Zobudil som sa, a len tak som sa prevaľoval v posteli hlava mi praskala bolesťou" to Morgulske vino je silné" povedal som si. Keďže sa mi nepodarilo znovu zaspať, vstal som a obliekol som si svoje kružkovú zbroj popretláčanú na mnohých miestach. Bola síce stará, ale mal som ju rád. Išiel som sa umyť klasickým spôsobom, ktorý mi pomáhal liečiť opicu "ponoril som hlavu do suda s vodou".

Hala hradu nebola veľká, ale zato útulná, mohutné kreslá a kožušiny po stenách, len tá vlhkosť.

Dokonca sme tu mali aj hlavu Čierneho Wyrma, ktorého sme ulovili pri potulkách svetom.

Cestou po schodoch do haly som začul známe hlasy.

V kozube praskalo drevo, oheň hladne olizoval polená, tak som sa usadil v kresle pri ňom a natiahol si nohy vychutnávajúc sálajúce teplo.

Náš bojovník a majster gidly Juri, sa hádal s Darebom, zbrojnošom, o ostrosti jeho obsidianovej halapartne. "Výstroj treba mať v poriadku" pomyslel som si. - "Ti vravím, že to nie je dosť ostré, na prerazenie panciera Jazdcov z Marky", hulákal Juri.

Juri, náš starý Juri, koľkokrát sme sa vďaka jeho sile a umeniu zbrani vysekali z tažkých situaácií. Občas ho zachvátil bojový amok nepríčetnosti, a vtedy lietali kusy rodových brnení na metre ďaleko, "tfuj" odpľul som si už len pri spomienke na meno vznešeného gondoru .

Dareba bol schopný remeselník, často pracoval vo svojej obnosenej a prepálenej zástere vo vyhni, ktorú by som skôr nazval peklom. Už aj on si zvykol na zjapajúceho Juriho.

Juri kričal stále, bývalý poľný veliteľ a armádny zvyk je ako železná košeľa.

Jocho sedel mlčky a uškŕňal sa na Darebu tým jeho jedinečným úsmevom vo svojom šviháckom oblečení podľa poslednej mordorskej módy, čierna kazajka vybíjaná striebrom, a hral sa s tetivou svojho elvenového zigrinu. Bol to ten typ chlapa, ktorý mal úspech u opačného pohlavia aj napriek tomu, že sme boli vyhnanci a žili sme v Minas Morghule medzi škretmi.

No proste sme sa dali zlákať peniazmi a na dobré mravy, slávu a česť sme sa vykašľali. Zo slávy sa nenaješ,víno nepopiješ, zbrane nekúpiš a ani ľahká žena za slávu nedá, navyše naše zjazvené tváre od mnohých potýčiek nám na kráse nepridali.

Oheň príjemne hrial, tak sme s Jochom postavili medený kotlík, aby sme ohriali víno nech je čím spláchnuť to nasolené bravčové a chleba.

Z tmy sa vynorili ako duchovia dvojičky Ares a Murin, ovešaní dýkami rôznych rozmerov. Z ich čiernych plášťov s kapami žiarili vo svetle krbu len ich oči. Katany zavesené cez chrbty tak ako ich nosia len gilda asasinov. O ich minulosti mnoho neviem, viem len, že patrili k lovcom, ale nie lovcom zveri, k lovcom ľudí a vo svojej práci sa vyznali. Mlčky bez slov sa usadili do kresiel, zhodili plášte, no svojich dýk sa nevzdali a pustili sa do raňajok.

Víno v kotlíku bublalo a jeho príjemná vôňa sa šírila po hale.

Pohodu navodenú jedlom a vínom zrazu prerušilo zapraskanie vzduchu a malé elektrické výboje, pred mojimi očami sa začala zhmotňovať elipsa namodralého svetla, "portál" pomyslel som si.

Z namodralého svetla ničoho postupne vystúpili dve postavy. Zacítil som známu a omamnú vôňu. Touto vôňou voňala jedine ona. Lili sa venovala tomu zvláštnemu umeniu čiernej mágie, do ktorého som nebol zasvätený, a venovala mu všetok svoj čas. Dalo by sa priam povedať, že nevnímala okolitý svet a oči mala len pre mágiu. Koľkokrát som sa zobudil v noci keď kričala zo spánku, koľkokrát som ju utešoval po hrôzostrašných snoch. Tá moc si žiadala svoju obeť, a rozožierala jej krehké telo z vnútra.

Bola svojím spôsobom nádherna, hnedé mandľové oči, nežná jazvička na korienku nosa, znamieko nad perou, jej gaštanové vlasy ako väčšinou zakrýval klobúčik.

Postava božská a ja som svoje city k nej vždy tajil. "Akoby ona mohla opätovať svoje city niekomu takému ako som ja?", pomyslel som si. Pozrel som do jej krásnych, ale ľadových očí. Jej srdce akoby zasiahol kúsok ľadu. Tvrdé ako kameň.

-"15ka odnes mi tie byliny do laboratória a dávaj pozor, hlavne na tie čierne perly", zavelila Lili.

"Musím dnes vyrobiť letkvár nočného videnia a veľa času nemáme, tak by som bola veľmi rada keby ste ma neotravovali", štekla po nás, vbehla do svojho labáku a s treskotom zavrela za sebou dvere.

Jocho sa na mňa pozrel, on jediný vedel o mojich citoch k nej. Nič nepovedal, aj tak by slová nič nevyriešili, vedel aká je.

15ka vyletel z labáku, nabral si z vína a prisadol si ku krbu. Bol z nás síce najmladší, ale svoj nízky vek si kompenzoval obrovskou zúrivosťou. Svoje meno nedostal pre nič za nič, rozhodne ho nedostal za 15 dobrých skutkov, alebo iných hrdinských činov. Mal sklony k týraniu a vyžíval sa v bolesti druhých ľudí. Miloval mučenie a občas sa mi dvíhal žalúdok keď zabíjal ľudí. Tie jeho sivé oči akoby hrali ohníčkami potešenia pri prieliatej krvi. Bol to pankhart a vyvrheľ, nemal som ho rád, ale patril k nám a bol naňho spoľah. Občas.

Pomsta

Stáli sme nad dedinou na neďalekom pahorku, zahalení pod rúškom noci, nikto o nás ani netušil. Ja, Juri, Jocho, Murin, Terez, Lili a 15ka. Počasie ako by nám prialo, obloha zatiahnutá tmavými a hustými oblakmi. Dedina gondorských psov bola obohnaná palisádou a zo strážnej veže sa šírilo svetlo. Letkvary fungovali dokonale, všetko som videl ako za dňa, len svetlo faklí vyvolávalo bolesť. Naše kone odfrkovali cítiac blížiaci sa boj. Zasvišťala tetiva, šipka s bielym operením sa vydala tichým letom k svojmu cieľu šepkajúc slová smrti. Odznela tichá modlitba z pier jocha za priaznivý vietor, šipka si vybrala za svoj cieľ krk strážneho, zubaté ostrie sa zahryzlo do jeho šije a on sa zrútil k zemi.

"Ten si už nezaspieva", skonštatoval 15ka.

Murin a Terez zosadli z koní a vydali sa rýchlym, tichým krokom k bráne. Podľa našich informácií, na stráži nemalo byť viac ako 5 vojakov. Palisáda nebola pre nich žiadnou prekážkou. Nehlučne a nenápadne sa plížili po strechách čakajúc na správny okamih.

Terez si to zamieril k nič netušiacemu strážnikovi, ktorý si práve odľahčoval svoj preplenený mechúr. Terezova dýka mu vyryla do tepny hlbokú brázdu a cez ruku držiacu ústa strážneho sa drali bulbinky krvi.............................

(www.moria.cz)