Žrec: Nový život

Ubehol mesiac od Martinovej príhody, kedy sa stretol so žrecom Šimonom a staroslovanským bohom Perúnom. Táto udalosť na ňom zanechala aj jednu viditeľnú stopu, ktorá mu začala privádzať aj prvé problémy s ľuďmi, ktorých doteraz skoro vôbec nepoznal. Rozhodol sa teda, že sa na miesto, kde to všetko začalo...

„Maťo, postav Horehroncovi zo štvrtej na odchod.“ ozvalo sa zo služobného telefónu na stavadle na gelnickej stanici. Martin trávil ďalší pracovný deň rutinou a zručne odomykal zámky na výmenách a prehadzoval ich do takej polohy, aby rýchlik mohol vyraziť z Gelnice do Margecian. Od udalostí v lese ubehol asi mesiac a Martin by na to možno ani nemyslel, nebyť tej vypálenej značky na jeho ľavej dlani. Záhadné sny ho však už neprenasledovali a tak si s tým nelámal hlavu. Všetko to považoval za zvláštnu zhodu okolností.

Po fajronte využil pekné počasie, ktoré v ten deň bolo na prechádzku okolo mestečka. Na terase miestneho pohostinstva pri Freshi stretol výpravcu Fera, ktorý sa akurát púšťal do piva, ktoré si kúpil. Rozhodol sa teda k nemu pripojiť. Po bujarej diskusii – tradične o tom, ako je všetko na figu – sa Maťo pobral z krčmy domov. Cestou mal Maťo pocit, že ho ktosi prenasleduje. Nervózne sa teda obzrel za seba, avšak nikoho nezbadal. Tesne pred tým, než sa otočil naspäť pocítil, ako ho niekto zdrapil za ľavú ruku. Vystrašene sa obzrel a videl, ako jeho zápästie zviera v ruke osoba s bielym obojkom pod golierom čiernej košele. Táto postava si bez slova pozorne prezrela Martinovu ľavú dlaň. Jej oči sa zastavili na Perúnom vypálenej značke. Po chvíli na neho neznámy farár vrhol nenávistný pohľad. „Bezbožník! Ty sluha pohanských modlárov a démonov!“ zasyčal a v tom momente jeho päsť letela Martinovým smerom. Pästi sa mu podarilo na poslednú chvíľu vyhnúť aj napriek trom litrom piva, ktoré s Ferom skonzumovali. Martin v sebaobrane útok ihneď opätoval a farárovi vrazil dobre mierenú ranu do čeľustného klbu úspešne využívajúc dieru v jeho obrane. Rana bola môžno silnejšia, ako pôvodne plánoval, avšak stačila na to, aby po nepeknom prasknutí v kĺbe tento agresívny farár vykríkol od prekvapenia a bolesti a utiekol. Martin, ktorý v návale adrenalínu okamžite vytriezvel, sa ešte chvíľu šokovane pozeral jeho smerom a potom sa pobral domov. Tento zážitok mu pomerne dlho bránil zaspať, čo bol menší problém, keďže ráno nastupoval skoro ráno do dennej služby.

Na druhý deň nebol v práci až taký sústredený. Nechtiac dokonca spôsobil jednému osobáku päťminútové meškanie, keď po výpravcovom zmätenom telefonáte zistil, že nechtiac postavil vlakovú cestu na inú koľaj a vlak preto nemohol odísť zo stanice. „Stále lepšie, ako keby som postavil cestu prichádzajúcemu vlaku na obsadenú koľaj.“ pomyslel si Martin. Po práci sa rýchlo poponáhľal domov. Dnes ho našťastie nikto nenapadol, ani neprenasledoval. Po včerajšej príhode mu začalo dochádzať, že zážitok spred mesiaca asi nebola žiadna zvláštna zhoda okolností. Rozhodol sa vygoogliť si čosi o tom Perúnovi, s ktorým mal možnosť pozhovárať sa. „Perún je slovanský boh búrky, hromu a blesku.“ čítal si nahlas z Wikipedie. Spomenul si, že Perún v rozhovore spomínal aj akúsi Mokošu. O tej sa zas dočítal, že je bohyňou ženskosti, plodnosti, manželstva, zrodenia a domova. Ďalšími božstvami sa nezapodieval. Rozhodol sa, že na druhý deň navštívi to nešťastné obradisko. Snáď tam natrafí na toho grázla Šimona, ktorý ho pri ich prvom a zároveň poslednom stretnutí otrávil medovinou s rastlinami s halucinogénnymi účinkami. Možno sa dozvie viac informácií.

Na ďalší deň ráno sa pobral do Košíc vlakom a zobral so sebou aj svoj bicykel, keďže obradisko sa nachádza pomerne ďaleko od mesta. To však našiel prázdne. Pozrel sa na modlu uvažujúc, či ten drevený stĺp niečo povie. „Nič nepovie. To by som musel byť opäť nadrogovaný tým svinstvom, čo mi dal minule Šimon.“ pomyslel si Maťo. Vykročil ku modle, keď sa zrazu potkol o ten istý kameň trčiaci zo zeme, o ktorý sa potkol aj minule. Vystrčil ruky pred seba, aby si nerozmlátil tvár na ostrej hrane obetného kameňa. Namiesto toho si na nej rozrezal dlaň. Okamžite sa mu z rany pustila krv celkom silným prúdom. Bolesť však okamžite ustala a pod vrstvou krvi videl, ako sa mu rana zacelila. Prekvapene stuhol a po chvíli sa pokúsil oklepať si zvyšok krvi z ruky. Ani si nevšimol, že pár kvapiek krvi pritom pristálo aj na modle. Kým sa Martin namáhal s čistením si ruky od krvi, čosi nastalo. Maťo to hneď pocítil. Opäť mal ten pocit, že ho ktosi pozoruje. Rozhliadol sa vôkol seba, či niekde opäť nesliedi niekto, kto potrebuje na počkanie prasknutú sánku. Nikde však nebolo ani živej duše. Zrazu si Martin všimol, ako ho pozoruje modla Perúna, ktorej oči zažiarili tak, ako naposledy, keď bol pod vplyvom tej otrávenej medoviny. „Tento raz ale zdrogovaný nie som. Čo sa to zas so mnou deje?“ pomyslel si Martin.

„Na to, aby si so mnou vedel komunikovať nepotrebuješ ustavične chlastať to svinstvo.“ zahrmela modla. Tentoraz sa Maťo nezľakol, avšak rozhodne nečakal, že na neho Perún prehovorí za triezva. Modla evidentne dokázala aj čítať myšlienky. Perún pokračoval: „Žreci sa s nami dokážu spojiť viacerými spôsobmi. Nemusia len chlastať medovinu s hubami a ľuľkovcom. Spojenie so žrecom nám umožňuje aj jeho krv. Stačí malá kvapka. Ako si si mohol všimnúť, ani žrecovi to veľmi neublíži. Čo ťa za mnou teda priviedlo? Rozhodol si sa teda, že nám pomôžeš?“ „Nad tým som ani veľmi neuvažoval,“ priznal sa Martin. „Po našom prvom rozhovore som si našiel na ruke túto jazvu. Je mi jasné, že to je tvoja práca. Kvôli nej ma napadol akýsi farár. Nazval ma bezbožníkom a sluhom pohanských démonov.“ „Tak kresťania už o tebe vedia,“ zamyslel sa Perún. „Musíš si na nich dávať pozor. Pamätáš si, čo som ti hovoril minule.“ „Pamätám,“ odvetil Martin a dodal: „A vyzerá to, že už nemám na výber a tomu, čo si mi prichystal sa už nevyhnem.“ „Teraz to už je pravda.“ prisvedčil Perún. „Objavili ťa ale skôr, ako som predpokladal. Pomôžeš nám teda?“ „Už asi nemám na výber. Pomôžem vám.“ povedal Martin rezignovane mračiac sa na Perúna. „Výborne,“ potešil sa Perún, „príď tu teda o týždeň. Sľubujem ti, že sa dozvieš viac. Medzitým sa snaž vyhýbať sluhom ukrižovaného. Niektorí vedia byť poriadne nebezpeční a ja nepotrebujem stratiť mladého žreca.“ povedal Perún a svetlo v očiach jeho modly zhaslo.

Týždeň ubehol ako voda a Martin opäť šliapal po asfaltke v úzkej doline neďaleko Košíc. Opäť mal pocit, že ho niekto pozoruje. Od obradiska bol však ďaleko, aby vedel s istotou povedať, že sa jedná o Perúna. Zrazu za sebou začul motor auta. Postavil sa na kraj cesty, aby mohlo auto prejsť okolo neho. Čím bližšie auto bolo, tým intenzívnejší bol ten pocit. Auto zrazu pri ňom zastavilo. „Nazdar Maťo, ideš so mnou?“ opýtal sa ho veselo Šimon spoza volantu. Martinovi bolo jasné, že to nebola iba otázka a tak s meravým prikývnutím nasadol do auta. „Už na začiatku doliny som cítil tvoju prítomnosť.“ povedal Šimon nenútene. „Takže ten pocit, že ma niekto sleduje – to je len schopnosť vycítiť ťa vo svojom okolí?“ opýtal sa Martin. „A nie len mňa,“ odvetil Šimon, „ale všetkých s týmto darom. Žrecov, aj vedmy. Vycítiť vieš dokonca aj iných s podobným darom. Vyznávačov púštneho boha, alebo aj iných nasledovníkov viery svojich dedov v iných krajinách. Tengriho šamanov v Mongolsku, alebo vyvolávačov duchov u domorodých kmeňov v Amerike. Na prstoch by som ti to nezrátal. Na druhej strane, aj oni dokážu vycítiť tvoju prítomnosť. V prípade kresťanov je to nevýhoda.“ „A čo vlastne má byť mojou úlohou v tej pomoci Perúnovi?“ opýtal sa Martin. „My žreci zvyčajne vedieme obrady a združujeme ľudí vyznávajúcich vieru našich predkov do občín, ale v prvom rade chránime naše posvätné miesta. Tie, ktoré sa ukrižovanému ešte nepodarilo zničiť.“ povedal Šimon. „Ide nie len o miesta s modlami, ale aj o rôzne lokality v prírode, ako sú studničky, skaly, stromy a podobne. V minulosti držali niektorí žreci ochrannú ruku nad rôznymi predmetmi, ktoré oplývali istým druhom mágie. Jednalo sa väčšinou o zbrane, alebo iné predmety, ktoré boli nejakým spôsobom spojené s našimi bohmi. Nositeľovi dokázali častokrát priniesť úžitok.“ „A ja ich mám teda chrániť?“ opýtal sa Martin pobavene. „Nie len to.“ povedal Šimon. „V tom lepšom prípade ich budeš môcť - a musieť – aj hľadať. Najprv ale musíš prijať vieru našich predkov za svoju.“ „V čom to spočíva?“ opýtal sa Martin. „V obrade Postrižín. Viac ti teraz nepoviem. Kým dôjdeme na obradisko a pripravíme ho k obradu, porozmýšľaj nad svojim menom. Meno, ktoré nesieš v súčasnosti si naši predkovia nedávali.“ vysvetlil mu Šimon. „Ale veď aj ty sa voláš Šimon a to vôbec nie je nejaké naše tradičné meno.“ opáčil Martin. „To nie, ale ak si spomenieš na to, čo som ti hovoril minule, medzi uctievačmi starých bohov som známy ako Gorazd.“ uzemnil ho Šimon. „Aj keď to meno nie je úplne rýdzo nášho pôvodu, časom sa ním stalo.“ Po jeho poslednom slove akurát odbočili ku chate a najbližšiu hodinu sa venovali príprave obradu. Medzitým sa k nim pripojili ľudia rôznych vekových kategórií, ktorí sa do príprav zapojili. Martin sa so všetkými zoznámil, aj keď mu bolo jasné, že si ich mená aj tak pamätať nebude.

Prípravy spočívali hlavne v odpratávaní spadnutého lístia v priestore medzi modlami, či zbieraním dreva na oheň. Po skončení príprav a založení ohňa sa drvivá väčšina účastníkov obliekla do oblečenia, ktoré v mnohom pripomínalo, či sa aspoň snažilo pripomínať oblečenie ľudí v rannom stredoveku. Spravidla to pozostávalo z rôznych tuník, či košieľ u chlapov a šiat siahajúcich až po zem u žien. Šimon si na seba navliekol tuniku, ktorá mu siahala po členky („Vyzerá, ako keby si obliekal nočnú košeľu,“ zabával sa na ňom Martin). Účastníci sa zoradili okolo modly a ohňa a obrad sa mohol začať. Po hlasnom zatrúbení na mohutný signálny roh sa všetci pohli k modle. Plochý kameň pri Perúnovi sa prehýbal pod množstvom jedla a nápojov, ktoré ľudia priniesli ako obetiny. Po uložení obetín k modle sa účastníci obradu zoradili do kruhu okolo Šimona, ktorý stál uprostred obradiska.

„UZATVÁRAM POSVÄTNÝ KRUH!“ zvolal Šimon, ktorý obrad viedol. Počas toho krúžil okolo zoradených, na ktorých v pravidelných intervaloch rozhadzoval hrste zrna. „VOLÁM VŠETKÝCH BOHOV! VOLÁM VŠETKY LESNÉ BYTOSTI, KTORÉ ŽIJÚ NA, STROMOCH, V STROMOCH, NA ČISTINÁCH, ALEBO POD KOREŇMI STROMOV! VOLÁM VŠETKY VODNÉ BYTOSTI, KTORÉ OBÝVAJÚ POTOKY, RIEKY A JAZERÁ! PRIPOJTE SA K NÁM V OSLAVÁCH TOHTOROČNEJ ŽATVY!“ Týmito slovami sa Šimon po opísaní kruhu okolo účastníkov obradu vrátil do kruhu a pokračoval: „Dnes sme sa prišli poďakovať bohom za úrodu, ktorou nás obdarili. Dožinkovým obradom a obetinami, ktoré sme priniesli im vyjadrujeme vďaku za to, že máme dosť potravy na to, aby sme prežili ďalšiu zimu. Aby nás bohovia takto obdarili aj v priebehu nasledujúceho roka, je potrebné sa s nimi o tohtoročnú úrodu podeliť! PRETO VÁM BOHOVIA, OBETUJEME TIETO KLASY PŠENICE!“ opäť zreval Šimon, zobral zväzok pšeničných klasov z obetného kameňa a hodil ich do ohňa. „PRETO VÁM BOHOVIA, OBETUJEME TENTO BOCHNÍK CHLEBA, KTORÝ VĎAKA VÁM MÔŽEME PIECŤ!“ povedal a hodil do ohňa aj veľký bochník chleba. „NA VAŠU POČESŤ DVÍHAM ROH TEJ NAJLAHODNEJŠEJ MEDOVINY! ĎAKUJEM VÁM ZA VŠETKY DARY A PROSÍM VÁS, ABY STE NÁS NIMI OBDAROVALI AJ V BUDÚCNOSTI!“ Po tomto príhovore vylial do ohňa aj trošku medoviny, pričom z ohňa vyletel mohutný prúd iskier a vzápätí si z nej doprial aj poriadny dúšok. Za zborovo zvolaného „SLÁVA!“ ho podal Martinovi. Martin pamätajúc na poslednú skúsenosť s medovinou od Šimona na neho podozrievavo pozrel, na čo Šimon krátko s úsmevom pokrútil hlavou, čo si Martin vysvetlil, ako záruku, že sa z medoviny tentoraz neotrávi. „Ďakujem bohom za všetko“ povedal, tiež sa napil z rohu a podal ho ďalej. Takto roh koloval medzi zúčastnenými, pričom každý z nich vyriekol nejakú modlitbu, poďakovanie, alebo želanie, po ktorom sa tiež z rohu napili. Nakoniec roh Šimon odložil a pokračoval. „Dnes sa obrad ešte nekončí. Dnes sa medzi nami nachádza človek, ktorý sa chce zaradiť medzi nás. Predstúp teda Martin!“ prikázal Šimon a vtiahol ničnetušiaceho Martina do kruhu. Ten sa s očami vyvalenými od prekvapenia len zmätene rozhliadal okolo seba. Šimonove ruky ho však otočili smerom k modle. Perúnove oči začali žiariť. Martinovi bolo jasné, že sa boh búrky, hromu a blesku prišiel na obrad tiež pozrieť. „Aké bude meno, pod ktorým ťa budeme po tvojich postrížinach poznať?“ opýtal sa Šimon. „Bojan“ odvetil stále zmätený Martin. „Ktorý z našich bohov má nad tebou držať ochrannú ruku a viesť ťa na tvojej ceste životom?“ položil Šimon druhú otázku. Martin si pozrel na ruku s vypáleným symbolom a odvetil: „Perún.“ Šimon položil ďalšie otázky, na ktoré Martin hneď odpovedal: „ Prijímaš späť vieru ktorú sa nám cudzinci snažili vziať?“ „Prijímam.“ Prisaháš, že budeš za pomoci bohov našich otcov chrániť svoju rodnú zem?“ „Prisahám.“ „Prisaháš, že budeš za pomoci bohov našich otcov chrániť svoju rodinu pred každým nebezpečím?“ „Prisahám.“ „A prisaháš, že v mene našich bohov nespravíš nikomu nič zlé, ani nič iné, čím by si ich zneuctil?“ „Prisahám.“ V tom momente Šimon vytiahol krátky nôž z pošvy na svojom opasku. „V tom prípade si jeden z nás.“ povedal a odrezal prameň vlasov z Martinovej hlavy. „PERÚN! PRIJMI BOJANA MEDZI SVOJICH NASLEDOVNÍKOV! SLÁVA BOJANOVI!!! SLÁVA PERÚNOVI!!!“ zreval a hodil prameň vlasov do ohňa. Na oblohe v ten deň nebolo ani obláčika, no po tom, čo do tla zhorel posledný vlas z toho odstrihnutého prameňa sa na oblohe zablyslo a udrel hrom tak nahlas, ako to Martin ešte nezažil. „SLÁVA PERÚNOVI!!!“ zvolali účastníci obradu nadšene, keď zaregistrovali tento prírodný úkaz. V tom momente sa to stalo. Zrazu Martin pocítil životnú silu celého okolia. Dokázal vnímať aj dušu toho najmenšieho chrobáka predierajúceho sa opadaným lístím. Priam cítil, ako v okolitých stromoch prúdi miazga z koreňov do ich vysokých korún. Martin zachytil Šimonov pohľad. Ten sa iba spokojne škeril. Pozrel sa aj na Perúnovu modlu. Na chvíľu sa mu zdalo, ako keby na Perúnovej tvári zazrel spokojný úsmev. Pri pohľade na modlu roztiahol ruky a z plného hrdla zvolal: „SLÁVA!!!“


Oliver Dučák
Som človek milujúci fantasy a slovanskú mytológiu.

Diskusia

B.T. Niromwell
Jazykovo to bolo lepšie ako prvý diel, len teraz by som pre zmenu uvítala viac textu a deja. Bolo by zaujímavé sledovať opis prípravy obradov, spomía sa, že obrad hoidnu pripravovali, bolo to pre Martina určite veľi zaujímavé a nové, ale nič sa o tom nedozvieme. Tiež je zvláštne, že po hodinovej príprave je Martin na obrade zmätený. A tiež by som si prečítala niečo o tom, ako Martin rozhodol k žrecom pridať, lebo zatiaľ to skôr vyzerá, že len ide s prúdom. Najmä v prvom diely bola dobre vykreslená istá nedôvera k Šimonovi, a tak by som čakal nejaký vnútorný rozpor, kým sa pridá k obradu, ktorý nepozná, obzvlášť po tom, ako ho skoro otrávili.
23.11.2019

Oliver Dučák
Ďakujem za komentár. Možno som to len zle napísal - je to moja druhá poviedka (po finálnom edite som tam s odstupom času našiel ešte plno chýb, za ktoré sa úprimne, dosť hanbím). Martin sa prakticky pridal k žrecom hlavne preto, že nemal na výber. Perún si ho označkoval a kvôli tomu na neho zaútočil ten farár. Ono to zmätenie pochádza hlavne z tej počiatočnej nedôvery kvôli tej otrave. Možno som sa len naozaj nevyjadril presne :)
27.11.2019

Aleš Horváth
Kedy bude ďalšie pokračovanie? Samozrejme, s lepšie členeným textom, bol to úmor čítať.
Mimochodom, keby farári fyzicky napádali každého s nejakým nie kresťanským označením v dnešnej dobe by to boli vychýrení bitkári.
V oboch dieloch mi vadilo, že Perún nejedná ako mocný boh, ale ako zajatec vo väzení závislý od ľudskej vôle. Pripadne mi to, ako keby každé božstvo bolo nejaký športový tím, a veriaci sú fanúšikovia svojich klubov, ktorí sa naťahujú, kto z nich je lepší.
14.01.2020

Oliver Dučák
Aleš: Pokračovanie by malo byť uverejnené 26.1.2020. Uploadol som to ešte v novembri, ale redakcia mala pravdepodobne nejaké problémy. Nedostatky v druhej poviedke si uvedomujem a sám som ostal zahanbený sebou samým, keď som si to po čase prečítal. Na trojke som sa snažil odstrániť ich a snáď to aj bude vidno. Čo sa týka farárov bitkárov, potom sa teš na ďalšiu časť. (Ono poznám zopár kresťanských fanatikov a ten farár je také moje združenie týchto ľudí do jednej osoby ;) )
23.01.2020

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.