Eliška Líšková napriek psychiatrickej liečbe a zamietavým postojom okolia zotrvávala v presvedčení, že je nadpozemská bytosť – a to s darom podmaniť si svojim úsmevom čokoľvek živé, obzvlášť človeka mužského pokolenia. Bola to dozaista šťastná bytosť, čo sa pre svoj profit neustále usmievala. Ale len dovtedy, kým jej - podľa Eliškinej mienky - postupná akomodácia na pozemský život zobrala schopnosť usmievať sa.

Dostavila sa k psychiatrickej liečbe, aby jej špecialista na duševno vyčaril na tvári nový úsmev pomocou antidepresív piatej generácie, o ktorých sa dopočula v reklame. Lenže namiesto nich dostala antipsychotiká. Psychiatrovi sa jednoducho nevidelo, že by mala byť nadpozemská bytosť, hoci uznal, že ak by sa usmiala, určite by bol jej úsmev podmanivý. Antipsychotiká zaúčinkovali, lenže nie podľa Eliškinho želania. Z jej jasných predstáv o svojom nadpozemskou pôvode, ktoré ju tešievali, sa stali hmlisté, potrhané a spomalené sny. Svet stratil farby a chute, plynul za hustou dymovou clonou omamujúco vláčne a Eliška v otupujúcej mentálnej kazajke viac nedokázala zdvihnúť ani len jeden kútik. Nasledovali liečebné procedúry, ktoré na nej vykonávali počas nepretržitého niekoľkotýždňového polosna. Keď sa Eliška radšej zaprisahala, že chorú myseľ nadobro opustili predstavy o jej nadpozemskosti, vyprevadil ju špecialista pred bránu ústavu a poslal do sveta. Obohatená o skúsenosť s ďalšími pozemskými praktikami sa napokon predsa len usmiala, no jej úsmev bol navždy už aj tak len kyslý.