Myseľ ma, tak ako mnohých, odjakživa fascinovala. Zložitý systém na ktorého okraj je jednoduché preniknúť, ak sa však chcete dostať hlbšie, vaše šance sú mizivé. Život strávený na vedecko-výskumnej pozícii ako kybernet hľadiaci na dušu skrz optiku matematiky, ma posunul o pár krôčikov bližšie, ale nechával ma stále na kilomentre ďaleko od základných pravidiel fungovania tohto podivuhodného stroja. Po mnohých rokoch skúmania bez prevratných výsledkov som občas uvažoval nad tým, či by nebolo uspokojivejšie, ak by som sa v minulosti vydal inou cestou, napríklad fyziky, či chémie. Aby sme mi nerozumeli zle, ako vedec som bol nadpriemerne úspešný, publikoval som množstvo článkov, vydal zopár monografií, ale stále vo mne hlodal pocit neznalosti, pocit, že prielom sa skrýva niekde za rohom, za ktorý nedokážem nahliadnuť. A tak sa stalo, že jednej noci po litry zeleného čaju a zopár energetických nápojoch, som sa úplnou náhodou ocitol tvárou v tvár zvláštnej rovnici, ktorú práve ten môj šialený neveriaci mozoček vypľul na papier. Rovnici, ktorá zdanlivo stála mimo logiky, mimo chápania aké je živému tvorstvu vlastné. Nikdy sa mi ju nepodarilo matematicky dokázať, avšak prekvapivo dávala zmysel a otvárala matematike nové možnosti. Na jej základe som objavil nové systémy a navrhol desiatky algoritmov. Asi po piatich rokoch, kedy som sa stal mimoriadne uznávaným nielen vo vedeckých, ale aj všeobecných spoločenských kruhoch som prišiel na to akým spôsobom by sa moje výpočty dali aplikovať na ľudskú myseľ. A tak som začal pracovať na prvom samoterapeutickom softvéry. Univerzita mi vytvorila finančné zázemie a ja som si mohol prizvať desiatky odborníkov na spoluprácu. Zišlo sa skutočne veľa vedcov z rôznych oblastí od matematiky a informatiky, cez kognitívne vedy a psychológiu, až po medicínu a biológiu. Celý svet sledoval našu prácu, avšak mi sme nechceli nič uponáhľať.

O niekoľko rokov intenzívnej práce neskôr sme stáli pred prvým samoterapeutickým zariadením. Zvonka sa jednalo o obrovský halový počítač, to dôležité však bolo v jeho vnútri. Moje výpočty. Zariadenie malo fungovať na princípe príjimača uloženého v mozgu, ktorý po dobu zhruba dvoch hodín komunikoval s počítačom. Podľa parametrov danej mysle, bol subjekt počas nasledujúcich dní či týždňov, konfrontovaný so svojim duševným problémom tak, že sa s ním dokázal vyrovnať. Ako sa toto má diať z pohľadu ľudských zmyslov, sme presne nevedeli. V skutočnosti sme nevedeli takmer nič o tom čo sa stale, nakoľko testy na zvieratách dopadli otrasne. Testovacie subjekty boli primáty, vychované v špeciálnych podmienkach tak aby sa u nich rozvynuli duševné poruchy. Ani u jedného sa nepreukázalo zlepšenie, naopak, väčšina skončila úplne bez reakcií alebo upadla do kómy. Testovanie na zvieratách však od začiatku prebiehalo proti mojej vôli. Veľmi som však nemal na výber, keďže pravidlá vedeckej etiky predpokladajú úspešné testovania na nemých tvoroch, pred testovaním na človeku. Vedel som však, že testy nemôžu dopadnúť dobre, softvér bol totiž navrhnutý pre ľudskú myseľ. O mysli zvierat sme vedeli relatívne málo, rozhodne nie dosť na to aby sme niečo podobné mohli aplikovať na opicu.

Projekt bol výborom pre bioetiku pozastavený a vedci sa rozpŕchli ku svojim vlastným projektom. Toľké roky snaženia a všetko skončilo, pár metrov od vrcholu. Cítil som sa ako horolezec ktorý sa otočí zopár metrov pred vrcholom Mount Everestu. Túžil som zapichnúť svoju vlajku na vrchol hory ktorú toľkí nepokorili. Otočiť sa a vidieť všetkých velikánov od starovekého grécka až po súčasnosť za sebou. Niekde v kútiku duše mnou však hlodal základný problém, ktorý ma priviedol k štúdiu mysle a tým bola moja vlastná neuróza. Dlhé roky, v podstate od detstva mi stravovala myseľ a ja som sa jej nikdy nedokázal postaviť. Nikdy som nezašiel za odborníkom, dokonca ani nikomu z rodiny či okolia som sa k nej nepriznal. Každý kto ma poznal, poznal aj niektoré jej prejavy, príčina však hlodala mojim vnútrom bez povšimnutia okolia. Ak by prístroj fungoval správne, tak ako som predpokladal, mohol by ma zbaviť môjho trápenia, ktoré nebolo v základe veľké ale bodavé a nekončené, ako stredoveké mučenie nepretržitým kvapkaním vody na čelo až do zbláznenia obete. Ja som sa nezbláznil, ale vytvoril si kopu mechanizmov, ktoré mi nie veľmi úspešne pomáhali zvládať spoločenský život a spraviť zo mňa v očiach spoločnosti rojčivého poloblázna, akceptovateľného iba kvôli jeho prínosu vede.

Kontaktovať jedného z bývalích spolupracovníkov na projekte mi zabralo asi mesiac odhodlávania. Stretli sme sa s Petrom na obede v jednej reštaurácii a ja som sa mu zveril zo svojim zámerom.

"Musíš mi pomôcť!", naliehal som naňho. Peter bol primár na oddelení neurochirurgie a jediný o kom som si myslel, že ho dokážem presvedčiť na taký riskantný kúsok. Pokračoval som:

"Ak si myslíš, že sa niekedy dožijeme testu prístroja na človeku, tak si na omyle, kamarát. Môže trvať desaťročia, aj dlhšie kým sa nájdu znalosti a financie na zrealizovanie podobného projektu na zvieratách.", pokračoval som a videl na Petrovej tvári, že chápe kam týmto stretntím smerujem.

"Všetko čo od teba potrebujem je zavedenie prijímača do hlavy, nikto o tom nemusí vedieť". Peter si povzdychol:

"To je samozrejme pravda, ale ako ukázali testy, je pravdepodobné, že by si skončil s vymytým mozgom. Čo sa týka mňa, nielen, že by som prišiel o kariéru ktorú budujem celý život, ale čo je horšie, pravdepodobne by som skončil v base." Obaja sme poznali tieto riziká, mne to však v tej chvíli bolo jedno. Túžba vyskúšať prístroj na sebe ma posadla a nehodlala sa ma vzdať. V mojom vnútri začalo žiť nové monštrum, tvor ktorý sa živil mojou rastúcou nádejou.

"Ak sa to nepodarí, môžeš sa od toho dištancovať, nikto nezistí, že si to bol ty kto ma operoval. Spravíme to v úplnej tajnosti."

Peter ma toho večera odmietol. V jeho výraze som však badal túžbu vykonať zákrok, čo bolo úplne pochopiteľné. Bol jedným z najaktívnejšie zapojených do projektu a obetoval mu niekoľko rokov života.

Na druhý deň sa mi ozval, hlasom neistým a plným pochýb ale súhlasil. Mne sa v tej chvíli otvoril úplne nový svet. Cítil som sa prví moreplavci či kozmonauti, na prahu objavnej cesty, ktorá mala zmeniť človeka a jeho pohľad na svet. Vrátil som sa k projektu a kontroloval tisíc krát skontrolované funkcie v počítači. Program bol v poriadku, všetko sedelo, každá premenná mala svoje opodstatnenie, každý algoritmus svoju logiku.

Operácia prebehla v poriadku. Peter si na ňu prizval zopár asistentov z radov ľudí, ktorí tiež pracovali na projekte a plne im dôveroval. Každopádne, nebolo nutné sa veľmi obávať toho, že niekto vyzradí pravdu, potopil by tým aj seba samého. Prijímač mi vložili k amygdale, ktorá ako výskumy ukázali je okrem iného miestom spracovania emócií strachu. Nakoľko väčšina duševných problémov, vrátane toho môjho, má základnú príčinu práve v tomto pocite, rozhodli sme sa alokovať prijímač do tejto oblasti. So spustením programu som však musel ešte zopár mesiacov počkať, kým som sa zotavil z operácie a pominula šanca, že by moje telo prijímač odmietlo. Jeden semester som teda nepracoval a po mojom návrate do bežného života konečne nastala tá vytúžená, slávna chvíľa. V čase, keď už takmer nikto nebol v škole, som zapol počítač a dve hodiny ho nechal vysielať potrebné údaje do mojej mysle. Na nasledujúce dni mám iba hmlisté spomienky. Neviem, či ubehli hodiny, dni alebo týždne kým som si začal plne uvedomovať prítomnosť práce programu v mojej hlave, ale ten moment si pamätám veľmi dobre.

Ocitol som sa totiž v novej realite a stal sa svedkom udalosti, ktorej som bol v minulosti prítomný ale nie vedomý. Kedysi dávno, keď sa svet ešte neskladal z faktov, ale z pravdy v jej najprimitívnejšej podobe, pristúpili ku mne tie dve postavy. Dvaja ľudia, muž a žena. Ich hlasy sa majestátne ozývali v klenutých sieňach stvorenia, horiacich radosťou, túžbou a niekde v pozadí aj zamlčanou rozkošou. Hlasy ku mne pristúpili, vrúcne ma objala ich mohutnosť. Jeden z nich sa z nadpozemského zvučania zmenil v zrozumiteľnú reč.

Dávame ti to najcennejšie. Život. Dáme ti lásku, radosť, dáme ti príležitosť. Dáme ti však aj niečo navyše, niečo čo je v nás. Niečo zlé, choré, nepoddajné. Niečo čoho sa obaja bojíme, ale nechceme to zmeniť. Všetko dobré čo ti dáme príde na zmar, zmení sa vo svoje opozitum, v šialenú hru zmyslov, ktoré zatiaľ nepoznáš. My to však nechceme zmeniť, pretože si to nechceme uvedomiť.

Okamih stvorenia, splynutie samčej a samičej bunky, aká to bežná udalosť na tejto planéte. Pre moje ego, programom ohlodané až ku svojmu základu to bol nadpozemský zážitok. Bol som prvým človekom vedomím si svojho stvorenia, avšak jediné čo vo mne ten moment otváral bolo malé dieťa. Program prikázal môjmu mozgu vybudovať moju osobnosť odznova, kriticky sa pozrieť na svojich stvoriteľov, na tých ktorí boli nadradení životu svojou mocou tvoriť ho. Uvedomil som si, že tí dvaja mi skutočne niečo dali. Niečo, čo je navyše a vysí na šťastí, vysáva ho a zabíja ako zhubný Nádor. Ten Nádor s miliónmi prejavov, ktorý milióny božských stvoriteľov vkladajú do tiel svojich ratolestí, iba kúsok pod kožu, tak aby ho skrz oblečenie nebolo vidno, ale tak aby si ho ich majiteľ bolestne uvedomoval. Rozťahuje kožu, pohybuje sa pod ňou, neustále upozorňuje na svoju prítomnosť, snaží sa uvoľniť z okov svojho vlastníka a stať sa jeho pánom. Beží ako program na pozadí, neustále prítomný, v bdení aj v spánku. Veľa ľudí mu chce čeliť, avšak nie je bezpečnej cesty ako zviesť takýto boj. Niektorí začnú utekať svojou mysľou inam, do bezpečných miest, kde môžu byť užitočný, ale Nádoru sa nedá uniknúť inak, než vyhladovaním, ktoré však nie je v možnostiach každého z nás.

Na vlastné oči som videl, ako mi nádor vkladajú do cez kožu do žalúdka. Bola to malá, na pohľad úboha bytosť. Kým sa nedotkla mojej kože, zdala sa byť mŕtva, pri kontakte s ňou sa začala zúrivo zvýjať. Pod kožou trhala a vzopínala sa, oslabovala steny môjho vnútra.

Nasledujúce dni som cítil potvoru pod kožou, počas celého dňa. Program mal preveriť celú osobnosť od základu, a v mieste kde sama seba definuje ako poškodenú, toto poškodenie odstrániť. Bál som sa, že niečo nevyšlo, že som sa niekde pomýlil, pretože bolesť bola skôr fyzická ako duševná. Zdalo sa, že ju buď, namiesto zničenia neznámim spôsobom pretvoril alebo ešte nedokončil svoju prácu. Bohužial údaje z mozgu o priebehu programu nebolo možné získať a tak som nemal potuchy v ktorej fáze teraz môže byť. Ak je ukončený, tak môžem byť rád, že vôbec žijem, ak nie, tak ešte existuje šanca na úspech.

Ako ubiehali týždne, cítil som sa stále horšie. Teraz som už chápal, že so svojou neurózou sa musím popasovať inde ako u svojich rodičov. Bolesť v hlave sa stupňovala, bál som sa poškodenia mozgu. Nebol som už najmladší a môj mozog dávno stratil mladícku plasticitu. Bývalé duševné prejavy mojej neurózy sa mi teraz videli ako malicherný problém, fyzická bolesť bola omnoho pohlcujúcejšia. Dúfal som, že mozog ma nebude musieť z neurózy vyliečiť bolesťou, aj keď by to zrejme viedlo k uvedomeniu si nezmyselnosti trápenia sa pre veci, ktoré nemôžeme zmeniť.

Výkúpenie od bolesti mi priniesla až ďalšia konfrontácia. Táto však neprišla v pohodlí domova, ale na zaľudnenej ulici cestou do práce. Ponáhľal som sa na prednášku o ôsmej, slnko ešte vychádzalo a svet mal príjemné farby. Sám som bol prekvapený, že som tieto fakty zaznamenal. Trvalo mi pár sekúnd kým som si uvedomil, že bubnujúca bolesť na ktorú som si už takmer zvykol, prestala. Uvoľnenie, ktoré som v tom momente zažil, poznajú iba ľudia ktorí prežili veľké bolesti a dostali sa z nich. Človeku sa kráča ľahšie, má chuť usmievať sa nie preto, že niečo pekné prišlo, ale preto, že niečo škaredé odišlo. Myseľ bola na chvíľku voľná, každý nádych mal príchuť radosti. Ako sa však niektorí vravia, nič pekné netrvá dlho, a môj prerod zo šuchtajúceho sa hrbáča na rezkého šťastlivca nemal dlhé trvanie. Ľudom v dave totiž náhle začali miznúť tváre. Sledoval som desivé divadlo, kedy najprv oči, ústa a nos a potom aj uši a vlasy vrastali do tela, a dávali vzniknút desivej kožovitej guly. Srdce sa mi pri pohľade na tieto netvory rozbúchalo, ako pri šprinte. Anonymný dav, kopa postáv bez identity dokopy tvoriacich jedného veľkého sudcu, hodnotiaceho každé moje konanie v každom momente. Začal som sa potiť a cítil som ako červeniem. Z davu, z tých hláv bez úst, ktoré boli zrazu všetky otočené mojím smerom sa ozývali hlasy. "Pozrite sa naňho." Bože. "Čo to robí, prečo sedí na chodníku?" Reflexiu každého pohybu som našiel v tej mase a zdalo sa, že každým momentom je hustejšia. Možnosť pre pohyb medzi nimi sa uzatváral. Rýchlo som sa teda pozviechal a odbehol do výklenku vchodu jednej budovy. Zdalo sa, že dav nevystupuje z chodníka, drží sa ciest ktoré vymedzuje. Tisíce ľudí sa hnali oboma smermi oproti sebe, nikto z nich však do seba nenarazil. Prelievali sa vo vlnách medzi sebou, bez toho aby museli čo i len spomaliť. Hlasy hodnotiaceho davu neustávali, negatívne hodnotili každý môj pohyb, dokonca aj moje myšlienky. "Prečo na nás tak vyvaľuje oči? Prečo, prečo, PREČO?" Program mi chcel ukázať, ako veľmi moje sebahodnotenie ovplyvňuje dav. To som však pochopil, až keď sa v dave zhmotnili prvé osoby s tvárou. Boli to ľudia z môjho okolia. Teraz ma hodnotili už len oni. Ale ich hlasy neboli veľmi odlišné. Ba naopak, oni boli pôvodcami všetkých hlasov, všetky vychádzali z ich červavých úst. V počítačovej terminológii, boli odkazmi na dav, jeho reprezentácie. Oni definovali moju predstavu o tom, ako myslia všetci ostatní, oni boli davom.

Keď som si uvedomil túto bolestnú pravdu, dav začal rednúť. Ľudia mali opäť tváre. Až teraz som si uvedomil, že som doteraz plakal. Na tváry som mal zhrozený výraz a predo mnou stály dvaja ľudia, zrejme milenecký pár.

"Ste v poriadku, pane?" pýtalo sa dievča. Neprítomne som prikývol a odkymácal sa čo najrýchlejšie preč. Trvalo roky kým som zistil, či to dievča bolo skutočné, alebo iba výplodom môjho programu. Jej prostá otázka, mi v danom citovo vypätom momente poskytla impulz k zmene názoru na spoločnosť. Prestal som ju vnímať ako homogénnu masu a začal si uvedomovať individualitu každého jej člena. Moju neurózu to však nevyliečilo, tá bola iracionálna a nebola závyslá iba na dave.

V ten deň som sa však cítil veľmi dobre a tak som sa stretol s Petrom, ktorého som od operácie nevidel. Informoval som ho o doterajšom priebehu programu. Ako skúsený neurochirurg mal o mňa značné obavy, človek však nemusí byť odborník aby vedel, že prelínanie reality s halucináciami nie je práve prejavom zdravej osobnosti.

"Nemyslíš, že program už skončil? Došiel si k závažnému zisteniu, ktoré zmenilo tvoj pohľad na svet.", pýtal sa ma Peter.

"To áno, ale neurózu to nevyliečilo, od toho mám stále pekne ďaleko."

"Možno, to je všetko čo dokáže. Aj tak je to úspech, pozri sa na seba, program ti nezničil osobnosť, dokonca ti aj trochu pomohol." Mal pravdu, to že som doteraz prežil, bolo tiež úspechom. Ja som však svojmu programu začínal stále viac dôverovať.

"Nechce sa mi veriť, že toto je všetko. Program určite nájde ďalšiu chybu a opraví ju!"

***

Ubehli roky. Svet si šiel ďalej svojim tempom a ja tiež. Spomienky na veľký projekt a vzrušenie ktoré mi priniesla jeho tajná realizácia, boli už iba spomienkami na krajšie časy. Na bolesť a strach, ktoré mi to prinieslo som nezabudol, ale stali sa bezvýznamnými, zostala iba hrdinská výprava k hraniciam poznania, k okraju zemskej dosky. Moju neurózu som nikdy nevyliečil. Prvých pár rokov som dúfal, že zasiahne program a neskôr mi to už bolo jedno. Zvykol som si byť neurotikom, smutným starnúcim čudákom, závyslím na svojich rituáloch.

Program, ktorý som vytvoril, bol však omnoho rozumnejší ako som trúfal myslieť. Desať rokov od konfrontácie s davom našiel poslednú chybu. Nečudujem sa, že mu to trvalo tak dlho, bola to hádanka záludná vo svojej jednoduchosti. Chybou som bol ja. Egocentrický vesmír, všetky fakty, ktoré som poznal existovali vďaka mne a kvôli mne a ak som sa s nimi mal vyrovnať, musel som konfrontovať samotného tvorcu sveta, seba.

Ak sa chcete vyliečiť, nemôžete na terapiu poslať napríklad bývalého spolužiaka, ktorý nejakou drobnosťou ktorej si bol sotva vedomý pretočil hodnotu váh medzi duševným zdravým a chorobou. Príčin mojej neurózy boli tisíce, boli však tak malé, tak čiastkové že sa s nimi nedokázal porátať. Namiesto toho ich zhrnul do dvoch veľkých kategórií ktoré nazval rodičia a spoločnosť. Odprezentoval mi ich a nič sa nestalo. Teraz už viem, že to dievča, čo sa ma pýtalo či som v poriadku nebolo iluzórne, to by nevyriešilo nič. Program mi iba odprezentoval, to čo ma najviac trápilo.

Určite nebude znieť hlúpo, keď poviem, že program získal vo svojej zložitosti štipku vlastného umelého rozumu. Miesto poslednej konfrontácie si určite nevybral náhodou. Prejavil sa v zime na poliach za mestom, aké príznačné pre môj duševný stav po toľkých rokoch, rovnako ako kedysi preplnená ulica pre konfrontáciu s davom, či teplo a pohodlie postele pre konfrontáciu so stvorením, s lonom. Bol som tam sám na prechádzke, čo sa pre mňa v pokročilejšom veku stalo zvykom. Sneh vŕgal pod mojimi nohami a ja som sa rozhliadal po zasnežených poliach, pohľadom hladajúc postavu. Vedel som, že ho tam nájdem.

Vykročil som mu v ústrety. Opäť sa prihlásilo telo, hlava sa mi začala krútiť a zrak zahmlievať. Spravil som pár neistých krokov na hranici mdlôb, ale nezastavil som sa. Fyzických prejavov som prestal dbať, zaťal som zuby. Teraz som nemohol zaváhať. Potichu sme prišli k sebe a hľadeli si do očí. Ako som správne odtušil, program označil ako hlavný problém celý nervový systém a reprezentoval ho mojou podobizňou. Posledná konfrontácia bola prostá. Pod šaty som mu síce nevidel, ale presne vedel identifikovať zúrivý Nádor pod jeho kožou.

"Zahoď ho!" prikázal som bezvýrazne. Môj Odraz, nositeľ Nádoru vytiahol z bundy dlhý nôž. Držal ho takmer obradne a keď si ho zabodol do žalúdka, tvár sa mu neskryvila bolesťou. Vyrezával tú potvoru, bodal a trhal, brušná stena mu za chvíľu visela už iba na vlásku. Nádor vystrčil svoje kožovité končatiny a z posledných síl sa snažil zachytiť jeho vnútorností. Jeho slizké prsty mu zdrapili črevá a zovreli ich tak silno až na celom jeho krpatom tele naskočili napumpované žily. V tých chvíľach som pociťoval určitú ťažobu na duši, avšak väčšinu práce odvádzal šikovný program, inak by som pri pohľade na takúto brutálnu scénu istotne skolaboval. Krv bola všade a Odraz nedbajúci na zovretie čriev chytil Nádor a vytrhol si ho z tela. Zahodil ho tak ďaleko ako mu to zmrzačené telo dovoľovalo. Odraz s vyvrátenými vnútornosťami dopadol na kolená a usmial sa. V tej chvíli som po prvý krát v živote pocítil to, čo filozofi nazývajú slobodou ducha.

Process returned 0. Execution time : 11 years.

Press any idea to continue.