Zbohom Otec, zbohom Matka

PNP
Filmová história scifi
Záhrada zase povyrástla o dva nové stromy. Prezeral si ich so smútkom, ale aj s nefalšovaným obdivom. Jedným stromom bola malá jabloň - vyrástla za jedinú noc a už sa na nej objavili dva zelenkasté plody. Druhý strom nepoznal. Nesiahal mu ani po kolená a bol pokrivený, ako myseľ človeka, z ktorého kostí vyrástol. Konce konárov boli čierne, akoby obhorené. Pod jeho koreňmi navždy spal muž, ktorý v záchvate opileckej zúrivosti zabil svoju ženu. Hrobár opäť preniesol pohľad na jabloň a jeho výraz potemnel. Ona zomrieť nemala. Nepoznal ju, nevedel o nej viac, než mu prezradil pohľad v jej gaštanových očiach a výraz tváre tesne predtým, než si ju odniesla Záhrada. Ale vo svojich Koreňoch cítil, že jej strata bola neprirodzená a nezmyselná a že Matka jej smrť nechcela.
Zdalo sa ale, že už nikomu nezáleží na Matkiných želaniach. Ľudia ju vytrvalo ignorovali a tých, ktorých poslala, vyháňali alebo rovno zabíjali. Boli neprirodzení, skazení, zlí... Hrobár nevedel pochopiť, kde počas ich vývoja nastala chyba.
Pomaly sa otočil a vykročil pomedzi tisíce stromov. Tu, v Otcovej záhrade, si boli všetci rovní. Bolo ich tak mnoho, že už si ich ani všetkých nepamätal. Občas sa dokonca divil, aké krásne i strašné stopy tu po sebe zanechali.
Hrobár za sebou nechal machom porastené múry Záhrady a zamieril k svojej lodi. Dvere sa pred ním automaticky otvorili, vovnútri sa rozsvietili šetrné lampy pozdĺž stien. Vkročil dnu a zamieril k veľkému boxu AVAteku. Box ho už mal prečítaného, kamera zachytila jeho výraz tváre a AVAtek vedel, že Hrobár, hoci nerád, sa dnes opäť vydá na lov.
"Zase to raz nevyšlo," zvolal Hrobár rozčúlene, akoby to malo byť jeho ospravedlnenie. Akoby to mal byť jeho štít pred obviňujúcim okom kamery. Akoby zabudol, že AVAteku je to úplne jedno. Ľahol si do boxu, nasadil si na tvár telemotorickú masku a zatiahol veku chladnej mechanickej rakvy. Okamžite prevzal telo svojho avatara.
Na Zemi v tom čase zúrila vojna. Nešlo o vojnu, v ktorej sa ľudia zabíjajú mečmi a oštepmi, sekajú sa na kusy a presadzujú svoju krvavú pravdu. To bola len malá časť toho, čo sa tam dialo. Podstata bola celkom iná. Ľudia zistili, aké to je mať moc na inými.
Hrobár im chcel pomôcť. Našli sa takí, čo mu verili. Našli sa takí, čo ho podporovali. Ale aj medzi nimi vycítil ľudí, ktorý sa chcú dozvedieť tajomstvo jeho moci, pretože vedeli, že sa tak môžu stať výnimočnými. Hrobár si až neskôr uvedomil, že nikdy nemal zmeniť vodu na víno.
Hodnú chvíľu neopustil AVAtek. Na Zemi medzitým uplynuli tisícky rokov a on strácal nádej, že sa niekedy poučia. Meno jeho prvého avatara sa nikdy nezabudlo, bolo ale bolestné sledovať, ako ho využívajú na presný opak všetkého, čo chcel kedy dosiahnuť. Sledoval ich tisíce a potom desaťtisíce rokov a aj napriek tomu, že sa Matkina tvár stále menila a Otcova záhrada rástla, povaha ľudí ostávala rovnaká. Neostávalo mu iné, iba odpísať túto rasu a nechať ju zaniknúť. Nechcel sa s tým zmieriť, boli jeho najväčším prísľubom... Najkomplexnejším dielom, aké sa mu podarilo zostrojiť. Najrozsiahlejším experimentom. No nevyšlo to.
Matka kvôli nim už nikdy nebude ako predtým. Ale on stále nenašiel silu ich zastaviť.
Ako čas plynul, Matka starla a nakoniec umrela. Hrobár vedel, že raz to príde a plne si uvedomoval svoju zodpovednosť za jej smrť. Dávno mal nájsť silu zastaviť ľudstvo. Teraz iba s kamennou tvárou sledoval, ako sa ľudstvo pomaly zastavuje samo. Bolo ako oheň. Matkino telo najskôr vzplanulo v ohňoch vojny o jej posledné dary, dlho horelo a spaľovalo jeho výtvor. A keď dohorelo, ešte niekoľko desiatok rokov tlelo. Nakoniec ale zahynul aj posledný človek a on sa iba nečine prizeral. Nastal čas povedať zbohom.
Ale on to nedokázal. Mal by nájsť novú Matku. V otcovej záhrade je ešte dosť miesta na experimenty a vypestovať novú rasu by s jeho pomocou nebol žiaden problém. Lenže Hrobár bol už starý a unavený, stovky pokusov a milióny rokov, alternatívne vesmíry a nové rasy... to všetko ho už omrzelo. Najsľubnejší experiment sa mu rozpadol pred očami, keď sa sám zničil a so sebou vzal Jednu z posledných Matiek, ktoré mu ostávali. Možno už na to nemal nervy.
Oko AVAteku ho sledovalo so zármutkom, a keby mohlo plakať určite by plakalo. Aspoň Hrobár si to nahováral. Zhasol svetlo a vyšiel zo svojej lode.
"Prepáč mi otče," povedal. "Sklamal som..."
Otec mu, ako vždy, nedal žiadnu odpoveď.
Otec so smútkom sledoval, ako sa jeho najsľubnejší experiment vzdáva a zahadzuje svoju prácu. Dúfal, že niekde inde, v nekonečnom množstve alternatívnych vesmírov, mu jeho experiment vyjde, pretože ak nie, znamenalo by to, že Otcov experiment zlyhal tiež. A rovnako experiment jeho Otca. Vzdychol si, premáhajúc nutkanie nasledovať príklad svojho syna. To nič, povedal si, vytvorím ďalšieho. Ja nesmiem zlyhať.
Vďaka bohu za nekonečnosť Otcovej záhrady.

Kr4b

Kr4b
That guy

Diskusia

Culter
Skvelé čítanie, dnes najlepšia práca. Slučka s Otcovým Otcom - výborný nápad. Super.
22.11.2014

zuna
Vyborne,mne sa tiež páčila myšlienka tej nadentity Otca. Zachranila to od toho patosu ku ktorému to hrozili sklznut.U mňa 9.
22.11.2014

mayo
velmi pekne, take mam rad. len mi tam chybal nejaky dejovy zvrat, slo to prilis linearne. ozaj, preco mala zahrada mury, ked bola nekonecna? :)
25.11.2014

Kr4b
Nemala koniec ale mala začiatok :) Ako kukám, fakt osm to nevysvetlil :/ sry
25.11.2014

Kr4b
Teda v texte som to nevysvetlil, teraz by to malo byť OK :D
25.11.2014

kAnYs
Hm. Rozpacitost. Nemam rad kecy o tom aky su ludia zli, pripada mi to ako lacna moralizacia na margo otazky ktora je ovela komplexnejsia. Ale mam rad taketo pribehy. Aj ta obrazotvornost bola good. Rozpacitost... Neistota.
26.11.2014

Kr4b
Keď si to po sebe prečítam, nemôžem inak, než súhlasiť :/ Je vidieť, že je to zbúchané za krátky čas a štylisticky som už predviedol viacej. A obsahovo mi to pripadá príliš otvorené, viac otázok ako vysvetlení. Ale tých 8 by som si dal :D Takže ego dostalo svoju porciu :D
26.11.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.