Žrec: Precitnutie

Príbeh mladého signalistu Martina, ktorý sa zvláštnou zhodou okolností zapletie do tajuplného víru udalostí. Počas tejto tajuplnej cesty sa stretne s rôznymi bytosťami, ktoré bolo možné za dávnych čias stretnúť na našom území a na vlastnej koži pocíti, aké to je, keď bohovia bojujú o svoj život.

Noc bola tmavá a temná. Na les, ktorým prechádzal, vrhala rúško tmy. Netušil, či je to skutočnosť, alebo sen. Spomedzi stromov sa pri každom závane vetra ozýval zvláštny šepot, ktorému nerozumel, aj keď sa mu zdalo, že niektoré slová pozná. Nebol to však šepot, ktorý by naháňal strach. Práve naopak. Napriek tónu, ktorý by človeka strašil, tento šepot skôr poslucháča hladil po duši a spôsoboval istý nával vzrušenia z niečoho neznámeho, o čom človek podvedome vie, že to už niekedy stretol. Odrazu sa vynoril pri asfaltovej ceste. Vyzerala ako stará cesta, ktorú dnes používajú len lesníci. Popri ceste tiekol potok. Akosi podvedome cítil, že sa má tadiaľ vydať. Vydal sa proti prúdu, s potokom po ľavej ruke. Čím ďalej išiel, tým intenzívnejší bol šepot, ktorý vydávali stromy. Po asi troch kilometroch sa objavila akási poľovnícka chata. Spoza nej bolo vidno tajuplnú žiaru. Vydriapal sa na pahorok za chatou. Za ňou sa v skalách nachádzal priestor podobný lomu. V tomto pomyselnom lome sa nachádzali tri drevené sochy – dve malé a jedna veľká. Jedna menšia modla bola vytesaná do podoby starého chlapa a tá druhá zas do podoby starej ženy. Tá tretia, ktorá celému priestoru dominovala, mala podobu muža s mohutnou bradou. Na plochom kameni pod modlou sa vznášalo to svetlo. Akýsi pocit mu nahováral, aby to svetlo preskúmal. Čím viac sa ale k svetlu blížil, tým viac ho svetlo oslepovalo. Čoskoro nevidel vôbec nič, iba to biele, pulzujúce svetlo, ktoré pripomínalo blesk. Keď bol k plochému kameňu, nad ktorým sa to svetlo vznášalo už na dosah ruky, zo svetla sa ozval slabý šepot: „Prebuď sa!“ Nič iné, okrem tohto šepotu už počuť nebolo. Čím viac k svetlu naťahoval ruku, tým bol šepot intenzívnejší. „PREBUĎ SA!“

Martin Drozd zrazu precitol. Chvíľku sa zmätene rozhliadal okolo seba, kým mu došlo, že je v práci – v malom stavadle na železničnej stanici v mestečku Gelnica. Zazvonil služobný telefón. Martin, ešte stále zmätený z predošlého prapodivného sna, dvihol telefón, ktorý ho vrátil do reality: „Martin, postav cestu sedem štyri dvadsať dvojke na tretiu.“ Bol to výpravca Fero Tirpák, ktorý telefonicky oznámil Maťovi, že treba prehodiť výhybky tak, aby vlak prichádzajúci z Margecian prišiel do Gelnice na koľaj číslo tri. Martin totiž pracoval na železnici ako signalista. S povzdychom teda vyšiel z malej búdky na okraji stanice, kľúčom odomkol potrebné zámky a prehodil výhybky tak, aby vlak prišiel na koľaj, ktorú mu určil výpravca. Po splnení príkazu sa stále trošku dezorientovaný vrátil do stavadla, odkiaľ telefonicky zahlásil výpravcovi, že je cesta pre prichádzajúci vlak postavená.

Takého sny sa Martinovi snívali už niekoľko mesiacov a po prebudení sa mu vždy chvíľu trvalo, kým sa v čase a priestore zorientoval. Sny boli také živé, až bol problém rozlíšiť, či to bol sen, alebo realita. Vždy sa v nich vracal na to isté miesto a vždy sa prebudil v momente, kedy už mal zdroj toho záhadného svetla na dosah. Nebol si celkom istý, prečo sa to tak deje. Spočiatku tomu nekládol veľký význam, no po niekoľkých mesiacoch, čo sa tieto sny opakovali, začínal uvažovať o prípadnej dovolenke, či pé enke. Tento stav pokladal za možnú prepracovanosť. V tomto prípade sa mu však prvý krát v živote podarilo zaspať v práci, čo sa mu pred tým ešte nestalo. Po zvyšok dňa sa preto v čase, kedy vlaky stanicou neprechádzali, zamestnával mazaním a čistením výhybiek na svojom zhlaví stanice, či zveľaďovaniu okolia stavadla, aby opäť nezaspal. Bol piatok a na víkend mu čuduj sa svete vychádzalo voľno, čo je pre železničiara malý sviatok a preto sa na fajront aj patrične tešil. Víkend plánoval Martin stráviť s partiou z roboty v neďalekých Košiciach.

Noc sa raketovou rýchlosťou prehupla do soboty a pred obedom už partia železničiarov šliapala po turistickej trase vo veľmi úzkom údolí smerom k obľúbenej rekreačnej lokalite všetkých Košičanov a obyvateľov dedín v blízkom okolí. O necelú hodinu a pol už sedeli všetci okolo ohniska, nad ktorým sa hojdal kotlík s gulášom. Vareniu sa venoval už mierne pripitý gelnický výpravca Fero Tirpák, ktorý bol zo všetkých najstarší (do odchodu do dôchodku mu ostával necelý rok) a ktorému bolo ako osobe s najväčším množstvom skúseností zverené varenie tohto úžasného pokrmu. Martin veselo konverzoval s ostatnými kolegami – väčšinou o práci, nadávajúc na vedenie a manažment spoločnosti – a navonok na ňom nebolo vidno, že by ho niečo zneisťovalo. Martin bol však poriadne nervózny. Napriek tomu, že na tomto mieste bol už veľa krát, mal pocit, že niečo nie je v poriadku. Sám si nevedel vysvetliť, odkiaľ sa tento pocit vzal. Partii oznámil, že si potrebuje prevetrať hlavu o samote a vydal sa na prechádzku do okolitého lesa nechávajúc za sebou partiu podgurážených kolegov úžívajúcich si voľný víkend pri guláši, pive a pálenke.

Rozhodol sa, že sa prejde smerom ku golfovému ihrisku. Okolo ihriska viedla asfaltová cesta, čo pre chodcov predstavuje isté nebezpečenstvo, pretože občas sa golfisti dokážu trafiť až za areál ihriska a tvrdá loptička letiaca obrovskou rýchlosťou tak predstavuje vážne riziko pre rodiny s deťmi, ktoré sa tam, rovnako ako v dnešný príjemný jesenný deň, bezstarostne prechádzali. Asi dva kilometre za ihriskom Martin natrafil na rázcestie. Odnekiaľ – ako keby spomedzi stromov – sa zrazu ozval šepot: „Áno! Už si blízko!“. Nebol si istý, či to bola iba hra vetra s lístím, či si z neho len niekto robí srandu, alebo či mu už úplne preskočilo. V ceste však pokračoval. Čím hlbšie išiel po asfaltke do lesa, tým viac spoznával to miesto, ktoré toľko krát navštívil vo svojom sne. Pridal teda do kroku. Miestami sa mu zdalo, že sa z lesa ozýva rovnaký šepot, aký počul vo svojich vidinách. Keď sa ale zastavil, aby si ho vypočul, opäť počul len bežné lesné zvuky. Zamyslený teda pokračoval ďalej, až kým nemal na dohľad navlas rovnakú poľovnícku chatu, ako vo sne. Tušil už, čo nájde, keď bude pokračovať ďalej. Za chatou našiel presne také modly z dreva, aké videl aj vo sne. Svetlo nad kameňom však chýbalo. Podišiel bližšie a skúmavým pohľadom si prezeral modlu s výjavom bradatého muža a zvláštny kruhový znak na jeho pomyselnej hrudi.

„Dobrý deň!“ ozvalo sa za ním. Martin sa strhol. Tak sa zapozeral do modly, ktorá sa mu toľko mesiacov ukazovala vo sne, že si ani nevšimol, že sa za ním objavil pán v strednom veku odetý v turistickom oblečení, opierajúci sa o zvláštnu vychádzkovú palicu so zvláštnou hrčou na jednom z koncov vo výške ramien. „Dobrý deň“ odzdravil Martin sledujúc, ako si tento neznámy opiera palicu o prístrešok posedenia, ktoré bolo vybudované na dohľad od lomu so sochami. „Tiež na prechádzke?“ opýtal sa pán nenútene. „Ako sa to vezme.“ odvetil Martin nespúšťajúc oči z príchodzieho. Mal z neho zvláštny pocit, aj keď si hovoril, že na to nie je dôvod. „Ako to teda mám brať?“ opýtal sa neznámy opäť s vľúdnym výrazom v tvári premeriavajúc si Martina. Martin mu – ani sám nevedel prečo – začal rozprávať o svojich snoch, ktoré sa mu už niekoľko mesiacov snívali a v ktorých toto miesto navštívil. Starý pán medzitým vybaľoval na stôl svoj proviant, ktorý sa chystal skonzumovať, nespúšťajúc pritom oči z Martina. Akurát vyberal z batohu nepriehľadnú sklenenú čutoru potiahnutú kožou, keď Martin dorozprával. Otvoril ju a s nenúteným „Dáš si?“ ju podal Maťovi. Vysmädnutý Maťo, ktorý z nejakých príčin začal tomuto starcovi dôverovať ju s poďakovaním zobral do ruky. Pred tým, než sa napil ju ovoňal, aby zistil jej obsah. Do nosa mu udrela ostrá vôňa kvaseného nápoja presýtená medom a višňou, v ktorej spoznal medovinu ochutenú ovocím. Z čutory si doprial poriadny dúšok. Po dopití ju s ďalším poďakovaním podal späť jej majiteľovi. Do minúty však prišlo niečo, čo nečakal.

Martin spadol na kolená. Okolie zrazu stmavlo. Všetko to vyzeralo, ako keď v lete zatieni Slnko hustý búrkový mrak, ktorý má čoskoro spustiť svoj rachotiaci koncert. Dvihol hlavu. Ten podivín s medovinou tam stále sedel pozerajúc na neho. Chcel sa ho opýtať čo mu to dal, no z úst sa mu nepredierali žiadne slová. Hlava mu opäť na chvíľu spadla dolu. „KONEČNE SI PRIŠIEL.“ Najprv si Martin myslel, že sa k nemu ozýva človek, od ktorého si zobral medovinu. Keď však dvihol hlavu druhý raz, videl, že ten sa s iskričkami v očiach venuje plechovke piva, ktorú si medzitým otvoril. Rozhliadol sa vôkol seba a v okolitej temnote zbadal, svetielko, ktoré videl aj vo sne. Toto svetielko žiarilo presne na tom mieste, ktoré si pamätal zo sna. Chcel vstať a ísť k zdroju toho svetla, no nohy ho stále odmietali poslúchať. Niečo ho tam ale podvedome priťahovalo a tak sa rozhodol, že to musí preskúmať stoj čo stoj. Čím bližšie sa plazil k svetielku, tým bolo jasnejšie. Nebolo však až také jasné, ako vo sne. Keď sa doplazil až ku plochému kameňu, ktorý vyzeral ako stôl, svetielko sa začalo šplhať po modle smerom nahor. Ako sa tak za ním Martin načahoval, po chvíli si uvedomil, že stojí na nohách. Pomaly sa prezrel a keď na sebe nenašiel žiadne zranenia, či nejaké anomálie, dvihol zrak opäť k svetlu. To svetlo, za ktorým sa Martin hnal teraz sálalo z očí toho bradatého muža, ktorého podobizeň bola vystrúhaná do dreva. Naprázdno preglgol, pretože to vyzeralo, že sa tie svetlom pulzujúce oči pozerajú priamo na neho. Drevené ústa sa zrazu otvorili a začali pohybovať. „Tak si nakoniec tu. Presne na mieste, kde sme sa mali stretnúť.“ Vystrašený Martin chcel v návale strachu a prekvapenia ustúpiť dozadu, no potkol sa o kameň, ktorý vytŕčal zo zeme a opäť sa ocitol na zemi. „Vstaň Martin a dobre ma počúvaj!“ prikázala mu drevená bradatá hlava. „Čo si zač?“ opýtal sa Martin vstávajúc zo zeme a presviedčajúc seba samého, že to je len halucinácia, ktorú spôsobilo to svinstvo, ktoré ho ten starý hajzel nechal vypiť. „Som ten, čo ľuďom pomáha a vždy pomáhal. Som ten, ktorému sa pred mnohými generáciami klaňali a ktorému prinášali obety. Som ten, ktorý svojimi bleskami hnal mračná nad krajinu, aby ju osviežil životodarným dažďom. Vďaka mojej pomoci mohla dať matka Mokoš silu obiliu, ktoré živilo tvojich predkov, aby vyrástlo. Pod mojou ochranou za starých čias bojovníci bojovali za svoju slobodu, keď sa niekto pokúsil podmaniť si ich domov. Pod mojou ochranou bojovníci dobývali bohaté krajiny na juhu a na západe, odkiaľ si prinášali bohatú korisť. Tvoji predkovia mi dali meno PERÚN!“ zahrmela modla hromovým hlasom a zo svietiacich očí jej sršali blesky. Martin sa v návale prekvapenia ani neunúval rozmýšľať nad tým, že kto je matka Mokoš. „Zaiste niekto ako on, ak to nie je všetko len halucinácia z toho svinstva.“ pomyslel si Maťo. Modla v príhovore pokračovala. „Zrejme ti vŕta hlavou, čo sa to s tebou deje. Vybral som si ťa a oslovil som ťa, pretože potrebujem tvoju pomoc. Čoraz menej ľudí vo mňa verí a uctieva ma. A nejde len o mňa. Viera bežného človeka je to, čo každého boha udržiava pri živote. Je to ako jeho potrava. Ako materské mlieko, ktoré dostáva kojenec z pŕs svojej matky. Keď je viera ľudí silná, nie je možné, aby ktokoľvek nejakého boha ohrozil. Ak na svete neostane jediný človek, ktorý by božstvu priniesol obetu, alebo si na neho ani len nespomenul, božstvo zahynie. Zmizne v ničote a všetko, čo pričinením toho božstva vzniklo zmizne zo sveta. Napriek tomu, že za celé storočia prenasledovania mojich nasledovníkov sa vždy našiel niekto, kto na mňa nezabudol, som v súčasnosti – a nie len ja – v smrteľnom nebezpečí. Ak má božstvo málo nasledovníkov, stane sa tak zraniteľným, že mu dokáže ublížiť ktorékoľvek iné božstvo. To sa deje teraz. Nie len mne, ale aj ostatným bohom. Nám, ktorých vaši predkovia udržiavali pri živote svojimi obetami a modlitbami. Žijeme vo svete, ktorý sa nachádza v ľudských mysliach. Medzi ľuďmi sa dokážeme pohybovať, ale do vášho sveta sa vieme dostať len cez určité miesta. Preto sa ľuďom často neukazujeme. Komunikovať s malým počtom ľudí, do ktorého patríš aj ty, môžeme na obradných miestach, ako je to, na ktorom sa nachádzaš. Ako protihodnotu za naše stvorenie – za tento dar od ľudí – sme sa o nich starali najlepšie, ako sme vedeli. Vďaka ľuďom sa zrodili na celom svete rôzne božstvá a nájde sa ich na svete zopár, ktorí by si najradšej privlastnili celý koláč, namiesto toho, aby sa oň podelili a prijali len svoje sústo.“ „Počkaj!“, prerušil ho Martin, „tvrdíš že to my, ľudia, sme stvorili vás bohov? Nikdy som nebol nejak silne veriaci, ale nemalo to byť naopak? Nemal Boh stvoriť svet a ľudí?“ „Stvorenie sveta bol veľmi zložitý proces, ktorému poriadne nerozumieme ani my bohovia,“ odvetil Perún, „až na jedného. Je to ale zákerná egoistická bytosť. Uctievajú ho ďaleko na severe tohto kontinentu pre jeho múdrosť. Údajne kvôli nadobudnutiu svojej múdrosti niekoľko dní visel obesený a prebodnutý na nejakom strome a vzdal sa jedného svojho oka. Veľkú časť svojich znalostí si ale necháva pre seba a ani my sme to z neho nedokázali dostať. Radšej sa ho stránime.“ dodal. „A ako a kým ste vlastne ohrozovaní a ako to súvisí so mnou?“ opýtal sa stále zmätený Martin. „Ohrozovaní sme jedným bohov, ktorého pôvodne uctievali v púšti na mieste, ktoré v súčasnosti ľudstvo nazýva Blízky východ. Pred zhruba dvetisíc rokmi sa však rôzne frakcie jeho uctievačov začali šíriť po svete a zákerne ničili všetko, čo sme budovali. Rovnako ako v našom prípade, aj počet jeho uctievačov klesá. Ľudia sa jednoducho naučili ignorovať nás a žiť len pre seba. Dokážu sa už totiž postarať sami o seba a na svojich bohov zabúdajú. Tento agresor, uvedomujúc si toto nebezpečenstvo, zasial do sŕdc svojich nasledovníkov šialenstvo a tí teraz ničia všetko čo ostalo v snahe prinútiť okolie, aby uctievali iba jeho. Osoby, ktoré stoja na čele jeho nasledovníkov sú najnebezpečnejšie. Spoliehajú sa na to, ako ľudia ignorujú svoje okolie a starajú sa len o svoje pohodlie. Potrebujeme preto tvoju pomoc. Vieru do sŕdc ľudí nezaseješ ľahko a to od teba ani nemôžem žiadať. Čo však od teba žiadam je, aby si zabránil nášmu zániku a tým aj zániku všetkého v tvojom okolí v takej podobe, v akej to je dnes. Sám budeš vedieť, čo a ako robiť. Náš rozhovor je začiatok tvojej cesty. Z tejto cesty sa vrátiť nemôžeš. Toto je len jej začiatok. Na jej konci nás čaká buď záchrana, alebo smrť. Nemáme na výber.“ povedal Perún vážne. „Nie!“ skríkol Martin. „Toto je len halucinácia! SEN!“ „Myslíš?“ smutne sa usmial Perún. „Určite. Rozprávať sa s drevom. Musel som toho vypiť s kolegami toľko, až sa mi sníva, že sa rozprávam s kusom dreva trčiacim zo zeme.“ „Vypil si určite dosť“ zasmial sa Perún. Ten starý grázel ťa nechal uhnúť si z poriadneho svinstva. Predpokladám, že to pri miešaní opäť prehnal s hubami. To by sme sa ale potom nerozprávali.“ „Takže predsa len to je halucinácia a všetko sa odohráva v mojej hlave?“ opýtal sa Martin s pocitom, že zistil príčinu toho, prečo sa vôbec rozpráva s nejakým zručne otesaným drúkom. „V tvojej hlave to je, ale prečo by to mala byť vidina, či halucinácia?“ odpovedal Perun otázkou. Na Maťov nechápavý výraz dodal, „Nechaj si prejsť hlavou to, o čom sme sa rozprávali. Pamätaj ale, že času je žalostne málo a ide o veľa. Teraz si pospi, ináč ťa z toho svinstva, čo si vypil bude čochvíľa bolieť hlava.“ Pri jeho posledných slovách začínalo svetlo v jeho očiach žiariť čoraz viac a hneď ako zmĺkol, vybuchlo a vychrlilo ohromný nával energie, pod ktorej tlakom Martin omdlel.

Opäť sa ocitol v svojom sne. Tentoraz v ňom ale sedel oproti Perúnovej modle so svetlom z jeho očí oproti nemu na tom plochom kameni pod modlou. Zároveň však na tom mieste aj ležal v bezvedomí. Nezrozumiteľný šepot svetla na kameni pomaly dostával zrozumiteľnú podobu. Prebuď sa! Prebuď sa!

Po precitnutí Martin zistil, že leží na zemi na chrbte. Hlavu mal položenú na zhúžvanej bunde, ktorú mu pod ňu pravdepodobne ten záhadný chlap položil. „ ...áno, sľubujem. Postarám sa o neho a vysvetlím mu to, aby tomu rozumel.“ začul Martin starcov hlas. Otvoril oči. Matne videl, ako starec upiera svoj pohľad na modlu a hovorí jej ešte čosi, no to už nepočul. V tom momente, ako sa prvý raz zhlboka nadýchol ho naplo a vyvrátil zo seba tú otrávenú medovinu. V poslednej chvíli sa otočil nabok a vďaka tomu sa mu podarilo nezašpiniť sa. Zvuky dávenia upútali starcovu pozornosť a podišiel k Martinovi počas toho, ako sa snažil dostať z úst a z nosa posledné zvyšky vyvrátenej zmesi žalúdočnej šťavy a divotvornej medoviny. „Čo...si mi.......to dal ty.....starý....vyjebanec?“ prskal Martin vypľúvajúc posledné zvyšky zvratkov. „Medovina. V nej vylúhované nejaké huby a ľuľkovec zlomocný. Staré národy ich pred tisíckami rokov často využívali pre komunikáciu s bohmi. Povedal som si, prečo ich trošku neskombinovať pre lepšiu komunikáciu.“ zaškeril sa starec. „Ľuľkovec zlomocný?“ zhrozil sa Maťo, „-Nie je to náhodou jedovatá bylina?“ „Vo väčších množstvách áno,“ dosvedčil starec, „ale v malom množstve dokážu toxíny z tejto byliny s ľudským mozgom zaujímavé veci.“ Po ďalšej dávke zvratkov, ktoré z Martina akurát vyleteli dodal: „Hmmm. Asi som to pri príprave trošku prehnal.“ Kým túto salvu Martin rozdýchal, starec sa znova začal pýtať: „Čo ti Perún povedal?“ Martin zamrzol a zažmurkal. Pomaly pozrel na starca. Chcel niečo povedať, ale nenachádzal slov. „Posaď sa. Porozprávame sa.“ povedal starec a pomohol Maťovi presunúť sa na lavičku pri posedení. „Čo ak sa rozprávať nechcem? Čo ak chcem odtiaľto odísť na najbližšiu policajnú stanicu a udať vás za ublíženie na zdraví?“ vrátil sa dych Maťovi. „No kým sa ti vráti sila, tak si ma vypočuj a potom si rob čo chceš. Vyzeráš, že nebudeš vedieť urobiť ani päť krokov – naozaj som to pri miešaní prehnal – ide o vážnu vec.“ dopovedal starec s takým vážnym výrazom v tvári, že čosi Martina presvedčilo, aby prestal nadávať a počúval. Až teraz si všimol, že tá hrča na jeho palici je Perúnova podobizeň. „V konečnom dôsledku ma ani nemusí zaujímať, čo ti Perún povedal,“ začal starec, „podstatné je, aby si si to pamätal ty. V ohrození je všetko, čo sa v priebehu dejín vybudovalo. Ak sa naplní hrozba, ktorú ti Perún predniesol, všetko čo poznáme zanikne.“ povedal a potom sa zamyslel. „Asi by som sa mal predstaviť. Medzi ľuďmi čo sa klaňajú starým bohom som známy ako Gorazd, ale moje civilné meno je Šimon. Som jediný a momentálne posledný žrec v našom regióne“ predstavil sa konečne a pri pohľade na Martinov nechápavý výraz dodal: „Žrec je v podstate kňaz. Človek, čo dokáže komunikovať s bohmi. Pokiaľ to potrebuješ k niečomu prirovnať, skús sa pozrieť na druidov, ktorých mali Kelti. Nie je to síce to isté, ale pre vytvorenie predstavy to postačí.“ „Ja som Martin.“ predstavil sa aj Martin. „Mojou úlohou Martin,“ pokračoval Šimon, „je pomôcť ti v záchrane nášho dedičstva. Ja som už starý. Nevydržím po fyzickej stránke to, čo mladý organizmus. Preto si Perún vybral teba. A vyzerá, že na mladého žreca aj natrafil.“ „Odkiaľ viete, že by som mal byť žrecom?“ stále nechápal Martin. „Pokojne mi tykaj.“, začal Šimon. „Ak by si nebol žrec, po vypití takto upravenej medoviny by si skončil v nemocnici minimálne na výplachu žalúdka a ja vo väzení za pokus o vraždu.“ („Kto vie, či tam ešte neskončíš...“ pomyslel si Martin.) Jedine človek, čo sa narodil ako žrec dokáže prežiť pôsobenie tejto medoviny bez výraznej ujmy na zdraví a dokáže sa pritom rozprávať s bohmi. Prvý hlt tohto nápoja zároveň patrí k takému symbolickému obradu zasvätenia. Zasvätenie je zavŕšené obradom Postrižín, pokiaľ ho žrec ako malé dieťa neabsolvoval. Je to však veľmi zriedkavý úkaz. Mojou hlavnou úlohou je viesť ťa po ceste, na ktorú ťa bohovia vyslali.“ ozrejmil mu Šimon. „Vieš čo Šimon,“ ozval sa nakoniec Martin, „všetko je to pekné, avšak nadrogoval si ma, keď si na mňa natrafil v lese. Boh vie, aké následky z toho budem mať. Ideš mi tu tvrdiť, že akurát prebieha akási vojna bohov žíjúcich v našich mysliach, ktorá sa nás akýmsi spôsobom týka. Daj mi s tými tvojimi hovadinami pokoj. Teraz pôjdem preč a dúfaj, že na teba nepodám trestné oznámenie. Nechcem mať s tebou, ani s ľuďmi ako ty nič spoločné. Žiaden obrad postrižín, či čo to je, nebude. Stačilo mi to, čo som absolvoval dnes. Zbohom.“ povedal Martin, dvihol sa a odkráčal od modiel smerom k ceste. Šimon neprotestoval. Keď už Martin nebol na dohľad, Šimon pozrel Perúnovu na modlu a povedal: „Neboj sa. Veď on zmení názor.“ Usmial sa a tiež sa pobral svojou cestou.

Kolegovia pri ohnisku privítali Martina celkom vystrašene, keď videli, aký bledý Martin z lesa prišiel. Dali mu pokoj, až keď ich ubezpečil, že sa dnes len necíti dobre. Zvyšok dňa, počas ktorého sa na príhodu, čo ho postretla snažil zabudnúť ubehol ako voda. Keď si večer líhal spať, povedal si, že to bol iba ťažký deň a on určite iba zaspal prejedený z gulášu a celá dnešná príhoda bol len nepekný sen. To, ako veľmi sa mýlil zistil na druhý deň ráno, keď na svojej dlani našiel jazvu v tvare toho podivného kruhového symbolu na Perúnovej modle, ktorá vyzerala, ako popálenina elektrickým prúdom.


Oliver Dučák
Som človek milujúci fantasy a slovanskú mytológiu.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.