: „Som prvá bytosť v Kozme, ktorá ovládla všetky druhy mágií na najvyššej úrovni. Vieš čo to znamená? Nevieš, nikdy si to nedosiahla, pretože tvoja magická kapacita je obmedzená. Možno keby si zabila a vysala všetky bytosti v Kozme, tak možno vtedy by sa ti podarilo rozšíriť kapacitu do potrebných rozmerov. To sa však nestane.“ odmlčal sa na chvíľu, zatiaľ čo Titánka zatínala svoje biele prsty do pästí. Za tú chvíľu búrka nabrala na obrátkach, dážď silnel a blesky lietali všade navôkol.
„Tak vieš čo to znamená, Kafshë?“ pokračoval Ka Mea, vynakladajúc čoraz viac síl na prehlučenie búrky, „sprístupnilo sa mi poznanie Prastarej mágie, ktoré sa doposiaľ nikomu nepodarilo dosiahnuť. Dokázal som neskutočné veci, zahnal a zničil som mocné bytosti. Som pripravený ťa poraziť, za každú cenu!“
To, čo nastalo potom, spozorovali bytosti na okolitých planétach. Keď Temný Pán uvidel ohromujúci záblesk, ktorý sa niesol oblohou, zburcoval svoje najsilnejšie osobné stráže s Nočnými Morami a vybral sa k svojim mágom, aby ho spolu s vojskom preniesli na planétu Kafshë. Ak má byť toto jej koniec, tak chce byť pri tom.
Kafshë, potom čo si vypočula slová vyzývateľa, pozdvihla ruky a začala s nimi nasávať búrku, ktorá sa postupne, ako vchádzala do jej rúk, menila na fialovo-červený prúd energie. Zvuky búrky zmizli, prestalo pršať, žiadne blesky. Búrka pominula. Pred Ka Meom stála Titánka so zdvihnutými rukami, ktoré pomaly spúšťala pred seba smerom priamo na neho. Z temných útrob jej titánskeho tela, cez štrbiny na hrudi, vytekala fialovo-červená energia, ktorá prúdila cez jej ruky až k špicatým prstom. Celé to bolo sprevádzané zvukom, vychádzajúcim priamo z jej tela, ktorý bol vernou kópiou hromov a bleskov. Kafshë sa napriahla a z oboch rúk vystrelila fialovo-červené blesky smerom na Ka Meu.
Ten bol však pripravený a plný duchaprítomnosti. Kruhovým pohybom rúk stočil oslňujúci prúd energie a vyhnal ho vysoko nad Kafshë. Kafshë využila príležitosť, zdvihla ruky a silou nimi vrazila do zeme, ktorá sa začala otvárať smerom ku Ka Meovi a chŕliť plamene. Rukou k sebe privolal obrovský balvan, vyskočil naň a s rozpaženými rukami na ňom stúpal a zastal na úrovni očí Kafshë.
„Nie si vôbec neschopný. Páčiš sa mi, škoda, že nemôžeš ostať dlhšie,“ vysmievala sa, rozprestrela ruky a skaly z povrchu planéty vzlietli a nahusto vystrelili oproti Ka Meovi ako šípy. Ten ich roztápal ohnivými guľami, ktoré nepretržite jednu po druhej vysielal oproti blížiacim sa kusom skál. Nevšimol si však, ako sa zároveň so skalami k nemu pohla aj samotná Kafshë. Keď si to všimol, tak ho už jej dlhé, nechutné prsty zdrcujúco objímali okolo tela a zakrývali mu aj ústa.
Nečakal to. Nemohol urobiť nič. Nemohol čarovať - ruky mal nehybné. Taktiež nemohol vysloviť žiadne zaklínadlo. Zaklínadlá sú dlhé, ani by ich nestihol vysloviť. Avšak je tu nádej, ak mu na maličkú chvíľu odkryje ústa…za akúkoľvek cenu.
„Impozantné, naozaj ohurujúce, ako dlho si sa držal. Vážne si ma nezbadal cez tú spŕšku skál? Smutné, zomrieť kvôli tejto chybe. Nevysajem ťa hneď. Na to si príliš cenný,“ poznamenala Titánka a mrazivo dodala, „aby si si uvedomil, prečo si zlyhal, tak si vezmem tvoje oči!“ Natiahla k nemu voľnú ruku, zamierila ňou na oči a zovretím päste, za pomoci temnej mágie, mu ich vyrvala z očných jamôk.
Ka Meu zahltila tma, neskutočná mučivá bolesť. Chcel kričať od bolesti, ale prst mu stláčal ústa, takže vydával len tlmené zvuky. Cítil ako mu po tvári steká horúca krv.
„Chceš mi niečo povedať Ka Mea?“ láskavo sa opýtala Kafshë, „chceš kričať? Alebo chceš použiť zaklínadlo? Chcem počuť tvoj nárek aspoň na pár sekúnd. Aj keby si sa pokúsil vysloviť kliatbu, nestihneš to.“
Odkryla mu ústa a očakávala krik, bolestný rev. Začula len prosté a pre ňu nezrozumiteľné: „Madhështo-o-o-r!“
Pochmúrne nebo oslnila zlatá žiara vychádzajúca z bytosti, ktorá prerazila temné oblaky. Telo ohromného griffina bolo z neznámeho pulzujúceho kovu, ktorý žiaril zlatou farbou. Jeho telo s ôsmimi nohami zakončenými červenými pazúrmi bolo nadnášané krídlami z rovnakého neznámeho materiálu. Tvor sa vyrútil bleskovou rýchlosťou priamo na Titánkinu ruku, ktorá zvierala Ka Meu. Zaboril do nej nezničiteľný zobák, pazúry a trhal tkanivo ohromnou rýchlosťou. Z celej situácie zaskočená Kafshë vydala zo seba bolestný zvuk, druhou rukou sa zahnala po neznámom tvorovi. Ten bol však nesmierne rýchly a zaútočil priamo na jej hlavu.
Ka Mea ostal levitujúc tam, kde ho Kafshë pustila a pomyslel si: „Za každú cenu, aj za cenu mojich očí.“ Nevidel, ale cítil, cítil a rozoznával všetko okolo seba, pretože bol stelesnením Prastarej mágie. Stále úplne netušil, ako to všetko funguje. Zacielil ruky na Titánku, ktorá sa oháňala pred útokom griffina a z celej svojej vôle sa sústredil na zničenie Kafshë. Z rúk mu vystrelil zlatý prúd energie, ktorý zasiahol Kafshë priamo do hrudných štrbín. Tá sa zapotácala a upriamila pozornosť na Ka Meu. Jednou rukou sa oháňala a druhou vyslala smrtiaci prúd temnej energie priamo na Ka Meu, ktorý však znova vystrelil zlatý prúd energie a ten prerazil útok Titánky. Zasiahol ju priamo do ruky, ktorá sa so strašným zvukom odtrhla aj s ramenom a s rachotom dopadla na zem spolu s vodopádom čiernej krvi. Kafshë zo seba vypustila ten najstrašnejší zvuk, aký kedy Ka Mea počul - zmes agónie, hnevu a smútku.
Madhështor jej úspešne vytrhával kusy tváre a driapal ju, kde to len šlo. Zlomená Titánka padla na kolená, zem sa otriasla ako pri zemetrasení. Cez štrbiny na jej tele do seba začala nasávať energiu planéty. Skaly, stromy, zemina sa pred ich očami menili na čistú elementárnu energiu a putovali smerom do tela Kafshë, ktorá dvíhala zostávajúcu ruku a mierila ňou na Ka Meu. Ten automaticky spojil pred sebou dlane a keď ich roztvoril a rozpažil ruky, tak priamo z jeho celého tela vyšlo päť oslňujúcich lúčov energií - Bielej, Temnej, Elementárnej, Sivej a Kozmickej, ktoré sa tesne predtým ako zasiahli Kafshë do hrude, spojili do najoslnivejšej zlatej farby, akú kedy v Kozme videli. Bytosti na okolitých planétach spozorovali toto svetelné divadlo.
Kafshë ostala ležať s dierou v hrudi. Ka Mea, sprevádzaný svojim výtvorom, Madhështorom, k nej prišiel. Nebola však zničená.
„Som dostatočný protivník?“ opýtal sa vyčerpane Ka Mea.
„Si najmocnejšia bytosť v Kozme. Zatiaľ,“ posmešne zo seba vydala Kafshë.
„Ako je možné, že aj keď si porazená, krok od smrti, tak sa posmievaš?“ čudoval sa.
„Ha, si veľmi mocný, ale strašne mladý. Nič nevieš. Moje deti sa pomstia!“ s bolesťami zo seba vychrlila Titánka.
„Prosím?! Aké deti? To nie je možné!“ vystrašene vyhŕkol Ka Mea.
„Všetko je možné, veď pozri na seba. Moje deti sú tu, pod touto planétou. Keď budú pripravené, tak vysajú všetko. Kozmos bude ich,“ zašepkala z posledných síl.
„Prečo mi potom rozprávaš, kde sú? Všetky ich zničíme!“ skríkol a začal sa cítiť nervózne.
„Zničíš ich všetky? Uvidíme, či to dokážeš...“ s láskou odvetila Kafshë a posledný krát mohutne vydýchla.
„Čo tým myslíš?!“ kričal na ňu Ka Mea, ale bolo to zbytočné. Temná Titánka Kafshë prestala existovať.
Ka Mea s Madhështorom vleteli cez dieru, ktorú vyrazila Kafshë, do útrob planéty. Vďaka svojej magickej orientácií presne vedel, kam treba ísť. Prekvapilo ho, že na povrchu necítil nič. Avšak, hneď ako vstúpili pod povrch zacítil neskutočne obrovskú temnú a kozmickú energiu. Vysvetľoval si to prítomnosťou jednej mocnej bytosti alebo ohromného počtu stvorení - čo ho znepokojovalo ešte viac.
Madhështor pomocou myšlienok svojho stvoriteľa vedel, kam musí letieť. Leteli cez naprostú tmu. V pozadí počuli, ako sa niečo hemží. Ako sa tak približovali k tomu miestu, zvuk silnel a Ka Mea si uvedomil, že ich musia byť stovky, ak nie tisíce.
Doleteli na miesto a vďaka magickej orientácií si uvedomil, že Kafshë neklamala. Nevedel, ako sa jej to podarilo. To teraz nebolo podstatné. Musel konať a musel konať rýchlo. Musel ich zničiť, tu a teraz.
„Je to správne?“ prehovoril nahlas k svojmu spoločníkovi, od ktorého nečakal odpoveď a pokračoval, „je správne zahubiť celú rasu v takom rannom štádiu? Vôbec nemusia ísť po stopách svojej krvilačnej matky, aj keď riziko tu je. Nemusia len ničiť. Môžu vykonať toľko dobra, skvelých a vznešených vecí.“ Upriamil svoj slepý pohľad na Deti, ktoré naňho hľadeli a čakali čo sa stane. Neuvedomovali si, čo sa to deje, ani to, kde je ich matka.
„Kafshë je jediná zo všetkých Titánov, ktorá sa obrátila proti bytostiam a uprednostila svoje túžby nad vyšším princípom Kozmu. Ostatní sa obetovali pre vyšší princíp. Nemôžem ich zničiť, pretože predstavujú možnosť, ako urobiť Kozmos lepším miestom. No nie tu a teraz. Deti sú ešte veľmi veľmi mladé.“ pokračoval v monológu Ka Mea a uvedomoval si, že to, čo chce urobiť je kruté, ale zároveň bol presvedčený, že do budúcna z nich nemusia byť Titáni, ktorí budú ničiť.
„Rozhodol som sa Madhështor,“ prihováral sa k nemu Ka Mea. „Izolujem Deti od zvyšku Kozmu, pokiaľ sa nespojím s Najvyššími mágmi a neporadím sa s nimi. Dovtedy budu izolované na tejto planéte od všetkých bytostí. Nechcem použiť to slovo, ale musím ich uväzniť na povrchu. Len na krátku dobu. Temný Pán a Kráľ musia vidieť, že nie je možné, aby odtiaľto tieto tvory unikli. Hneď ako sa poradím s Najvyššími mágmi, vrátim sa pre ne. Nech už budem musieť urobiť čokoľvek.“
Temný Pán so svojim vojskom dorazil na planétu Titánky Kafshë. To, čo uvidel mu vyrazilo dych. Vojsko začalo burácať. Nočné Mory škriekali ako zmyslov zbavené. Uvideli mŕtve titánske telo Kafshë. Neverili vlastným očiam. Upútalo ich však aj niečo iné. Ohromná zlato-biela stavba týčiaca sa vysoko do oblakov. Vyzeralo to ako lesklý kváder s pulzujúcimi stenami. Materiál, ktorý nikdy nevideli. Stavba nemala žiaden vchod, len holé steny.
Pri nej zbadali Ka Meu a Kráľa so strážami. Vybrali sa za nimi pozdĺž tela Kafshë a stále na ňu neveriecky upierali zrak a so strachom čakali, že sa pohne - no nestalo sa tak.
„Zdravím ťa, Temný Pán a tvoje vojsko,“ zvolal Ka Mea, keď ich uvidel prechádzať popri mŕtvom titánskom tele.
„Dokázal si to! Dokázal! Odpusť nám všetky pochybnosti. Ten súboj sme videli z našich planét. Chceli sme prísť pomôcť, ale ako vidím ideme neskoro,“ zavolal z diaľky Temný Pán a ponáhľal sa. Keď mal Ka Meu na dosah, tak pozrel na jeho krvavé prázdne očné jamky a krv, ktorá mu stekala na hruď. „Čo sa stalo?“ zisťoval Temný Pán, keď k nim prišiel.
„Obeta za vyššie dobro. Niet sa čoho obávať, som v poriadku,“ odvetil Ka Mea s hrdosťou v hlase.
Kráľ so strážami stáli v pozadí a upierali zrak na pulzujúce steny záhadnej stavby.
„Čo je to?“ opýtal sa s úprimným záujmom Temný Pán a pristúpil ku Kráľovi.
Ka Mea sa chystal odpovedať, ale Kráľ ho predbehol a nespúšťal oči zo stien: „Vo vnútri sú Deti Kafshë. Ka Mea bol plný milosti a nezabil ich, ale uväznil. Nemôžu opustiť toto väzenie a my nemôžeme vstúpiť dnu, pretože použil mágiu a materiál, ktorý žiadna iná bytosť neovláda. Vzhľadom na to, že ho nikto z nás nemôže poraziť, to bol šikovný ťah. Nie je to tak Ka Mea?“
„Urobil som to z určitých dôvodov ale pôjdem sa poradiť k Najvyšším mágom a potom sa vrátim. Nemohol som ich tu nechať samotné, nevieme, čoho sú schopné,“ bránil sa Ka Mea.
Temný Pán uprene hľadel na Ka Meu a dodal: „Ale tá cesta za Najvyššími môže trvať dlho, čo ak sa dostanú von?“
„Nedostanú. Táto krypta je vytvorená z materiálu, ktorý je stelesnením Prastarej mágie, je nezničiteľný. Jeho sila je spojená s mojou existenciou. Pokiaľ existujem, nič a nikto sa nedostane dnu, ani von. Moja existencia, ako aj vaša, je spätá s Kozmom. Teda, pokiaľ existuje Kozmos, nič sa nestane.“ ubezpečoval ho Ka Mea a po jeho odpovedi Kráľ konečne odtrhol zrak od stien. Otočil sa k nim a s veľkou pokorou v hlase povedal:
„Verím ti Ka Mea, neveril som ti. Teraz ti však verím. Dodržal si slovo, zničil si Kafshë, preniesol si ma sem a hlavne si neklamal o tom, kto si,“ otočil sa k Temnému Pánovi a dodal: „Teraz je rad na nás.“
„Obaja vieme, že mier, ktorý teraz uzatvoríme, nepotrvá večne. Nebudeme žiť večne, obzvlášť ja. Som oveľa starší ako ty, aj keď sa v mojom rode dožívame tisícky rokov. Jedného pochmúrneho dňa už nebudem existovať a mier sa rozpadne alebo bude pokračovať naďalej. Všetko záleží od naších potomkov, ale je to veľmi neisté.“ začal Temný Pán pozerajúc sa mu priamo do očí.
„Nezáleží na tom, ako dlho bude mier trvať. Viem, že Biela a Temná časť Kozmu sú prirodzení súperi, ale týmto ukážeme všetkým stvoreniam, že je možné, aby nastalo mierové obdobie. Čím dlhšie, tým lepšie,“ pripojil sa Ka Mea a postavil sa mezi Kráľa a Temného Pána.
„Súhlasím,“ prehovoril pevným hlasom Kráľ a urobil krok ku Ka Meovi. Teraz bol priamo pri ňom.
„Súhlasím,“ pridal sa Temný Pán a prikročil k nim.
Kráľové stráže a vojsko Temného Pána spolu s Madhështorom stáli v pozadí. Sledovali uzatvorenie prvého a jedinečného mieru medzi dvoma nepriateľskými a natoľko rozdielnymi frakciami v Kozme.
„Podajte si ruky a pozrite si do očí,“ vyzval ich Ka Mea.
Kráľ vytiahol svalnatú ruku z diamantovej rukavice a podával ju Temnému Pánovi pozerajúc sa mu do jeho čiernych očí so zeleným odtieňom. Snehobiela chudá ruka Temného Pána stisla Kráľovu ruku a čierne oči našli Kráľove svetlomodré.
„Nech je mier medzi Bielou a Temnou časťou Kozmu čo najdlhší!“ zvolal Ka Mea a ruky oboch vládcov zažiarili modrým a čiernym odtieňom.

MichalR

MichalR
Milovník sci-fi a fantasy

Diskusia

B.T. Niromwell
Páčia sa mi mená a celkovo vytvorenie akéhosi snového mýtického sveta, Kafshë som si vedela živo predstaviť. Škoda, že niektoré veci nie sú opísané vôbec, ako napríklad hlavné postavy a prostredia (okrem planéty, kde žije Titánka). V podstate neviem, o aký druh sveta sa jedná, napríklad keď sa Kráľ s Temným pánom presunú na planétu, prídu cez nejaký portál, hviezdnou loďou, priletia na nejakých tvoroch? Všetko sa to vznáša v mystickom opare, čo môže byť na jednej strane dobre, no na druhej tam vymenúvaš množstvo detailov, ktoré by si zaslúžili vysvetlenie. Ku koncu napríklad buduješ napätie na veciach, čo čitateľovi nie sú známe. V jednej z vrcholných scén hrdina hovorí: „priamo z jeho celého tela vyšlo päť oslňujúcich lúčov energií - Bielej, Temnej, Elementárnej, Sivej a Kozmickej“. Bolo by úplne super, keby si pritom čitateľ povedal, aháá, to je ale super, tento hrdina je aký úžasný, že sa mu to podarilo! Ale takto by mohol rovnako povedať enten tiki tri špendlíky a nič by nám to nepovedalo, lebo čitateľ o týchto energiách nevie zhola nič. Hlavný hrdina očividne prešiel zložitou cestou, ale čitateľ ju nepozná, vidíme ho už len ako prechádza cieľovou čiarou. A tu mi napadá otázka, je dôležitejšia cesta alebo cieľ? Táto poviedka na mňa pôsobí ako obraz, výjav ako hrdina poráža titánku Kafshë, zobrazenie cieľa, a ako obraz je to určite pôsobivé. Lenže pri vizuálnom umení by sme celý obraz uvideli naraz, tu ho odkrývame po riadkoch, v podstate sa jedná o akýsi dlhý, i keď veľmi dynamický, opis. Moment, ktorý by udržal čitateľovu pozornosť, akási zápletka, prichádza až na úplnom konci. Práve vyrozprávania cesty hrdinu by pomohlo pripútať čitateľa viac k deju a stotožniť sa s hrdinom. Takto sa rovno stretávame s hrdinom, ktorý je najmocnejšou bytosťou univerza, s čím sa stotožňuje naozaj ťažko, obzvlášť, ak neviem, akými silami disponuje. Priepasť medzi hrdinom a čitateľom sa prehlbuje napríklad v tomto vyhlásení: „Takto nazývaš svoje beštiálne zabíjanie, alebo by som mal radšej povedať vysávanie magickej energie?“ Z tejto gradácie vyplýva, že pre hlavného hrdinu jeho vysávanie magickej energie horším prečinom ako beštiálne zabíjanie, bežný človek by to vnímal opačne. Po dejovej stránke som celkom nepochopila, prečo je odrazu možné skončiť vojnu, ktorá trvala celé generácie. Na konci obe strany súhlasia, že mier je veľmi dôležitý, ale nie som si istá, čo smrť titánky v tomto smere zmenila. Čo sa týka štylistiky, občas sa mihne nejaká chyba, občas sa stratí vo vete zmysel, napríklad: „Aký je zmysel tejto vety: navyše ku Kafshë sa nikdy nedostaneš bez toho, aby si to prežil“. Občas sa nájde čechizmus (Naprostú). Veľké plus po jazykovej stránke sú pre mňa mená, krásne dokresľujú atmosféru.
28.02.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.